ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prichádza, smeje sa, potiahne si. Prichádza znova, ďalší smiech. Znova si potiahne z tej krátkej bielej pušky a vypustí obláčik. Tvrdí, že zákony stvoril um generácií, od predkov po vnukov, sú to geometrické vzorce osudu. „Mám pocit, že som zlepenec Ježiša a Nera. Tlčú vo mne dve srdcia, mám dve duše. Odsúdia ma na smrť zastrelením, keď zistia, že ja som neodsúdil na smrť nikoho. Som zlý paholok smrti. Nestalo sa totiž ešte nikdy, aby som svojím menom surovo podčiarkol rozsudok smrti. Ešte nikomu som nezatĺkol klinec do truhly. Hej, rád som desil tých, ktorých som vypočúval, a potom sledoval ich vyplašené oči a naháňal im strach bezcitným tónom. Už počas výsluchu sa v duchu lúčili s najbližšími a videli sa v hrobe, a vtom začuli, ako vravím nezmeneným tónom: ,Občan, ste voľný, môžete ísť.‘ A občan vyskočil ako zajac, šepkal čosi, hrýzol si peru, neveril svojmu šťastiu a cúval do dverí, a potom dole schodmi, privolal fiaker, a domov k rodine… Zatiaľ čo moje voľno odložili o mesiac, v robote som bol každý deň až do noci.“ Odmlčí sa, jeho modré oči sa spokojne pousmejú, znova si potiahne mocný dúšok sovietskeho dymu. „Nikdy to neženiem až na popravisko. Mučivý výsluch chápem ako cestu, na konci ktorej hriešnika čaká vykúpenie. Veď prečo by človek aj zo sprchárne smrti nemohol vyjsť čistejší na tele aj na duši? Áno, aj ja môžem pre uspokojenie davu odvisnúť na kríži z rozhodnutia Čeky. Prirodzene, že áno. No ja som si už dávno všetko vyrátal. Preskúmal som tajomstvá čísel. Som mladý, mám len dvadsaťdva, naučil som sa stavať oceľové mosty a viem, že zákon generačnej výmeny je pevnejší než oceľový most. Tu je ten plameň šľahajúci z Moskvy. Tu uhly, čo nás spájajú, tu uhly čo nás rozdeľujú. Je to jasné?“ vravel a dvíhal pri tom chladné oči k nebu. Nežil sám. Mal ženu. ktorú prebral inému. Vyzerala akoby zostúpila z nástennej maľby v Pompejach. akoby kučeravá bohyňa jari povstala zrazu z popola. Svojimi ostrihanými čiernymi kučerami (nedávno prekonala týfus), svojimi helénsky jarnými očami, svojím telom, nádherne štíhlym, priesvitným ako vosk, a svojou blčiacou tvárou si podmanila každého. Len najsurovejší surovci ju nazývali rafikou a pobehlicou. Predtým bola manželkou sovietskeho hodnostára. Bývali sme družne v spoločnej nocľahárni s piatimi oknami. Ráno ma často budilo ich šmajchlovanie. Ležali na dlážke pod čiernym ovčím kožuchom. Podchvíľou sa ten kožuch dvíhal a spopod neho tu vykukol pár čiernych a tu modrých, ešte rozospatých očí. Občas nechal svoju šialenú hlavu odpočívať na kolenách tej milej osôbky, správal sa vtedy ako pacient, zatiaľ čo ona hladila nežne jeho zlaté kučery, hrala sa s nimi, ustavične mu ich strapatila a nespúšťala z neho zaľúbený pohľad. A po celý čas sa jej v čiernych, na svoju vášeň hrdých očiach leskli slzy. Prítomnosť iných im neprekážala, hoci sa občas bozkávali nahlas tak nežne a prudko, až sa im hlavy zrastali, jeho modrooká s jej čiernookou, ako s nocou deň. Akoby z noci a dňa ukuli jeden prsteň. Keď odchádzal, zľahka ho plesla po líci, – „Ty bastard môj, ty bastard, môj bastard milovaný!“ – bozkávala jeho biele čelo, pohládzal ho aj jej nežný hlas. Ískala bielymi rukami to zlaté perie, čo mu padalo z hlavy do čela. Nežne a smutne sa usmieval, sadol si, so sklonenou hlavou znášal tú vrúcnu hru aj na oboch lícach, až napokon zazvonil jeho bozk vo dverách ako bodka za vetou a po ňom prišiel už len z diaľky nekonečne dlhý, smutný, ironický pohľad. Pred dvoma mesiacmi sa pred ňou postrelil, aby jej dokázal, že nie je bojko, a guľka minula len o chlp jeho srdce, unikol smrti o vlások ten zlatokučeravec, krotko to pretrpel a hádzal potom vôkol seba záhadný a pohŕdavý pohľad, zdanlivo suchý, neživý, a predsa na večné veky nádherne modrý – akoby ktosi šmaril pohár, bol to pohľad, akým si veliteľ premeriava mužstvo, a ona vtedy: „No udri ma, bastard!“ A nastavila líce. Sivá mať občas prichádzala za synom, cestou jej vietor rozčuchral sivé vlasy. Rovnako veľké modré oči mala, rovnako šialený a modrý oheň v nich. Dychtivo fajčila, napochytre láskala syna, stískala mu ruku, smiala sa, šepkala, aj kučery mu pohládzala, vyčítavo šťastná: „Ach, ty môj blázon, blázonko, načisto si zošalel.“ Úchytkom si aj poplakala, a hneď si zase utierala šťastné modré oči pod sivou clonou a zdĺhavo si čosi šepotala s ním, so strohým a smutným synom, čo vodil myseľ svojej matky kade-tade, kadečo navravel jej o bohatstve svojej ženy. Aj že sa vraj chystá na ďaleký výjazd vo vykúrenom vozni, až k poľským zákopom, sedem dní cesty. V noci mal vo zvyku chodiť von, tajne ako zlodej. Nech aj vypršala platnosť jeho priepustky, mal zrazu dve nové, platné (veď disponoval pečiatkami) a hrdo si vždy po návrate húdol: „Len-len že ma nechytila Čeka.“ Jej špicli naozaj krúžili vôkol dňom aj nocou. No napriek tomu, čertvie akým fígľom, udržiaval v behu čachrovanie so zlatými hodinkami, vždy prostredníctvom akýchsi tretích osôb. Nemal som potuchy, kde ich brali a komu. Kdesi bol nevyčerpateľný prameň hodiniek. Ten veselý a štedrý nočný obchod mu pomáhala viesť aj jeho žena. Ale vo dne on, modrooký Nero, pod prenikavým leskom svojich modrých očí väznil starý svet a kruto vyšetroval ctihodných tučných mešťanov, no zároveň bol pribitý aj on na kríži Čeky. A zlaté kučery mu padali až na zem z vysokého čela! Ach, veď aj on zostúpil na zem, aby sa brodil v ľudskej špine, hoci sa mohol blýskať na oblohe ako ten dobrý chlapec, tatkov obľúbenec, hej, aj on, hrúžiaci sa až na dno duše, a s Neronovou lýrou v ruke, každé ráno chodil sledovať horiace Rusko, sledovať svet, čo v plameňoch sa prepadáva do ničoty, – („Rozboríme sveta starý základ, otroci, hor sa…“) – sledovať starú Moskvu, jej paláce a obchodné centrá, horiace z moci súčasného zákona. Hľa. veď je to opäť on, všetkým známy mäsitokrídly Spasiteľ, čo krásne telo vydal napospas duchovným klincom, v úradnom súkne, v zelenej bunde, v onuciach a ironickom tóne. A potom odhodí svoj kríž, ten trón pribitých rúk, aby sa ako na lýre brnkajúci rímsky cisár, v bielej tóge, ovenčený kvetmi , opásaný purpurovým pásom, mohol pozrieť na horiaci Rím. Dve kruté modré oči skláňajú sa k tebe, Rusko, ako ku kvetu, kým on si vychutnáva vôňu dymu a ohňa a purpuru iskier, čo chrlí tvoj požiar, ó, Rusko bárinov a statkárov a kupcov! Rád sa on takto potuluje po uliciach horiaceho sveta a hovorí si: „Správne!“ Zajatci Čeky zatiaľ už chradli v zamrežovanom suteréne. Strážca, čo sedel za pancierovým štítom, odháňal každého, kto sa priblížil. No k jednému oknu, vždy v rovnakom čase, každý deň si chodil zaskučať biely psík s čiernymi škvrnami. Žalostné zavýjanie posielal do temnej cely. Stretli sme sa tam. Psík tam stál so zveseným uchom a iba na troch nohách, so zdvihnutou štvrtou, clivo a zúfalo sa díval na mreže a ticho skučal. zatiaľ čo kdesi v tmavej diere mlčal jeho pán. V tomto meste mal hlavné slovo Sajenko a od úst k ústam šiel každý jeho výrok. „Z jabĺčok najradšej mám očné bulvy… a zakázané jabĺčka, tie tiež,“ usmial sa vraj raz popod fúzy. Budova Čeky stála na rozbahnenom kopci nad strmým zrázom. Jej zadné okná mali na dohľad len roklinu. Z tej strany nezačul by nikto ani ston. Mŕtvoly vyhadzovali z okien do rokliny. Číňania ich tam kládli do pripravených hrobov, a často hádzali len do fekálnych jám. Mŕtvoly mužov, ozdobené klincami pod nechtami. Tá pevnosť Čeky trónila mestskej periférii na pustom konci širokej ulice, zahalená do ponurej slávy. Bola to pevnosť smrti. Ulica mala krásne meno po veľkom básnikovi. O budove stačilo len utrúsiť: „Mlčanie o nej povie viac než slová.“ „Čo si myslíš o Sajenkovi?“ nevinne na mňa uprel modré oči vyšetrovateľ Čeky, keď mi raz dával túto otázku.