ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo niekoľko dní a pomer medzi Darinkou a Milanom ostal len ten istý. On vždy rovnako zdvorilý, keď prišiel, dovolil si bozkať jej ruku, čomu ona len so zdráhaním privolila, — ona celkom tá pokojná, niečo smutná, čo bývala predtým. Andrej chcel viac ráz prinútiť Darinku, aby písala otcovi a oznámila mu udalosť, ktorá rýchlym obratom zmeniť mala dosavádny jej život, ale ona to celkom určite odoprela, hovoriac, že už beztak skoro vrátiť sa musí domov a tak to otcovi potom sama povie. — Jednoho dňa dostala Darinka znovu list od otca, v ktorom nachádzal sa ešte druhý, na jeho obálke bolo písmo ženskej ruky, no Darinke zcela neznáme. Otcov list bol krátky a znel tak, že aby si devuška prečítala onen zapečatený a potom konala tak, ako jej to vlastné srdce povie. S chvejúcou sa rukou roztvorila Darina list a čítala:

Darinka, dieťa moje milené!

Iste s udivením čítaš riadky tieto Tebe neznáme, u Teba nevídané. Ach, a predsa často pokúsila som sa o to, písať Tebe a aspoň jeden atóm mojich vrelých citov vydýchnuť na studený papier! Ale slová, ktoré maly Ti nastíniť môj vrelý, vnútorný život, zdaly sa mi príliš slabé a potom klesla ruka moja vždy a srdce zaujal bôľny, zúfalý pocit, že i Ty, dieťa moje milené, jediné, odsúdila si ma! Že neznáš matky svojej, že zahniezdil sa v srdci tvojom cit opovrženia…

Nie, nie, neopovrhuj mnou, Boh sám vie, že som to nezaslúžila!

Na sklonku môjho biedneho života, lebo musíš vedieť, že hodinka môjho vysvobodenia je blízko a svetlo žitia môjho už-už dohára, prosím, nenechaj ma bez vyslyšania! Počuj vrelú prosbu matky svojej, ktorá hoci ťažko previnila sa proti Tebe, predsa vždy v láske na Teba myslí a prosí, aby si prišla, žeby ešte raz sovrieť Ťa mohla v náručie, privinúť k srdcu chorému. Kto vie, ako skoro bude volať anjel smrti a preto nemeškaj, ale príď… prosí Ťa o to Tvoja biedna matka.

A Darinka neváhala dlho, čo urobiť, hoci odhováral ju brat, hovoriac, že matka, ktorá raz zriekla sa svojho dieťaťa, ztratila naň právo a nesmie žiadať jeho poslušnosť. Potom zasa, že čo by na to povedal jej snúbenec a že teraz i on má právo slova v tejto veci — ale Darinka na všetko odpovedala tým, že ona nie je povolaná posudzovať, alebo karhať rodičov svojich a že Záriečskému odpíše a oznámi všetko sama.

Keď Záriečský vrátil sa zo svojej úradnej cesty, ktorú ešte dňom predtým podniknul, našiel list, ktorý ho nemálo zarazil. List znel nasledovne:

Vysokoctený Pane!

Neočakávaná, nepredvídaná udalosť núti ma, aby som opustila Kriedovú skôr, ako som si to určila, skôr ešte, ako by Vám povedala ústne, čo teraz tuto napísať chcem.

Keď Vaše zablúdenie (odpusťte to slovo!) a Matildina slabosť donútila ma k tomu, aby som bez ohľadu na slušnosť a verejnú mienku Vás samého vyhľadala a s Vami vážne slovo a sľub čestný vymenila, nemyslela som, že na svoju vlastnú hlavu vyvolám zradu a pletichy. Ale keď sa to stalo a ja pohanená, drze urazená bola som bez podpory, Vy Ste to boli, čo Ste mňa zastali, užijúc pritom argumentu, ktorý nikdy nebol by ináč možný býval, — no vďaka Vám za to. Veď Vy chceli Ste zachrániť moju dobrú povesť, ktorá, hoci, bohužiaľ, vyrástla som bez dozoru matky, bola dosiaľ bezúhonná. — Teraz, keď možno navždy, možno na dlho vzdialim sa z tohoto mesta, dávam Vám dané Vaše slovo nazpäť. Ste svobodný! Teraz ponechané je len Vašej výmluvnosti, ospravedlniť pred Andrejom a pred svetom náš pomer a roztrhanie jeho, — viem, že víťazne vytiahnete sa z toho nemilého postavenia.

Konečne, čo týče sa sľubu v osudnej záhrade daného, žiadam vyplnenie čestného slova.

S Bohom! S výrazom úcty som D. Trnavská.

„Divné, pyšné dievča,“ zvolal Milan po prečítaní listu a hodil sa na diván. „Myslíš, devuška, že to len tak ľahko vytiahnuť sa z tohoto ‚nemilého postavenia‘? Mýliš sa! Ba práve milé mi ono začínalo byť pokusovať sa o to, krok za krokom vydobýjať pevnosť prísnym umom stráženú, sledovať postupne prebúdzajúcu sa náklonnosť a byť konečne víťazom. Oj mýliš sa, hrdá deva, keď myslíš, že dám sa odstrašiť týmto tvojím lístkom, veď sama si povedala, že slovo ‚chcem‘ hrá u mňa veľkú rollu, nuž nechže ju i naďalej hrá!“ — — Vstal prudko a prechodil sa po izbe, potom zapálil si havannu a mohutné kotúče dymu skoro zahalily jeho — a jeho mocného spojenca, slovíčko: chcem! —

*

Ľady sa lámu, rýchlym prúdom ženie spustu ľadov bystrotoká rieka, — stráne kopnejú, ba na úslní zelená sa pažiť. V háji prespevujú drozdy, stromy pučia novou nádejou jara naplnené, — všetko, všetko ožíva v prírode, veď blíži sa jaro. Ba tu je už. Jednoho krásneho rána zasvietilo to štedré slniečko a obdarovalo i malú chudobnú dedinku, ba osvietilo i faru s vysokou slamenou strechou. Najprv pozdravilo svojím lúčom tú záhradku, kde niekedy biedny ružový ker tuhý boj viedol s prhlavou a bodliačim, teraz je on už pripevnený o zábradlie a díva sa dolu na tie pekné hriadočky, kde už jarné kvietky nesmelo dvíhajú hlávky a otvárajú kalíšky svetlu životnému. Potom si slniečko vyššie zaskočí, poceľuje všetky tie kvitnúce ruže v črepoch v obloku, rozmarín, miláčka to Katrinho, zasa klince, miláčky starého pána a všetky tie menované a nemenované miláčky duše celého domu — Darinky. Táto sama, ako biela,

bledá ružička polieva a opatruje zasa svoje kvety sama odvtedy, ako vrátila sa z Kriedovej a od smrteľnej postele matkinej. Dosiaľ sirota dľa mena, bola teraz už ňou skutočne. Nezadlho zatým, čo poslúchla prosby matkine, našla ju skutočne blízko smrti — a skoro potom opustila neznaná, no vždy milovaná matka svet tento, žehnajúc svojmu dieťaťu. Darinka, jediné jej dieťa, stala sa dedičkou jej značného imania. Odvtedy je zasa doma, kde našla otca smiereného, ale veľmi starnúceho, skleslého — a veľmi hluchého. Teraz sa zdalo Darinke, že už nič nepúta ju k zemi, len tento starec a že jej jediná, jej svätá povinnosť je opatrovať otca, venovať sa cele jemu, — čo potom? neopovážila sa myslieť. — Tak zavítala jar i do tohoto kútka, nesúc so sebou nové túžby, nové nádeje všetkým, i tým, ktorí si ich nežiadali a mysleli, že zaobídu sa už i bez nich.

Starý pán mal pohreb; práve odišiel, aby odprevadil zemského pútnika na ostatnú stanicu púte života, — k hrobu, — keď na farské dvere zaklopal hosť. Darinka práve v čeľadníku pomáhala starej, invalidnej Katre, ktorá už pre „hostec“ nevychádzala ani z teplého čeľadníka, — pri navíjaní priadze, — keď Mara, mladšia slúžka, vbehla dnu, že niekto išiel do izby.

„A ktože to mohol byť?“ spýtala sa zadivená deva.

„Ja neznám, len to som videla, že to bol pán, vysoký, ako topoľ a pekný, ako obrázok!“

Darinka sa zľakla, a to neušlo ostrému „hostcom“ ešte neuškodenému zraku Katry. Deva váhala; nechať ho samého, to nemožno a apuško i tak ešte skoro nepríde domov — odhodlala sa a šla dnu — kde čakal ju Záriečský.

„Prichodím zas ako supplikant, slečna, ako vtedy, viete ešte?“ a vzal jej ruku do svojej, „nedbajúc na to, že som vtedy nebol vítaný. Vy ma ani teraz nevítate; má to azda byť dôkazom, že som taký nemilý hosť, ako vtedy?“

Darinka rýchle pozrela na neho; veď zdalo sa jej, že jeho hlas nezneje viac tak vyzývave sebavedome, ba i výraz tvári zdal sa jej byť napnutý, trochu trpiaci.

„Vitajte!“ riekla potom a ukázala na stoličku; sama si sadla oproti nemu.

Mladý človek, ktorému nikdy vhodné slovo nechýbelo, zdal sa teraz slovo hľadať.

„A kde je pán otec?“

„Má pohreb!“ odvetila deva lakonicky.

„Ozaj, komu sa teraz chce umrieť!“ zvolal Milan, „teraz, keď jaro znovu oživuje všetky naše túžby a nádeje!“

„Ó, mnohým!“ podotkla deva so vzdychom.

„Vy smútite, slečna, vaše šaty dokazujú, že len nedávno hľadely ste do očú prísnemu nepriateľovi života. Pokúsil by sa o to, aby som vás potešil, no bojím sa, že sám budem skoro potrebovať potechy.“

Jeho elegický tón naľakal Daricu a ona tázave pozrela na neho.

„Azda ste i vy osireli?“ spýtala sa ho s naivným posunkom útrpnosti.

„Nie, ešte nie, ale neviem, či neosirejem, či nepochovám všetky moje rýchle zkvitnuté, krásné nádeje v predčasný hrob! — Darinka, váš list ako hrom z jasného neba padol v prostred mojich skvelých plánov; vy pyšní, hrdí nechceli ste pristať na to, čo mňa takým šťastným robilo. Prečo ste všetko nenechali, ako bolo, veď nikto netušil, že len zdanlivé to bolo! Ja pokúsil som sa vám písať, no ustálil som sa na tom, že radšej počujem potvrdenie hrozného toho výroku, vo vašom liste obsaženého, z úst vašich; povedzte tedy, povedzte, že všetko má ostať tak, ako bolo v ten večer, keď ste mi povedali, že sa nehneváte?“

Darinka sedela ako ohromená; čo ona už dávno za vybavené držala, čo už pochovala v hlbinu svojho srdca, to teraz zas on smele vyvoláva.

„Vy váhate, bojujete sami so sebou, ó, hrdí ste a pyšní, to viem, a nedôverujete mi, mysliac si, že som ešte vždy ten istý ošemetný, vrtkavý, akého ste ma poznali v onen večer!“

„Pane Záriečský! nereflektujte na ten pomer, ktorý ten osudný večer vyvolal; bol to klam, bola to okľuka, akej vy advokáti často používate v prospech svojich klientov, no u nás ona musela skôr-neskôr padnúť a pomer, ktorý len na oko jestvoval, musel sa skorej alebo pozdejšie roztrhnúť. Ja nenachodím v tom výraz hrdosti alebo pýchy, keď som vám dala vaše veľkodušné slovo nazpäť, ba považujem to za celkom prirodzené, prosté, čo rozumie sa samo sebou.“

Darinkin hlas, zprvu neistý, nabýval vždy viac sily.

„Ale keď vám poviem, že to rýchle slovo nebola okľuka fiškála, ale diktované bolo vlastným, vrúcim srdcom, že by som si to bol vrele želal, aby tak ostalo a že len čas chybel k tomu, aby som vám to bol vysvetlil a prosil, že čo náhoda urýchlila, aby ste to vy sami odobrili a…“ Milan vstal, pristúpil k Darici, ktorá bez slov s úžasom načúvala jeho slovám — a chopil jej ruku „a pokúsil sa vydobývať si vašu lásku, alebo aspoň bledú jej sestru: náklonnosť. Vy neveríte, — to trpké pre mňa, ale azda zaslúžené pre votrelca, ktorý ako pred desiatimi rokmi odísť musí, bez toho, že by obdržal to, čo si želal! Ale zakončíme slečna, cítim, že dlho nemožno vydržať neistotu, povedzte, aby som šiel, pošlite ma preč, rušiteľa vášho pokoja!“

Ale Darinka ho neposlala.

„Nepočkáte apušku?“ tázala sa ho, ako by od týchto slov vysvobodenie očakávala a pozrela na neho pohľadom takým nežným, prosebným a spolu bojazlivým, že Milanove nádeje znovu ožily.

„Vy ma neposielate!“ zvolal, „vďaka, vďaka!“ a pokryl pravicu devy svojimi bozkmi, a ona ľavú ruku ostýchave položila na jeho sklonenú hlavu.

„Ty, Mara!“ hovorila v čeľadníku Katra a zastavila kolovrat.

„Ty, Mara, pamätaj, to je vohľač! A že ich neminie, to viem iste, lebo sa naša Darinka tak veľmi preľakli, že som ich ešte nikdy takých nevidela!“

„Ale to je krásny pán, Katra, taký, ako by ich namaľoval!“

„A teraz prilož pod ten sporák a potom bež chytiť toho tučného kapúna, lebo dnes neviem, ako by Darinka mysleli na obed!“

Keď starý pán prišiel domov, našiel v izbe hosťa samotného, Darinka len pred chvíľou odbehla do kuchyne, aby odobrila Katrine rozkazy, — ale pán farár a jeho hosť nemohli sa nijako usrozumieť a povstávalo z toho veľmi smiešne nedorozumenie, tak, že pán farár bol prinútený otvoriť dvere a zavolať Darinku.

Tá pribehla celá rozpálená s lesklými očami.

„Darinka, kto je ten pán?“

Deva, ktorá najlepšie vedela stať sa srozumiteľnou starcovi, predstavila mu Milana.

„Hm — a čo tu chce?“ spýtal sa zasa starý pán; ale na to už Darinka neodpovedala, lebo Milan objímuc devu, vzal pravicu starčeka a pritisnul ju k ústam. Starý pán pochopil tento posunok lepšie, ako všetky predošlé slová a slziac privinul k sebe dcéru a budúceho zaťa — supplikanta.

(1885.)