ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní toho istého dňa sedela Darinka samotná v prednej izbe pri obloku. Matilda pri zabávaní s dieťaťom zabudla na všetko vôkol seba, oddala sa cele najsvätejšiemu kúzlu, tešiac sa pohľadom na milého syna. Andrej, dnes výnimečne doma, sedel na diváni s milou fajočkou a novinami v ruke, ale fajočka vyhasla a noviny skoro spadly pod stôl; jeho väčšmi ako všetky politické domášne a zahraničné zvesti, pútali tí dvaja, čo tam na veľkom pokrovci veselo si hrajú. Dnes azda prvý raz od dávna, spokojný, šťastný úsmev pohráva okolo jeho úst a nežná starostlivosť svieti z tmavých očú. — Konečne unavený, pritiahol sa malý chlapec k uveličenému otcovi a oprúc sa na jeho široké prsia, zaspal zdravo, ako len deti spávajú. Teraz to bola Matilda, ktorá starostlivým pohľadom sledovala týchto dvoch a konečne i ona sadla si k nim a tiež tak bezstarostne detinne položila hlávku na prsia toho, ktorý dávno už takéto sblíženie očakával.

Darinka odložila šitie, ktoré dosiaľ v ruke držala a oprela hlávku o rám obloka. Jej nezdalo sa všetko v tom svetle, ako Matilde, ktorá skoro sa naľakala niečoho, čo nebolo strašné a podceňovala naozajstné nebezpečenstvo. Darinka sa nebála, nie, veď nebola si povedomá nijakého priestupku, ale zmocnila sa jej akási clivá malomyseľnosť. Ach, tak rada, tak milerada navrátila by sa zasa domov, ta, pod tú vysokú slamenú strechu, do náručia starnúceho otca, ktorého jedinou už teraz potechou ona bývala. Len s vlastnou obeťou pustil ju od seba, i to nie na jej žiadosť, ale na výlučnú žiadosť bratovu; ach, keby mohla, zaletela by k nemu!

Strmé kroky zobudily ju z trudného dumania. Klopanie ozvalo sa na dverách, na ktoré ona viac myslela, ako povedala to slovíčko: voľno! Dnu vkročil Záriečský.

„Váš sluha, slečna!“ hovoril s oným sebapovedomým tónom, ktorý nikdy nezatajil a podal Darinke ruku.

Táto privítala ho tichým hlasom.

„Iste naplnilo vás to podivením, že ma tu vidíte — ale ja som vám sľúbil, že sa uvidíme a — tu som!“

Darica mimovoľne sa usmiala; ale tento úsmev zdal sa byť Záriečskému takým známym, že znovu začal premýšľať o tom, kde zabával ho tento detinný úsmev? Po chvíli sa jej spýtal:

„Ste spokojní so mnou?“

„Vy zdáte sa byť veľmi chválochtivým; ostatne nemám ešte takej zrejmej príčiny byť spokojnou, neviem, ako bude ďalej.“

„Ó, ja viem, že budete spokojní so mnou! Ja chcem, aby ste boli spokojní!“

„Ozaj, divná je tá vaša vôľa! Chcem! Zdá sa mi, že to slovo ‚chcem‘ hrá u vás veľkú úlohu.“

„Najväčšiu! Ešte všetko, čo som dosiaľ chcel, som i dosiahol!“

„Dajte pozor, aby raz to slovo nezolhalo a nenarazilo na úskalie odporu!“

‚Zasa len ten tón, lenže hlbší, silnejší; len kde som ho už raz počul?‘ — „Slečna, ja som vás už iste raz videl, s vami sa shováral; neviete sa vy rozpamätať?“ opýtal sa s pátravým pohľadom.

„Nie,“ odvetila vyhýbave Darinka, hoci zradná žiar mladej tvári zdala sa tvrdiť opak toho.

„Tak sa mi aspoň o vás prisnilo!“ tvrdil on šelmovsky, tak že deva znovu sa zapálila. „Nemyslíte, že sny naše hrajú mnoho ráz veľkú úlohu, alebo vpletú sa do našich činov? Raz v spolku mládeže slovenskej určené mi bolo vypracovať motív; ja dlho som sa trudil nad tou prácou, ktorá zdala sa mi tu zdĺhavou, tu zas nejapnou. Unavený mnohým rozmýšľaním zaspal som nad nevyplneným sošitom a hľa, vo sne prešiel som prácu ešte raz v duchu, zaokrúhlil celok, rozviedol víťazne základnú myšlienku a keď som sa prebudil, nezbývalo mi nič iného, len všetko na papier preniesť.“

„Poznať i z toho, že ste miláčkom šťasteny, aspoň podľa všeobecnej mienky, keď ešte i vo snách pomáha vám prekonať, čo bdiaci spraviť nemôžete.“

„Azda mi tá moja vysoká patrónka pomôže vo snách najsť, čo darmo bdiaci hľadám, to jest čas a miesto, kde a kedy som sa s vami sišiel.“

„To nech vás netrápi, možno, že ste niečo podobného čítali, alebo počuli, alebo vás nejaká podobnosť straší.“

„Straší! Aké to slovo! Tá rozpomienka nemá nič strašného, naopak, je veľmi milá, ja viem, že prídem na to, hoci mi nechcete pomáhať, a čo stojí stávka, že ešte dnes?“

Darica vstala. „Jestli dovolíte, zavolám Andreja.“

„Nie, neráčte ho mýliť, on iste oddychuje od námah školských; šelmovské kúsky študentov často unavujú a domŕzajú professorov, viem ja to dobre, z vlastnej zkúsenosti.“

Darinka sa usmiala a pozrela na neho, ktorý tak bezstarostne hovoriť vedel o všetkom, čo prišlo do reči.

„Ozaj, je milosťpani doma?“ spýtal sa Záriečský.

„Doma,“ odvetila deva. „Uspala práve malého Ivana a teraz iste za to je tak ticho pri ňom, aby sa nezobudil.“

„Slečna!“ zvolal zasa mladý človek a vstal prudko zo stoličky, „vy ma musíte za veľmi zlého človeka považovať.“

„Prečo?“ spýtala sa deva rozpačite.

„Vyznajte, že to bola a možno ešte i je vaša mienka o mne, vaše včerajšie vystúpenie zrejme to dokazuje.“

„Moje vystúpenie bolo to jediné, čo myslela som, že je možné, aby som predišla zlu, ktoré mohlo sa stať osudným pre našu rodinu,“ bránila sa Darinka.

„Uznám vašu dobrú vôľu, ale prečo to neurobila pani Trnavská?“

Deva sa zarazila. „Preto, že je prislabá k tomu,“ odvetila potom proste.

„Vidíte, slečna, teraz ste to uhádly, a preto by pomer tento, ako to už zlé jazyky nazvaly, nebol nikdy nebezpečným býval; slabá, myslím, duchovne slabá žena neni pre mňa nikdy na dlho nebezpečná. Ja nechcem ženy, ktorú musel by som viesť ako nedospelé dieťa a ktorá by vo všetkých ťažších otázkach života išla sa druhých o riešenie pýtať. Nie, ja iste len takú vyhľadám, ktorá vie si tu i tu i zastať a keď treba, i dupnúť nôžkou.“

„Vzor takej ženy máte, jestli sa nemýlim, veľmi blízko. Pani Liebertová —“ podotkla Darinka šelmovsky.

„Bože ma uchovaj!“ zvolal on. „Neborák kontrolór hľadá spásu zväčša len v kassíne, pri tej milej ferbličke, to je nie podľa môjho vkusu. Ozaj, či viete, že to bola práve pani Liebertová a jej slečna sestra, ktoré nás včera videly? Neľakáte sa možnosti, že tie umné dámy budú o nás všeličo kombinovať?“

„Nebojím sa toho,“ odvetila Darinka, hoci trochu zbledla.

„Ja sa tiež nebojím,“ uisťoval on usmievave, „tým menej, že u vás vidím takú neohrozenosť, hoc vyznať musím, že pani Liebertovú mať za nepriateľa nie je veľmi príjemná vec.“

Krik malého Ivana dosvedčoval, že jeho odpočinok je u konca. Hneď za tým vyšiel Andrej, na ramenách nesúc synka a chlúbiac sa, že u neho zaspal. Priateľsky pozdravili sa dvaja ľudia, ktorí len pred nedávnom ešte krivým okom hľadeli jeden na druhého; Andrej v duchu odprosoval Záriečského za podozrenie, ktoré proti nemu prechovával a Záriečský uznal krivdu, ktorú spáchať chcel práve na Andrejovom rodinnom šťastí, vďačne podvolil sa túto krivdu napraviť. Pozdejšie prišla i Matilda, niečo zarazená a rozpačitá, no istý a zdvorilý spôsob zachádzania mladého človeka skoro jej pomohol z rozpakov. Príjemne uplynulo odpoludnie a deň chýlil sa ku koncu, keď neočakávaná a možno riecť, že i neveľmi vítaná návšteva prekvapila našich, v priateľskom rozhovore baviacich sa mladých ľudí. Bola to pani a pán Liebert a slečinka Gizela. Mráčok omrzelosti prelietol čelom Záriečského, keď videl svojich spoluobyvateľov vkročiť do izby a pozrel významne na Darinku; touto to trhlo, ako človekom, ktorý očakáva hromový úder. Pri vítaní uisťovala pani kontrolórka, že sa jej už veľmi žiadalo vidieť jej milú Matildu a poznať bližšie Darinku, čiže Teodoru, ako ju boly nazvaly. Čierne, fosforovým svetlom svietiace oči zablyskly pri tom na jej nič netušiacu obeť. O týchto očiach hovorilo sa v meste, že na koho pozrú, ten musí dostať bolenie hlavy, alebo, ako to pospolitý ľud povie, že tomu „príde z očú“.

Tento večer zabával sa Záriečský mnoho s Gizelkou, ktorú neraz svojimi vtipnými otázkami do takých rozpakov uviedol, že nebožiatko, i tak nie veľkým duchom obdarené dievčatko, nevedelo sa hnúť. Vtedy obrátilo sa oko mladého človeka od svojej susedky a zablúdilo ku tichej teraz Darinke, ako by porovnávajúc tieto dve rozdielne devy. Pohľady tieto a vôbec všetko pozorne sprevádzala pani kontrolórka a stisla zuby. Matilda tiež pozorovala dvorenie mladého človeka dievčaťu, o ktorom myslelo sa všeobecne, že mu je ľahostajné a preto predstavila si tie ohnivé pohľady, ktorými ju len nedávno sprevádzal a ustálila sa na tom, že je predsa len ošemetný, ako to mnohí tvrdili.

„Jednu ferbličku, čo?“ spýtal sa pán kontrolór a vyťahoval z vrecka karty.

„Nehrám hazardných hier,“ odvetil Andrej určite.

Pán Liebert už teraz nevedel, čo robiť; sadol si tedy len na blízky diván a složiac ruky krútil dvoma palci od prava na ľavo — a aby i v tomto bol nejaký systém, zas od ľava na pravo. On, úprimne rečeno, necítil sa nikdy dobre tam, kde boly dámy a preto sa chlúbieval, že je nie obojživelník, lebo len pri prameni vína začal sa cítiť celkom človekom.

Gizelka, rozpálená ako pivonia, utiekla pred Záriečského vtipkovaním ku klavíru, tam začala prehrávať svoje moderné kúsky, ktoré horko-ťažko nabil jej do hlavy klavírmajster.

Jej tyrann a spoločník, Záriečský, stál opretý neďaleko obloka a zamyslene hľadel — kam? — to azda ani sám nevedel, keď pani Liebertová prišla k nemu a dôverne mu ruku na rameno položila.

Medzitým doniesla slúžka listy s pošty, ktoré len večerom vydané bývaly a Andrej hneď podal Darinke list.

„Tu máš list od otca.“ Darinka vzala a rozbalila; pri čítaní zalialo sa jej oko slzami, ktoré ale rýchle, ako by ich ukryť chcela, pred nepovolanými svedkami sotrela.

„Znáte román slečny Teodory?“ spýtala sa šeptom pani Liebertová svojho súseda.

„Jej román?“ zvolal on udivene.

„To jest román jej rodičov,“ napravila pani Linka. „Jej matka, pekná vraj, ale ľahkomyseľná osoba, stala sa nevernou svojmu manželovi; následok toho bol škandalózny process a — rozsobáš. Dieťa, slečna Teodora, vyrástla bez matky — bez dozoru…“

„Ach, teraz už viem!“ zvolal Milan Záriečský príjemne prekvapený — a nedbajúc viac na Liebertovej slová, pozeral prívetivým pohľadom na Darinku.

Gizelkina búrna pieseň pusty doznievala, ostatný akkord zavŕšil spustu tónov a ona zdvihla svoj vyzývavý pohľad, aby prijala chválu z úst mladého človeka. Ale nemálo sa zarazila, keď videla, že tento nielen že jej piesne nepočul, ba zdá sa byť ponorený do pohľadu na Darinku.

„Aj, aj, kamže zabiehajú vaše myšlienky, že ani nevidíte, ani neslyšíte?“ spýtala sa urazená pianistka.

Mladý človek sa strhol, ako snilec, ktorého triezva skutočnosť zobudí z milého sna, a odvetil:

„Odpusťte, slečinka! Moju dušu zaujala malá historka, ktorá mi dávno vypadla z pamäti, len od pár dní oživená, znovu zaujala myslenie moje.“

„Oh, to musí byť zaujímavé, rozprávajte!“ zvolala Gizelka.

„Bol som šuhaj mladý, predo mnou ležal svet ešte ružovou hmlou zastretý, — ja neznal som ešte nijakého nešťastia, vyjmúc toho, čo zapríčiňujú prázdne vrecká, keď je prvého ešte ďaleko. Všetko zdalo sa mi byť krásnym, svetlým na tom božom svete, no jedným dňom nemilo dotkla sa ma triezva skutočnosť, a ja, idúc poľom, poľom neznámym, no krásnym, začal som rozmýšľať a nikdy predtým netušené otázky staväly sa predo mňa. Zrazu zobudil ma z mojich reflexií ľahký šum a ja obzrúc sa, videl som pred sebou malé dievča, púhe dieťa, rusovlasé, s tmavýma očima, v krátkych poplátaných šatočkách, — no s výrazom bôľnodumným na úzunkej tvári. Udivene opýtal som sa ho, čo tu chce, a ono ticho, nesmelo vetilo: „Chcem vám ukázať cestu pravú, to nie tá pravá, ktorou idete!“ Keby bolo to dieťa vedelo, aký význam môžu mať tie slová — a že blažený pútnik, ktorému v pravý čas ukáže anjel pravú cestu! Od pár dní ma trápi túha po tom dieťati, aby som mu to povedať mohol, že našiel som už pravú cestu.“

„Šumná to idylla,“ povedala pani Linka s nedobrým výrazom na tvári, „lenže, bohužiaľ, časy pastierskych idýll už zanikly.“

„Ale veď to dieťa, po ktorom túžite, musí už byť dospelou devou,“ podotkla Gizelka naivne.

Darinka sedela sklonená nad knižkou, ktorú bola so stolíka vzala a hľadela uprene na riadky, hoci tieto boly prevrátené a mihaly sa jej pred zrakom.

„Ach, slečinka, vy sa snáď modlíte?“ zvolala zasa Gizelka rozmarne a vytrhla deve knihu z ruky. „Oh, to je pekné, slečna držala knihu naopak obrátenú!“ a smiala sa na tej veselej príhode.

Darinka sa začervenala, no neodpovedala, lebo skôr, než by to mohla urobiť, začala pani Liebertová:

„Slečna Teodora je chorá, ja poznám na jej zblednutej tvári, a preto budem žalovať, že vyhľadáva prechádzky, ktoré nielen jej zdraviu, ale i dobrej jej povesti škodiť môžu!“

Tu to bolo, čoho sa devuška tak bála a hoci tú bázeň zapierala, cítila, že všetky oči na ňu sú uprené, jedny so zadivením, jedny so škodoradosťou a dvoje s výrazom neohraničeného obdivu. Pani Liebertová pokračovala:

„Na druhý raz, keď majú vaše schôdzky zostať tajnosťou, tak si zatvárajte dvere na záhrade!“

Teraz už i Matilda začala niečo tušiť a zbledla; Andrej dosiaľ všetko za žart ešte držal, predsa riekol:

„Milosťpani sa iste mýli, moja sestra je vychovaná príliš prísne, než aby si takým vystupovaním niečo zadala!“

„Ó, ja som videla!“ zvolala podráždená žalobníčka, „len v tom možno, že som sa mýlila, či to Matilda, alebo slečna — lebo bolo už na mraku.“

Andrej hrozive stiahnul obočie, Matilda chvela sa strachom, hoci nemala príčiny, no udavačka pokračovala:

„Keď neveríte, mám i dôkazy, čierne na bielom!“ A podávala Andrejovi list — „Teraz môžete vedieť, že azda predsa len slečna bola!“

Dosiaľ nedržala Darinka za hodné ospravedlňovať sa, ale keď videla, že Andrej hnevom sa zapálil, zvolala:

„Milosťpani sa skutočne nemýli, bola som to ja!“

„A ty si písala i toto?“ spýtal sa teraz Andrej prísne.

„Áno, ja!“

„Darina, hovoríš pravdu?“ zvolal brat prudko, zabudnúc na to, že nie je sám.

„Áno, pravdu, ja som nikdy neluhala, to vieš!“

„A kto to bol, komu to znelo?“ ukázal pri tom na lístok.

„Bol som to ja!“ odvetil teraz Záriečský.

„To som si mohol myslieť! Od teba sa nedá ani iné očakávať! Ale moja sestra…!“

„Ó, i tu len to platí, aká matka, taká Katka!“

Chladný, zdrcujúci pohľad Andreja bol odpoveďou na tieto drzé slová; ináč Darinka; ona urazená, v hĺbku čistej duše bodnutá zavrávorala a vzdychla bôľne, — ale i to premohla, ach, veď tak mnoho premôcť musíme, čo zdalo by sa nám mnoho ráz nesnesiteľným! Teraz odvrátil sa od nej Andrej a so vzdychom „úbohý, biedny otec!“ chcel opustiť izbu. Deva vykríkla temer bôľom premožená a chcela sa za ním hodiť, keď Milan predstúpil pred rozhnevaného a riekol vážne:

„A ty sa ani nespýtaš, čo nás sviedlo v tú osudnú chvíľu?“

„Niečo čestného iste nie,“ odvetil Andrej drze.

Záriečského tvár vzplanula; no premohol sa i on a povedal každú syllabu prízvukujúc: „Ja som sa vtedy so slečnou Darinkou zasnúbil.“

Účinok týchto slov bol zázračný; nedôverive, no napolo smierený stál tu Andrej, nevediac, či má tomu veriť alebo nie? Matilda vydýchla, ako osvobodená od veľkej ťarchy, pani Liebertová omráčená úderom, ktorý sama nastrojila — len že jej nevypálil tak, ako si to želala, — Gizelka pustila sa temer do plaču, pán kontrolór na chvíľku ustal v prekrúcaní palcov a potom nevediac už, čo nasleduje, či zprava vľavo a či naopak, vstal, aby sa lepšie orientoval — len Darinka, tá, ktorej týkalo sa to najväčšmi, stála tu ešte pri stolíku, nepohnute, so zrakom na pokrovec sklopeným. Už jej teraz bolo jedno, ona pokorená, pohanená!! — Matilda prvá sblížila sa ku nej, objala ju srdečne a šeptala:

„Nezabudnem, nikdy nezabudnem, čo si pre mňa vykonala! Vďaka ti, vďaka, i v mene môjho syna!“

I Andrej dal sa nakloniť a podal Záriečskému ruku na smierenie, hoci prízvukoval ešte vždy, že nemal tak konať a že poctivým zámerom je jeho a jeho otcov dom vždy otvorený. Len pani Liebertová bola nespokojná — prehrala bitku, a hoc i ukojila chúťku, ktorou chcela odstrániť alebo neškodným urobiť toto dievčatko, pobrala sa domov, ku nemalej radosti všetkých, nevynímajúc ani pána kontrolóra, ktorý ešte, — pobočne rečeno — dnes večer chcel zabočiť do kassína.

Keď sa už títo nemilí a nevďační hostia vzdialili, nemohol sa Andrej uspokojiť, kým ešte nepovedal Darinke niekoľko nežných slov, zato ale pre ňu citlivých výčitiek.

Ona ani na to neodpovedala, len keď videla Matildinu ochotu, ktorou chcela ju uspokojiť, usmiala sa tak smutne, že Milana srdce zabolelo. Keď odchádzal, vzal jej ruku, ktorá bola chladná — do svojej a spýtal sa:

„Darinka, povedzte, hneváte sa za tie smelé slová?“

„Vy ste použili divný argument k môjmu zachráneniu — za to mám vám byť povďačná, kým…“

Milan nedbal na nedopovedané slová, sklonil sa a bozkal jej ruku. Teraz už i ona odišla, prv ale musela ešte Andrejovu jemnú výčitku počuť a bratský, úprimný bozk prijať, potom Matildine výlevy vďačnosti — konečne bola sama, sama a mohla uvoľniť stiesnenému srdcu. Oj, ten ukrutný, ten nemilosrdný, ešte i vtedy, keď zlé jazyky jedom svojim na ňu dorážaly, pokoril ju, ponížil až do prachu! — Miesto, kde Milanove ústa dotkly sa jej ruky, pálilo ju, že to cítila až do hlbokého sna.