ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo pár týždňov. Lastovičky už neštebocú v studenom kraji, góle netrepocú žltými zobákmi na kríži veže podhorskej. Nastal podzim.

Zo stromov ratkovského parku opadali listy a zakryli chladnú zem. Víchor tu i tu zablúdi z hôr, pokýva čierne, holé haluze, poševelí žltým lístím — a zas nastane tichosť.

A i v samom kaštieli je ticho. Sluhovia nekričia, slúžky nevyspevujú veselé piesne ako inde; tu všetko ide ticho. Ako čo by vymretý bol ten dom, alebo ako by v ňom mŕtvy ležal.

Stará matka sedela pri posteli chorej vnučky Oktávy Búrskej.

„Už mi budeš zdravá, dcéra moja!“ tešila starena mladú ženu a láskavo odhŕňala jej bohaté, čierne vlasy z bieleho čela.

„Budem?“ slabo preriekla chorá. „A dávno ležím, mamička?“

„Ó, nie dávno, a o pár dní vstaneš už, dieťa moje.“

Nemocná zachvela sa.

„Načo vstať?“ šepla bôľne.

Ratkovskej vypadli slzy z očú.

„Ešte nám bude dobre, len nezúfaj, dcéra moja!“ tešila chorú.

„Nikdy!“ vetila Oktáva. „Tu puklo mi niečo,“ ruku priložila na hruď.

„To ľahko zahojí sa v tom veku.“

„Nikdy, mamička!“

„Pôjdeme preč — do sveta, kde nás neznajú…“

„Načo? Schovať sa aj tu môžem, ak ma len trpieť budeš!“ šeptala.

Starena zohla sa a vrelo bozkávala vnučku.

„Ani nevieš, aká zlá som bola…“

„Viem všetko. Nespomínaj to; zabudni na to!“

„Ale tu ostaneme?“

„Áno, keď chceš.“

Chorá zažmúrila oči a chvíľku spala.

O pár dní skutočne vstala. Stará pani chytila ju okolo drieku a vodila ju po izbe.

„Nevieš, mamička, ženatý je už?“ pýtala sa odrazu.

Ratkovská zdesila sa.

„Nechajme to…“

„Nie, neboj sa! Už je koniec. Len ešte niečo chcela by som.“

„Čo, duša moja?“

Búrska objala starú matku a bolestne štkala.

„Aby mi odpustili — oba!“ riekla trhane.

Stará matka odhodlala sa k ceste. Dala zapriahnuť a o chvíľu uháňala do fary.

Oktáva vrelo zopäla ruky k nebu a modlila sa, aby stará mať prišla s dobrým výsledkom nazad.

A boh vyslyšal ju.

„Ďakujem ti, mamička!“ riekla Oktáva. „Teraz budem žiť len tebe!“

„A ja tebe!“

Od tých čias mal kaštieľ dve samotárky.

Veľké nešťastia, silné duševné otrasy ťahajú za sebou obyčajne veľké premeny. Tak stopila sa kôra zo srdca prísnej matky a stala sa pokazená duša Oktávina prístupnou pekných cností.

V každú nedeľu a sviatok zastal panský krytý voz pri kostole; z neho zostúpili dve zahalené dámy a sviatočne kráčali do chrámu božieho.

„To sú z kaštieľa!“ šeptali si ľudia a úctivo dávali miesta.

A keď zbadali nový brokátový obrus, alebo nové svietniky na oltári, to tiež šeptali si:

„To je dar z kaštieľa!“

* * *

Štipľavý jesenný mráz neušetril ani listy búdky farskej. Len tu i tu žltol sa ešte hroznový list. No zato bolo veselo na fare. Žofka o dušu spasenú zaťahovala pieseň, takže holuby zavše naplašene vyleteli z holubníka na kostol.

V kuchyni prašťal oheň, okolo neho krútila sa vrtká pani učiteľka. Oheň na červeno ohrial jej líca; zdala sa o dvadsať rokov mladšou než pred týždňami.

V kancelárii vlnil sa hustý dym a v ňom prechodili sa sem i tam — vždy vis-à-vis^[64] páni švagrovia, učiteľ a farár.

„Či sa pamätáš, švagre, keď si mi nechcel dať Julku za ženu?“ pýtal sa učiteľ farára.

„Ha, ha!“ smial sa farár.

„Teraz by ti ja nemal dať syna za dcéru!“

„Nuž ale ja pýtam? A ak ti ja nedám dcéru?“

Na to zas smial sa učiteľ.

„Ledva čakáš!“

„Ako aj ty!“

„Dobre, ale hneď musíš zaďakovať!“ žiadal učiteľ.

„Pravda! Ľahko tebe, ty podržíš svoj úrad, ja ale mám ho stratiť!“

„Ale ba!“ vyvolal učiteľ. „Daj ho vyvoliť za administrátora^[65] s nástupným právom.“

Farár nemohol odolať návalu citov.

„Švagre! Pobozkajme sa! Nech sa nám ženy nesmejú!“

Oba chytili do ľavých rúk fajky a pravou objali sa.

V susednej izbe stáli dvaja mladí ľudia tiež pod podobnými dojmami. Ich oči žiarili plameňom nevýslovnej lásky a hrude dvíhali sa nadzemskou slasťou.

„Vidíš, koľko ráz povedal som ti ja to už!“ riekol on. „A ty ani raz!“

„Ale načo?“ namietala ona.

„No len povedz!“ prosil on. „Sväto môj, ja ťa…“

Ona so smiechom skočila mu do reči.

„A musím to povedať?“ pýtala sa ho žartovne a objala jeho hlavu.

Vrelo pobozkala ho a niečo šepla mu do ucha.

„Dobre?“ pýtala sa ho nahlas sčervenutou tvárou.

„Výborne!“ vyvolal on a zľúbal jej usmiatu tvár.

O chvíľu zhromaždila sa rodina pri prikrytom stole.

Prv akoby si boli sadli, pomodlil sa pán farár, požehnal jedlá a nápoje, a potom doniesla matka dva prstienky — snubné.

Najprv ovládol rodinou sviatočný duch, no čím ďalej, tým väčšmi upúšťal on srdečnej veselosti.

Pán farár dokazoval — ut exemplum docet^[66] — pravdivosť svojho príslovia „Čo sa vlečie — neutečie,“ a keď starý Lešťan spýtal sa ho „Za horou roľa, za roľou hora ďaleká, široká — a my takto, ako sme, či by si čaroval, Tomáš?“ — vtedy náramnou rozhodnosťou odmrštila sa čara zo všetkých strán.