Ašma

Ja som zatiaľ tiahol s ovcami hore vrchmi, dole kopcami. Siedmy mesiac som tam vatry kládol, ešte som sa nepoberal nadol. Pásol som, kde iní nepásli, zašiel som, kam iní nezašli. Prekročil som všetky hrebene, všetky rieky poznal po mene. V kom má svojho spoločníka sosna? Len vo vetre, čo jej hudie do sna. V kom som svojho druha mal ja, Achej? Len v píšťalke a v jej piesni plachej. Nie je taký dom, čo nemá dvier, na píšťalke bolo sedem dier. Po siedmich som behal prstami, do tej ôsmej fúkal ústami. Zapískal som na nej sedem piesní, nevedel som stále, čo ma tiesni. Zveroval som vetru svoje nôty, nech nesie môj pozdrav do Adžoti. Keď som si raz pod strom na noc ľahol, hrôzostrašný sen mi hlavou tiahol. Veľká voda brala rodný dom, veľký had mal úkryt pod prahom. Prebral som sa zrazu o polnoci, čudný strach mal moje srdce v moci. Chladný pot mi celé telo zalial, hneď som vstal a tri dni domov cválal.