ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to kedysi uprostred šesťdesiatych rokov, keď som sa pustil do písania bábkovej hry Botafogo – žil som vtedy na voľnej nohe a aj moja žena ešte iba študovala. No hoci sme už mali jedno dieťa, nehladovali sme: uživili nás tantiémy z mojich prekladov pre divadlo. K divadlu som inklinoval aj ako autor. Hoci od hry Mahujá, krásna Cigánka, uvedenej v Slovenskom rozhlase v roku 1957, som sa už pomaly desať rokov z uvedenia nijakej svojej novej hry neradoval, väčšina toho, čo som v tom medziobdobí napísal, aj keď to vyšlo iba v časopise, knihe, alebo vôbec nevyšlo – mierila na javisko. K divadlám som mával blízko aj topograficky. Z podnájmu na Vysokej ulici, do ktorej sa dívalo nielen naše okno, ale aj okná divadla Nová scéna, sme sa v roku 1963 presťahovali do domu na rohu Cintorínskej a Francisciho ulice, a odtiaľ to zas bolo iba na skok do Štátneho bábkového divadla sídliaceho na Dunajskej. V ňom ako dramaturg a režisér pôsobil vtedy môj priateľ Vlado Predmerský, a tak sa stalo, čo sa malo stať: to on ma nahovoril, aby som napísal hru pre bratislavské bábkové divadlo.

Jeho návrh bol veľkorysý, ničím ma vopred neobmedzoval. V dobrom slova zmysle mi prácu skomplikovali len vlastné úvahy. Nepochyboval som o správnosti zápasu dobra so zlom, ktorý nikdy v bábkových hrách nechýbal, no zároveň som bol presvedčený aj o správnosti zápasu s čierno-bielou „estetikou“, ktorá sa pokúšala zotročiť naše umenie najmä v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako štít proti nej si moja básnická generácia vytvorila program zmyslovo-konkrétnej poézie. Ako dramatik som si vytvoril ešte aj ďalší štít, ktorý som si, len tak pro domo sua, pomenoval hrou na hru. Výzva Vlada Predmerského ma nadchla o to viac, že práve v hre pre bábkové divadlo som videl príležitosť tú svoju hru na hru hravo predviesť.

Čakanie na hravosť sa však trochu pretiahlo. Dnes si už nespomínam, kde to viazlo, viem len, že hru o figliarovi, ktorému som dal meno Botafogo, som začínal písať zas a znova a zo zbytočnej netrpezlivosti som ju napísal nie v jednej, nie v dvoch, ale aspoň v desiatich verziách. Vlado Predmerský umožnil ich prečítanie aj mladému žilinskému režisérovi Jánovi Hižnayovi, ktorý si potom vypýtal odo mňa súhlas, aby z nich smel urobiť koláž. Tú koláž uviedlo žilinské bábkové divadlo dokonca o pár dní skôr než bratislavské bábkové divadlo hotovú hru.

To, že je hra hotová, som skonštatoval až vo chvíli, keď sa mi podarilo nájsť pre ňu to správne aj-aj riešenie, čiže zároveň postaviť aj zrúcať jej dramatický konflikt. Nájsť ho mi pomohla maličkosť – protirečivá súhra slov zajať a zaujať.

Napokon, 18. mája 1966, nastal deň tej pravej, čiže bratislavskej premiéry. Hru nazvanú tentoraz Figliar Botafogo nielen dramaturgoval ale aj režíroval Vladimír Predmerský. A odvtedy až dodnes putuje po rôznych javiskách. Nehrajú ju iba bábkové divadlá – medzi najvydarenejšie uvedenia patrilo napríklad predstavenie VŠMU, v ktorom exceloval živý Botafogo. A napriek tomu, že princíp tejto hry tkvie v zdanlivo nepreložiteľnej zámene slov, dokázali si s ňou poradiť aj prekladatelia v iných krajinách.

Ľubomír Feldek