ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chceš mať druha na ďalekých cestách? Vezmi bambus, zlom ho na troch miestach. Chceš nájsť druha, skôr než nájdeš hrob? Z bambusu si nástroj kchousien zrob. (Zabrnká zopár tónov.) Do noci sa kchousien rozozvučí, z úst ti vyjde všetko, čo ťa mučí. Všetko vidíš novým pohľadom, kchousien bol vždy naším pokladom. Pod skalou si včely robia plást, voňavý med budú mať kam klásť. Ja by som chcel darmo robiť med, nemá zo mňa taký osoh svet. Aprílová kukučka už kuká, z vody rastie kvet a lístie z buka. Ja by som už darmo túžil rásť, nemám sedem ani sedemnásť. Krivý strom už krivý ostane, zo mňa sa už spevák nestane. Od vtákov sa nenaučím húsť, pieseň sama vychádza mi z úst. Tá pieseň má slová starodávne. Akože sa to len spieva správne?

Ašma, Ašma! Ty si krásny kvet. Tvoju vôňu vdýchne celý svet.

Spievali tú pieseň starci čulí, od nich si ju deti vypočuli. Ani riadok nie je zapísaný, v pamäti ju nosí národ Sani. Pohánka nám vyšla zo zeme, sladkú jeme, trpkú nejeme. Sladká má tri zvláštne vlastnosti, spievame na každej slávnosti. Kto mi povie, ktorá krásna deva, ako sa tá pieseň ďalej spieva? Tá pieseň má slová starodávne. Akože sa to len spieva správne?

Ašma, Ašma! Ty si krásny kvet. Tvoju vôňu vdýchne celý svet.

Neskoro je šľachtiť starý strom, radujte sa s mladým bambusom. Dobrí speváci sa ľuďom páčia, dobrý rozprávač má poslucháča. Divej husi nenarástol chvost, iba nohy vzadu má a dosť. Nezaznie už môj hlas ako zvon, pieseň sama ide zo mňa von. Tá pieseň má slová starodávne. Akože sa to len spieva správne?

Ašma, Ašma! Ty si krásny kvet. Tvoju vôňu vdýchne celý svet.

Ako začať, bračekovci moji? Pri potoku troje stromov stojí. Voľačo im vietor hudie v lístí, počúvam a hrdlo sa mi čistí. (Zabrnká zopár veselých tónov,) Ó, Adžoti, kolíska a hrob. Čo tu bolo za pradávnych dôb? Tri polia, nik na nich nepracoval, a tri domy, nik v nich nenocoval. Dobrých ľudí čakali tri polia, že si ich za svoju postať zvolia. Dobrých ľudí čakali tri domy, že v nich budú bývať bez pohromy. Boli tu tri studne, plné vody, nik nevedel, že vyvreli z pôdy. Dobrých ľudí čakali tri studne, že z nich budú piť a neubudne. Boli tu tri lesy, plné vône, nik nevkročil ešte do ich tône. Dobrých ľudí čakali tri lesy, že ich raz ich vôňa obkolesí.

Obkolesí, obkolesí, obkolesí.

Zahučali lesy ozvenou, vkročil do nich Klužmin so ženou. Prišli k studniam, ochutnali vodu, prišli k poliam, obrobili pôdu. Založili oheň v jednom z domov, založili si v tom dome domov. Krásne kvety rozkvitli im v sade, včelí bzukot ozýval sa všade. Vábil k sebe včely každý kvet, v čistom vzduchu rozvoniaval med. Rovné stromy rástli pred ich domom, mali syna — podobal sa stromom. Pôvabný bol každý pohyb lístia, mali dcéru — bola taká istá. (Znova zabrnká, tentoraz je to zopár zlovestnejších tónov.) Ó, Adžoti, kolíska a hrob. Čo tu bolo za pradávnych dôb? Pod Adžoti striehli vo dne v noci zlí susedia Rabubalorovci. Srdcia mali kruté ako dravce, cez ich prah sa báli prejsť aj mravce. Zatúžili oni po mede, rozkvitli im kvety škaredé. Neozval sa u nich bzukot včiel, zloba ryla vrásky do ich čiel. Krivé stromy rástli pred ich domom, mali syna — podobal sa stromom. Tvár si musel zakryť čapicou, ľudia si ho plietli s opicou.

Ašma, Ašma! Ty si krásny kvet. Tvoju vôňu vdýchne celý svet.

Meno Ašmy šírilo sa svetom, znelo v ušiach starcom, znelo deťom. Začuli ho Rabubalorovci, nemohli viac oka zavrieť v noci. (Zazíva.) Prepáčte, vždy v tomto momente ja zaspím, a tak prespím vždy kus deja, pretože ten dej, čo nosím v hlave, srdce by mi zlomil v bdelom stave. S pochopením prijmite, že ja vám ten dej iba zo sna porozprávam. (Znova zazíva a zaspí.)