ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hladný šimpanz prikráda sa z lesa, nezasial, a predsa nažerie sa. A ja zase mierim do Adžoti. Prekročím prah, dám sa do roboty. (Zabúcha na vráta a volá.) Dozrela raž, napečú z nej chleba, odrastenú dcéru vydať treba.

Med je dobrý, iba keď je sladký, dcére dobre iba vedľa matky.

Nestavia si nik dom bez dverí, nemôže byť otec bez dcéry.

Rodičom je dcérou, kým je pri nich, keď sa vydá, už je dcérou iných. Ľahko zlomíš reďkev na dva kusy, ale dcéra pri mne ostať musí.

Osamelý byvol smutne bučí, osamelé dievča túžba mučí. Ľahko zlomíš bambus na dva kusy, ale dcéra pri mne ostať musí.

Máte dcéru krásnu ako kvet, oči na nej ide nechať svet. Syn, či sa má dobre a či biedi, v dome svojich predkov stále sedí. Ale dcéra, hladná a či sýta, ide z domu za tým, kto ju pýta. Rosa padá z neba, keď sa stmieva, rozvidnieva sa, keď kohút spieva. Keď nastal čas dávať, treba dávať, škoda krásnu dcéru nevydávať.

Ťažko otec odhodlá sa k tomu, že si nechá dcéru odviesť z domu. Krčah vína za ňu dostane, dcéra dcérou mu byť prestane. Do smrti ten krčah nevyprázdni, do smrti už nemôže byť šťastný. Ťažko jej brat odhodlá sa k tomu, že si nechá sestru odviesť z domu. Párik volov za ňu dostane, sestra sestrou mu byť prestane. Do smrti mu voly budú slúžiť, do smrti sa bude už len súžiť.

Ťažko matka odhodlá sa k tomu, že si nechá dcéru odviesť z domu. Nošu ryže za ňu dostane, dcéra dcérou jej byť prestane. Do smrti tú ryžu bude variť, do smrti sa bude iba kváriť. Ťažko jej brat odhodlá sa k tomu, že si nechá sestru odviesť z domu. Klbko priadze za ňu dostane, sestra sestrou mu byť prestane. Do smrti on nezmotá to klbko, do smrti mu bude už len trpko.

Nie je Ašma na tom svete sama, státisíce dievčat vydať sa má. Nie ste sami, ktorí majú dcéru, státisíce dievčat z domu berú. Vy jej chcete svadbu strojiť asi, keď jej začnú obelievať vlasy. Vy jej asi muža chcete hľadať, keď jej biele vlasy začnú padať. Nevyčíta nikto mladej sosne, že na mieste vyrastie aj zoschne. No keď roky pribúdajú dcére, hanba jej byť doma u matere. Má sedemnásť — chodia pytači, rodičom sa nikto nepáči. Má dvadsať — už kdekto by sa páčil, keby ešte niekto chodiť ráčil. Prikývniže, matka — drahé dieťa, je to pravda, vydať musíme ťa. Prikývniže, otec — drahé dieťa, je to pravda, vydať musíme ťa.

Teplo má byť v lete, zima v zime, vo vydaji dcére nebránime. Nemôže nám navždy doma ostať, no len dobrý muž ju môže dostať. Matka dcéru k dobrým ľuďom vydá, spokojná je, keď ju šťastnú vída. Muž si na jej posteľ ráno sadne, nájde slovko, čo jej dobre padne. Svokor si k nej na lavicu sadne, nájde slovko, čo jej dobre padne. Svokra si k nej na podstienku sadne, nájde slovko, čo jej dobre padne. No keď mať k zlým ľuďom dcéru vydá, pokoj stratí, keď ju smutnú vída. Choď narúbať raždia! svokra káže, sekerku jej ani neukáže. Tri otiepky raždia podá svokre a v jednej z nich bude trošku mokré. Mokrým raždím dávno sa už kúri, ešte hrešia, až sa trasú múry. Choď nazbierať bylín! svokor káže a košík jej ani neukáže. Tri plachietky bylín zloží v kúte a v jednej z nich budú nažltnuté. Dávno sú aj žlté uvarené a ešte ju stále hrešia pre ne. Dones vody! svokrovci jej kážu a krčah jej ani neukážu. Do troch misiek vody naberie, v jednej bude plávať páperie. Aj páperie dávno vypité je, ešte hrešia, až sa celá chveje. Mäso dcéry matkiným je mäsom, ak má trpieť, za jej vydaj nie som. Kosti dcéry z matkiných sú kostí, bude tu žiť s nami bez trpkosti.

Pod Adžoti žije rodina, ktorá hľadá ženu pre syna. Volajú sa Rabubalorovci, bohatstvo im rastie vo dne, v noci. Steny majú striebrom obité, strechy zlatou škridlou pokryté. Ľavú bránu zdobí zlatý drak, na pravej je postriebrený vták. Do ich sýpok celý rok sa zváža, ich potkany deväť ťinov vážia. Na deviatich horách majú kravy, na deviatich grúňoch majú bravy. V siedmich lesoch majú byvoly, oviec majú sedem údolí. Veru taká dobrá rodina je na svete iba jediná. Neváhajte ani hodiny vydať dcéru do tej rodiny.

Počula som, Chadžou, tvoje slová a nechcem tie slová počuť znova. Posielajú ťa k nám planí ľudia, do ich záhrad včely nezablúdia. Aj keď majú zlata plné sklepy, mňa to zlato nikdy neoslepí. Aj keď bieda žalúdky nám stláča, nevydám sa nikdy za boháča. Čistá voda nechce splynúť s mútnou, veselá som, nechcem sa stať smutnou. So šelmou sa nechce páriť ovca, nechcem muža Rabubalorovca.

Srna dotiaľ krížom-krážom chodí, kým nenájde prameň čistej vody. Vták sa spustí na zem ako rosa, keď z oblohy zazrie zrnko prosa. Keď sa nechceš vydať za boháča, vari sa ti bedári viac páčia? Bedár má len ošarpaný dom, celý život zima mu je v ňom. Ide dievka tam, kde vládne bieda, zje raňajky, bude bez obeda. Zje večeru, po raňajkách túži, celý život iba hlad ju súži.

Tisíc rokov stojí sosna v lese, rovná je a každú búrku znesie. Zbytočné je každé tvoje slovo, nepodplatí srdce bedárovo. Čo má jeden bedár, majú všetci, podelia si zlé i dobré veci. Podelia sa o jedlo i hlad, iba bedár bude ma mať rád.

Bez búrok by nezdiveli prúdy. Viac než slová zmôžu skutky ľudí. Rabubalor sa chce s tebou ženiť, ty nemôžeš jeho vôľu zmeniť. Váha jeho slova — váha skaly, kvet sa pod ním zlomí, strom sa zvalí.

Nech skameniem zaraz, ak to spravím! Deväťdesiatdeväť ráz to vravím. Nebude sa so mnou nikdy ženiť, to je moje slovo, skús ho zmeniť!