Leť, vietor, na Ukrajinu!

Čudesný sen som mal — že stojím v šírej pláni, ktorá je divoká a pustá nesmierne, železnou reťazou som pevne prikovaný k masívu zo žuly a z každej mojej strany tisíce takých, čo sa podobajú mne. Čelo nám každému už rozbrázdili muky a vrúcne pohľady nám horia plameňom a hady-reťaze nám opantali ruky a všetky chrbáty sa zohli ako luky – dlávené jediným a strašným bremenom. V dlaniach nám spočíva len váha ťažkých kladív a zhora mocný hlas k nám hrmí ako hrom: „Lámte to bralo! Nech vás páľa neodradí! Zneste hlad, zneste smäd i mráz i drinu radi, lebo vám súdené je cestu prebiť v ňom!“ A tisíc našich rúk sa dvíhalo v tej chvíli a bralo tisícom tých kladív zaznelo, kusy aj úlomky sa prudko roztrúsili, na tisíc strán: to my sme zo zúfalej sily bili a búšili tej skale o čelo. Ako keď zúri boj či povodeň sa valí, spod našich kladív znel ich hromovládny hlas, a my, piaď za piaďou, sme priestor dobývali – hoc nejedného z nás aj skaličili skaly, ďalej sme kráčali, nič nespätilo nás. A vedel každý z nás, že nečaká nás sláva, že zabudnutie len nám bude súdené — že ľudia potom až krok po tej ceste spravia, keď prerazíme ju a keď ju sprava, zľava vyrovnáme a hniť už pod ňou budeme. No sotva v niekom z nás tá slávybažnosť drieme, aby sa hrdinom či bohatierom stal. Sme rabi slobody, čo dobrovoľné bremä pút vzali na seba — sme rabi len a chceme byť na postupe vpred len rozbíjačmi skál. My uverili sme, že granit skalných opách rozbiť a rozdrviť vie naša mocná päsť, že krv a kosti, čo sme zanechali v kopách, vydláždia cestu a tou cestou v našich stopách bude môcť nový svet a šťastný život prejsť. A vedeli sme, že je svet tam za horami, čo zanechali sme pre prácu, putá, pot, tam oplakávajú nás ženy, deti, mamy, a dielo našich rúk tam preklína aj s nami zlobivý nepriateľ a s ním náš vlastný rod. Všetko sme vedeli — aj dušu zabolelo, aj srdce pukalo, aj prsia zvieral žiaľ! No kliatby, žiaľ a bôľ, čo stravoval nám telo, nepohli nikoho z nás zradiť svoje dielo a v rukách kladivo z nás každý udržal. A takto ideme, súc dohromady skutí posvätnou ideou a v rukách kladív tiaž. Hoci sme prekliati a svetom zabudnutí, my skalu lámeme, čo pravde bráni v púti, šťastný ľud príde sem po našich kostiach až.