ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1)

Píše sa rok 2022, Putinova „špeciálna operácia“ na Ukrajine prináša denne nové a nové hrôzy, nuž neviem sa dnes na svet pozerať inak ako zo zorného uhla súčasnosti. A pri takom pohľade sa mi hneď núka smutná paralela. Aj pred sto rokmi vládol v moskovskom Kremli diktátor menom Vladimír, tak ako v ňom vládne diktátor menom Vladimír dnes, no ten dnešný Vladimír, hoci vďaka svojmu profesionálnemu výcviku vyzerá zdržanlivejšie, je stokrát strašnejší. Usilujem sa ten rozdiel postihnúť občas aj vo veršoch, ktoré uverejňujem na Facebooku.

Ako napríklad v týchto:

No usilujem sa popritom nestrácať zo zreteľa ani ducha povznášajúcejšie veci. Neuniká mi napríklad, že práve tohto roku si pripomíname storočnicu ruského básnika Velimira Chlebnikova (* 9. novembra 1885 — † 28. júna 1922). Zas je tu však ten dobiedzavý zorný uhol súčasnosti — príbeh Chlebnikovovej básne Vyšetrovateľ Čeky sa odohráva v Charkove — a práve Charkov je aj dnes dejiskom podobných — podobne strašných, ak nie ešte strašnejších — udalostí ako boli tie spred sto rokov.

Určite nezaškodí, keď práve prebásnenie tejto básne ponúknem čitateľovi pri príležitosti Chlebnikovovej storočnice.

2)

Velimir Chlebnikov, vlastným menom Viktor VladimirovičChlebnikov, nielenže sa pohyboval medzi najväčšímiruskými básnikmi zo začiatku dvadsiateho storočia, ale aj onsám bol jedným z najväčších. Isto nie neoprávnene, aj keď voveselej chvíli, ho v byte Brikovcov futuristi vyhlásili už v roku1915 za Kráĺa Času. Navyše neskôr aj on sám založil SpolokPredsedov Zemegule.

Dostával však aj iné prívlastky, — literárny vedec Roman Jakobsonho napríklad nazval bezprizorným čudákom, — a taknečudo, že aj do nášho literárneho povedomia spočiatku vstupovalako básnik o to väčší, o čo čudnejší. Obdivovali sme hovďaka jeho „zaumnému“ básnickému jazyku, či experimentálnemuveršu zvanému „obrateň“, ktorý sa dal rovnako čítaťodpredu aj odzadu. Keď niekde slovenskému básnikovi spravilitlačovú chybu, prijímal to aj on o to ľahšie, že si mohol spomenúťna Chlebnikova, ktorý sa vraj z každej tlačovej chyby vedel zaradovať,lebo vďaka nej objavil nové slovo či novú myšlienku.

No aj Roman Jakobson určite vedel, že ako u každého veľkého umelca, takisto u Chlebnikova bolo čudáctvo len synonymom veľkého talentu. A čo sa týka bezprizornosti – bezprizornejšia než Chlebnikov bola krutá doba, v ktorej žil a ktorá aj jemu (kolegovi Rimbauda, Apollinaira, Majakovského a iných tridsaťsedmičkárov) ešte veľmi mladému, iba tridsaťsedemročnému, pomohla do hrobu.

Báseň Vyšetrovateľ Čeky (Predsedateľ Čeki) sa mi neprebásňovala ľahko. Veď miestnosť, ktorá tú báseň rámcuje, je v ruštine „pokoj obščij“, čo značí, že básnik žil so svojím priateľom čekistom nielen v spoločnej izbe, ale aj vo vzájomnom mieri, ba dokonca mali aj nejednu spoločnú matematickofilozofickú myšlienku.

Mier však určite nevládol v meste, v ktorom vošla do

revolučnej

histórie najmä budova tajnej polície. Hoci jej adresa bola poetická („Ulica mala krásne meno po veľkom básnikovi.“ — bola to Puškinova ulica), chýr tej budovy mal k poézii ďaleko. Obete Čeky do tejto budovy iba vchádzali, no už z nej nevychádzali, pretože ich „mŕtvoly vyhadzovali z okien do rokliny“. Mnohovravná, aj keď nezodpovedaná je i otázka v závere básne — „Čo si myslíš o Sajenkovi?“ Čeka — Črezvyčajnaja komisija — bolo pôvodné meno tajnej polície, ktorá vznikla hneď po revolúcii v roku 1917 a neskôr sa transformovala pod skratkami NKVD alebo KGB. Najvyšší veliteľ charkovskej Čeky S. A. Sajenko bol vraj smutne preslávený svojou patologickou krutosťou. Hoci popri patologickej krutosti, s ktorou Kremeľ mení Ukrajinu na spálenú zem (a nielenže pri tom mrhá životmi desaťtisícov ukrajinských i ruských vojakov, ale vraždí aj civilné obyvateľstvo, starcov, ženy a deti) by Sajenkova krutosť pravdepodobne vyzerala len ako nepodarený plagiát.

Ľubomír Feldek

(Časopis Rozum, 8/2022)