ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko má svoj koniec, prišiel aj koniec môjho účinkovania v rubrike Dnes píše. Stalo sa to 9. júna 2020. Môj posledný fejtón Štrngnutie pri Óde na radosť vyšiel už vedľa nej. Bolo to tesné, chýbalo iba pár centimetrov, ale chýbalo.

Prirodzene, nestalo sa nič fatálne. Milo mi napísali, že to súvisí s transformáciou rubriky, no inak sú moje príspevky ďalej vítané, a ja som sa potešil, že už aspoň nebudem musieť dávať pozor, či dodržujem predpísaný počet slov. Ale potom sa zrazu stalo čosi, s čím som nerátal. Dostavila sa ľútosť. Nie ľútosť za rubrikou, ale ľútosť za klobúkom.

Pri všetkých fejtónoch, čo som napísal pre rubriku Dnes píše (a bolo ich za štrnásť rokov neúrekom), bola v záhlaví uverejnená moja fotografia v klobúku. Nenosím klobúk bežne, iba občas, do hustejšieho dažďa. V ten deň v roku 2006, keď sa v kaviarni v starej radnici konalo fotografovanie autorov práve vznikajúcej rubriky, zrejme husto pršalo. Bol som vtedy ešte mladý, iba sedemdesiatročný, a klobúk som si pred fotografovaním švihácky posotil — komu by nebolo za takou fotografiou ľúto? Keď som sa pozrel na svoj posledný fejtón bez fotografie, zrazu som pochopil, čo ma čaká po smrti. Nikdy si už neposotím klobúk. Veď hoci by som ho mal aj po smrti, na popol si ho už nenasadím. Patrí sa teda, kým je čas, aby som tým klobúkom ešte naposledy zamával svojim čitateľom.

A rád by som sa nielen s nimi, ale aj s ním, s tým svojím klobúkom, rozlúčil jednou jedinou vetou, vhodne vybranou z tej za štrnásť rokov navŕšenej hromady viet. No ktorou? Najlepšie urobím, keď pred svojimi výrokmi uprednostním vetu svojej ženy, zaznamenanú vo fejtóne O aforizmoch a bilbordoch:

„Netráp sa, bolo to dobré.“