E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
Kaplán

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Katarína Mrázková, Peter Šuľaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

VII.

Druhé ráno kaplán zadumaný kráčal hradskou za dedinou. Práve chcel vrátiť sa z prechádzky, keď zahrmel koč. Zvedavý na to, kto dochádzal do Podhoria tak včas, stúpal ďalej. V koči sedel pán.

„Si to ty, Lešťan?“ volal na kaplána a zastavil koč.

Kaplán prekvapene pozrel na pána. Nepamätal sa ani jeden ťah.

„Veru musím ti pomáhať — boli sme spolužiaci v P.,“ riekol chripľavým hlasom.

„Poznám ťa po hlase!“ vyvolal kaplán. „Si…“

„Várnay!“ doplnil pán.

„Predtým Vrana,“ zašomral kaplán.

Nasledovali otázky, odpovede. Kaplán nebárs ukazoval radosť nad náhodným stretnutím.

„Teda len farár. Škoda!“ Ľutoval Várnay svojho priateľa. „Bol si výtečný žiak, veľa mohlo byť z teba, možno i minister, ak dáš sa na jus.“

„Ty si už asnáď tým?“

„Haha!“ smial sa Várnay. „Odvaril si ma. Nuž ale škoda ťa. To je pravda.“

Várnay zavesil sa o rameno kaplánovo.

„Teda tu bývaš v… Ako volá sa toto hniezdo?“

„Podhorie.“

„Áno, v Podhorí. Kedy vyvolili ťa?“

„Som len kaplánom.“

„Oh, oh, chudák!“ ľutoval Várnay. „Ja som pravotárom v S… Mesto zunovalo sa mi. Poďme von do prírody, reku, a milo mi je, že nájdem hneď známeho.“

Vybral elegantnú tašku.

„No, no, že ty tu žiješ! Zapáľ si, brat!“

„Ďakujem, nefajčím.“

„Nefajčíš? Na dedine nefajčíš? A nezomrieš od nudy? Škoda, echt[31] špeciality!“

On zapálil si a dýchal dym plnými ústami do čistého povetria.

„Hohó!“ riekol, keď boli na vŕšku. „Veď máte tu i kaštieľ! Ktože býva v ňom?“

„Pani Ratkovská.“

„Tak, to je jej?“ riekol Várnay a skúmal stavisko pozorne. „Je bohatá, všakže?“

„Veľmi bohatá.“

„Vidíš, to mi je známa rodina, tú musím navštíviť. Chodievaš ty ta?“

„Od krátkeho času. Odkedy prišla jej vnučka…“

„Búrska!“ riekol Várnay a skúmavo pozrel na kaplána. „Tú tiež poznám! Hm, hm! To už musím ostať tu. Umiestiš ma snáď, brat, dakde?“

„Vďačne,“ vetil kaplán chladne.

„Pekná dáma, tá Búrska, čo?“

„Pekná.“

„A náruživá! Nedivil by si sa ani mak, keby bola zaľúbila sa už do teba od nudy.“

„Nemyslím.“

„Haha! Vidíš, ja som blázon za ňou!“

„Chceš ju vziať?“

Várnay zakašlal. „Vziať? Hm… hm! Nuž áno, vziať!“

Prišli do dediny.

„Zastaňte! Všakže pred farou, brat?“

„Áno.“

„Pred farou!“ volal Várnay na kočiša.

Od hlasitého volania počal kašlať.

„Sprepadený kašeľ! Hm, hm! Vonkovské povetrie pomôže! Vieš, brat môj, žil som príliš neriadne.“

Kaplán pozrel naňho sútrpne. Mohol byť silný chlap niekedy — teraz len široké plecia a vysoká postava ukazovali na to. Ináč bol úplne suchý, oči boli mu vpadnuté do hlbokých jamôk. Ale tvár, okrúžená peknou bradou, nerobila zlý dojem na človeka.

„Bolo by lepšie i tebe byť farárom na dedine,“ riekol kaplán.

„Veď to prejde. A radšej nežiť, ako zahrabať sa za živa!“ vetil Várnay, ale sotva dokončil vetu, zas dusil ho kašeľ. Potom tisol niečo do úst.

„Už bude dobre!“

Zvláštne vynímali sa oni dvaja. „Za živa zahrabaný“ kaplán kypel zdravím, silou, — „živý“ Várnay vyschnutý, slabý…

O chvíľu vošli do fary. Kaplán predstavil starého známeho ujcovi a Milke. Várnay mnoho spomínal mesto, pohodlie — a veľmi mnoho kašlal. To ale nehatilo ho, aby nedíval sa na Milku skoro ustavične, takže táto, kedy len mohla, odbehla do salónu.

„Krásavica prvého rangu, brat môj!“ vyvolal Várnay na ceste ku kaštieľu. „Skoro krajšia ako Oktáva.“

Chvála mrzela kaplána a mrzelo ho i to, že musel odprevádzať ho do kaštieľa. Po prvé nemohol splniť daný sľub, že dovedie Milku, po druhé ale Várnay bol mu nanajvýš nesympatickým.

„Tu by už aj ja kaplánoval. Tie oči, tá postava — božské!“ Várnay mľaskol jazykom. „A k tomu mladé, neskúsené. Závidím ti…“

„Vrana, mlč!“ vyvolal kaplán a pozrel naňho hrozivo.

„Farár!“ šomral Várnay s opovržením.

Bez slova konali cestu ku kaštieľu. Až v záhrade preriekol Várnay:

„Predstav ma tým menom, ako volám sa teraz a ako tvojho dávneho spolužiaka.“

Do salónu vošla najprv Ratkovská. Prísne pozrela na cudzinca, keď počula jeho meno.

Hneď za ňou vošla Búrska. Ratkovská uprene dívala sa na jej tvár.

Búrska zastala pri dverách, akoby nemohla hnúť sa a krv skapala jej z tváre.

„Pán Várnay,“ predstavovala Ratkovská.

„V S… mal som to šťastie s milosťpaňou viac ráz!“ riekol Várnay.

Búrska našla rovnováhu.

„Skutočne, skoro nepoznala som vás,“ riekla s mdlým úsmevom a podala mu ruku. „Kto by ale pomyslel na to, že stretnem vás tu.“

Várnay vysvetlil svoju cestu. Je kus nezdravý a odhodlal sa zanechať S… následkom lekárskej rady.

Rozhovor točil sa potom okolo podhorského kraja. Aký je pekný, zdravý; práve stvorený pre nemocných!

Keď ubudlo štvrť hodiny, hostia odporúčali sa. Stará pani ale naložila prv obom, aby poctili jej dom svojimi návštevami čím viac ráz.

„Moja vnučka bude istotne zvedavá na S… a na premeny. Nuž a okrem toho nájdete spoločne známe osoby a snáď i predmety, o ktorých nemohli ste porozprávať sa ešte dosiaľ!“ riekla stará pani.

Kaplánovi zdalo sa, že hlas Ratkovskej znel ironicky. Je istá vec, že jej hlas zvučal docela inak, keď riekla k nemu:

„Nuž a vy, dvojctihodný pane, patríte už asi k nám. Čakám vás ale so slečnou sesternicou.“



[31] echt (nem.) pravý





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.