ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zas prišla nedeľa, Kto mohol ísť do kostola v Podhorí, ten šiel, lebo dnes zas pán kaplán mal kázať. Keď tretia pesnička spievala sa, vošla čierno odiata dáma do kostola a sadla si do prvej lavice.

„Kto je to?“ šeptali si ľudia.

„Z kaštieľa,“ šepli nazad iní.

Kaplán vystúpil na kanceľ. Dáma odchýlila hustý závoj a pozorne počúvala jeho peknú reč.

„To je pobožná pani,“ šeptali si zas ľudia. „Ani len oka nespustí z pána kaplána.“

„Ale aj káže!“ pýšili sa druhí.

Po službách božích nevyprávalo sa o inom, ako o kaplánovi a o neznámej panej.

Milka nebola v kostole; nie div, že otec spomenul jej udalosť pri obede:

„Bola i pani Búrska; myslím, že bola spokojná, lebo Sväto bol dnes Demosténom.“^[25]

Milka mlčala. Sväto nazdal sa, že ujec robí mu výčitku.

„Vynasnažím sa vždy dobre kázať,“ riekol k farárovi.

„Viem!“ velil farár. „Ale dnes podarilo sa ti zvlášť dobre.“

O chvíľu prišla pani Lešťanka. Jej vráskovitá tvár jasala od radosti: dnes po prvý raz počula svojho syna kázať.

„Ja musím vyhľadať ho!“ vyhadzovala Svätovi na oči, zato ale pobozkala ho srdečne.

Kaplánovi tiež žiarila tvár. Nežne objal ľúbenú matku a blažene pýtal sa jej:

„Si spokojná, maminka?“

Ona usmievavo kývla šedivou hlavou a pobozkala ho ešte raz na čelo.

Za jej chrbtom stál starý Lešťan a pozorne, aby druhí nevideli, utieral si zvlhnuté oči.

Pani učiteľka, prv než by bola sadla si, siahla rukou do vačku hodvábnych šiat a vytiahla z neho baršúnové etui.^[26] Otvorila ho. Boli v ňom pekné zlaté hodinky.

„Toto chceli sme ti dať, keď si prišiel, ale neboli sme ich dostali ešte vtedy,“ riekla citne a podávala vzácny dar synovi.

Sväto onemel. Medzitým i pán farár siahol do vrecka a oddal mu tiež podobné etui.

„Aby si ich nestratil, dal som ich na šnúrku!“ riekol veselo.

Sväto otvoril a videl skvostnú zlatú retiazku.

„Ale, bože, veď to stálo vás každého aspoň štvrťročnej pláce!“ vyvolal Sväto a slzy vďaky vkradli sa mu do očú.

Na všeobecnú žiadosť musel pripäť si retiazku hneď.

„Ako mu pekne stojí!“ mienil jeden.

„Ako krásne liští sa!“ mienil druhý.

Všetci mali radosť a boli by istotne strávili zas pekný deň, keby cudzí neboli hatili ich v tom.

Z neďalekej dedinky prišli na návštevu; pani farárka, pani učiteľka a doviedli sebou ešte i troje škrekľavých, samopašných detí.

Panie boli inokedy vždy vítanými, no dnes každý len ťažko premohol sa, aby ukázal im prívetivú tvár.

Ženy šli do salónu a páni ostali v záhrade.

„Celý deň pokazený!“ šomral starý Ostrica, a akoby bol chopil liberátorskú myšlienku, preriekol rýchlo: „Hádam, čo by sme sa zahrali!“

Na veži buchol zvon k nešporom.^[27]

„Haló!“ smial sa farár. „Ako mám Sväta, zabúdam na povinnosti.“

Chvíľu besedovali, potom šiel syn s otcom do kostola.

Pán farár vošiel do salónu a zamiešal sa do rozhovoru žien. Keď videl cez oblok, že ľudia už idu domov z kostola, bol by síce rád vstal, no nemohol. Otázky, odpovede dávali sa mu valným počtom, takže keď vymotal sa, bolo už pozde k taroku.

Kaplán zas dlho čakal na ujca a na otca v záhrade. Keď však nechodili, vydal sa na prechádzku.

Šiel pomimo kaštieľa, no nešiel dlho ďalej. Obrátil sa a vstúpil železnými dvermi.

Nikde nevidel ani živej duše. Sluhovia pravdepodobne porozchádzali sa po svojich rodinách. Vyšiel širokými schodmi; bol už pri dverách predizby — no nikde nikoho. Čo urobiť? Vstúpiť bez oznámenia sa nepatrí; nazad ísť nechcelo sa mu. Hrmotne zakašľal. Nik, len ozvena od klepnutia.

„Tu by mohol pokradnúť všetko so spevom,“ myslel a dupol nohou. Keď nik neobjavil sa ani na to, pritisol kľučku. Tá poddala sa a dvere otvorili sa bez toho, aby bol tiskal ich.

Pred prahom stála Búrska.

„Vy ste?“ riekla milo prekvapená a podala mu obe ruky.

Viedla ho do salónu. Pri dverách zastala a oznamovala žartovnou vážnosťou:

„Dvojctihodný pán Svätopluk Lešťan, druhý Demosténes a prvý Adónis!“^[28]

Kaplán sa smial.

„Veľkomožná pani istotne nie je tu!“ riekol veselo.

„Nie!“ vetila ona. „Som sama ako sirota. Mohli by ste snadno opakovať úlohu Parida.“^[29]

Kaplán zložil klobúk a blížil sa k fotelu.

„Poneváč ale ja som Helena^[30] a vy nemali by ste smelosti Parida, teda sadnite si sem ku mne a vyprávajte mi niečo pekného.“

Ukázala mu kanapu, na ktorej ona sedela.

Kaplán ostýchal sa; robil malé kroky.

„Tuším bojíte sa ma?“ vysmievala sa mu ona.

Kaplán prisadol si k nej.

„Prosila som slečnu Milku o jej priateľstvo,“ riekla Búrska. „No, ako vidím, bez výsledku. Teraz vy musíte nahradiť mi ju, lebo všakže my budeme dobrí priatelia?“

Kaplán prisvedčil ochotne.

„Po prvé ale musíte vyprávať mi o sebe, o svojej minulosti.“

„To nudilo by vás iba, milosťpani!“ protirečil kaplán. „Mal som život jednoduchý, veľmi tichý.“

„Nuž ale keď prosím vás!“

Kaplán líčil jej svoj život vo veľkých ťahoch. Ona zvedavo počúvala ho. Keď dokončil, vstala z kanapy.

„Dnes som výrečnej vôle!“ riekla a vzala kaplánov klobúk do ruky.

„Čo myslíte, akoby mi pristal váš klobúk?“ pýtala sa ho, ale nedočkala odvety; rýchlo položila ho na svoje bohaté vlasy.

Kaplán už privykol k jej excentrickej povahe, zato veselo riekol:

„Výborne!“

Búrska pristúpila k stojacemu zrkadlu. Potom obišla malý stolík a zastala tesne pri kaplánovi.

Dlho dívala sa naňho horúcim pohľadom, takže hlas triasol sa jej.

„Ako vy chlapi pečatíte uzavreté priateľstvo?“

„Bozkom!“

„Teda na to naše priateľstvo!“ riekla ticho a nakloniac hlavu, stiahla pery ako k bozku.

Kaplán vyskočil z kanapy — od prekvapenia.

„Ráčite žartovať?“ vyvolal zdesene.

„Závisí od toho, či chcete byť priateľom!“ vetila ona vážne.

Kaplán priblížil sa k nej a bozkal jej červené pery.

„Choďte, vy nie ste chlap!“ riekla ona so smiechom a ľahunko odstrčila ho.

Kaplán zadivene pozrel na ňu.

„Keby ste boli chlap, tak vzali by ste si desať, keď dáva sa vám jeden!“ riekla ona a chcela odstúpiť.

Kaplán bol celý zmätený: nemal ešte takej scény. Nuž ale našiel vývod…

„… Už dosť!“ riekla ona a ľahko odtisla ho.

Klobúk padol na zem počas výjavu. Burská zdvihla ho a podala kaplánovi.

„Teraz choďte domov!“ riekla zblednutá a slabo tiskala ho ku dverám.

Kaplán, ešte ako bez seba od rozčúlenia, poslúchol a vzdialil sa.

Búrska zavrela dvere za ním a vojdúc do salónu, mdlo hodila sa na kanapu. Bôle prerývali jej tvár; náruživé oči naplnili sa horkými slzami.

„Oh, bože!“ vyvolala zúfale a kŕčovite zopäla ruky. „On je skala…!“

Kaplán zišiel schodmi ako vo sne. Hlava hučala mu a líca horeli od rozochvenia.

Keď vystupoval z kaštieľa, zišiel sa so starou paňou.

„Je mi ľúto, že nebola som doma!“ riekla Ratkovská. „To jest, bola som len v pavilóne.“

Kaplán habkal čosi tiež o ľútosti.

„Ale na slečnu Ostricovú hnevám sa skutočne!“ riekla Ratkovská.

Kaplán, aby mohol sa driev oslobodiť, určite prisľúbil, že dovedie ju zajtra. Stará pani bola rada a kaplán bol prepustený.

Zabočil do poľa. Kdeže teraz domov?

Vonku sadol do trávy a dumal. Bol naladený veľmi zle. Trpkosť, namerená proti sebe samému, ovládla ním. Jemu tak zdalo sa, akoby bol spáchal dnes hrozný hriech, svätokrádež. A predsa prsia dvíhali sa mu vyššie, keď predstavil si, ako stalo sa to…! Nuž ale k čomu to povedie…? Vstal a spešne kráčal domov. „Ona chcela — nuž mala!“ uspokojoval sa. „Ale prečo chcela tie bozky?“ tisla sa mu otázka, a ačpráve odpoveď len temne vystupovala mu, predsa hlbšie dýchal vzduch do seba. Oproti tomu však postavila sa možnosť, vyslovená farárom: „Ak by nebola lepšia než matka…?“ Kaplána napadla zlosť. Hrať sa s ním! A hneď našiel i dôvody: vyzývavosť, dotieravosť atď. Tie ale odvodil z márnivosti. Prečo by on nemohol páčiť sa jej skutočne? A ak áno, tak všetko iné vyplýva z jej horúcej povahy.

Tieto a podobné otázky rozdráždili ho úplne, takže roztratenejší prišiel domov, ako keď šiel do poľa.

Našťastie ostali hostia i k večeri. Nik nezbadal jeho rozčúlenie okrem Milky.

„Kde si bol, Sväto?“ pýtala sa matka.

„Bol som prejsť sa; hlava ma bolela“ klamal kaplán.

Milka pozrela naňho — on sklopil oči.

Po večeri, keď hostia už odišli, vošiel za Milkou do záhrady.

„Sľúbiš mi niečo, Milka?“ pýtal sa jej kus ostýchavo.

Milka zbledla; vedela, o čo sa jedná.

„Žiadaš si to veľmi, Sväto?“

„Áno!“

„Tak ti sľubujem.“

„Že pôjdeš zajtra so mnou do kaštieľa,“ riekol Sväto.

„Dobre!“ vetila ona chladne.

Zamĺkli.

„Stadiaľ prišiel si, všakže?“ pýtala sa ho.

„Áno.“

„Už po druhý raz hovoril si nepravdu,“ vytýkala mu ona.

„Tebe vždy len pravdu!“ riekol kaplán, lebo pán farár vošiel do záhrady.