ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitlo pekné ráno. Ani len obláčka nebolo na jasnomodrom nebi. Lastovičky veselo štebotali v čistom rannom vzduchu, doháňajúc jedna druhú v nepravidelnom lete. Vrabce posadali na jahodu^[10] a čvirikali z celej sily, takže človeka hlava zabolela od koncertu. Kŕdeľ strakatých holubov sedel na šindľovom pokrove kostola, zväčša párom: samec pri samičke; nad nimi však na pozlátenom vežovom kríži stála jednonožky góľa a rozpustile klepotala svojím jasnožltým dlhým zobákom.

„Bude pekný deň,“ hovorili ľudia a tešili sa, lebo poľné práce boli práve v plnom prúde.

Škrekľavé vrabce boli tiež informované o žatve; videlo sa to už po ich visiacich bruškách, že majú dobré časy. I teraz odrazu zdvihol sa kŕdeľ z jahody a pochodným hrmotom, pomerne dosť veľkým, tiahol ponad kostol do poľa — na pšeničné klasy.

Plaché holuby bojazlivo zatrepotali krídlami, rýchle však zbadali omyl a zas pokojne sadli si na svoje miesto.

Z oboch spoločností chýbal však jeden úd. Samec vrabec (pravdepodobne ešte nie hladný) hodil sa za pekným modrým „pávom“. K nim pridružila sa ešte lastovička a — dostihy boli hotové.

Len dlhonohá góľa stojí pokojne v povážnej výške a klepoce ďalej. Keď ale slnce počína lepšie ohrievať pozlátený plech krížika, rozpustí dlhé, čiernobiele krídla a letí do neďalekých močarín — tiež na raňajky.

Holuby netrpezlivo dívali sa do farského hydného dvora, v ktorom ale ešte netrpezlivejšie kikiríkal vodca kohút a kotkodákali strakaté sliepky.

Odrazu otvorili sa dvercia a cez ne vošla Milka v ľahkých jasných šatách.

Holuby rýchlosťou strely hodili sa z kostola k nej a zobali o závod so sliepkami nasypané zrnká.

„No, no, Chripáň!“ hrešila mladá gazdiná kohúta, ktorý bodol tu i tu susedného holuba od zlosti.

Stranou stáli zavrené kačice a husi, a keď počuli krik vo dvore, počali hlučne gagotať.

„Otvor im!“ riekla Milka k posluhe.

Húf valil sa von rýchlo. Holuby bojazlivo zdvihli sa, no keď žltli sa zrná kukuričné medzi pšeničnými, zas spustili sa na zem. No nedlho mohli tešiť sa pokoju, lebo vrieskavé gunáre a káčere netrpeli pražiadnych hosťov pri raňajkách. Ešte i sliepky, ba i pyšný Chripáň museli utiahnuť sa z bojišťa.

Milka naraz vysypala im, čo ešte ostalo v kotarčoku^[11] a chcela obrátiť sa, keď zazrela dlhý stín pred sebou.

„Dobré ráno, slečna Popolvárka!“ riekol od chrbta Sväto. Potom podával jej ruku.

„Nemôžem, zaprášená mi je,“ riekla Milka a ukazovala svoju ruku.

„Nuž ale nejako len musíš privítať ma!“ riekol on. „Keď nechceš podať mi ruku, teda…“

„Bozkať, všakže!“ smiala sa Milka. „Tuším ani nemyslíš nikdy na druhé!“

„Pravdaže! Veď pováž, nevideli sme sa päť rokov!“

„A ty chceš vynahradiť to!“ vysmievala sa ona.

On sa smial tiež, keď chytil ju okolo drieku.

„Ty ma ale musíš tiež!“ prosil ju.

Ona vyťahovala sa mu z ramien. Nebo bolo čisté, vzduch čerstvý, slnce svietilo — bola to milota: či div, že zašla ju láskavá nálada!

„Nuž maj si ho!“ riekla veselo a priložila svoje čerstvé pery k jeho perám.

On ale potom od radosti neuspokojil sa s jedným; naliehal o druhý a keď nedal sa mu, bral si sám!

„Pováž len, keby tak videli nás tu!“ riekla ona s výčitkou.

„A čo by to bolo?“ vetil on — no zadumane odobral sa na prechádzku so starým ujcom.

Keď prišli nazad, čakala ich Milka už v záhrade pri prikrytom stole. Starý pán ale chcel vyfajčiť fajku, zato počkali s raňajkami.

Milka držala knihu v ruke.

„Hanbím sa,“ preriekla ku kaplánovi, „ale už skutočne nepamätám sa — kto bola Medúza?“^[12]

„To bola krásavica s hadmi namiesto vlasov,“ vysvetľoval kaplán. „Kto pozrel na ňu, skamenel. Herkules zmárnil ju;^[13] prišiel takto od chrbta,“ kaplán chytil hlavu sesternicinu a práve chcel ju pobozkať, keď plesli dvercia od ulice.

Mladí vyrušene pozerali po príčine a nemálo zadivili sa, keď videli mladú čierno odiatú dámu usmievavo dívať sa na nich.

Kaplán rýchlo vyšiel a uklonil sa neznámej.

„Hľadám velebného pána farára,“ riekla dáma zvučným hlasom.

„Tu hore, nech sa páči!“ vetil kaplán a viedol dámu do takzvaného salónu.

„Ráčte usadiť sa; hneď pošlem pána farára!“ riekol kaplán v izbe, a ukloniac sa, šiel po ujca.

„Utešený chlap!“ šomrala dáma za ním, „Istotne kaplán. Bol by žart, dostať aspoň tohto jedného namiesto strateného húfu!“

Dáma trpko usmiala sa a pohodlne vystrela sa na starom foteli. Bola zjavom zdesujúcim; taká frapantná krásavica. Jej jemná, bledá tvár stála v nápadnej protive s tmavými, bohatými vlasmi. A oči, tie boli také, akých málo vídať: veľké, čierne a pritom okrúhle. Človek skoro striasol sa, keď pozrel do jej tváre; také divné pocity museli ovládnuť ním, keď tie okrúhle roztvorené oči dívali sa naňho. Jej pery neboli pravidelné, príliš hrubé, no tým sviežejšie, také, na aké hovorí sa: zmyselné. I nos nedal sa pomenovať pravidelným, tým menej, že tenušké, bledé nozdry boli v ustavičnom trasení sa. No celok, a keď vezmeme ešte k tomu jej vysokú, plnú a bezúhonnú postavu, mal harmóniu. Dáma bola skutočne krásavicou!

Vstúpil dnu starý pán farár a hlboko uhol sa pred hosťom.

„Som Oktáva Búrska,“ predstavovala sa neznáma. „Vdova po Búrskom, predsedovi kráľovského súdu v S.“

Starý pán zadivene pozrel na mladuškú ženu.

„Boli sme spolu len rok; pred polrokom umrel môj muž,“ vysvetľovala Búrska. „Prichádzam s prosbou k vám velebný pane!“ pokračovala.

„Prosím, ráčte zdeliť mi ju; stojím k službám!“ vetil farár.

„Som vnučkou pani Ratkovskej,“ hovorila Búrska. „Môj muž zanechal ma v trápnych pomeroch. Odhodlala som sa, že obrátim sa na starú matku… No neviem, či známy vám je pomer, v ktorom stála už moja matka so starou matkou?“

„Úplne!“ vetil farár pokojne.

„Teda ráčite vedieť i to, že matka bola vydedená a vzdor mnohým námahám nebolo jej možno udobriť starú matku?“

„Áno, viem. No, čo nepoodarilo sa jej, môže sa vám,“ vetil farár, „lebo neverím, že by hnev staraj panej prešiel i na vnučku.“

„Nuž prišla som prosiť vás o to, velebný pane, aby ráčili ste láskavo zaujať sa ma! Bála som sa ísť rovno k starej matke, lebo ani neodpovedala mi na list, prosila by vás teda o pomoc!“

Starý Ostrica stiahol šedivé obrvy; na čele vysadli mu vrásky.

„Je mi veľmi ľúto, milosťpani, že nemôžem vyplniť vašu žiadosť,“ riekol. „Ráčili ste spomínať námahy svojej pani matky, namerené k odobreniu starej panej; nuž ja hral som v tom trpkú úlohu. Stará pani konečne zakázala mi svoj dom. Istotne uznáte, že mi je nemožné urobiť niečo pre vás!“

Búrska zalomila rukami, keď počula slová farárove. Jej líca obledli a slzy lišťali sa v jej očiach.

„Ja biedna!“ riekla úzkostne.

Starý Ostrica bol dojatý jej žiaľom.

„Ale iný mohol by vykonať vám to!“ preriekol k nej.

„Ó, prosím vás!“ vyvolala ona. „Ale kto?“

„Alebo pán učiteľ, alebo jeho syn, môj kaplán. Posledný hodil by sa, vzdor svojmu veku, lepšie k misii.“

Ona prosebne pozrela na starca.

„Ráčte dočkať ma láskavo,“ riekol farár. Prehovorím sám s ním.“

„Ďakujem vám!“

Farár vyšiel von a vyhľadal Sväta. O chvíľu vošli spolu do salónu.

„Stojím vám k službám, milosťpani!“ riekol kaplán a predstavil sa Búrskej.

Jej oči uslzené ešte blysli radosťou a vrelou vďakou podívali sa na mladého muža.

„Aby koč nemusel dlho stáť pred farou, zvŕšim to hneď,“ riekol ďalej kaplán.

Ona podala mu ruku.

„Srdečne ďakujem vám!“ riekla citným hlasom. „Ak nemáte ale nič proti tomu, teda ráčte použiť môjho koča. Ak so zdarom pôjdete, nuž môže koč ostať hneď v kaštieli; malá prechádzka nebude mi škodiť po dlhej ceste. Ak ale odmrštia vás, tak aspoň kratší čas budem v neistote!“

Jej oči opätne ligotali sa slzami.

„Dúfajme to najlepšie!“ posmeľoval ju kaplán, a hlboko ukloniac sa, vyšiel zo salónu. O chvíľu hrmel koč ku starému kaštieľu.

Do salónu vošla Milka. Starý pán predstavil ju Búrskej. Milkina tvár bola rozpálená, pravdepodobne následkom záhradného výjavu, ktorému i dáma bola svedkom.

„Ste istotne veľmi šťastný, velebný pane!“ preriekla Búrska, dívajúc sa s úľubou na mladuškú devu.

„Úplne, milosťpani!“ vetil farár s blaženým úsmevom.

„Vychovaná v meste, mala som antipatiu^[14] proti dedinskému životu,“ hovorila Búrska. „No teraz už uznám, že on môže byť pekným.“

Vošla posluha a odvolala pána farára.

Milke bolo clivo osamote s cudzou paňou. Dáky strach mala pred ňou; mráz prešiel jej tielkom, keď Búrska uprela svoje oči na ňu.

„Videla som krásnu idylu hneď po svojom príchode,“ riekla Búrska. „Istotne ráčite tiež byť blaženou, slečna!“

„Som, milosťpani, no to nesúvisí s výjavom, ktorého svedkom boli ste náhodou,“ vetila zapýrená Milka.

„Ó, ó, prosím!“ smiala sa dáma. „Dovolila som si len malý žart, no vidím, že vy ráčite brať celu vec vážne.“

„Ráčite sa rozhodne mýliť, milosťpani!“ vyriekla kus mrzuto Milka a smelo pozrela jej do očú. „Podobné výjavy sú skutočne len žartmi, čo tým ľahšie uznáte, keď poviem vám, že mi je kaplán viac než bratrancom.“

„Haha!“ smiala sa Búrska. „Mimovoľne potvrdzujete moje slová.“

„Ráčili ste len zle rozumieť. Pán kaplán je mi skutočne bratrancom, no nadto ešte vychovaná som od malička v ich dome: mala som teda pravdu!“

„Ale, prosím, milá slečna!“ chlácholila Búrska. „Ani nenapadalo mi pochybovať, že hovoríte pravdu! A konečne však, ak bolo by od slova do slova tak, ako som to žartom vyriekla, nuž dokazovalo by ono len váš obapolný výborný vkus a tú pravdu, že láska možná je i medzi najbližšími. Ináč ale odpusťte, slečinka, lebo nemienila som spomínať veci nemilé vám.“

„Nestojí za slovo, milosťpani. Takto aspoň daná mi bola príležitosť, vysvetliť vám idylu,“ vetila rozčúlená Milka.

„Bolelo by ma ale, keby hnevali ste sa na mňa, slečna. Teraz ostanem už pravdepodobne v Pohorí, nuž bola by som veľmi šťastná, keby našla som priateľku vo vás!“

„Ste veľmi láskavá, milosťpani!“

„Povedzte radšej sebecká!“ vetila Búrska. „Nebojím sa ničoho tak ako nudy, a mám príčinu báť sa jej, lebo privyknutá som na hluk. Táto tichosť, tento meravý pokoj zdesujú ma.“

Milka pozrela na jej čierne šaty; Búrska pravdepodobne porozumela nemej výčitke.

„Darmo je,“ riekla, „človek nezatají ani v najmenšom smútku. To závisí len od osobnej povahy, či zvyky hlásia sa k slovu driev a či pozdejšie.“

Mudrovanie čierno odiatej panej hnusilo sa Milke.

„Práve zato nemôžem nevystať nič tak ako farizejstvo,^[15] ukazovať navonok viac smútku, žiaľu, než by ľahká povaha tej alebo onej mohla zniesť v skutočnosti.“

Bohviekam by sa bola pani Búrska zaplietla, aké konzekvencie^[16] bola by ťahala z liberálnych^[17] mravov veľkomestských, keby pán farár nebol vstúpil dnu.

„Od slečinky vyprosila som si už priateľstvo, velebný pane; mám teda obrátiť sa ešte len na vás, ak bude mať cesta pána kaplána prajný výsledok.“

„Budete nám vítaná, veľkomožná pani!“ vetil farár.

„Ďakujem vám!“ riekla Búrska vrelo.

Potom, poneváč rozhovor dákosi viazol, vyprávala im udalosti svojej cesty zo S. do Podhoria. Vedela vyprávať výtečne, a keby poslucháči neboli bývali odcudzení jej čiernymi šatami, tak boli by i smiali sa, lebo ona vyprávala veselé veci a veselým hlasom. To ale účinkovalo na dvoch dedinčanov opačne.

Práve chutne a zvučne smiala sa, keď vstúpil dnu kaplán. Jeho tvár bola vyjasnená, no zamračila sa mu, keď počul jej zvonivý smiech a spomenul si na slzavé oči, ktoré hlavne doviedli ho k ceste do kaštieľa.

Trpkým hlasom riekol:

„Veľkomožná pani čaká vás, milosťpani!“

Ona vyskočila ako elektrizovaná z fotela a podala mu obe ruky.

„Nevýslovne povďačná som vám, dvojctihodný pane!“ riekla a vrelo dívala sa naňho.

Milka zapýrila sa, keď videla ten pohľad.

„Je mi radosť, že vyplnil som svoju misiu,“ vetil kaplán.

Búrska odporúčala sa so sľubom, že čo najskorej príde poďakovať sa za vďačnosť, ktorou prijala ju rodina.

Kaplán z povinnosti musel odprevádzať ju.

Milka bledou tvárou dívala sa za nimi. Dáka ťarcha zaľahla jej na prsia, keď videla, že pri kostole strčila Búrska svoje rameno pod jej bratrancovo.

„Medúza!“ šeptala a nebola by vedela určiť si, či závisť a či obyčajná zlosť ovládla ňou, keď doložila: „A Siréna!“^[18]

A tá ťarcha neodľahla, až kým nevrátil sa kaplán, lebo Milke skutočne tak zdalo sa, akoby sa bola lúčila s ním navždy, keď odišiel s krásnou pani Búrskou. Keď však videla ho, zas uspokojila sa. Jediné, čo znepokojovalo ju, bola vyjasnená, žiariaca tvár bratrancova.

„Krásna pani!“ preriekol Lešťan oduševnene.

„Je!“ vetila Milka ticho. „Len maľovať vás, takí ste boli pekní!“

Sväto skúmavo pozrel na sesternicu; potom usmial sa.

„Ale my dvaja sme predsa krajší!“ riekol veselo.

„Ja? Čože som ja!“ vyriekla ona ticho a vzdychla pritom.

On zadivene zrel na ňu.

„Ani som nevedel, že si márnivá, Milka naša,“ riekol nežne a chcel ju chytiť.

Ona však rýchlo vybehla z izby… Keby kaplán bol šiel za ňou, bol by ju našiel ľútostivo plakať v záhradnej búdke…