ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No už len choď obliecť sa,“ riekol pán farár k Milke druhý deň. „Keď sľúbila si sa, máš i splniť.“

„Pravdaže!“ svedčil kaplán. „Veď nemusíme byť dlho v kaštieli.“

Milka si vzdychla a šla do svojej izby. Pomaly vyberala čierne ternové šaty z kasne. Ani sama nevedela, prečo tak nechce sa jej ísť do kaštieľa. Nebola to hanblivosť, bojazlivosť, ale taký zvláštny trpký pocit, ktorý zdržoval ju od návštevy.

„Nie, ja nepôjdem!“ vyvolala a zas odložila vybrané šaty na ich miesto.

Potom vyšla na chodbu a volala na Sväta. Kaplán myslel si, že je už hotová, zato rýchlo prišiel k nej.

„Ešte nie si oblečená?“ divil sa, keď videl ju v domácich šatách.

„Nie, Sväto, ja nepôjdem!“ riekla ona. „Urob mi to k vôli a omluv ma v kaštieli. Povedz, že som zamestnaná, že ma hlava bolí, alebo čo chceš, len nežiadaj, aby šla.“

Prosebne dívala sa na bratranca.

„Je to ale zvláštne, Milka,“ vetil on, „sľúbiť a nesplniť. A keby si mala aspoň dáku príčinu!“

„Nemám žiadnej, ale nemôžem ísť; neťahá ma nič, zato urob mi raz po vôli, Sväto, a choď sám!“

Sväto bol celý rozmrzený.

„Veď mňa volali len zo zdvorilosti; však stará pani ani nepozná ma,“ hovorila Milka.

„Nuž dobre, Milka naša,“ preriekol kaplán po chvíli. „Veľa nezáleží konečne na tom — len nemala si sľubovať.“

„Ľahko ma omluvíš.“

„Pravdaže!“

„Ďakujem ti!“ riekla Milka a šla k izbe.

Pri dverách obrátila sa a zavolala za bratrancom: „Prajem ti dobrú zábavu!“

Kaplán zadumane kráčal ku kaštieľu. Za vchodom vítal ho starý sluha a zaviedol ho do salónu. Hneď za ním vkročila Búrska v jasných domácich šatách. Jej plastické formy tela skoro prevideli sa cez tenkú tkaninu. Jej okrúhle, snehobiele ramená boli obnažené až vyše lakťa a šaty na hrudi smelo vystrihnuté.

Kaplána omráčil jej zjav; uprene díval sa na ňu.

„Páči sa vám tento krížik?“ pýtala sa ona posmešne. „Dívate sa naň?“

A koketne vydvihla zlatý krížik z obnaženého hrdla.

„Mohli by ste byť modelom sochárovi!“

„Keby chcel vytesať bakchantku, všakže?“^[21]

Kaplán prišiel do rozpakov. Jej slová zdali sa mu príliš slobodnými.

„Je leto. Človek musí brániť sa všelijako proti horúčosti,“ riekla ona a nedbale sadla si na fotel. „Nuž ale ďalej; vcelku už dali ste mi poklonu, no smiete púšťať sa i do jednotlivostí.“

„Napríkad vaše oči. Také sú, že človeka mráz prejde, keď pozrie do nich.“

„Haha! Je mi to za poklona! Teda nie sú pekné?“

„Ba krásne, ale zvláštne prenikavé.“

Vstúpila stará pani Ratkovská. Kaplán vstal a omluvil sesternicu.

Stará pani mala vysokú, chudú postavu. Jej tvár bola úplne prerytá vráskami, no oči — vpadnuté síce — podržali ešte lesk pod šedivými mihalnicami. Jej bledé, tenké pery boli ustavične silne pritisnuté jedna na druhú, keď mlčala. Človek, keď videl ju, mohol zatvárať v prvom okamihu na prísnu povahu.

„Je mi ľúto, že slečna neprišla,“ riekla ku kaplánovi a obrátila sa k vnučke. „Mienila som uľahčiť ti dedinský život, aspoň trochu, Oktáva.“

S Búrskou stala sa premena, odkedy stará pani vošla do izby. Bola tichá a len zriedka preriekla skromné slovíčko.

„Som ti povďačná, mama!“ riekla citne a bozkala ruku starej materi.

Ratkovská rýchlo vytrhla si ruku a silnejšie stisla pery.

„No však nádejem sa, že slečna neodvrhla naše pozvanie navždy!“ riekla o chvíľu.

„Na žiaden pád!“ uisťoval Lešťan. „Dnes je skutočne nemocná, no verím, že po tieto dni urobí svoju poklonu.“

Stará pani vstala. Priateľsky podala ruku Lešťanovi.

„Ráčte odpustiť, som zamestnaná,“ riekla, „Oktáva, náš park bude snáď zaujímať dvojctihodného pána.“

Búrska vstala zo stolca. Stará pani povedala ešte odo dvier:

„Neráčte držať sa formalít u nás! Len tak po dedinsky: príďte, kedy vám ľúbo, a cíťte sa ako doma!“

Kaplán hlboko uklonil sa.

„Stará matka sa mení,“ riekla Búrska po odchode Ratkovskej.

Lešťana bodol výsmešok. On rozumel starej panej. Keď raz prijala Búrsku, nechce mať ju väzňom. A vnučka ešte vysmieva ju za to!

„Je to istotne veľmi pekne od nej,“ riekol kus ostro, „lebo mení sa jedine vám kvôli.“

Búrska sa zasmiala.

„Ba nahnevajte sa mi ešte!“ vyvolala indignovane. „Veď ja netvrdila som, že nie som povďačná jej za to.“

Šli do parku.

„Viete čo?“ preriekla na ceste Búrska. „Chodievajte vy vzdor dovoleniu vždy len takto k nám s ,formalitami‘.“

„Prečo?“

„Salónny oblek pristane vám výborne. Ste skoro do zaľúbenia!“ velila ona a s úľubou obzrela ho bokom.

„Dnes ja mám dávať poklony,“ riekol kaplán.

„Nuž ale keď nedávate?“

„Tak môžeme zhovárať sa o druhom,“ velil kaplán kus nechutne.

„Nuž toto je náš park,“ vysvetľovala Búrska a ukazovala na velikánsku záhradu. „Je nanajvýš ,anglickým‘, lebo snáď i dvadsať rokov minulo, čo nezastarala sa žiadna ľudská ruka do prirodzeného rastu rastlín. To je tam pavilón. Ta ale nepôjdeme, až keď dovediete i slečnu Milku. Idyly dali by sa inscenovať^[22] tam lepšie, aspoň smelšie ako vo vašej búdke!“

Kaplán sa trhol.

„Bol by som vám skutočne povďačným, milosťpani, keby ráčili ste zabudnúť na ten výjav,“ riekol nevrle.

„Smiem prosiť prečo?“

„Lebo vysvetľujete ho urážlivo pre moju sesternicu!“

Ona ostro pozrela naňho.

„Vaša vôľa je mi rozkazom!“ velila žartovným pátosom.

Cez park tiekol potôčik. Mal malé koryto a bol veľmi plytký. Miestami vyčnievali skaly z neho.

Búrska spustila sa brehom. Pokraj potoka kvitol žltý kvet: lotač.^[23] Chcela odtrhnúť si z neho. Keď však uhla sa poň, zatočila sa a bola by padla, ak neskočí smelým skokom na skalu vprostred potoka.

Kaplán zišiel tiež slabým svahom brehu a chutne zasmial sa, keď videl ju nepríležitom postavení, lebo bála sa skočiť nazad a na druhý bok bolo ešte ďalej.

„Veru môžete sa smiať!“ zlobila sa Búrska. „Chcela som podperiť vás, a teraz ani vopred, ani nazad.“

„Podperiť?“ smial sa kaplán ešte väčšmi. „Lotačom! Žltým kvetom? Či viete, čo to znamená?“

„To znamená žiarlivosť, toto ale znamená zlomyseľnosť, keď necháte ma stáť tu!“

„Keď ste taká okúzľujúca v tom úzadí žltých kvetov.“

„Teda v žiarlivosti. Nuž ale pomôžte!“

Kaplán podával jej ruku; ona tiež vystrela rameno, no kaplán ledvaže dočiahol jej po lakeť.

„To je nič, ja sa bojím!“ riekla ona a spustila ramená.

Kaplán nevedel si rady. Vystrel sa ešte lepšie — a naraz cupol do vody. Búrska zasmiala sa škodoradostne.

Kaplánovi bolo ľúto lakoviek a čiernych nohavíc, nuž ale nechcel to ukázať.

„Keď sme už takto, tak prenesiem vás,“ riekol a položil rameno okolo jej pásu.

Ona zablysla očami a pritúlila sa tesne k nemu. Jej plná hruď dmula sa rýchlo na jeho prsiach a tvár priliehala k jeho lícu, takže jej dych ovieval ho.

Kaplánovi žily počali navierať; oheň šľahal mu z očú. Pomaly niesol ťarchu, silne privretú k sebe, a nepoložil ju nakraj potoka, ale niesol ju hore brehom.

Búrska zažmúrila oči, a poneváč by bola stratila rovnováhu následkom strmosti brehu, objala hlavu svojho mentora.^[24] Kaplánovi zdalo sa v tom okamihu, že jej horúce pery pritisli sa na jeho rozohriatu tvár.

Boli na brehu. Kaplán zložil pôvabnú ženu.

„Už?“ riekla ona akoby zo sna.

„Už!“ vetil kaplán temne.

Dlhú chvíľu nehovorili. Konečne preriekla ona:

„Nemôžete ísť domov takto. Choďte tam do pavilónu, ja pošlem vám pre šaty.“

Kaplán poslúchol a Búrska spešne kráčala ku kaštieľu.

Asi o štvrť hodiny doniesol sluha šaty pre kaplána.

Búrska čakala ho pri kaštieli a usmievavo lúčila sa s ním.

Doma čakali ho s obedom. Milka zvedavo dívala sa na jeho tvár.

„Tuším si sa okúpal na návšteve?“ riekol farár.

„Áno!“ vetil kaplán krátko a neprehovoril ani slova viac počas celého obedu.

Poobede obrátil sa k Milke:

„Milosťpanie dali ti odkázať, že bude tešiť ich, ak navštíviš ich po prestátej nemoci.“

„To je zvyk, ináč ďakujem!“ odvetila Milka.

„Nie zo zvyku!“ podvrátil ju bratranec. „Stará pani žiada si tvoju návštevu skutočne a pani Búrska nie menej. Nerozumiem, prečo nemohla by si im urobiť po vôli.“

Milka mlčala. Kaplán vstal a šiel do svojej izby.

Mokré šaty ležali na stoličke. Pri pohľade na ne prišla mu na um scéna v potoku. Predstavil si Búrsku na skale — a v svojom náručí. A oči horeli mu, tvár rozpálila sa mu, akoby bol cítil jej horúce, elastické telo na sebe i teraz. A keď niesol krásnu hore brehom, keď ovila mäkké ramená okolo jeho šije, keď vdýchla ľahký bozk na jeho líce, keď bôľne vyvolala: „Už…?“

Kaplán druhý raz prežil slasti, lebo to bola slasť.