Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 15 | čitateľov |
(Jarmočná pieseň pre tých, čo rýchlo zabúdajú, v máji 1992 v Bratislave na svetlo vydaná.)
Facebook, 14. augusta 2022
Čujte, ľudia, čo sa prihodilo v tom bývalom Zväze sovietskom! Sériovrah Andrej Čikatilo konečne tam stojí pred súdom. „Dvadsaťjeden chlapcov, štrnásť dievčat, osemnásť žien zamordoval som, päťdesiattri dokopy — no možno aj o pár viac,“ priznáva sa on. Väčšinu z nich našli pozdĺž tratí od Leningradu až po Irkutsk. Až v Uzbecku obete sa našli – veď široká bola rodná Rus. Veď široká bola rodná strana, mŕtvolami celá posiata! O päťdesiat viac alebo menej – ťažko to už niekto poráta. Na služobkách vraždil Čikatilo. „Bol som,“ vraví, „obeť režimu. V hoteloch a na staniciach ruských musel som sa dívať na špinu. Tá špina mi rozožrala dušu, som netvor a zviera šialené.“ Všetko priznal Andrej Čikatilo, vraždy čerstvé, aj tie vzdialené. Už posledná služobka ho čaká – na popravu. Potom hotel — hrob. Ktovie, či mu aspoň „zbohom!“ povie pred popravou pravoslávny pop. Tak sa plní spravodlivosť ľudská. Tých, čo za tie vraždy omylom odsúdila justícia ruská, tiež už možno skoro pustia von. A tí, ktorí zabíjali tak, že prikladali hlavu ku hlave, aby jednu guľku ušetrili, aby jednou prestrelili dve, tí, čo Stalin naučil ich, že je vražda iba bežná obyčaj, tých už nikto pred súd nepostaví – doma sedia, pijú ruský čaj.
(Z knihy Odzemok na rozlúčku a 19 jarmočných piesní, Archa, 1992)
— slovenský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, publicista, organizátor literárneho života Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam