ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Facebook, 20. augusta 2022

Vianoce

(Різдво)

Bohdan Ihor Antonyč (1909 — 1937)

Facebook, 21. augusta 2022

Bohdan Ihor Antonyč (5. októbra 1909 — 8. júla 1937), básnik, ktorý zomrel v lermontovovskom veku, patrí do ukrajinskej literatúry, no môžeme sa k nemu hlásiť aj my. Narodil sa totiž v dedine Novycja na slovenskom území Rakúsko-Uhorska a patril k lemkovskému etniku. Vždy nepokojné stredoeurópske dejiny to zariadili tak, že lemkovské etnikum, odtrhnuté od Ukrajiny, napokon pripadlo Poľsku. To vysvetľuje, prečo Antonyča — hoci sa lemkovská emigrácia už dávno postarala o jeho dobrý chýr vo svete — komunizmus dlho neuznával a jeho dielo vyšlo v príbuznom jazykovom prostredí až v roku 1966 — nie však v Kyjeve, ale v Prešove.

Máme byť na čo hrdí! Aj ukrajinský básnik (a v období po nežnej revolúcii prvý ukrajinský veľvyslanec na Slovensku) Dmytro Pavlyčko nám za to zložil poklonu. (V Kyjeve a práve zásluhou básnika Dmytra Pavlyčka vyšiel Antonyč až v roku 1967.)

Čo spôsobilo, že som prebásnil a v roku 1976 vo Východoslovenskom vydavateľstve publikoval výber z Antonyčovej poézie Očarený pohan? Možno na to stačili len štyri verše, ktoré mi raz zarecitoval môj poľský priateľ, básnik a prekladateľ Jerzy Pleśniarowicz:

A možno len jeden jediný verš:

A pochopil som, že ich autorom je básnik, ktorý je porovnateľný s Lorcom alebo Jeseninom, skrátka básnik, ktorý patrí k najväčším zjavom modernej poézie svojej doby, aj keď nie je a — ako básnik malého etnika — ani nikdy nebude taký známy ako oni.

Aj v slovenskej poézii môžeme hľadať paralelu s jeho svetonázorom a novátorskou metaforikou — medzi jeho súčasníkmi najmä u Laca Novomeského, a potom, neskôr, u Trnavskej skupiny. No hlavne máme všetci antonyčovský lyrizmus intímne zažitý vďaka čarovnému východoslovenskému folklóru.

Navyše občas — ako napríklad v básni Vianoce — vykukne z Antonyčovej poézie aj náš miestopis.

Nečudo, že si knižku Očarený pohan všimol aj vášnivý čitateľ poézie, môj nebohý priateľ Ilja Zeljenka, ktorý zhudobnil jednu z najkrajších Antonyčových básní, Elégiu o prsteni mladosti.

Bol by to teda neodpustiteľný hriech, keby sa v mojej pocte ukrajinskému boju za slobodu, — v knižke, ktorú práve vydávam pod názvom Leť, vietor, na Ukrajinu, — nepristavil ten vietor aj pri Bohdanovi Ihorovi Antonyčovi.

A keby som nepripomenul spomedzi jeho básní práve báseň Vianoce. Dal by Pán Boh, aby si po jej prečítaní aj dedo Mráz konečne uvedomil, kde sú jeho hranice.