ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tomáš Ostrica čakal na svojho kaplána v kancelárii. Tak volala sa izba, v ktorej pán farár prijímal svojich cirkevníkov. Na najnádhernejšom kuse izebného náradia, na foteli, obtiahnutom kožou, a dosť novou ešte, sedel pán farár.

Vstúpil dnu kaplán.

„Odviedol si ju už?“ pýtal sa farár.

„Som.“

„Ako prijala ťa stará pani?“

„Vďačne,“ vetil kaplán. „Len hovorila mi v hádkach. Práve som chcel prosiť ťa, ujče, o objasnenie.“

„Čo ti hovorila?“

„Pýtala sa ma, či viem, za koho prosím? Či známa mi je minulosť Búrskej a jej matky? Ja vetil som, že neznám nič o tom, že jedná sa mi len o to, aby získal som útočište biednej vdove. Stará pani zasmiala sa na to. „Biedna!“ vyvolala trpko. „Každý je taký, akým sa sám… No, no, pán kaplán, vy ste ale statočný človek, dobrý kresťan. Len dajte pozor, aby nerozširovali ste svoju lásku na nehodných.“ Bol som v rozpakoch, keď počul som taký súd od starej matky na vlastnú vnučku. „Zvestujem a šírim lásku; to je mojím povolaním, veľkomožná pani,“ vetil som. „V tom ale nerobím výnimku, najmenej tam, kde hovorí sa o nehodných, lebo skúsil som, že tí nehodní majú najväčšiu potrebu na láskavú podporu.“ Stará pani vstala zo stolca a priblížila sa mi. „Krásne slová — utešené!“ riekla posmešne, a jej oči, ináč prižmúrené, otvorili sa úplne. „Postavme však ten pád, že by voľakto strpčil, pokazil vám celý život, že by robil hanbu vášmu menu, že by šla za ním skaza hmotná i mravná, kamkoľvek by prišiel, že by ste ale konečne zabudli, onemeli od úderov, — vtedy prišiel by ten istý k vám s prosbou o pomoc; vravím — dajme ten pád, — čo by ste urobili? Nezabudli by ste na svoju lásku, na svoje povolanie? Či nenatisol by sa vám súd: „Nie si hoden lásky, choď a zahyň!?““ — „Človek nesmie vyvýšiť sa nad sudcu nad pokleskami svojich spolubratov!“ vetii som. „A pre kresťana je hlavným pravidlom, aby niesol lásku v ústrety i tomu, kto…“ — „Kto ho zničil!“ vyvolala prudko stará pani a rozčúlene prechádzala sa po izbe. O pár okamihov zastala pri mne. „Postavila som len krajnosť,“ riekla pokojne. „Ináč povedzte mojej vnučke, že hotová som prijať ju. Bol by to skutočne trpký osud, aby vnučka bohatej Ratkovskej prišla do biedy. Čakám ju, pane!“ Jej hlas znel chladno, odmerane. Uklonil som sa a preriekol som váhavo: „Je len náhoda, že ráčite byť bohatou, veľkomožná pani. Rodičovská láska znamená omnoho viac.“ Ona zasmiala sa posmešne. „Myslíte? Myslíte, že jej ide o moju lásku! Haha!“ Potom prešla rukou cez vráskavé čelo. „Dar za dar, dvojctihodný pane, a zadarmo nič.“ Odporúčal som sa.“

Sväto dokončil a čakal na vysvetlivky ujcove. Starý Ostrica vytriasol popol z fajky a krútil hlavou.

„Nebude moc nového, čo ti mám povedať,“ riekol po chvíli. „Dcéra starej Ratkovskej bola živá, náruživá a krásna. Zaľúbila sa do istého Lovského, a keď stará pani zakazovala pomer, ušla so svojím zaľúbencom. Žili ale spolu len do roka, lebo po jednom roku Lovský zastrelil sa. Z toho manželstva pochádza Oktáva Lovská, vydatá za Búrskym. Keď Oktáva bola asi trojročná, videl som ju, lebo bola tu i s matkou. Vtedy bol som prostredníkom medzi matkou Oktávy a starou Ratkovskou. Bol som zaujatý za Lovskú tak, ako ty dnes za Búrsku. Bola úplne taká ako jej dcéra — krásna. Len jedno nepáčilo sa mi u nej, a to bolo, že smiech zamieňal sa u nej s plačom v najkratšom čase — a po druhé to, že neprišla sama, ale i s istým Strelkom, advokátom v S. Počínali si vážne, no tu i tu predsa boli príliš dôverní naproti sebe. Nuž ale nedal som mnoho na to, odišiel som do kaštieľa a povedal som skoro tie isté slová čo ty. Lenže stará pani určite odoprela prosbu moju a vyprávala mi históriu svojej jedinej dcéry. Podľa toho mala byť Vilma — tak volala sa — ľahkou, hriešnou osobou. Ona zapríčinila smrť svojho muža, lebo nielenže premárnila značný majetok, ale stala sa i nevernou k nemu. Lovský, zničený hmotne a mravne, volil si smrť. Toto asi vyprávala mi stará pani, a keď robil som vzdor tomu pokusy k zmierneniu, zakázala mi prístup do domu. Pozdejšie počul som všeličo o Vilme Ratkovskej. Všetko ale potvrdzovalo úsudok starej Ratkovskej.“

Farár zamĺkol. Lešťan ale vyvolal ohnivo:

„Nuž ale v akom súvise je chyba matkina s jej dcérou? Či chce trestať nevinnú?“

Farár zapálil si na fajku.

„Veď konečne vedel by som vysvetliť si, že prenesie dáku trpkosť i na dcéru pre chyby matkine,“ indignoval sa kaplán, „ale odstrčiť ju — to je veľa.“

„No, veď to nestalo sa, vďaka tvojej výmluvnej zaujatosti,“ riekol farár s úsmevom. „Konečne nemôžeme súdiť o celom páde, keď bližšie pomery Búrskej nie sú nám známe.“

„Čo? Na čo myslíš, ujče?“ vyvolal Sväto. „Snáď len nechceš…“

„Nič nechcem,“ vetil farár. „Vravím ti, nemôžeme hovoriť, keď neznáme fakty a mienky… ubližovať by…“

„Snáď len nemyslíš, že by dcéra bola podobná…“

„Nie, nie!“ chlácholil starý pán ohnivého synovca. „Keby ale veci mali sa skutočne tak, tak…“

„Tak?“ opýtal sa synovec rýchlo.

„Tak nedivil by sa tomu, poneváč…“

„Poneváč jej matka bola zlá!“ vyvolal Sväto náruživo. „To je rozšírený predsudok a vy so starou paňou oba podliehate mu.“

Farár díval sa pozorne na mladého človeka.

„Pekne je zastávať pravdu,“ riekol vážne. „Nuž ale však ja nekrivdil som Búrskej. Vyslovil som len to, že nedivil by som sa, keby nebola lepšou od svojej matky, poneváč výchova dáva základ človeku a nemravná žena nemôže priviesť nikoho k mravnosti. Keby ale Búrska bola zachovala sa čistá vzdor tomu, tak to slúži k jej nemalej cti.“

„Istotne!“ vyvolal kaplán vrelo.

„Uvidíme,“ vetil farár.

Kaplán mykol hlavou netrpezlivo a vyšiel z izby.

Tento deň bol už pokazený pre všetkých na fare. Každý hľadal príležitosť odtiahnuť sa od spoločnosti druhého, a keď boli spolu, tak mlčalo sa viac než hovorilo.

Ešte sa ani dobre nezmrklo, už odobrali sa na pokoj.

„Však príde nový deň a s ním i nepríjemnosti zmiznú,“ myslel si každý a ani jeden nebol by vedel povedať si určite, v čom tie nepríjemnosti skutočne záležia; len taký trpký pocit ovládol všetkých mimovoľne — a to vedeli o sebe vzájomne.

Nuž a druhý skutočne svitol, krásny, letný deň, podobný minulému, ale nedoniesol žiadnej premeny, vyjmúc u starého pána.

Milka bola mlčanlivá a Sväto nie menej.

Kaplán utiahol sa po raňajkách do svojej izby a pripravoval sa ku kázni pre nedeľu. Bol pilným nápadne. Tu i tu vstal a odrečnil dajednu vetu z hárku zapísaného. Potom zas sadol, dopisoval, vytieral a pritom usmieval sa. Bol spokojný so sebou, lebo práca páčila sa mu. No nielen zato, ale veril, že bude páčiť sa i poslucháčom. A na nedeľu bude ich viac o jedného, lebo veď len príde i Búrska…

Vkročila posluha. „Aby páčilo sa do salónu!“ riekla.

„Kto je tu?“

„Tá pani, čo bola tu včera,“ vetila posluha.

Kaplán pohladil si vlnisté vlasy a šiel do salónu.

„Ach, tu je môj patrón!“ vítala ho Búrska a podávala mu ruku.

„Váš pokorný sluha, milosťpani!“ riekol kaplán a úctivo pobozkal jemnú ruku.

Starý farár zmraštil čelo. Jemu nezdalo sa, aby posvätený človek „lízal“ ruky.

„Prišla som poďakovať sa vám všetkým ešte raz,“ riekla Búrska. „Zvlášť ale vám, dvojctihodný pane, za lásku, ktorou ráčili ste zaujať sa mňa, neznámej.“ A zas podala mu ruku.

„My tešíme sa, že mohli sme pomôcť vám,“ vetil kaplán. „A istotne i pani Ratkovská bude povďačná nám, že vyslyšala…“

„Oh, to sa nevie,“ pretrhla ho Búrska. „Stará matka odvykla od ľudí, ona akiste cíti sa najlepšie osamote. Ja dosiaľ ešte nemohla by som pochlúbiť sa, že postúpila som v grácii^[19] u nej.“

„Nepochybujem, že i to stane sa v najkratšom čase,“ riekol kaplán.

„Dajbože!“ vetila Búrska. „Vy ale urobili ste dobrý dojem na ňu, lebo naložila mi, aby pozvala som vás spolu i so slečnou v jej mene. Verím, že neodmrštíte, lebo verte, že to bude milosrdný skutok, ak tu i tu oba prídete do pustého kaštieľa.“ Prosebne dívala sa na Milku. Táto uklonila sa ľahko a kaplán prisľúbil tiež ochotne.

„Už takto nebojím sa nudy,“ vzdychla Búrska uľahčene. „Je to tam hrozný, samotársky život.“ Potom opisovala im život v kaštieli. Zvlášť nepáčilo sa jej to, že je celé slúžobníctvo staré, šedivé.

„Tam zostarli. Je len pekne od veľkomožnej panej, že drží ich,“ namietal farár.

„Tak? To som nevedela,“ zvrtla Búrska. „To je istotne pekne.“ Potom vyprávala o zvláštnostiach starej panej, a bolo vidieť z tónu, že odsudzuje ich.

„Keď i telo i duch stratí sviežosť, vtedy i malé chyby bijú do očú,“ riekol farár.

Búrska poddala sa zas. „Je, je pravda,“ riekla vážne. „Tak je to s každým.“

Poznámky farárove museli ale mrzieť ju, lebo prestala vo vypravovaní a vzdialila sa, keď Milka sľúbila jej, že príde do kaštieľa zajtra.

Kaplán odprevádzal ju až po železné mreže kaštieľa.

„Pán farár má pravdu,“ riekla na cestu. „Nuž ale človek predsa musí diviť sa samotárstvu pri toľkom majetku. Koľko pohodlia dalo by sa zaopatriť ním niekde v meste!“

„Ja myslím, že jednoduchý tichý život na dedine poskytuje viac pohodlia než život v meste, viazaný k formalitám,“ riekol kaplán.

„Ste vy priateľom dedinského života?“

„Áno.“

„Haha!“ smiala sa Búrska. „Taká otázka! Veru nemusela som sa na to ani pýtať; mala som pomyslieť si len na včerajšiu idylu.“

Kaplánovi tisla sa krv do tváre.

„Máte peknú sesternicu,“ povedala Búrska a ostro pozrela na kaplána.

„Je pekná,“ vetil kaplán začervenený.

„A je i dobrá?“

„Veľmi dobrá.“

„Nemyslím vo všeobecnosti — ale oproti vám!“

„Tomu nerozumiem.“

„Nuž či vás má rada? Či dokazujete si vzájomnú náklonnosť mnoho ráz tak ako včera?“

„Rodinnú áno.“

„Haha!“ zvučal zas jej smiech. „Ťažko ťahať v tom medzu, najmä keď jedná sa o mladý, pekný párik.“

Kaplán chcel obrátiť na žart.

„Povďačný som vám za poklonu,“ riekol ukloniac sa.

„Istotne nepočuli ste ju ešte,“ vysmievala sa ona.

„Nie.“

Búrska smiala sa ešte väčšmi.

„To je podarené chcieť tvrdiť mi, že nik nepovedal vám ešte, že ste pekný — to je skutočne smiešne.“

„Uisťujem vás, že ste prvá, ktorá opovážili ste sa vysloviť to.“

„Tak tie a tí museli byť i slepí i nemí“ riekla tichým hlasom pri vrátach. „Mne zas zdá sa, že povedala som menej o stupeň.“

Kaplán mlčal. Bárs nekládol cenu na svoj zovňajšok, výpoveď Búrskej predsa omráčila ho.

„Nuž ale ja nechcem urobiť vás márnivým,“ riekla Búrska žartovne. „Zajtra musíte vrátiť mi poklony.“

Stála tak blízko neho, že jej horúci dych ovieval kaplána. Bez slova pobozkal jej ruku a uberal sa k domovu.

Doma divili sa jeho dobrej vôli. Počas obedu vystrájal žarty a bol taký usmiaty, ani čo by veľké šťastie bolo ho potkalo.

Poobede zašiel do svojej izby. Spustil zelené záclony a vystrel sa na koženú pohovku. Netrvalo dlho, už spal. Aspoň tak zdalo sa mu, lebo mal skutočný sen. Snívalo sa mu, že spí na pohovke; zato ale že vidí stáť popri sebe Búrsku z ľavého boku, z pravého Milku. Obe dívali sa naň. Milka jemným, bôľnym pohľadom, Búrska náruživo, vyzývavo. Kaplán máchol rukou za Búrskou. Poneváč však na ľavom boku bola stena, nuž pán kaplán uderil sa poriadne a následkom toho i zjavy stratili sa. Mrzutý vytrel si oči a skočil hore. Stal sa nechutným. Mrzelo ho, že dal prednosť Búrskej.

Išiel do záhrady. V búdke sedeli Milka a farár. Milka bola zamestnaná ručnou prácou, pán farár čítal a tu i tu ulial si zachladeného vína do pohára.

Keď kaplán prišiel, vstala Milka a doniesla pohár i preňho. Pán farár nalial mu a potom oba štrngli si.

„Je hrozná horúčosť,“ preriekol kaplán.

Starý Ostrica sa zasmial, lebo veď dosiaľ vždy mali iného predmetu k rozhovoru.

„Dobrý čas pre žatvu,“ riekol a zas chytil knihu.

Kaplán hľadal dáku myšlienku. Chcel zaviesť rozhovor, no nešlo mu to dnes. Jemu bol sen vždy pred očami a tak zdalo sa mu, akoby bol urobil krivdu Milke. Pod týmito dojmami schytil ruku sesternicinu a pobozkal ju vrelo. Milka zdesila sa, zapýrená odtiahla si ruku.

„Čo ti je?“ preriekla výčitkou.

Kaplán sa usmial, bol spokojný, lebo myslel, že dal zadosťučinenie Milke za krivdu vo sne.

„Nič,“ vetil jej.

Pán farár kradmo kukol na nich cez staré okuliare a predložil knihu vyššie pred tvár, aby nevideli jeho spokojný úsmev.

O chvíľu plesli dverce na dvore: prišiel pán učiteľ Lešťan. Milka zas vstala a šla doniesť pohár i pre ujca.

„I taroky, Milka!“ volal farár za ňou.

„Mama hnevá sa, Sväto,“ preriekol učiteľ. „Nebol si doma už dva dni.“

Kaplán vstal a chcel ísť hneď.

„No, no!“ zadržal ho otec. „Deň je dlhý, teraz už len zahrajme sa.“

Milka doniesla pohár a karty.

„Aká si mi bledá, Malina (miesto Milina)“ riekol učiteľ.

„Som kus nezdravá; hlava ma bolí.“

„No, veď to prejde,“ tešil ju ujec a riadil si karty.

Termíny tarokové zvučali o chvíľu zelenou búdkou, a tu i tu i čaše zaštrngli, zvlášť na ulfimo.

Koniec koncov, keď zvon zvonil na večer, prehral Sväto trinásť a farár deväť grajciarov.

„Paceri ste,“ vysmieval sa im učiteľ a vyzývavo štrngal vyhratými červencami.^[20]

„Veď tak hrať ako Sväto!“ vytýkal farár. „Mohol si robiť, čo si chcel, keď on nedal pozor.“

„Hja, taká je mládež,“ riekol učiteľ. „Má dosť čo rozmýšľať i o iných veciach ako o tom, žeby pagát neušiel.“

Učiteľ usmievavo pozrel bokom na Milku. Ona zohla hlavu lepšie ku práci.