ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce ani neukázalo sa v ten deň. Obloha bola zastretá oblakmi. Povetrie ani nehlo sa; bola spara. Vrabce skúpili sa na jahodu vo fare a čvirikali celou silou.

„Bude dážď,“ riekol pán farár ku kaplánovi a vykukol von cez okno.

„Azda nebude zatiaľ, kým odbavíme návštevu,“ mienil kaplán. „Keby len už Milka prišla.“

Len čo vyriekol, bola už Milka v kancelárii.

„Ale si sa vyparádila!“ riekol otec veselo.

„Všetko kvôli Svätovi, aby nemusel hanbiť sa,“ vetila Milka.

„No len poďme!“ riekol netrpezlivo kaplán.

Milka vložila ruku pod jeho rameno.

„Poďme teda,“ riekla so vzdychom.

Na ceste zhovárali sa zvláštne.

„Bude dážď.“

„Najskôr.“

„Hrozná spara!“

„Ozaj!“

Lešťan pozrel na Milku.

„Donášaš veľkú obeť…“

„Tebe, Sväto!“

„Neviem, čo odpudzuje ťa tak od kaštieľa?“

Milka sa zasmiala.

„Stará pani, ktorá nebola von z domu tridsať rokov; mladá pani, ktorá bojí sa nudy v šiestom mesiaci po smrti mužovej a stará sa o zábavu; mladý človek, ktorý blúzni vždy o meste, drzo chová sa a ustavične kašle: to je tuším nie lákavé? Aspoň mne naskrze nie!“

„Každý človek má svoje chyby…“

„Istotne! Ty napríklad rád natískaš vlastnú mienku.“

Lešťan trnul. Či hovorí to tá istá Milka; tá tichá, skromná?

„V čom to myslíš?“ riekol váhavo.

„Usiluješ sa všemožne udusiť moju antipatiu naproti obyvateľom kaštieľa.“

„Keď je neodôvodnená…“

„To nevieš, a keby aj, ja nikdy nepokúsila som sa meniť dojmy, ktoré hostia urobili na teba. To je tvoja vec a…“

„A to zas tvoja, všakže?“ pýtal sa Lešťan trpko.

„Áno!“

„Obdivujem tvoju samostatnosť!“ riekol kaplán pichľavo.

Milka trhla hlavou; príkre slová boli jej na ústach, no nemohla vysloviť ich. Bôľne pozrela na kaplána.

„Odpusť, Sväto, ale hnevám sa!“ riekla ticho. „Načo bolo nám ísť do toho kaštieľa?“

On zastal.

„Máš pravdu, Milka,“ riekol chladne. „Nemôžem žiadať toľko sebazaprenia; poďme nazad.“

Ona potiahla ho ľahko.

„Nie, nie, len poďme! Hneváš sa, Sväto? Nehnevaj sa, vidíš som roztrpčená. No, nehneváš sa, všakže?“

„Nie!“ riekol on. „Veď mala si pravdu. Aké právo mám ja miešať sa do teba?“

„Nieže tak, Sväto! Máš právo istotne, aj treba aby staral si sa, lebo vidíš, ja som taká divná, detská. No, všakže sa nehneváš?“

„Nehnevám, ale načo by si ty donášala toľkú obeť, poďme…“

„Nie! Poďme len, teraz práve chcem!“

Šli. Pred kaštieľom vítal ich Várnay.

„Je tu život ani v nebi. Krásna záhrada, čisté, rezné povetrie. Taký som ako znovuzrodený!“ riekol ku kaplánovi.

Na pár krokov stál sluha.

„Hé, vy, pane! Ako sa voláte?“ pýtal sa ho drzo advokát.

„Ja som len sluha a volám sa Kukučka,“ vetil starý človek.

„Bene.^[32] Choďte teda a zakukajte, že prišli hostia.“

Starec kráčal.

„Aj veľkomožnej Búrskej!“ volal za ním Várnay.

On sám viedol hosťov do salónu. O chvíľu prišli panie domu.

Strávili dlhú štvrťhodinu. Dlhú preto, lebo všetci cítili sa zle, ačpráve každému z nich úsmev a milé slová boli na perách.

Snáď jediná Búrska zabávala sa skutočne, a síce tak, že naplnila všetkých trpkosťou. Pochlebovala kaplánovi takou smelosťou, akej nevídať v dobrých spoločnostiach. Stará pani desila sa premeny, lebo veď dosiaľ bola Oktáva v jej prítomnosti vždy skromná; Milka červenala sa a Várnay s kaplánom zlostili sa, a síce títo dvaja z tej samej príčiny. „Prečo nepochlebuje Várnaymu!“ myslel Lešťan a Várnay žiadal to isté.

Kaplán sprvu odmietal, potom vracal lichotivé poklony; keď ale videl, že nezastaví tým prúd, poddal sa a — namiesto, žeby hovoril — mlčal.

Kaplán stál úplne pod kúzlom krásnej ženy do tohto okamihu — teraz zmohol sa, porovnával. Zároveň i úsudok Várnayho o Milke prišiel mu na um: „Skoro taká pekná ako Oktáva!“

Ledva vedel udržať sa, aby nevyvolal:

„Milosťpani, vy nie ste ani krajšia, ani lepšia, ani milšia ako moja sesternica Milka! Ona zakopčí^[33] si jednoduché šaty po bradu; do jej krásnej tváre krv tisne sa pod vplyvom vašich drzých slov — vy ponúkate sa odhalenými vnadami a pochlebnými slovami!“

Kaplán vrelo pozrel na svoju sesternicu a skoro nemohol spustiť oka z nej.

Búrska videla ten pohľad. Jej oči otvorili sa naokrúhlo a zablysli.

„Ak bude vám ľúbo, poďme do parku,“ riekla k Milke.

Spoločnosť pristala, ačpráve oba hostia boli by radšej šli domov.

Stará pani odprevadila ich na koridor, potom vrátila sa.

Pred domom nápadne tiskal sa Várnay do popredia k Búrskej, no musel stúpiť nazad a podať rameno Milke, lebo Búrska oprela sa o Lešťana. Kaplánovi nebolo to po vôli, vše obzeral sa po Milke. No nemusel sa báť, že Várnay dopustí sa dákej drzosti. On náramne kašlal a díval sa na Oktávu zlobným pohľadom, ako tesne kráčala vedľa Lešťana.

Milka pozorovala, že rameno Várnayho trasie sa. Tu i tu siahol do vačku, vyňal malé pilulky a tisol ich do úst. Kráčal rýchlo za predným párom.

„Práve vy museli ste doviesť mi ho!“ riekla utlmene Búrska.

Várnay striasol sa na celom tele. Zas pochytil ho kašeľ; preň nemohol počuť odvetu Búrskej na otázku kaplána: „Koho?“

Prišli k rázcestiu. Obe cesty viedli k pavilónu, robiac veľký kruh.

Búrska pustila rameno kaplánovo.

„Vy choďte teraz tadiaľ, my so slečnou pôjdeme tadiaľto!“ riekla k mužom.

„Alebo vás tu dočkáme,“ riekol zachrípnuto Várnay.

„Ako páči sa vám,“ vetila Búrska. „Chcem ukázať slečne pavilón.“

Dámy vzdialili sa ruka pod rukou a páni sadli na lavičku.

Várnay pritiahol sa tesne k Lešťanovi a položil svoju chudú ruku na jeho koleno.

„Počuj, Lešťan!“ počal tichým hlasom. „Svet je veľký; veľa pekných žien v ňom. Ber si Milku, ber si bársktorú druhú, ale neber mi Oktávu Búrsku. To je moja!“

Jeho hlas sa vyvýšil. Trasľavou rukou rozčúlene tiskal nohu Lešťana.

„Ale choď, ty blázon!“ vetil mu so žartom kaplán.

„Pozri! Ty si čistý, čestný — ona dýcha peklom. Nehodí sa k tebe, Lešťan.“

„Vrana!“ vyvolal kaplán prudko.

„Chceš ju brániť? Predo mnou? Mám ti vyprávať jej životopis?“

„Nepotrebujem! Klameš!“

„Dobre, klamem! Ale počuj: Chráň sa!“ Várnayho pochytil kašeľ.

„Nerozčuľuj sa, škodí ti.“

„Ani nechoď viac do kaštieľa. Zle bude!“

Kaplán sa zasmial.

„Nesmej sa, kaplán. Nezáleží mi na ničom: stratil som všetko pre ňu, no ju nesmiem stratiť!“

Jeho hlas znel hrozivo; oči skoro vyskočili mu z jamôk.

„Hotový som…“

„Aj zabiť!“

„Kaplán!“ reval Várnay a divo skočil hore.

„No, len povedz. Aj zabiť?“

Várnay pritisol ruky o rozvírenú hruď.

„Všetko, vieš, aj zabiť!“ riekol temne.

„Ó, ty slimáčik!“ riekol so smiechom kaplán, no na čele počali mu žily puchnúť. „Počuj, Vrana! Choď domov, daj si navariť čaju a ľahni si!“

Várnay vypružil ramená a rozbehol sa.

„Pokoj!“ vyvolal kaplán. „Vravím ti, choď domov blúzniť.“

Spešné kroky ozvali sa z cesty od pavilónu. To pretrhlo ďalší dej. Kaplán sadol si a Várnay tiež. O chvíľu zjavila sa Milka. „Prečo sama?“ myslel si kaplán.

Milka skoro bežala. Keď bola bližšie, zbadali páni, že je jej tvár nápadne bledá.

„A milosťpani kde je?“ pýtal sa jej kaplán.

Milka neodvetila. Zadychčaná zastala pri Lešťanovi a hľadala slová.

„Poď!“ vyriekla konečne a slzy hrali jej v očiach.

„Kam? Čo je?“ vyvolal kaplán naplašene.

„Odveď ma domov stadiaľto!“ vetila ona a chytila ho za ruku.

„Nuž ale preboha…“

„Neodvedieš ma? Tak idem sama!“ pretrhla ho ona v reči.

„Nuž ale musíme sa odobrať…“

„Nie, nie, len domov; ale rýchlo!“

Kaplán uklonil sa pred Várnaym a viedol sesternicu domov.

Ešte neboli ani na polceste, keď dážď zachytil ich.

„Všetky možné nehody,“ šomral kaplán.

Lejak bol silný. Nedalo sa myslieť, že by šli domov bez dáždnika.

„Poďme sem dnu, ku kurátorovi, kým prestane,“ riekol Lešťan a chcel zastať.

„Nie, nie, len domov!“ vetila Milka.

„Pováž, že pokazíme si šaty a vystavíš sa…“

„Ostaň, ja idem,“ riekla ona rýchlo.

„Čo sa ti len stať mohlo!“ riekol mrzuto kaplán a urýchlil krok.

Premoknutí do nite prišli domov.