ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mračná roztiahli sa. Slnko žiarilo zas na čistom nebi. Góle vysoko leteli v povetrí, robiac veľké kolesá; lastovičky posadali si na kostol a veselo štebotali; vedľa nich húdli si holuby, pár s párom.

Slovom, pekný letný deň svitol po malej prestávke.

Po raňajkách utiahla sa Milka do svojej izbičky. Celý predošlý deň a i v noci obchádzala ju mdloba. Údy boli jej ťažké ako zmeravené a z času na čas prešiel jej tielkom mráz, nato zas horúčosť.

Otec zbadal to; dopytoval sa po príčine a hromžil na návštevu, no Milka uspokojila ho, bárs stálo ju mnoho námahy zatajiť svoju nemoc.

I teraz ledva dotiahla sa zo záhrady. Ustato sadla na stoličku. Jej ruky bezvládne ovisli nadol.

„Chorá som,“ šeptala. „Prechladila som sa.“

Na vedľajšej stolici ležali vysušené ternové šaty.

„Nebolo mi ísť!“

Milka striasla sa, keď pomyslela na návštevu. Jej oči, zimnične rozpálené, dívali sa vopred bez toho, aby videli nejaký predmet. Pomaly červenalo, potom modralo sa jej pred očami, až nakoniec nevidela nič, len dva malé čierne body.

„Jaj!“ vyvolala úzkostne a bojazlivo máchala rukou. „Nechoď, daj mi pokoj!“

Rukami bránila sa od namysleného nepriateľa. Hneď zas skočila hore a chcela sa dať do úteku — no prišla k sebe. Pomätene obzrela sa vôkol.

„Moja hlava!“ šepla a klesla na kanapu.

Zo susednej izby hlásili sa kroky. Milka zobrala sily a vstala. Kroky utíchli. Milka zas počala báť sa; utajila dych a načúvala. Vonku ozval sa mužský hlas:

„Prosím, je tu niekto?“

Milka vyšla von, opierajúc sa cestou o izebné náradie.

„Čo chcete?“ pýtala sa neznámeho vonku.

„Hľadám pána kaplána,“ vetil tázaný. „Nesiem mu list od mladej veľkomožnej.“

Milka oprela sa o stenu.

„Tam vonku, tretie dvere,“ riekla namáhavo.

Sluha vzdialil sa.

Vonku na veži bilo desiatu. Milka vyšla do kuchyne.

„Dnes ty budeš kuchárkou, Žofka,“ riekla s úsmevom k posluhe. „Ja som trochu slabá, ale nesmieš povedať to pánovi!“

Žofka bolo silné, tučné dievča, no ako sa hovorí, mäkké. Len čo zazrela svoju bledú slečnu, počala stenať a stenala potiaľ, kým nedala sa do plaču.

„Ale, Žofka, maj rozum! Počuje pán a bohviečo si pomyslí!“

Žofka dala sa ukojiť. Nechala stenanie. Len keď bolo treba zohnúť sa jej po drevo alebo po hrniec, vtedy vyludzovala hlasy podobné štkaniu.

Milka sadla si na nízky stolček a prizerala k jej práci. Žofka vychádzala po potrebné veci. Milka oprela hlavu o stenu a zahľadela sa do žeravého uhlia. Následkom toho stratila zrak; všetko začalo černieť sa jej takisto ako v izbe.

„Žofka, Žofka!“ vykríkla ako bez seba.

Posluha vbehla naplašene.

„Tam, tam!“ riekla k nej Milka a ukazovala rukou smerom ohňa.

„Čo je tam?“

Milka spamätala sa. Prešla si rukou cez biele čielko.

„Chcela som vodu,“ riekla.

Žofka šla po vodu, no ešte nevyšla z chodby, už ozval sa zas výkrik z kuchyne.

„Nie, nechcem vodu; len tu ostaň, neodchádzaj!“ riekla Milka rozčúlená k navrátivšej sa.

Žofa dala sa do hlasitého plaču.

„Ja musím pánovi povedať, nech príde doktor!“ štkala usedavo.

Milka ledva vedela odhovoriť ju.

„Načo by bol doktor; zas nová trova, veď je to len slabosť. Načo naplašiť otca. Studený obkladok na hlavu odoženie všetko.“

Žofka zamočila uterák do vody, silne vyžmýkala ho a priložila na hlavu Milkinu.

„Tak, teraz je dobre,“ riekla Milka.

A bolo jej skutočne lepšie. Sama niesla jedlá k obedu, ba stavala sa ešte i veselou pred starostlivým otcom. No riad nedala umývať Žofke.

„Poď do mojej izby, bojím sa sama,“ riekla k nej hneď poobede. V izbe ľahla si na pohovku a Žofka kládla jej obkladky.

„Tu si, Žofka?“ pýtala sa zavše a máchala rukou.

„Tu!“ štkala slúžka a chytila jej horúcu ruku.

Z času na čas kládla jej otázky, ktorým Žofka nerozumela, alebo vykríkla.

„Vidíš ju, Žofka? Vidíš tie oči? Jaj!“

A pritom bránila sa rukami. Žofka uprela zrak ukázaným smerom.

„Nikto je nie tu, slečna,“ riekla.

„Je, je! Vidíš ju v kúte? Nevidíš, aké má oči, okrúhle, čierne, nevidíš?“

Slúžka počala triasť sa; bola poverčivá. Zabudla na obklady a bojazlivo učupila sa na stoličke.

„Vidíš! Beda, teraz ide na nás!“ vykríkla chorá.

Žofka skočila hore a divo kričiac, bežala von z izby. Na chodbe stretol ju pán farár.

„Čože je?“

„Máta tam hore… slečna chorá…“ trhane vetila slúžka a bežala ďalej.

Farár preľaknutý bežal hore do izby. Dcéra neznala ho už.

* * *

Sväto Lešťan nevedel nič o chorobe Milkinej. Predobedom dostal list od Búrskej, v ktorom pýtala sa ho, či hnevá sa a prečo odišiel z návštevy bez toho, aby bol odobral sa. Kaplán odvetil, že poslúchol len Milku, ktorá chcela rýchlo vzdialiť sa; príčinu nevie, tá snáď známa bude veľkomožnej. On sám ale mal tiež nepríjemný výjav v kaštieli — a tak, že nutno mu odriecť sa zábav, ktoré poskytovali mu dosiaľ návštevy v kaštieli.

Netrvalo ani polhodinky, čo poslal list, už zas dobehol sluha s novým písmom.

Búrska prosí kaplána, aby nedal hatiť sa človekom, ktorý je len trpený v kaštieli. Ak však neprišiel by dnes, tak nech čaká ju istotne podvečer v stromoradí, čo vedie od dediny k háju. Ale istotne!

Kaplán nechutne čítal list a mrzuto chytil navštívenku. Váhal.

„Dostanem odvetu?“ pýtal sa sluha.

Kaplán napísal: „Prídem!“

Sluha vzal karotku a bral sa von.

„Čakajte!“ volal za ním kaplán.

Vyňal karotku z obálky a napísal: „Pod stromy.“

Poobede vzal knihu a vyšiel do hája. Sadol si na zoťatý peň a počal čítať. No čím nižšie zostupovalo slnce, tým horšie mu šlo čítanie. Myšlienky plietli sa mu a litery pohýňali sa ako mravce. Zatvoril knihu a počal rozmýšľať. Dostaveníčko s Búrskou nebolo mu vonkoncom po vôli. Ale snáď dozvie sa, prečo Milka tak rýchlila z návštevy. Snáď mala dáky výjav s Búrskou? Je príliš citlivá…! A Várnay? Či sú to nie smiechy? Duša chodí len spávať doňho, a on predsa vyhráža sa! A to ako! Očierni ju, aby ostala jemu, a keď to nepomáha, tak hrozí…! A i Búrska! Kto by mohol rozumieť jej? Preceňuje malú vďačnosť, ktorú urobil jej. V prítomnosti druhých hádže slovami, ktoré až znižujú človeka svojou lichotivosťou; osamote dá sa niesť v náručí a vyzýva k bozkom…!

Sväto ľahko striasol sa. Tak zdalo sa mu, akoby cítil jej horúce pery na svojej tvári.

Rýchlo skočil z miesta a stúpal spešným krokom k stromoradiu.

Bol krásny večer. Len čo slnce zašlo, vyskočil mesiac na protivnej strane a osvietil zelený kraj.

„Opozdil som sa kus,“ myslel Sväto a ostro díval sa do radu stromov.

No tam bola skoro tma, lebo len málo svetla padlo na cestu cez haluze a lístie stromov. Ani počuť nedalo sa nič, lebo vetrík tu i tu zašušťal kosienkom a odniesol hlas sebou.

Sväto pozorne díval sa vopred. Konečne zazrel predmet, podobný ľudskej postave. Avšak čím bližšie kráčal k nemu, tým menším zdal sa mu on, až zbadal, že to len krík. Rozladený stúpal ďalej. Odrazu zacvendžal zvonivý hlas spoza kríčka.

„Tu ste?“

„Tu!“ volala Búrska nazad.

Lešťan preskočil priekopu. Búrska zdvihla sa a podala mu ruku.

„Sadnite si sem!“ riekla a i sama sadla si do mäkkej trávy.

Lešťan prisadol si k nej.

„Teraz sme schovaní pred celým svetom; len mesiačik vidí nás,“ riekla Búrska.

A skutočne ker chránil ich od cesty.

Lešťan mlčal a i ona hľadala slov k vysvetleniu dostaveníčka. Mesiačik oblial jej plastickú postavu. Jej biele ramená a hruď zdali sa byť až jasnožltými. Na tvár vysadli jej ruže; oči horeli plameňom a červené pery, dopoly otvorené, chveli sa.

Bližšie pritisla sa k nemu.

„Nie, nie! To nemôže byť, aby vy upustili ste ma!“ riekla horúcim, zvlneným hlasom a ľahko položila bielu ruku na jeho plece.

Kaplánovi zdalo sa, že i mesiačik hreje. A ešte tá ruka; ani čo by mal kus žeravého uhlia na nahom tele. Ako rád bol by ju odhodil!

Obrátil hlavu k nej a chcel pozrieť na ňu všedným pohľadom, no to len chcel. Slová primrzli alebo stopili sa mu na horúcich perách, keď videl ju. Z jej lesklých, tmavých očí padala slza za slzou a pomaly ronili sa krásnou tvárou.

„On zničil ma — vy pozdvihli ste ma!“ šeptala ona. „Jeho nenávidím — vám, vás…“

Kaplán cítil, že mu je Búrska bližšie, tesne pri ňom. I jej ruka dotýkala sa už jeho vlasov. On popadal dych. Namiesto aby odtiahol sa, pritisol sa ešte lepšie k nej. Oka nespustil z jej blízkej tváre a náruživo pýtal sa:

„Mňa…?“

Vtedy ale už ovil rameno okolo jej drieku.

„Mňa?“ dychčal znovu a privinul ju celkom k sebe.

„Ľúbim, zbožňujem!“ vyvolala ona a objala jeho rozpálenú hlavu.

Kaplánovi točil sa svet. Nemyslel na nič, nevidel nič, nepočul nič — len cítil… Zas cítil jej vonný dych, horúce pery na svojej tvári, mäkké ramená na svojej šiji, plnú hruď na svojich prsiach.

A ona je jeho! Ona ho ľúbi, zbožňuje!

Kaplán dvojnásobne vracal bozky a privrel pôvabnú ženu ešte silnejšie k sebe.

„Teda neľúbiš Milku — ale mňa? Povedz?“ šeptala ona.

Kaplán zarazil sa — i prešlo kúzlo! Jeho pery zachveli sa, horúca tvár zbledla a ruky ako ochromené klesli z pyšnej postavy.

„Ja, ja…?“ pýtal sa ako zo sna prebudený a nevedel ďalej.

„Ty, ty!“ vetila ona. „Mňa ľúbiš jedine, všakže?“

Kaplánovi ovisla hlava.

Vtom duplo čosi za ich chrbtom. Kaplán stŕpol, nesmel obzrieť sa. Hneď nato zašvihotalo niečo nad nimi a padlo na ich hlavu.

Búrska bolestne vykríkla a i kaplána omráčil úder.

„Krivoprísažníci!“ reval Várnay od chrbta a opätovne šibol trstenicou cez ich hlavy.

Lešťan divo vyskočil hore.

„Ty farizej,^[34] ty zbojník!“ volal Várnay a zas švihotala palica v povetrí.

No nestačila dopadnúť. Kaplán vystrel pravicu a celou silou búšil zaťatú päsť do tváre Várnayho.

Várnay zatackal sa a padol z priekopy na hradskú. Krv valila sa mu z úst a prsia chrčali strašne.

Lešťan zdesil sa. Várnay ležal v tôni. Búrska utekala cestou ku kaštieľu.

„Zabil som; umrel!“ blyslo mu hlavou a striasol sa na celom tele.

Obzrel sa vôkol ako bez seba a keď nevidel nikoho v osvietenom kraji, dal sa do divého behu smerom k háju. Vlasy rozcuchané, spotené viseli mu do preblednutej tváre a oči placho vrteli sa na všetky strany.

Už prešiel cez háj, prebehol cez oraninu, preskočil cez potok; prsia mali sa mu pretrhnúť od tuhého behu, trasľavé nohy podlamovali sa od ustatia — no len ďalej do hory! Tu cesta zlá, chodníka niet, tma. Odpílené pne, korene podkladajú sa pod ťažké nohy. Lešťan padne a zas zozbiera sa a ďalej a ďalej! Haluze ostro bijú mu do tváre, zachytávajú sa mu do šiat, no to nič, len ďalej. Plachý zajac už zďaleka počuje ťažké fučanie, ujde, no nie ďaleko, len pokiaľ mu nebezpečie hrozí — no on, človek, uteká ďalej!

Konečne klesne. Studená, zarosená tráva ochladí horúcu hlavu jeho.

Príde k sebe — a to zas zle! Načo utekal? Veď Várnay nemusel umrieť; mal mu pomáhať.

A len čo oddýchol si kus, zas zdvihol zmorené údy a zas dal sa do behu spiatočného. Lenže teraz ešte ťažšie šlo. Sila vôle bola veľká, ale telo triaslo sa od namáhania. V oranine hlbšie viazli nohy, cez potok musela hľadať sa cesta, v háji klzká tráva. Ledvaže dotiahol sa ku kríčku. No Várnayho nebolo tam. Mesiačik konal svoju cestu; na tom mieste, kde ležal Várnay, osvietil červenavé fľaky.

Lešťanovi ježili sa vlasy. Zas dal sa do behu — k dedine. Do kaštieľa! Veď on neumrel…! Kdeže od úderu?!

Už bol pri dverách; bolo mu treba len zacengať. Vtedy nadhodila sa mu otázka: „A ak umrel?“

Zúfale vykríkol a vzdialil sa od dveriec. Šiel domov. Bojazlivo obzeral sa sem i tam; každá tôňa ľakala ho. Tackajúc dotiahol sa k fare, práve keď na veži bila jedna hodina po polnoci.

Vo fare svietili… Prečo? Lešťan ticho otvoril dvere koridorné a pozorne stúpal vopred. Len ešte tie jedny dvere prejsť! No práve keď bol pri nich, otvorili sa ony a na prahu objavila sa jeho matka. V ruke niesla lampu. Kaplán chcel cúvnuť nazad, no bolo už pozde.

„Sväto!“ vykríkla matka úžasne a prikročila k nemu.

On sklopil oči k zemi, bledá tvár zapýrila sa mu. Strašne vyzeral. Vlasy viseli mu do tváre, šaty boli mu zablatené až po kolená.

Matka chytila ho za ruku a viedla ho do jeho izby. Tam dnu hodil sa na pohovku.

„Preboha, kde si bol? Čo si robil?“

On, zlámaný na celom tele, mlčal a tupo díval sa do lampy. Ostrosť svetla vylúdila mu slzy z očú, no on len díval sa doňho a slzy tiekli cíčkom.

„Ó, ja nešťastná!“ bedákala matka. „Dve som si vychovala a obe idú mi zhynúť.“

Objala jeho hlavu a bozkami kryla jeho ožltnutú tvár. No on necítil to.

„Sväto, Milka umiera!“ vyvolala ona.

Kaplán odstrčil ju a skočil na rovné nohy.

„Čo?“ vyvolal divo a zlobne díval sa na matku. Ona naľakala sa ho.

„Veď nie, nie!“ chlácholila ho.

„Kde je?“ pýtal sa on a stúpal k dverám.

Musela ho zaviesť. V izbe boli starci, Ostrica a Lešťan. Učiteľka vstúpila prvá a dala im znak, aby boli ticho. Za ňou vkročil kaplán a rovno stúpal k posteli. Starci predesení tŕpli, keď zazreli ho.

Chorá vykríkla.

„Jaj, Sväto, domov, domov!“ volala rýchlo. „Vidíš tie oči, okrúhle, hrozné? Pozri, aká mi je modrá. ,Nevyrvete mi ho!‘ dychčala mi do ušú. ,On je môj, on musí byť môj!‘ — Jaj, nevyrvem, len domov, Sväto, domov!“

Kaplán striasol sa; pozrel na rameno Milkino, bolo ono skutočne modré.

Teda zato šli tak rýchlo domov z kaštieľa! Lešťan zaťal päste a stisol zuby.

Chorá zas hovorila:

„Nevyrvem, veľkomožná pani, aj my máme pýchu. Ja ani nechcem takého, koho mala by som vyrvať vám. Sväto! Pusťte ma! Pomoc!“

Nemocná vysadla si. Jej rozpálené oči bojazlivo pozerali sem i tam. Sväto chytil jej ruku.

„Milka, Milka naša!“ riekol k nej nežne.

Ona zadivene zrela naňho.

„Tu si? No poď, poďme domov! Vidíš tie oči?“

„Nikto nie je tu, neboj sa, Milka!“ hovoril zas kaplán.

Milka ľahla si. Kaplán prisadol si k nej.

Pani učiteľka vyšla z izby a onedlho doniesla mu šálku pariaceho sa čaju. On zdvihol hlavu na oslovenie a vzal šálku.

„Moja milá mama!“ riekol vrele a slzy vypadli mu z očú.

„Ale potom pôjdeš spať,“ riekla matka. „Doktor uisťoval, že Milka vyzdravie.“

„Vyzdravie?“

„Áno. Ale všakže poslúchneš ma a pôjdeš spať?“

„Pôjdem.“

Vypil čaj a oddal šálku matke. Potom oprel hlavu o ruky. Jeho prsia silne dvíhali sa; v izbe bolo počuť jeho ťažký dych. Tu i tu vydral sa mu hlboký vzdych alebo ston.

„Sväto,“ napomínala ho matka. „Sľúbil si mi, že pôjdeš spať.“

„No len poď! Aj otec pôjde ľahnúť si do tvojej izby; môže byť, že budeme potrebovať ho v noci.“

„Otec? No poďme!“ riekol a vstal hore.

Už si líhali, keď Sväto oslovil otca:

„Otče, hľadali ma?“

„Kto?“

„Nehľadali?“

„Nikto.“

Kaplán zastavil sa pred otcom.

„Otče, urob mi, choď do kaštieľa…“

„Načo?“

„Spýtaj sa, či Várnay prišiel domov, či ho doniesli, či žije a či…“

Učiteľovi dubkom stavali sa vlasy.

„Preboha, Sväto!“ šeptal trasľavým hlasom.

„Udrel som ho — padol,“ šeptal rýchlo syn nazad. „Keď prišiel som nazad, nebolo ho tam — len fľaky…“

Chytil sa za hlavu.

„Choď, nech mám istotu; takto zbláznim sa!“

Učiteľovi podlamovali sa nohy.

„Idem,“ vystonal ťažko a slabým krokom vyšiel z izby.

Bola hrozná chvíľa, kým otec prišiel. Kaplán prežil pekelné muky. Hodil sa na kolená a skrúšene zopäl ruky. Horké slzy tiekli mu cez tvár a prsia vydávali zúfalé, stonavé hlasy. Jeho osinelé pery chveli sa, šeptajúc vrelú modlitbu k bohu, lebo nemalý prečin ťažil ho. On, ktorý mal ísť v prvom rade duchom, šiel telom a plnil žiadosti tela svojho! On, ktorý mal šíriť lásku, potupil ju, berúc na seba právo súdenia, právo pomsty!

Odrazu otvorili sa dvere. Dnu vbehol starý Lešťan. Od behu neprišiel hneď k slovu, no jasavá jeho tvár dosť hovorila zúfalému synovi:

„Chvála buď Tebe, Bože na výsosti!“ vyvolal kaplán sviatočne.