Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Katarína Mrázková, Peter Šuľaj. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 81 | čitateľov |
„Nemáte vďačného slova pre mňa, Oktáva?“ riekol bôľne Várnay k Búrskej druhý deň.
Ona placho obzrela sa po salóne.
„Nemali ste prísť, pane. Čo bolo, nebude. Verejná mienka delí nás…“ vetila utlmeno.
„Verejná mienka!“ vyvolal trpko. „Tá delí nás? Odkedy dbáte o ňu, Oktáva?“
Búrska sklopila oči.
„Idem rovno z väzenia. Boli to hrozné dni — tých šesť mesiacov. Bol by zúfal, keby nádej na krásnu budúcnosť nebola osvetľovala môj život. Celé dni snil som len o tom, ako dobre bude nám, keď vyjdem — a keď vyšiel som, nedal som si ani dychu na slobode, ale bežal som hneď k vám — a — nedoprajete mi ani slova, ani len láskavého pohľadu?“
Jej tvár stiahla sa, ako keď dačo hnusí sa človeku.
„Povedala som vám už, nemali ste prísť. Čo bolo, nebude.“
Várnay stal sa netrpezlivým; oheň šľahal mu z očú.
„Nebude? Pre verejnú mienku nebude?“ vyvolal hlasnejšie. „Podkopal som si majetok, blaho, zdravie pre vás — a nebude? Teraz už nebude?“
„Nie, nebude!“ vetila Búrska rázne. „Ani teraz, ani nikdy. Krv môjho muža ľpí na vás. Ja mohla som krivdiť mu, no nikdy nechcela som usmrtiť ho. To jedine vaša vina. Vy boli ste vrahom a bárs i zadržali ste ,rytierske‘ formality!“
Várnay skočil hore zo stolca. Náruživo posunkoval rukami, no nemohol preriecť ani slova, lebo kašeľ ho dusil.
„Oh, oh!“ stenal od bôľov a opäť sadol si. „Teda tak!“ riekol tichým hlasom. „Ja vrah, vy nehodíte sa ku mne. Haha! Ba či pomysleli ste, že smrť bola najlepším rozlúštením nešťastného života pánu Búrskemu; že ja len prenáhlil som vec, keď zastrelil som ho v súboji, lebo veď sám by bol urobil to o krátky čas, asi tak a pre to isté, ako a prečo manžel vašej pani matky!“
Búrska zakryla bledú tvár rukami.
„Teda nebude! Ba či pomysleli ste, že verejná mienka dosiaľ len háda príčinu súboja? Či pomysleli ste, že môžem zničiť vás pred svetom — a pred bohatou starou matkou? Haha! Ako vidíte: slabé dôvody. Ba také, že sú zbraňou mne!“
Várnayho zas pochytil kašeľ.
„A-ko vi-dí-te!“ slabikoval, „nebude to ani veľká obeť. Rok, dva a pôjdem za Búrskym. Ale zatiaľ chcem mať taký život, aký maľoval som si ho vo dne v noci. A prečo by ste neurobili to? Cesta je voľná, len kus smelosti!“
Búrska sa striasla.
„Nepôjdem tou cestou!“ vyvolala pružne. „Hnusíte sa mi ako vlastné hriechy…“
„A máte ich dosť!“ pretrhol ju on.
„Bárs! Ale nebudem korunovať ich tým, že by vzala si vraha vlastného…“
„… ľúbeného…“
„… vraha vlastného muža za druhého manžela!“
„Prekvapujete ma, milosťpani, svojimi mravnými zásadami!“ vysmieval sa Várnay. „Tak premeniť sa za šesť krátkych mesiacov, to je neslýchané!“
Búrska vztýčila sa rýchlo.
„Počujte!“ vyvolala hlasom trasľavým od hnevu.
„Robte, čo chcete! Keď treba dokázať mi smelosť, tak dokážem ju v tom, že pretrpím pokutu za hriechy. Teraz ale choďte a straťte sa, lebo v protivnom páde dám vyhodiť vás!“
Jej hlas zvučal prísne, oči blyšťali sa. Várnay nechcel naťahovať strunu. Vyšiel z izby. Keď videla ho Búrska v záhrade, vyšla i ona.
Hneď, ako vstúpila do salónu, otvorili sa dvere bočnej izby a vstúpila stará pani Ratkovská. Slzy kanuli jej bledou tvárou, zvädnuté pery však usmievali sa blažene. Počula celý rozhovor. „Asnáď, asnáď!“ šeptala vrele a zopäla ruku k nebu. „Ešte i ja budem šťastná. Vnučka nahradí mi stratenú dcéru.“
Potom vošla zas do izby a sadla k písaciemu stolíku. Písala Várnaymu:
„Bude ma srdečne tešiť, ak presťahujete sa k nám. Bytu mám dosť a park pri dome bude istotne slúžiť k dobru vám. Ak neopovrhnete pozvanie moje, tak pošlem koč pre vaše veci predvečerom!“
Vložila list do obálky a zacengala. „Toto odnesieš do fary!“ vetila sluhovi dnu vstúpivšiemu.
Sluha odišiel.
„Uvidím, ako vyjde Oktáva z boja! Ak zvíťazí, tak je moja, ak padne, tak Várnayho!“ šeptala stará pani.
O pol hodiny doniesol sluha odvetu, že pán Várnay prijíma láskavé nabídnutie s vďakou. Stará pani na kúsky roztrhala jeho list.
„Nuž ale musím,“ šeptala. „Sklamala som sa vo všetkom, musím skúsiť, kým presvedčím sa!“
Pri obede uvedomila vnučku o príchode Várnayho.
„Nechcem, aby bol na ťarche chudobnému farárovi!“ vysvetľovala. „My máme dosť miesta a istotne i ty budeš povďačná mi za spoločníka.“
Búrska bledou tvárou prisvedčila starej matke.
— realistický prozaik, šíriteľ osvety medzi vysťahovalcami Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam