ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matka nechcela počuť o ničom; ona neanalyzovala,^[59] či je súboj múdry alebo nemúdry, eticky dovolený alebo nedovolený akt^[60] — ona kŕčovite stisla do ramien svoju jedinú nádej, jedinú potechu, akoby chcela brániť ho od nepriateľského nápadu.

„Na prsiach odchovala som ťa, ruky zodrala som si pri tebe, od úst, z tela kradla som si; ty a tvoje šťastie bolo mi jedinou túžbou, o to prosila som každý deň, každý deň láskavého boha, — nuž či teraz, keď mám ťa zdravého, silného, šťastného — či teraz mala by ťa utratiť? Či teraz, keď túžby mali by sa mi splniť, keď moja láska mala by sa odmeniť, — či teraz ty sám chceš zboriť všetko? Či to mala som zažiť, ja prenešťastná žena?!“

Svätovi stískalo sa srdce od bôľu. Silou vymkol sa z ramien matkiných a stúpal rýchlym krokom do svojej izby. No matka nedala mu utiecť, jej plač sledoval ho, bárskam bol by šiel.

To bola ťažšia hádka než so strýcom, tu neplatili žiadne dôvody. Na jej otázky nedalo sa odpovedať inak, než že nechá všetko, že nepodujme nič, a predsa nemohol sľúbiť jej to, keď prosila ho o to.

„Nemôžem, mama!“ riekol tichým, trasľavým hlasom.

Učiteľka striasla sa, jej hruď prestala dýchať.

„Nemôžeš?“ riekla temne.

Sväto schytil ju a náruživo zľúbal jej osinelú tvár.

„Choď!“ riekla ona a útlo odstrčila ho. „Ty nemôžeš! Ty nemôžeš šťastnou urobiť matku svoju, ty dáš jej umrieť, zblázniť sa od bôľu? Ty neľúbil si ma nikdy…“

Slzy udusili jej ďalšie reči.

Sväto zakryl tvár dlaňami. Výčitky matkine mali ho pozbaviť rozumu, a predsa nemohol sľúbiť jej žiadané. Nie, nemohol; ba naopak, jeho päste zatínali sa a oči vyrážali hlbokú nenávisť, keď videl zlomenú matku.

„Aj za to zaplatíš, Vrana!“ šeptali jeho pery.

Ako opísať nasledujúce dni? Hodina za hodinou, deň za dňom míňali sa a ony nedoniesli žiadneho prajného prevratu, nie pomoci pre ubiedenú matku. Žriedlo sĺz vyschlo už. Už vyšla zo slov, len stonavo tmolila sa po dome, zúfale zalamujúc rukami. Už nevedela, čo si má počať! No ešte nevedela hodiť sa do myšlienky, že je on stratený navždy. Kdeže to, milostivý bože, vidieť ho zdravého, silného a namyslieť si, že on musí umrieť, že je on už mŕtvym pre ňu!

V pozdnej noci, keď zoslabnuté telo počalo už usínať, napadlo jej, že ak Sväto ušiel. Rýchlo hodila na seba šaty a trasľavými nohami dotiahla sa k dverám Svätovej izby a priložila ucho k dierke kľúčovej. Tam-dnu ticho. Učiteľka vykríkla úžasne a strmo skočila cez otvorené dvere dnu. Sväto sedel na stoličke. Matka bez seba klesla mu v náručie.

A keď on potom počal láskať ju, vymkla sa mu z rúk a riekla temným hlasom: „Ty nevďačník!“

Každý tón jej bôľneho hlasu rezal mu srdce, no i upevňoval ho v jeho predsavzatí. Čím väčšie bôle precítil, tým väčšmi rástla nenávisť v ňom naproti tým, ktorí skazili mu život.

Jemu zdalo sa, že roky, ktoré prežil dosiaľ, neboli také dlhé ako okamihy, hodiny týchto dňov, v ktorých je sputnaný daným slovom.

To boli pekelné muky, ktoré prestál. A nepriatelia nezabudli rozľútiť ho ešte lepšie. Pošta doniesla niečo urážajúceho skoro každý deň. Raz anonymný list od fabrikanta zbroje, ktorým ponúka mu lacný tovar k otáznemu duelu. Druhý raz časopis a v ňom epigramy^[61] o cti farárskej. Tretí raz list, v ktorom chvália sa mu silné panciere atď.

Sväto zabudol na princípy, jeho zuby naučili sa škripotať ako väzňove, ktorý má ruky sputnané. Túžba po dravej pomste opanovala jeho celým telom, celou dušou. Na to myslel cez celý dlhý deň a ešte dlhšiu noc; s tým vstával z lôžka a s tým líhal.

Len nech príde čas — nech je voľný! Potom!

A deň svitol. Sväto zo srdca usmial sa rannému slncu. Akoby ono malo osvietiť deň pekných a milých príhod. Zmenil sa aj telesne. Jeho oči, predtým mäkkého, nežného výrazu, vhĺbili sa do jamôk a horeli divným ohňom. Tvár bola mu schudnutá a brada zarastená.

„Konečne predsa!“ riekol a rýchlo obliekol sa. Prisadol k stolíku, vyňal papier a rýchlou rukou napísal oznam svojho vystúpenia z kňazského úradu.

„Teraz som už tvoj, pán Vrana!“ riekol s úsmevom a pekne zohýnal hárok do koverty. „Len aby si to ty neobanoval!“ Vystrel ramená, jeho hruď prvý raz dvíhala sa voľne od desiatich dní.

Práve chcel vyjsť z izby, keď ktosi zaklepal na dvere. „Zas!“ vyvolal kaplán. „Bože, čo ja musím podstúpiť!“ Myslel, že matka ide odhovárať ho.

„Voľno!“

Vošla dnu Milka. Kaplán skoro klesol od prekvapenia. List triasol sa mu v ruke.

„Bála som sa, že neprídeš ani odobrať sa…“ riekla ticho a slzy svietili sa jej v očiach.

Kaplána bodla jej omluva. On nevidel ju od tých desiatich dní. Ona chvela sa na celom tele a slzy hojne tiekli jej bledou tvárou.

„Sväto!“ vyvolala bôľne a zopäla ruky naproti nemu.

Kaplánovi srdce malo sa puknúť.

„Odpusť!“ šepol a náruživo schytil ju do ramien.

„Nedá sa zmeniť?“

„Nie — nemožno!“

„Pozri, my a naši rodičia tvoríme osobitný svet, náš svet. Či obetuješ tento svet, ktorý ľne k tebe, za svet cudzí, chladný, vonkajší svet? Alebo snáď cieľ tvojich túžob padá von zo sveta nášho? Či nemožno ti opovrhnúť svetom, ktorý žiada obete a uspokojiť sa s malým kolom ľudí, ktorí obetujú sa tebe na celý život?“

Kaplán ešte silnejšie privrel k sebe ľúbenú devu.

„Nie! Cieľ mojich túžob neleží von z kola nášho. Vy s tebou ste mi všetkým. Nevedel by si myslieť ani raj bez vás, bez teba.“

„A predsa…“ šeptali jej pery.

„Musím!“ vetil on.

Mdloba prišla na ňu. Kaplán útlo položil ju na pohovku a spešne kráčal von z izby. Len čo vyšiel na chodbu, ozval sa z izby úzkostný výkrik a hneď nato počul volať matku za sebou.

„Sväto! Sväto! Kam ideš — preboha?!“

No Sväto bál sa, že podľahne, zato dal sa do behu.

„Ach, bože — uteká! Syn môj, dieťa moje!“ volala žalostne matka.

„Ondrej, Tomáš!“ volala zúfale učiteľka a oprela sa o stenu, lebo nohy podlamovali sa jej.

Z kancelárie vybehli volaní.

„Odišiel, utekal!“ riekla namáhavo učiteľka.

Chlapi boli v zmätku. Najprv oba zachytili sa za ním. Potom zastali. Len nemôžu chytať ho na ulici!

Lešťan pristúpil k žene a chytil ju okolo drieku, aby nespadla.

„Jedného sme mali — i ten je už…“

„Boh je dobrý!“ tešil učiteľ ženu a samému slzy padali z očú. „Môže byť, že i vyjde z toho.“

„Vyjde? Zdravý?“ pýtala sa učiteľka a chvatom pochytila myšlienku.

Skrúšene vrhla sa na kolená a vrúcne modlila sa. Začo…? Človek je sebcom! Búrska modlila sa, aby boh dal jej zničiť postavenie Svätovo — Lešťanka a s ňou všetci na fare modlili sa, aby boh doprial víťazstva Svätovi, bárs by to stalo i krvi i života… len Sväto nech zdravý navráti sa!

Kaplán rýchlo kráčal; spočiatku cesty hučali mu žiaľne výkriky matkine a následkom toho oživli rozpomienky; no silou vyrval sa z nich.

Cesta ku kaštieľu nezdala sa mu nikdy takou dlhou. Ešte lepšie urýchlil krok. Pravda, nebola ona ani dlhšia, ani kratšia než predtým — vtedy… a zas oživli rozpomienky. Kaplán nevrle máchol rukou. Nechcel myslieť na nič, len na pomstu. A srdce skácalo mu od radosti, pery usmievali sa pri tej myšlienke. Ako zdesí sa ničomník! Ako… ach, len keby už tam bol!

Konečne vošiel do kaštieľa.

„Kde býva pán Várnay?“ pýtal sa chvatom sluhu.

„V pavilóne.“

Kaplán rezko kráčal hore cestou. Ku koncu už bežal. On necítil, že prsia dmú sa mu. Jeho oči leskli sa divým ohňom a ruky opovážlivo máchali povetrím, akoby boli dostali kŕče.

Prišiel teda okamih túžobne čakaný. Niet sily na svete, ktorá oslobodila by ničomníka od zaslúženej pokuty. On zdrtil, zdlávil mu všetko, čo bolo mu milé. Všetko stratil, no on je tu, rátať bude sa!

Zuby kľockali mu od náramného rozčúlenia. Silne pritisol kľučku od dvier a vstúpil dnu. V prvom okamihu nevidel nič, lebo v izbe bola polotma.

„Várnay!“ vyvolal silne.

No videl ho driev,^[62] než by bol dostal odpovede. Skoro zatackal sa.

Várnay ležal v posteli. Bol skoro k nepoznaniu. Jeho tvár zoschnutá ako pergament, až černela sa a kosti hnusne trčali von. Oči boli mu hlboko vpadnuté a matného svetla. Ruka vyschnutá mdlo ležala na hodvábnom paplóne.

„Ty si, Lešťan?“ riekol slabým hlasom.

Kaplán pritisol zavreté päste na vlniacu sa hruď. Hlava hučala mu.

„Ja — áno — ja som!“ vetil trhahne. „Ja, ktorého zničil si do čiernej zeme! Ja, ktorý zadal som všetko, aby mohol som pomstiť sa na tebe… a ty umieraš!“

Kaplán zaškripotal zubami, keď videl ho biedneho.

„Mizerák!“ riekol cez zuby. „Tvoja budúcnosť ráta sa na hodiny, ale mňa, zdravého, šťastného skazil si na celý život! Myslel si, že bojím sa ťa, keď neprijal som vyzvanie. Ó, ty bedár! Ale v kamži^[63] nemohol som prísť. No teraz som tu — voľný — až príliš, skoro vavagabund — nuž, čože mi dáš za zadosťučinenie?“

„Všetko ti vrátim, Lešťan!“ riekol Várnay.

„Čo?“ vyvolal Lešťan. „Vrátiš? Ty? Česť, postavenie a tie bôle, čo zažila moja rodina a ja — to vrátiš mi?“

„To všetko!“ vetil Várnay.

Kaplán pozorne obzrel chorého.

„Si pri rozume a či blúzniš?“ pýtal sa ho.

Várnay pohol sa; ťažkou mukou sadol si. Hneď nato pochytil ho kašeľ.

„Musím vyprávať ti krátko!“ riekol temne. „Každé slovo stojí ma bôle. Vravel som ti: Búrska peklom dýcha. Vidíš, toto všetko ona urobila! Ona písala osvedčenie do novín, ona rozchýrila vec po dedine, ona písala tie bezmenné listy — ak dostal si dáke — to všetko ona, podľa vlastného plánu“.

Várnayho zas dusil kašeľ. Kaplán pristúpil k nemu a potriasol ho. „Blúzniš, Várnay?“ pýtal sa ho.

„Nie. Len počuj. Ona chcela pomstiť sa na tebe za ten list, čo poslal si jej nazad. Chcela zničiť ťa a ja mal som jej byť prostredníkom.“

„Bol si!“ vyvolal Lešťan.

„Nebol!“ vetil chorý. „Len mal som byť a zato ona mala stať sa mojou. No v deň dohovoru spadol som zo schodov. Od tých čias ležím. Čo stalo sa, to robila ona.“

„Ale prečo?“ vyvolal Lešťan.

„Ľúbiš ju ty?“ pýtal sa Várnay.

„Nie…“

„Ľúbiš inú?“

„Áno.“

„Tak ti poviem. Včera prišla ku mne. Tvár jasala jej radosťou. Spokojná bola s výsledkom. ,No už je hotové dielo!‘ riekla veselo. ,Lešťan nebude kaplánom, alebo zaďakuje, alebo ho vyhodia.‘ — ,Môžete vziať ho za úradníka!‘ riekol som. ,Bol by pekný gazda — čo? Ešte pán!‘ riekla ona. Ja od počiatku tušil som jej cieľ, včera presvedčil som sa úplne. Ona zato chcela zničiť ťa, aby mohla nabídnuť sa ti svojím bohatstvom. Chceš ju?“

Kaplán sa striasol. Várnay stiahol zoschnuté ústa k úsmevu.

„To mi je radosť!“ riekol škodoradostne. „Dobre riekol si, moje hodiny sú už počítané. No to mi je predsa nevýslovná slasť, že nepodaril sa jej podnik. Ja, ktorý mrel som za ňou, ktorý bol som jej otrokom šesť rokov, ja mal som byť prostriedkom k tomu, aby priviedol som ťa ubiedeného, opusteného do jej zradného náručia, zničiac nite, ktoré spájajú ťa so svetom. Cena bola vysoká: ona sama. Bol by ťa zničil…“

„Veď som už!“

„Nie! Ani len mak!“ vyvolal Várnay.

Následkom namáhania zas dusil ho kašeľ.

„Práve to mi je rozkoš, že môžem napraviť, čo ona pokazila,“ riekol on. Jeho oči svietili sa radosťou a pery usmievali sa. „Tam je černidlo, papier — podaj mi!“

Kaplán podal mu žiadané.

„Dáku tvrdú podložku, chcem písať!“

Kaplán vzal knihu a dal mu ju.

„Teraz ma kus pridrž. Slabý som. Len kým napíšem.“

Kaplán pravicou objal jeho plecia, ľavicou držal mu podložku. Trasľavými písmenami písal Várnay:

Kaplánovi mihlo sa pred očami. Várnay obrátil hlavu k nemu. „Povedz mi ešte raz: chceš ju?“ pýtal sa ho.

„Nechcem, hnusí sa mi!“

„Ani nikdy nebudeš ju chcieť? Na tvoje slovo?“

„Na moje slovo, nikdy!“

Várnay napísal adresu redakcie a zasmial sa.

„Hahaha! Výborne!“

Odhodil hárok nabok a písal druhý — na seniora. Kaplánovi rojili sa myšlienky v hlave. Pre slzy nevidel už písmená a ruka vrelejšie tisla plecia Várnayove.

„No, či vrátil som ti všetko?“

„Zabudneš aj na bôle?“

„Aj! Aj budem vďačným ti večne!“

„A i odpustíš mi?“

Kaplán citne podal mu ruku.

„A ju — nechceš — nikdy?“

„Nikdy!“

„Teraz som blažený!“ riekol Várnay. Potiahol zvonec. Vošiel sluha.

„Kukučka, viete písať?“ pýtal sa ho.

„Áno, prosím!“

„Budete svedkom, ale doveďte ešte jedného!“ riekol Várnay.

Sluha odišiel.

„Musíš byť zaistený úplne,“ riekol Várnay usmievavo a ľahol si. „Ja čo nevidieť, umriem — ale ty, ty musíš byť šťastným, aby Oktáva nesmiala sa nad mojím hrobom.“