ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvyčajne sa v tomto momente ja dosnívam na samý vrchol deja. Na vrchole prebudiť sa viem. Už nespím a príbeh dopoviem. Rabubalorovci stáli v bráne, zúrili, že zlyhali im zbrane. Mysleli už iba na jednu, mali už len jednu, poslednú. Chytili sa svojho zámeru, rozbehli sa do hôr k jazeru. Jeho vodu hrádza držať vládze – horský potok tiekol spopod hrádze. Vedeli, že keď sa hrádza strhne, do potoka veľká voda vtrhne. Vedeli, že voda dohoní aj toho, kto ide na koni. Zacvendžali zvonce v šume stromov, Achej s Ašmou blížili sa domov. Počuli už jasne zďaleka, ako doma každý narieka. Z cesty sa im uhýbala zver, biely vták im ukazoval smer. Čím skôr chceli do Adžoti vojsť a premeniť smútok na radosť. (Ozve sa kchousien vedno s píšťalou.) Na píšťalke začal pískať brat a sestrička na kchousiene hrať. Tu a tam si povedali slovo, mohlo byť aj staré, znelo novo. Keď k potoku prišli, zišli k brodu, začuli za chrbtom hučať vodu, privalil sa zrazu čierny brud z potoka bol zrazu divý prúd. (Objavia sa Achej a Ašma.)

Choď, sestrička Ašma, choďže vopred!

Nemám sa tam, braček o čo oprieť.

Choď, sestrička, teda dozadu!

Strácaš sa mi, Achej, z dohľadu.

Tak sa teda priviň k môjmu boku! (Ozve sa hukot vody.)

Vkročili do hučiaceho toku, za ruky sa pevne chytili, že sú brat a sestra, cítili. Čím väčší prúd popri nich sa hnal, tým viacej brat o sestru sa bál. Čím hlbšie sa zvažovalo dno, tým tuhšie jej držal rameno. Priliala sa veľká mútňava, zavírila veľká krútňava.

Kde si, Ašma? Mňa to na breh vrhá!

Mňa to, Achej, pod hladinu stŕha.

Klesla Ašma na dno vodnej jamy, len Ašmin hlas ostal nad vlnami.

Braček Achej! Kde si? Pomáhaj! Svojej sestre ruku podávaj!

Dvanásť skál sa vynáralo z dna, mala tam svoj úkryt Ozvena. Ľud ju občas počul skaly sypať, Ašminmu sa podobal jej prípad. Medzi ľuďmi žila v dávnom čase, chýr šiel o jej dobrote a kráse. Svokrovci ju radi nemali, týrali ju, aj keď driemali. Hviezdne nebo o smrť žobrala, blesk vyrazil otvor do brala. Na dvanásť skál dostala sa cezeň a odvtedy počuť odtiaľ pieseň. Pieseň bola jediné jej veno, pocestní jej vymysleli meno. Ozvena! To meno Ozveny. len ťažko už niekto pozmení.

Óóóóóóóóóóóóóóó!

Začulo to dievča Ašmin ston, vyzrelo zo svojej skrýše von. Uvidelo jej miznúce stopy, uvidelo, že sa Ašma topí. Ako vtáky vedia krídla rozpäť, dobrý človek dobrému vie prospieť. Ašme v prúde deň sa zmenil v noc, Ozvena jej prišla na pomoc. Prudkým vlnám nastavila hruď, rozhrnula ramenami prúd. Vylovila Ašmu z mútnych vôd, nenechala ju prísť o život. Z brehu na breh sklenula sa dúha, devy boli jedna ako druhá. Žiari dúha, celý svet je pestrý, devy boli ako krásne sestry. Od tej chvíle mali jednu vôľu, rozhodli sa navždy bývať spolu. Uprostred skál, nevidené zvonku, dva lotosy našli jednu stonku. Hľadal Achej pod vodou i nad ňou, vynáral sa, ponáral sa na dno. Vyšiel na breh, chodil okolo, nikde jeho sestry nebolo. Dávno potok v koryte zas prúdil, Achej stále popri brehoch blúdil. Uvidel nad sebou dvanásť skál.

Ašma! Ašma! Ašma!

Zavolal. Dávno voda medzi brehy klesla, z dvanástich skál odpoveď sa niesla.

Ašma! Ašma! Ašma!

Volal nahlas hlas, podobný Achejovmu navlas. Achej videl len dva krásne kruhy, červený bol jeden, žltý druhý. V súmraku sa trblietala skala. Ašma na nej pri Ozvene stála. Krásna Ašma mala v očiach hviezdy, mesiac sa jej hojdal na zápästí. Zore sa jej stali lícami, perly rosy náušnicami.

Braček Achej! Ničoho sa nedes! Uskutočnila sa vôľa nebies. Nechytila som sa v osídle, našla som tu svoje obydlie. Pozdravuj náš domov, ja som v novom, budem bývať pod hviezdnatým krovom. Z nášho domu vidno na skaliská, ostanem vám všetkým stále blízka. Braček Achej! Nezačni sa trápiť! Keď sa pôjdeš večer vody napiť, zavolaj ma, vietor zavanie, odpoviem na tvoje volanie. Povedz to aj otcovi a matke! Keď budú mať prácu na záhradke, keď zo studne budú ťahať vodu, keď napájať statok pôjdu k brodu, zavolajú, vietor zavanie, odpoviem im na ich volanie. Rozpovedz to v kruhu kamarátok! Keď sa bude sláviť letný sviatok, keď do noci sa ich piesne ozvú a mládencov k svojej vatre pozvú, zavolajú, vietor zavanie, odpoviem im na ich volanie.

Od tej chvíle, od tej hodiny volávajú na ňu z dediny. Zavolajú, vietor zavanie, odpovie im na ich volanie. Braček Achej nezačal sa trápiť. Keď sa večer ide vody napiť,

Ašma!

Zvolá. Vietor zavanie.

Ašma!

Vrátia skaly volanie. Povedal to otcovi aj matke. Keď pracujú vonku na záhradke,…

Ašma!

Skríknu. Vietor zavanie…

Ašma!

Vrátia skaly volanie. Povedal to v kruhu kamarátok. Keď pastierky slávia letný sviatok, zasmejú sa. (Smiech.) Vietor zaveje. (Smiech.) Na skalách sa Ašma zasmeje. Akoby sa hlas tu s hlasom bozkal, každé slovo vracia Ašma zo skál. Tóny kchousienov aj tóny píšťal vracia hlasom čistým ako krištáľ. Ašma!

Ašma!

Ty si krásny kvet! Tvoju vôňu vdýchol celý svet. Národ Sani tvoj hlas nosí v ušiach, národ Sani zrkadlí ťa v dušiach.

A ja, Chadžou, čo som býval svatom a mám veľký podiel viny na tom, čo sa stalo — za hlt ryžovice a za jedny staré nohavice, za grajciar, čo chýbať nebude vám, vám teraz ten smutný príbeh spievam…