ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutným sa stal život v Adžoti, podobal sa piesni bez nôty. Neveselým stal sa každý deň, stratilo sa svetlo, ostal tieň. Ako predtým vznášali sa vtáky, ako predtým po nebi šli mraky, ako prv sa práca hýbala, iba krásna Ašma chýbala. Chudák otec! Žiaľ mu srdce zvieral. Celý deň si z tváre slzy stieral. Ráno chudý, chudší do večera, na druhý deň chudší ako včera. Chudera mať! Žiaľ jej srdce zvieral. Kto šiel za ňou, sivé vlasy zbieral. Ráno bledá, bledšia do večera, na druhý deň bledšia ako včera.

Keď prišívam na zásteru lem, na dcérku si zrazu spomeniem. Na dcérku si zrazu spomeniem, od veľkého žiaľu onemiem.

Keď motykou prekopávam zem, na dcérku si zrazu spomeniem. Na dcérku si zrazu spomeniem, od veľkého žiaľu onemiem.

Toto je dom, v ktorom bývala, toto posteľ, v ktorej spávala.

Toto je jej žltá stolička, dostala ju ako maličká.

Keď vidím tú žltú stoličku, slzy mám na samom krajíčku.

Stolička tu je, a jej tu niet, zosmutnel nám život, spustol svet.

Hej, vy vtáky! Nefritové vtáky! Rýchlo leťte, leťte ponad mraky!

Neste odkaz Achejovi nášmu, aby prišiel vyslobodiť Ašmu!

Ako predtým vznášali sa vtáky, ako predtým po nebi šli mraky, ako prv sa práca hýbala, iba krásna Ašma chýbala. Plakali sme aj my, pastierky, mali sme sĺz plné zásterky. Spomínala na ňu i tá niť, od zármutku prestávala šiť.

Ako predtým pod stromom bol chládok, zmizla Ašma z kruhu kamarátok.

Ako predtým oheň do tmy blčal, stratila sa Ašma, každý mlčal.

Trpí srdce — trpí celé telo, aj prírode za Ašmou sa cnelo.

Žltla tráva na Ašminom mieste, aj príroda zatínala päste.

Toľko sĺz sme z očí vyplakali, že už boli dojaté aj skaly.

Tak preklínal únoscov náš spev, že aj hviezdy rozochvieval hnev.

Prišiel marec, pohánka sa seje, čo sa v marci seje, v júli zreje. Čo sa požne, to sa musí zviazať, krásna Ašma, kedy prídeš nazad?

Hej, vy vtáky! Nefritové vtáky! Rýchlo leťte, leťte ponad mraky!

Neste odkaz Achejovi nášmu, aby prišiel vyslobodiť Ašmu!

Ako predtým vznášali sa vtáky, ako predtým po nebi šli mraky, ako prv sa práca hýbala, iba krásna Ašma chýbala.

Spomínali všetci na jej krásu, cítili, že od hnevu sa trasú.

Spomínali na ňu dňom i nocou, preklínali Rabubalorovcov.

Prihnali sa ako zbesilí, na záhrade kvet nám skosili. Oni vedia páchať iba škodu, Ašma nesmie patriť do ich rodu. Každý z nich má srdce šakala, naveky by u nich plakala.

Hej, vy vtáky! Nefritové vtáky! Rýchlo leťte, leťte ponad mraky!

Neste odkaz Achejovi nášmu, aby prišiel vyslobodiť Ašmu!