ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Búrska čakala na odpoveď v zimničnom rozochvení. Jej plné, červené pery usmievali sa pritom a oči leskli sa radosťou. Ach, bože, veď on je jej. Celá bola rozochvená od tej sladkej myšlienky. A netušená dobrota, láskavosť opanovali jej srdce, akoby horúci cit bol zošľachtil ju. Ešte i mŕtve predmety jemne chytala do rúk a nežne kládla ich na ich miesta. Nemohla by ublížiť nikomu, ničomu. Dávno stalo sa, že nábožne zopäla ruky nahor a vrelo zašeptala vďaku Hospodinovi za jeho dobrotu… No dnes stalo sa zo srdca, lebo on je veľmi láskavým, keď dal jej dožiť takú radosť. Zadumala sa. Obrazy z minulosti tiahli rad-radom pred jej otvorenými očami. Desné, nepekné rozpomienky! Ony ťažili jej svedomie. Veď poklesok za pokleskom, hriech za hriechom družili sa — a v tej reťazi ani jedného čistého, ani jasavého momentu. Spusta, prázdnota! — Oh, bože, buď milosrdný, odpusť, netrestaj teraz, keď vyšlo slnko, nastal deň! Deň jasný, čistý, krásny… Nedaj, aby zošeril sa on! Nech príde bieda, neresť, bársčo; len on nech je u boku! Ona zmení sa pri ňom. Veď vraj nieto hriechov, ktoré nedali by sa napraviť… Nuž chce pykať, trpieť muky umučenia, zriecť sa všetkého, len nech je on cenou toho…!

No nedovolala sa milosti. Nemezis dostavila sa práve vtedy akoby vyrátane,^[41] keď hriešnica prišla k plnému vedomiu svojich hriechov a kajúca triasla sa o vetché blaho. Pozde dávať sľuby, pozde biť sa vo zvlnenú hruď. Hriechy mstia sa ľúto, desne. Plameň očú vyhasne; obzor zatemní sa, úzkostný, bôľny hlas vyrve sa cez stisnuté zuby. No to nepomáha. Súd stojí, bije, drtí…

Krutý bôľ zvieral jej ňadrá, horké slzy kanuli jej z očú a hlava mala rozštiepiť sa jej od pálčivých bôľov. Mdlo sedela na stoličke a kŕčovite tisla Lešťanov list v pravici.

Tak bolo jej, akoby hustá tma bola rozprestrela sa, akoby vial divý orkán a treskúca zima panovala — a ona akoby blúdila samojediná v neznámom kraji. Jej osinelé pery stále chveli sa a vydávali žiaľne, štkavé hlasy. Vonkajší svet stratil sa jej zmyslom; celá jej bytosť bola rozorvaná strašnými bôľmi. Pomaly však vyschli slzy a hmlisté oči tupo dívali sa vopred. Len tu i tu ozval sa ešte žiaľny vzdych — potom i bôle zmenšili sa. Chorobná slabosť ovládla jej telom a ťažká hlava ovisla na stíšenú hruď.

Vošla posluha a zvala ju k obedu.

„Nechcem!“ vetila bez toho aby hla telom.

Po dlhšej chvíli zas vošla posluha a oznamovala návštevu Várnayho.

Búrskej zablysli oči, akoby mlunná^[42] iskra bola preletela telom temer zmeraveným.

„Neprijímam!“ riekla krátko.

Ostrie bôľu otupelo. Elastická postava pyšne vztýčila sa, oči dostali neobyčajný lesk a jemný rumenec vrátil sa zas na zblednutú tvár.

Pružne kráčala po izbe. Jej horúce pery zašomrali tu i tu niečo. Náruživo posunkovala rukami. Hnev, nenávisť blčali jej z očú.

Vtedy vkročil Várnay do izby. Za ním posluha strčila hlavu cez dvere.

„Veľkomožná pani, nemohla som zadržať…“

„Vzdiaľ sa!“ velila Búrska.

Várnay nečakal na núkanie, sadol si. Bol veľmi slabý. Jeho tvár bola skoro popolavej farby a oči boli mu napuchnuté a zabehnuté krvou od častého kašľa. Kašeľ pochytil ho i teraz, len čo sadol si. Búrska čakala nemo na jeho slová.

„Čert ma berie,“ riekol on namáhavo. „No nebojte sa, vás dvoch neopustím.“ Pohodlne vystrel sa v mäkkom foteli a hovoril ďalej surovým hlasom: „Lenže musím posúriť vec, lebo ináč ľahko stalo by sa, že by pán kaplán nadobudol si kardinálne práva…“ Čakal, či Búrska reaguje na hrubý vtip. Ona však mlčala. „Hm, hm,“ plietol Várnay ďalej. „Bol som si to dobre rozmyslel. Máš reku historické práva na ňu a ona istotne nebude stáť na tom, aby verejná mienka rozsúdila, či sú tie práva juridicky^[43] správne. Jestli by ale jeho osoba bola haťou, nuž máš právo žiadať zadosťučinenie na ňom. To dostačilo úplne: ona privolila by a on by pošiel k otcom, aby neobšmietal sa v ceste… Či dobrý plán?“ Ona mlčala. „Aspoň zdal sa byť dobrým. Dal som teda zapriahnuť a šiel som do R. Zobral som sekundantov, kadejakých lumpov — no čo záleží na tom — dal som im inštrukcie a poslal som ich k nemu. Kým prišli, sprobúval som, či mi je ruka istá. Taká, ako bola, ani Gerard. Strieľam zlatníky v povetrí. Bol by teda istý. Ale čo? On neprijal vyzvanie, on je posvätená osoba…“ Kašeľ zas dusil ho od rýchleho hovorenia. „Mizerné farárisko!“ sylaboval^[44] on jedom.

Búrska počúvala jeho slová pozorne. Jej tvár vyrážala radosť, akoby tešila sa zpráve. On uškrnul sa zlobne.

„Som naivný, všakže, keď donášam také radostné zprávy a odhaľujem svoje plány…? Nuž ale netešte sa. Ešte držím vás oboch! Zaucho, dané kňazovi pred cirkevníkmi, a slovo o vašej minulosti, povedané pred starou paňou, zničia vás oboch.“

Búrska dala sa do smiechu.

„Vy zaucho Lešťanovi?“ riekla a ľútostivo pozrela na jeho zoschnuté telo.

Várnay zaškripel zubami od jedu.

„Ja, áno, ja; zastrelím ho!“ reval divo a tĺkol rukou na stôl.

„Ale choďte, — no, no!“ vysmievala sa Búrska. „A prečo?“

Pena tvorila sa okolo úst Várnayho, oči mali mu vyskočiť.

„Prečo? To ty pýtaš sa! Prečo…? Ty, ty…?!“ Kašeľ nedal mu hovoriť ďalej. „Oh, oh! Zničím vás…“ Ľavicou tisol pilulky do úst a pravicou hrozil sa Búrskej.

„Vidíte,“ hovorila ona citne, „vaše životné sily už dotlievajú; vy stojíte spolovice už v hrobe. Nuž, či chceli by ste zhŕňať zlo na zlo ešte teraz, keď mali by ste starať sa o spásu svojej duše? Či svedomie neťaží vás už dosť? Alebo snáď tá hruda, ktorá prikrije vás onedlho, bude vám ľahšia, keď pokazíte šťastie dvom ľuďom? Či oči sklopia sa vám ľahšie, jestli uvidia, že zanechali ste skazu a kliatbu za sebou?“

On, neschopný slova, vyskočil zo stolca, schytil ju za rameno a silne triasol ňou.

„Mlč!“ volal konečne. „Mlč, ty hadie plemeno!“

Ona nebránila sa, ale hovorila ďalej, ešte citlivejšie:

„Rozvážte, môj milý, či nebolo by šľachetnejšie, keby dopriali ste šťastia dvom ľuďom, utlmiac vlastné márne nádeje? Či váš koniec nebol by krajší, keby oči povďačných slzili za vami?“

Várnay popádal dych. Ruky klesli mu bezvládne z ramien ženiných — a on klesol nazad do stolca ako ubičovaný.

Vtedy Búrska zasmiala sa hlasne a podala mu listy, späť poslané Lešťanom…

O hodinu Várnay úslužne bozkal ruku Búrskej a vzdialil sa z jej izby úplne premenený.

Ona zasmiala sa veselo. Jej oči, ešte len pred pár hodinami uslzené, jasali radosťou — a jej postava, ešte len pred chvíľou zlomená, hybko kráčala po mäkkých kobercoch.

„Nevymkol si sa mi ešte!“ šeptala. „Ešte možno, že vrátiš sa ku mne. Oh, bože!“ Náruživo vystrela ramená, akoby objímala ho v duchu. „A ak nie? Ak zničený, predsa stratený bude pre mňa…? Nuž bude aspoň zničený!“

Vstúpil Várnay.

„Čo je, čo ste sa vrátili?“ pýtala sa ho prekvapená Búrska.

„Zabudol som upozorniť vás na niečo,“ vetil on. „Mne nezáleží teraz už na pomste. Robím tým úsluhu len vám. No, aby nenapadlo vám, Oktáva, robiť si prostriedok zo mňa, ktorý odhodíte, keď dosiahnete cieľa svojho!“

„Ako to?“

„Vy budete bohatá. Vám nemusí záležať na tom, aby váš ideál bol i niečím. Nuž aby nedali ste zničiť Lešťana skrze mňa len preto, aby mohli ste nabídnuť sa biednemu, vy bohatá a krásna, bo…“

Búrska zasmiala sa. Jej hlas cvendžal tak prirodzene, že Várnay veril jej slovám, keď vetila mu, že dal sa namátať nezmyslom.

„Nikdy nemyslela som, že tento človek vidí tak bystro,“ riekla, keď Várnay vzdialil sa. „Pravdaže, to chcem. Oh, chcem! Prosím, modlím, žobrem!“

A Búrska pokorne vrhla sa na kolená a vrelo šeptala modlitbu, aby boh dal jej zničiť Lešťana a aby tak doviedol ho zase nazad, k nej!