ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď mala táto hra 26. novembra 2006 o 15. 00 hodine premiéru vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského, vyhovel som žiadosti pani riaditeľky divadla a pred predstavením som prehovoril k publiku.

Usúdil som však, že postačí prehovoriť iba k časti publika — poprosil som dievčatá v hľadisku, aby každé zdvihlo ruku, a keď to urobili, vyzval som ich, aby všetky odrazu tri razy zopakovali „sme túlavé princezné“. „Sme túlavé princezné, sme túlavé princezné, sme túlavé princezné,“ zahlaholili zborovo, a za odmenu som im potom prezradil: „Aj keď ste sa prišli pozrieť na rozprávku, budete sa dívať na život. Na svoj vlastný. Každá z vás sa narodila ako túlavá princezná — každá z vás raz musí stretnúť svojho kráľoviča, ktorý ju tri noci ustráži, až potom bude šťastná.“

Túto rozprávku zo života potom hralo zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského nielen pre svoje domáce obecenstvo, ale putovalo s ňou aj po svete. Bol som si, napríklad, pozrieť aj predstavenie vo Viedni — a potešila ma správa, že Zvolenčania mali s mojou hrou v roku 2007 úspech aj na Medzinárodnom divadelnom festivale v Banja Luke a Ondřej Daniš si odtiaľ odniesol cenu za postavu Jana Kráľoviča.

No rovnako ako na inscenáciu rád spomínam aj na chvíle, keď som hru ešte iba písal. Rád, napríklad, rozprávam o tom, ako som nechal Jana Kráľoviča princeznú ustrážiť najprv silou, potom láskou — a zrazu som stál pred otázkou, čo ešte viac môže môj bača urobiť do tretice. Nemám radšej presunúť lásku na tretiu noc a na tú druhú si vymyslieť čosi iné? No vraví sa, že divákov môže prekvapiť iba spisovateľ, ktorý vie prekvapiť aj sám seba — vyčkal som teda, kým mi nezíde na um niečo, čo prekvapí aj mňa. A zišlo mi — zistil som, že môj hrdina, čo úspešne ustrážil princeznú v prvú noc silou a v druhú noc láskou, tretí raz nemusí už vôbec prísť, môže sa spokojne zabudnúť s kamarátmi v krčme — princezná sa v tretiu noc ustráži aj sama.

A vždy dodávam, že takéto riešenie mohlo zísť na um iba slovenskému spisovateľovi — je to hra o láske na Slovensku.

Tým sa dostávam k hudbe.

Aj texty piesní, ktoré som vložil do úst svojim postavám, rátajú s tým, že sa na každú z nich nájde slovenská ľudovú melódia. Touto cestou šiel vo zvolenskej inscenácii aj Michal Bobáň, ktorý ich zhudonil s použitím folklórnych motívov. Nezaprel pritom v sebe Terchovca a pridal aj pieseň Vyletela holubička zo skália.

K Terchovej sa hlásim aj ja — nielenže som autorom divadelnej hry o Jánošíkovi Z dreva vyrezané, ale navyše ešte jedna oravská sesternica mojej ženy sa vydala na Terchovú za mládenca z jánošíkovského rodu, ja a moja žena sme krstnými rodičmi ich detí, nuž ochotne dávam súhlas, aby ten, komu to príde vhod, použil namiesto piesne Kysuca, Kysuca túto terchovskú:

Viletela holubička ze skalja:

Slovenská duša, ktorú sa usilujem vdychovať do svojich hier, sa však nevylučuje s tým, že písať hry sa všetci učíme u Shakespeara.

Na Shakespearovi ma vždy fascinovala jeho tvorivá sloboda. Kedy chce, vtedy strieda žáner. Vždy musíme rátať s tým, že prejde z verša do prózy — a bádatelia často nevedia určiť, čo je čo. Takisto vždy musíme čakať, že prestrieda tragédiu s komédiou. Klauni, ktorým často vôbec nedáva mená a nazýva ich iba klaunami, uňho vstupujú do hry spravidla v najsmutnejších okamihoch deja. Len si spomeňme — klauni kopú hrob Ofélii, klaun prináša jedovaté hady Kleopatre, klauni sú aj tí žartujúci muzikanti na Júliinom pohrebe!

Uveril som, skrátka, Williamovi Shakespearovi, že dobrá hra sa nezaobíde bez klaunov — a pomohlo mi to nájsť odpoveď na otázku, kto vlastne sú tí traja pomocníci môjho hlavného hrdinu. Dlhý, Široký a Bystrozraký — to sú predsa traja rodení shakespearovskí klauni!

Ľubomír Feldek.