ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Oh, oh!“ stonal kaplán. „Ja nechcel som zabiť ho… pohanil ma. Oh, bože môj!“

Chcel dvihnúť si ruku, kročiť nohou, no nemohol. Ťažké okovy sputnali ich. Beda, prebeda! A tí ľudia, akí sú škodoradostní, ako nahrnuli sa, akoby bola komédia. Dvaja fúzatí chlapi hodili ho na voz, dvaja s puškami a bodákmi prisadli si k nemu. Jeden z nich zavolá na kočiša: „Pohni!“ V tom čase ozve sa zúfalý výkrik z fary. Kaplán pozná Milkin hlas. „Nie ešte! Ešte nie! Milka!“ volá, no slzy udusia hlas jeho. Voz pohne sa. Ide tichou dedinkou, Podhorím. Z každej chalupy vybehnú zvedaví ľudia a dívajú sa na okovaného kaplána. A nevidno sústrasť ani na jednej tvári. Hľa, hľa, tam je kurátor! Aký to sladký, úctivý človiečik inokedy — teraz ani len nehne klobúkom. Oh, oh, beda! Ako pália tie okovy, najmä tá obruč na pravici! A tie bodáky ako lištia sa v papršlekoch slnca — tu nemožno ujsť, iba ak by letel. Áno, áno, letieť. Sputnaný dvíha ramená — prsia silne dvíhajú sa mu, krv tisne sa do tváre… Oh, chvalabohu, on letí! Ponad bodáky — hore vysoko. „Milka!“ vyvolá radostne v závratnej výšine. No radosť rýchlo ubúda. Ruky ustávajú, najmä tá pravá, sputnaná. Už klesá dolu ťažké telo. A dolu samé bodáky, končité ako ihla. Do nich vrazí sa. Hrúza… „Bože!“ vyvolá úzkostne a zatvorí oči. Namiesto toho ale v skutočnosti otvoril oči. Nijak nevedel chápať, že ešte necíti bolesti. Či snáď ešte padá dolu na bodáky? Opäť zavrel oči a čakal.

„Nič nebezpečného, pani učiteľka,“ preriekol niekto pri ňom.

Kaplánovi počalo svitať, ale neveril ešte úplne. Potajomky uštipol si telo ľavou rukou. To bolelo ho, teda sa uštipol a poneváč chcel uštipnúť sa, teda je pri sebe, a to druhé bolo všetko sen.

Po tejto kombinácii otvoril oči celkom odhodlane.

Pri posteli stál n-ský lekár a matka. Oba mlčky dívali sa naňho, matka so strachom, lekár s pohľadom diagnostika.^[35]

Kaplánovi počalo byť clivo. Veď jemu nechýba nič!

„Dobré ráno!“ vyvolal silným hlasom.

Lekár sa zasmial a matka radostne vykríkla. Náruživo hodila sa mu na prsia a vrelo celovala jeho tvár.

Doktor so smiechom vzdialil sa z izby. Keď aj matka presvedčila sa, že skutočne nechýba nič synovi, vyšla i ona z izby.

Kaplán skočil na nohy, no cítil istú slabosť. Nohy triasli sa mu a hlava bola mu ťažká.

„Bola to noc!“ myslel si a striasol sa.

Slnce svietilo do okien zvysoka. Z veže ozvalo sa zvonenie.

„Už dvanásť!“

Obliekol sa rýchlo. Pritom usiloval sa nemyslieť na nič. Zato obliekol sa náramnou dokonalosťou — no nič, myšlienky predsa len rojili sa. Rozpomienky na noc zaľahli mu na prsia. Bárs skutočnosť bola bezpečnejšia od zlého sna, predsa bola len nepríjemnou, ba až desivou. Kaplán bol by radšej odletieť, vzdialiť sa navždy, ďaleko, kde nevedia o jeho hanbe.

Rýchlo kráčal von.

Posluha stretla ho predo dvermi.

„Aby sa páčilo k obedu!“

„Áno, hneď,“ vetil kaplán, prv ale vstúpil do Milkinej izby.

Milka bola pri sebe. Keď zočila kaplána, zapýrila sa a vytiahla paplón až po bradu.

Jej zlatožlté vlasy bohato otáčali krásnu hlávku, tvoriac jemnú protivu s bielunkou farbou mäkkej podušky. Jej tvár — pekná i predtým — zdala sa byť ešte krajšou, akoby zduchovnelou. Okolo malých pier usadil sa zvláštny ťah. Tento ťah nájdete skoro u každej krásnej ženskej po prestátej chorobe. Je to pár malých zárezov — malý tieň — a predsa koľko nežnosti vyrážajú ony!

Jej ústa stiahli sa k úsmevu, no on pochybil svojho cieľa, lebo vyrážal bôľ namiesto radosti.

A predsa dobrota žiarila jej z tváre.

Kaplána uchvátil obraz. Mlčky díval sa na ňu.

„Prechladla som,“ riekla slabo chorá ako k svojej omluve.

Kaplánovi stískalo sa srdce. Nežne chytil jej pravicu do svojich oboch rúk a hladkal ju.

„Dá boh, ozdravieš, Milka moja!“ vetil trasľavým hlasom.

Ona zas usmiala sa; teraz však bol to úsmev blaženosti.

„Pravdaže, ozdraviem!“ riekla veselo. „Zajtra už vstanem.“

I on usmieval sa.

„Ale všakže nehneváš sa na mňa, Sväto?“ pýtala sa ona bojazlivo.

„Prečo by sa ja…“

„Vieš preto! Všakže odpustíš mi?“

Sväta zabolelo srdce. Či on odpustí jej! On, ktorý zradil seba, svoje najsvätejšie city, ju, všetko — on či odpustí jej!

„Budem blaženým, ak ty odpustíš mne!“ riekol utlmeným bôľom.

„Ja — tebe — čo?“

„Poviem ti, keď ozdravieš…“

„Nemusíš ani vravieť,“ pretrhla ho ona a láskavo dívala sa naňho. „Ja by nemohla hnevať sa na teba — nikdy, Sväto náš!“

Kaplán cítil, že plnia sa mu oči slzami. Duša zaplesala mu nadzemskou rozkošou. Vrelo pritisol bozk na jemnú ruku Milkinu.

Ona stydlivo odvrátila hlavu od neho a vytiahla svoju ruku z jeho rúk.

„Hneváš sa, Milka?“ pýtal sa jej po chvíli, keď jej tvár ešte nebola obrátená k stene.

„Povedala som ti!“

„A nikdy nebudeš hnevať sa?“

Ona potriasla hlavou.

„Vždy mi budeš dobrá?“

Milka sa usmiala.

„Bože, či by ja to ozaj zaslúžil!“ vyvolal on trasľavým, bojazlivým hlasom.

Takým pohľadom díval sa na ňu, ako keby niekto bol dal mu podívať sa do raja. Krv zaliala jeho bledú tvár — a oči — tie ani nepodobali sa vo výraze tým náruživým, zmyselným, akými díval sa na Búrsku. Ony mali ten istý výraz čo oči prosiaceho k nebu zdvihnuté. I hruď dmula sa mu, no hlboký vzdych, ktorý vinul sa z nej, nemal nič spoločného s onými vzdychmi, ktoré rodí telesný pud. On vysoko vznášal sa čistý čo výraz pokorného pokánia, čo vrelá prosba k Všemohúcemu, aby nádeje, vzkriesené okamihom, nevliali sa v klamlivý prelud…

„Ó, bože,“ šeptali chvejúce sa pery.

A tak zdalo sa mu, akoby všetko bolo zmenilo sa odrazu, v okamihu! Akoby silné svetlo bolo udrelo do zatmenej izby. Jeho duša bola preplnená rozkošami nezažitými dosiaľ.

A Milka len usmievala sa. Do jej belasých očú vkradli sa len slzy, ona nevidela ho už, no pery len usmievali sa akoby bájnym farbám, ktoré tvorili sa sťa na prizme v slzavých očiach.

Tichunko vstúpila pani učiteľka do izby.

„Mama!“ vyvolal Sväto a objal starenu, zľúbal jej vernú tvár. Potom ťahal ju k posteli ako dieťa, prekvapené veľkou radosťou, a ukazoval na Milku bez slova jasavou tvárou.

Keď matka porozumela, o čo jedná sa, stala sa deckom. Bože môj, veď nie div! Vtedy vyhrať všetko, vtedy vidieť spln svojich najvrelejších a dávnych túžob, keď nazdáme sa, že stratené je všetko, strasie to i silnými charaktermi, akoby nie matkou, nežnou starostlivou!

Ona akoby neverila synovi, zohla hlavu k Milke a trhano pýtala sa jej:

„Ale — na-ozaj — Milka?“

Milka mlčky objala jej hlavu a matka smiala sa chutne, zo srdca, akoby jednalo sa o výborný vtip.

Starý páni vstúpili do izby. Ich tváre vyrážali strach. „Bohviečo mohlo prihodiť sa!“ mysleli si oba, lebo učiteľka išla po Sväta — a niet jej. A polievka na stole. Áno, to muselo sa stať niečo, lebo gazdiná nenechá ostydnúť polievku bez príčiny.

Lešťanka utlmila smiech, keď zazrela starých. Usilovala sa dať všedný výraz tvári.

„Mlčte pred otcami!“ šeptala Milke a Svätovi.

Nuž ale starí páni uhádli význam scény, poneváč ale zbadali, že on chce zatajiť sa im, teda ignorovali ho akoby navzdor.

Pán farár karhal Sväta a jeho matku náromnou vážnosťou, že nešetria lekárove nariadenia, že rozčuľujú Milku svojou prítomnosťou — a učiteľ hromžil na neporiadok.

„Nechá polievku na stole, odbehne po Sväta a ostane i sama tam! Pekná gazdiná! Teraz môžeš polievku zas prihrievať!“

Keď nato prišla učiteľka do rozpakov, vybuchli páni v hlasitý smiech, a ako vojaci na komando zvrtli sa a vyšli von z izby.

Smiali sa ešte i na chodbe. Odrazu schytili si ruky.

„Tomáš!“ riekol učiteľ.

„Ondrej!“ vetil farár.

Navzájom stisli si ruky a neviem, či od veľkého smiechu ich oči naplnili sa slzami.

Odrazu však zachmúrili sa ich usmiate tváre. Na schodoch zjavil sa človek v šnúrovanom obleku, v ruke niesol malinké písmo.

Starci pozreli jeden na druhého a obom hnevom zablysli oči. Pán rechtor^[36] urobil taký posunok, akoby mienil vyhŕňať si rukávy.

„Čo chcete?“ pýtal sa prísne sluhu.

Sluha pravdepodobne zbadal, že urobil nepríjemný dojem, zato úctive zložil klobúk a bojazlivo vyhabkal, že hľadá veľkomožného pána kaplána.

„Načo?“ pýtal sa farár nie menej prísne.

Sluha povedal, že chce oddať mu tento list od veľkomožnej pani Búrskej.

„Načo?“ pýtal sa nato učiteľ hrozivým hlasom.

Sluha nebol by vedel dať odvetu, ak kaplán nepríde na pomoc mu.

Svätova vyjasnená tvár zachmúrila sa, keď vzal list do ruky.

„Dostanem odvetu?“ pýtal sa sluha.

„Áno!“ vetil kaplán. „Môžem napísať to aj v kancelárii, všakže, ujče?“

Farár ochotne prisvedčil. Kaplán vošiel do kancelárie a písal silnými ťahmi:

„Moja sesternica nebezpečne onemocnela; v horúčke strašia ju veľké čierne oči a neslýchané atentáty. Na pravom ramene má modré fľaky: žiadate, aby dozvedel som sa od nej teraz, keď je pri sebe, čie sú to oči, ktoré strašia ju ešte i vo sne, kto je to, čo prenasleduje ju — a kto zapríčinil jej tie modriny?“

K listu priložil neprečítané písmo Búrskej a vložil obe do obálky.

„Čo robí pán Várnay?“ pýtal sa sluhu ľahostajným hlasom, oddávajúc mu písmo.

„Včasráno odišli do R., doobedu mali prísť!“ vetil sluha.

Kaplánova tvár vyrážala spokojnosť.

Sluha vzdialil sa, kaplán so starými pánmi šiel do záhrady k obedu.

Polievka skutočne ochladla; nutno bolo čakať, kým ona zohreje sa. Zatiaľ nemo sedeli páni pri prikrytom stole. Starí obzreli si Sväta. On prichádzal im tak ako dáky rekonvalescent.^[37] Každé jeho hnutie, každý jeho tón hlasu, spôsob vyjadrenia, výraz tváre, blesk očú — všetko zaujímalo ich, lebo oni porovnávali vtom terajšieho Sväta s tým dávnym. Že bolo málo rozdielu, to nehatilo ich. Ich oči uprené na Sväta nevýslovnou láskou, ľahko videli premeny, a síce len také, ktoré zvyšovali ich lásku proti nemu, zväčšujúc cenu Sväta.

Pri tom všetkom ale nebol to príjemný čas. Aspoň každému prichádzalo zvláštnym, že sediac pospolu po príhodách šťastne prežitých, tešia sa a — mlčia.

Vítaná bola im pomoc v osobe pani učiteľky, ktorá volala už od záhradných dvier:

„Teraz zas musíte odpustiť mi, ak je cesto rozvarené!“

Nuž to bolo síce málo, ale item to malo byť most k ďalšej rozmluve.

Pán učiteľ bol by šomral — ale nie z hnevu, pán farár bol by odpustil, pán kaplán bol by chválil, že však nie je ani rozvarené — slovom, rozhovor bol by rozpriadol sa, keby z ulice nebol koč zahrmotal, keby neboli dverce buchli, a čo je hlavné, keby neboli vstúpili hostia do dvoru.

Pán farár nemusel mať dáke pekné vinše pre buričov, lebo jeho tvár obviazaná servítkou zachmúrila sa, honoris causa,^[38] ale vyslovil len slabú indigáciu, že práve na obed a neznámi.

Starému Lešťanovi tiež nepáčilo sa to, takže bol úplne spokojný so svojou ženou, keď preriekla:

„Mohli veru aj doma ostať!“

No hostia — dvaja páni oblečení v salónnom obleku — kráčali len ďalej.

Kaplán ako najmladší vstal hore a vítal ich pred záhradnými dvermi.

„Hľadáme pána kaplána Lešťana,“ riekol jeden z pánov.

„Sám som!“

„Budete láskavý venovať nám pár okamihov; vec je súrna.“

Kaplán bez slova viedol pánov do svojej izby.

Starší z pánov predstavil seba a svojho priateľa.

„Prichádzame z poverenia pána Várnayho. Sme jeho sekundantmi k vybaveniu čestnej záležitosti, vzniknutej medzi ním a vami. Vyzývame vás teda v jeho mene k zadosťučineniu.“

Kaplán usadil hosťov.

„Pánovia!“ riekol vážne. „Ako úd spoločnosti zatracujem súboj, tým väčšmi musím ale opovrhovať ním ako posvätená osoba. Môžete veriť, že nie je chabosť odo mňa, keď odopriem vám žiadosť. Mne vymeraná je cesta, ktorou mám kráčať. V mojej ruke nesmie sa zaskvieť šabľa, v mojom oku nesmie vzbĺknuť nenávisť, lebo moja ruka má požehnávať a z oka má žiariť mi láska. To moje povolanie, pánovia. Včera prvý raz klesol som, lebo telo dostalo nadvládu a ono je slabé, hriešne. No duch oľutoval hneď skutok, a ak bolo by mi to v moci, to verte, že vytrel by včerajší deň zo života svojho, lebo on znížil mňa viac než vášho priateľa.“

Zamĺkol.

Páni usmiali sa ironicky.

„Bolo by to predsa aspoň zvláštne, dvojctihodný pane, keby chceli ste vyhýbať teraz prirodzeným následkom svojho nerozvážneho kroku, a to ešte pomocou apelácie^[39] na svoje postavenie!“ riekol starší pán úsečne.

„Neráčili ste rozumieť ma!“ pokojne vetil kaplán. „Ja neodvolával som sa na svoje postavenie, lebo verím, že našiel by si i druhého, ale odvolal som sa na svoje povolanie, a to verím, že stal by sa nehodným toho, keby som chcel urobiť zadosť žiadosti vašej.“

Páni sa zasmiali.

„Máte ovšem pohodlné povolanie!“ vysmieval sa starší. „Sám beriete si, druhým ale nedáte zadosťučinenie, lebo to je hriech!“

„Rozumejte ma, pane!“ vetil kaplán trasľavým hlasom. „To zadosťučinenie, ktoré ja vzal som si, bola slabosť; toto zadosťučinenie ale, ktoré vy žiadate, bol by hriech odo mňa!“

„Slovom, nedáte nám zadosťučinenie!“ rozmrzený vyvolal fičúr. „Rozvážili ste si ale následky? Či viete, že na chlapa chabca pľuje…“

Kaplán zastavil jeho drzé slová náruživým posunkom. Tvár jeho obledla na smrť a pery chveli sa.

„Postojte!“ vyvolal prudko. Potom znížil hlas a usiloval sa hovoriť pokojne. „Vám nepatrí sa využitkovať moje putá, pánovia, — moja odveta má dostačiť vám, ak ste gentlemani, poneváč tým vybavíte svoje poverenie.“

Starší pán preriekol surovým hlasom:

„Čestné záležitosti neodbavujú sa takým spôsobom. Tak jednať môže len človek…“

Kaplán vyskočil zo stolca. Jeho oči hádzali blesky. „Nie ďalej!“ vyvolal silne. „Vzdiaľte sa!“

Páni zadivene pozreli naňho. On stál priamo, mohutné prsia vyduté, silná pravica vystretá. Bez slova vyšli von.

„Škoda ho za farára!“ šomral sekundant priateľovi. „Zruval by aj piatich!“

Kaplán vrelo zopäl ruky a vzdával vďaku bohu perami ešte trasľavými od hnevu, hruďou dmúcou sa^[40] ešte, že dal mu sily zadržať rovnováhu.