ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milka bola hore už druhý deň. Preblednuté líčka dostávali pomaly stratenú farbu, len telo oslablo jej od dlhého ležania, takže pripútaná je na izbu. Je teda väzňom — a predsa toto sú najsladšie chvíle jej života. Jej zdalo sa, že všetko, čo zažila dosiaľ, bolo len sen, sen všedný a až teraz nastal život krásny. Alebo to bol život a toto je sen? Ó, nie! Veď, hľa, on sedí u jej boku! Aký silný, aký krásny a aký dobrý! V ruke drží knihu a číta z nej. Jeho hlas zvučí príjemne v malom priestore. Milka načúva mu dychtivo. Z času na čas stratí myšlienku, predčítanú ním, a kochá sa jedine v ňom, v jeho hlase, v jeho osobe. Ani on nedovedie to, aby díval sa ustavične len na čierne písmená; tu i tu zloží knihu — a keď pozrie na Milku, srdce zohreje sa mu v hrudi.

„Bude už snáď dosť,“ riekne on.

„Ako chceš,“ vetí ona.

„Ako ty chceš!“ mieni on.

„Ja chcem to, čo ty!“

„Vždy?“

„Vždy!“

„Ja chcem teraz napríklad bozk,“ žartuje on.

Ona zapýri sa.

„Chceš i ty?“ pýta sa on a nahne sa k nej.

Ona stisne slabunko plecom, akoby nebola rozhodnutá pre také hrozné veci.

„Vidíš, to bude prvý,“ prosí on.

Ona zasmeje sa.

„Čo mám robiť!“ riekne robeným žiaľom. „Utekať nemôžem a brániť sa tiež slabo môžem — nuž…“

„Musíš…! Ale všakže aj chceš?“

S tým nahol sa a pobozkal ju.

„A ešte jeden!“

Ona odvrátila hlavu.

„Ty si zlý, Sväto náš!“ riekla nežne.

„Povedz inak — po prvý raz!“ prosil ju on.

Ona usmiala sa mu a dívala sa naň nekonečnou láskou.

„Môj Sväto!“ šepla vrelo a objala jeho naklonenú hlavu.

Ani nezbadali, že idyla má i svedka: pán farár stál vo dverách. Jeho tvár bola zasmušilá, keď vstúpil dnu, a čím ďalej díval sa na párik, tým bôľnejší výraz dostávala ona. Slzy hrali mu v očiach a pravica zlobne stískala akési písmo. Tíško vykradol sa z izby a poslal Žofku, aby zavolala kaplána do kancelárie.

Sväto prišiel. Starý pán chodil po izbe strmým krokom a nedal odvetu na jeho otázky. Konečne zastavil sa pri ňom, vytiahol noviny z bočného vačku a oddal mu ich.

„Ostatná strana,“ riekol namáhavo.

Kaplán zbledol. Svet mihal mu pred očami. Prečítal ešte raz — a skoro zatackal sa od úderu… V novinách uverejnené stálo osvedčenie Záviša a Vodného, sekundantov Várnayových, ktorí vyhlasujú Svätopluka Lešťana za mizerného zbabelca, poneváč zdráhal sa dať čestné zadosťučinenie Várnaymu.

Časopis triasol sa v rukách kaplánových.

Sluchy napuchli mu a tvár zbledla mu na smrť. Bez seba sadol na blízku stolicu a meravo díval sa na ujca. O chvíľu zdvihol sa hrozivo vystrel silné ramená a vyvolal divo: „Oh, beda im!“

Farár zastavil ho. Podal mu list.

„Čo je to?“ pýtal sa kaplán.

„Citácia^[45] od seniora,“^[46] vetil farár.

Kaplán sa striasol. Ani hrom z jasného neba nebol by omráčil ho tak. V hlave hučalo mu; nebol schopný myšlienky. Cítil len to, že je zničený, znížený do čiernej zeme.

To boli ťažké údery. Naraz napadli mu česť i postavenie. A ak chráni jedno, stratí druhé.

„Čo robiť?“ preriekol stiesnene.

Keby farár sám bol vedel! Behal hore-dolu a čupal^[47] si šedivé vlasy.

„Bože môj, bože môj!“ bedákal žalostne.

Kaplán nadobúdal rovnováhu. Počal myslieť pokojnejšie.

„Očuj, ujče! Načo ja pôjdem k seniorovi?“ preriekol o chvíľu.

„Musíš, keď volá ťa!“

„Nuž ale načo? Pomôže mi on? Povie mi morálku; toto ale ostane len tu a ja predsa nebudem farárom!“

Ostrica sa zastavil.

„Čo, farárom? Čo hovoríš?“

„Pozri!“ objasňoval mu Sväto. „Je skoro isté, že toto narobí hluku; seniorát bude musieť relegovať ma.“^[48]

„Ach, bože!“ stonal starý.

„A toto pohanenie ostane len tu…“

„Teda?“

„Teda najlepšie bude, keď zaďakujem hneď a namiesto cesty k seniorovi, urobím cestu k týmto pánom…“

Jeho oko blčalo hnevom, keď hovoril. Starý pán káravo díval sa naňho.

„To je tá láska, to tá trpezlivosť kresťanská, ktorej učili sme ťa od malička?“ vytýkal mu slabým hlasom.“ Zbraň by si dvíhal, rukou, klal, strieľal by si, aby zachránil si si česť? Či to je cesta, ktorá dá ti česť — a či vezme ti ju ona?“

Kaplán sklonil hlavu; žhavé slzy tiekli mu z očú. Cítil sa malomocným voči výčitkám, lebo ony boli na čase, na mieste; a predsa ako triaslo sa mu telo od zúrivého hnevu, ako dychtilo mu srdce po pomste za nízke pohanenie!

Od malička, s každodenným chlebom zároveň vbíjali doňho zásady pokory a lásky kresťanskej. I navykol prevádzať ich prísne, asketicky.^[49] On dlho ani len nepomyslel na to, že dáka hádka, vzniknutá medzi ním a iným, dala by sa riešiť i inak než pokorou z jeho strany. On vynikal krásou a silou tela už ako mladý študent, no zato mnoho ráz bol terčom všelijakých hrubostí. On vôbec ani nepomyslel na to, keby sa ho ale dakto bol spýtal, prečo tak robí, nuž istotne bol by mu odpovedal, že to tak má byť. Po príčinách nepátral, ak ale áno, nuž ak inak nebol by si vedel odôvodniť, to dostačili mu mnoho ráz opakované príkazy rodičov: „Buď dobrý a znášanlivý; radšej trp sám, než by si druhému ublížil.“

No čo vedeli udusiť rodičia v útlom chlapcovi, tomu dal vývoju svet v mladoňovi.

Následkom svojej tichej povahy a pilnosti stal sa Sväto miláčkom svojich spolužiakov, nie menej ale i učbárov.^[50] „Dobrák“ Lešťan stal sa študentskou kapacitou. Nuž nie div, že šuhaj počal porovnávať seba so svetom. Sprvu divne prichádzalo mu to, veď predtým myslel na všetko iné, len na seba nie. Pomaly však privykol, veď bol to sladký pocit; prichádzať k povedomiu svojich vlastných síl a schopností.

Od tých čias väčšou trpkosťou naplnili ho udelené mu krivdy. Prečo deje sa mu to? Či on nedá pokoja každému? No dusil len v sebe indignovanie, stojac ešte pod vplyvom rodičovským. Vskutku ale bola už kolízia náhľadov hotová.

Časom odhodlal sa vzdorovať — i podarilo sa mu. Od tých nadobudol presvedčenia, že otrocká pokora nie je cnosť.

Pomery, v ktorých nachodil sa a udalosti, ktoré zažil, len potvrdzovali ho v tej mienke. U kolegov získal si duševnú supremáciu, takže jediné jeho slovo stačilo rozlúštiť bársakú hádku a jeden pohľad dostačil udusiť hrubé slová, namierené proti jeho osobe.

Takto vstúpil na teologické štúdiá, povedomý svojej ceny, no nezaslepený, nevyzývavý, ba dobrý ku každému.

Tu zas nastala protiva v ňom. Jeho upovedomelé „ja“ zdráhalo sa princípom slepého sebazaprenia. Udusiť žiadosti tela, aby duša jasala sa čistotou, to zdalo sa mu byť nepotrebným asketizmom.^[51] No čím ďalej kráčal v štúdiách, čím lepšie precítil krásne pravdy, tým jasnejším stal sa mu jeho blud. Jeho vzletná a dobrá duša bola opojená radosťou, keď úplne porozumel význam jediného princípu viery kresťanskej: lásky. Teraz už svetlé bolo mu všetko. Aká ideálnosť, aká šľachetnosť vyráža sa v jeho slovách: odpusť a ľúb! Áno, on tak bude konať!

I konal…!

Nebola ťažká vec, lebo veď oduševniť sa za krásne zásady, určiť si sebazaprenie a žiť v riadnych lahodných pomeroch, to je snadná vec. Nepomstiť sa na niekom, odpustiť niekomu, nebiť sa s niekým — je veľmi ľahko, keď nemáš žiadnej príčiny. No keď siahne ti niekto na česť drzou rukou, keď zhubí ti život, vtedy odpusť a ľúb. Vtedy nech zovrie sa ti k modlitbe ruka kypiaca silou a tvár bôľmi prerývaná nech jasá večnou láskou! Také sebazaprenie — to povýšenie; taká slabosť — to sila! Teraz, keď každá žilka puchne hnevom, keď každý úder srdca piští ti za pomstou — teraz odpusť a ľúb!

A čo potom…? Postať stratíš, či tak, či tak, a hanba bude ľpieť na mene tvojom, lebo hanbou menuje sa to na svete, keď prekrižuje ruky a zatvorí ústa ten, komu napadli česť!

A čo, ak mstiť sa na bohaprázdnych nadávačov silou tela svojho? Čo potom…? Zas len hanba a potupa špiniť bude meno tvoje, lebo stal si sa zradcom svojho povolania, keď chceš vydobyť svoju stratenú česť so zbraňou v ruke!

Kaplán zakryl tvár dlaňami. Ťažký boj odohrával sa v jeho duši. Boj zásad s predsudkami.

Farár chodil bezprestajne po izbe.

„Neviem, neviem, čo robiť! Ako počať?“ šomral. „Poďme hneď k seniorovi!“ riekol k Svätovi.

Ten zdvihol hlavu. „Načo — čo on pomôže?“ riekol skľúčený.

„Všetko jedno, len poďme. Dobrý priateľ mi je, konškolár,^[52] aspoň poradí!“ vetil rýchlo farár.

Sväto beznádejne stisol plecia.

Farár vybehol voz rozkázať.

„Daj aj sena, obroku. Ostaneme na noc!“ prikazoval sluhovi. Do Lešťanov odkázal, len keď sadli už na koč, že prídu až zajtra, aby pani rechtorka prišla k Milke.

Sväto mlčky poslúchal ujca. Bolo mu úplne jedno, ba snáď ani nevedel, čo deje sa s ním.

Cesta do R. bola ďaleká, trvala celé štyri hodiny, no počas celej neprehovoril Sväto ani slova. Len farár tu i tu nahlas plietol svoje myšlienky.

„Hrozné! Taká kalamita! Výborne zvŕši — čakáme ho ako sľúbeného — príde, tešíme a teraz toto! Oh, oh!“

O chvíľu zas hovoril:

„Ale ešte biť sa! No, či to kto slýchal: farár a šabľa! Alebo plane pištoľ. To veru! Oh! Oh!“

V meste R. zastali v hostinci. Farár dal si očistiť zaprášené šaty a hneď dal sa na cestu.

„Ja hneď prídem, ty ma dočkaj!“ riekol ku Svätovi.

Sväto sadol na pohovku a čakal. Nebol zvedavý na výsledok ujcovej cesty. Veď nemal ani len mak nádeje.

O chvíľu prišiel Ostrica. Jeho tvár bola smutná a po červených očiach bolo mu vidieť, že plakal.

Vrelo podal ruku synovcovi.

„Nuž, Sväto môj, pravdu si mal!“ riekol trasľavým hlasom. „Zle je!“

Kaplán pokýval hlavou. „Vedel som!“ vetil slabo.

„Choď, čaká ťa senior!“

Sväto vyšiel. Jeho zrak uprený bol k zemi a nohy rýchlo robili kroky. Hanbil sa.

Senior bol starý, dobrý človek. No omnoho bojazlivejší než dobrý. On rád mal každého — no bál sa každého. On rád by bol pomohol každému — no obyčajne len mnul si ruky a ospravedlňoval sa, že nemôže. A ešte v takomto páde! Čoby on mohol!

„Počul som vaše nešťastie, pán brat. Ako mi je ľúto! Nevýslovne! Ako som vás rád mal! Taký chlap ako vy! Bože môj! Ráčte si sadnúť, prosím! Bieda ten náš stav! Najmenší krik hádže už stín — akoby vám rád pomohol! O dva týždne konvent^[53] seniorálny. Čo robiť? Krik je — bude ešte väčší… Neviem, neviem, pán brat…“

„Čo, prosím?“

„Ako urobíme? Blamovaný ste. Verejne pohanený — kňaz. Hm, hm!“

Kaplán vstal zo stoličky.

“Ach, však mi je ľúto! Neudržíte sa ak krik nezatíchne. Zle. Hádam, čo by ste sa utiekli do druhého seniorátu.“

A starý pán úzkostne mnul si ruky a prosebne díval sa na kaplána.

„Ďakujem za radu!“ riekol chladne Sväto a odporúčal sa.

„Vďačne, vďačne! Len usilujte sa, aby to zatíchlo po konvent. Hádam sa dá niečo urobiť. Snáď odprosiť, čo? Nie? No, veď len nech sa to vyrovná. Dobre je aj ponížiť sa, pán kaplán!“

„Ďakujem!“ riekol zlobne kaplán a zacapil dvere za sebou.

Už teraz neponáhľal sa. Zem skoro duňala pod jeho ťažkým krokom. A zišiel sa so známym. Naproti nemu šiel vycivený fičúr, kaplán náhodou zdvihol sklonenú hlavu a poznal ho. Bol to jeden zo sekundantov. Kaplánovi oheň sršal z očú, rameno nevedomky vystieralo sa — no fičúr obrátil smer a urýchlil krok.

„Ten nadáva mi, že som zbabelec!“ šeptal trpko kaplán. „A zničí ma istotne!“

No to ešte nebolo zrelé rozhodnutie. Ešte klátil sa kaplán. Raz zdalo sa mu nemožným nepomstiť sa, druhý raz dostal dobrý duch nadvládu.

Starý pán prijal ho nemo.

„Čo teraz?“ pýtal sa ho Sväto.

„Ach, ach!“ stonal starec.

Sväto díval sa na starca s dákymsi zadosťučinením.

„Ani nemusím ti snáď vyprávať, ako si šúchal ruky senior, ako nevýslovne ľutoval!“ riekol s trpkým úsmevom. „Postavil mi dilemu: alebo zahladiť, vyrovnať a úplne utíšiť vec po konvent, alebo opustiť postavenie. A tu zas mám dilemu: alebo utiekať sa do druhého seniorátu, dištriktu,^[54] alebo dať sa na iné pole.“

„Hrúza!“ šomral farár.

„Nuž a poneváč nijako sa nedá zahladiť, — a poneváč ani neprijali by ma v druhom dištrikte po tomto škandále: teda… jeho rada je totožná s mojou mienkou, ktorú povedal som ti ešte pred touto daromnou cestou.“

„Čo, snáď biť sa?“ zhrozil sa Ostrica.

„Zachrániť aspoň to, čo môže sa!“ vetil kaplán.

„Ó, ty nešťastník!“ vyvolal farár. „Teda ty skutočne myslíš, že zachrániš česť, keď vraždíš dakoho, alebo keď dakto zabije teba?“

„Musíš ponímať veci kus liberálnejšie, ujče!“ vetil kaplán. „Odhliadnuc od kresťanského stanoviska, ktoré zakazuje pomstu, uznám, že princípom je i v štátnom živote, aby nikto nesmel si súdiť, na to sú zákony, medzítka^[55] — no to je len ideál. V skutočnosti jestvujú injúrie a to hlavne v morálnom živote, ktoré zákony alebo vôbec nestíhajú, alebo ak aj trescú, len trest nestojí nikdy v pomere s krivdou. Pozri si napríklad môj pád. Ak zažalujem tých dvoch sekundantov, tak budú trestaní a trestaný bude i Várnay, No či odpomôže sa tým mne? Či ich pokuta rehabilituje mňa v očiach verejnej mienky? Nie! Jednak odsúdi mňa či široké šovinistické^[56] obecenstvo. A ja stratím postavenie a česť. Ak ale chytím sa zbrane, to zas jednak zhrozia sa či páni bratia, či svetskí — a zas len stratím všetko. Keď ale zložím úrad a tak vezmem si zadosťučinenie, vtedy ovisnú síce gamby múdrym pánom bratom, ale česť bude! Nuž budem sa biť, ujče! Verím síce, že nebudem čestnejším ani potom, nuž ale svet nesúdi podľa mňa, ale podľa zakorenených predsudkov.“

Farár zblednutý zalomil rukami.

„Sám uznáš teda, že to len predsudok!“ vyvolal žalostne. „Nuž či si ty k tomu povolaný, aby napomáhal si šírenie hriešneho zlozvyku? Či ty potrebuješ toho, aby hlúpa luza^[57] volala ,vivat!‘ na tvoju česť? Oh, veru som sa sklamal v tebe, syn môj, veru horko sklamal!“

A farár zmliaždil slzu trasľavou rukou. Sväto i tak nanajvýš rozhorčený, ani nepovšimol si jeho bôľa, ale zlobne vyvolal:

„Veď neodrádzaj, ale narádzaj! Daj vývod z labyrintu! Mám podržať úrad a mlčať ako chabá baba a čakať, kým ma vyhodíte a kým tá luza pľuť bude mi do očú? Či teda to moje povolanie, aby dal som sa martýrovať^[58] pre to presvedčenie, že je duch len blbým zvykom? Takého hérosa chceš mať vo mne?“

Farár tmolil sa sem i tam po izbe. On nevedel si rady. On jednak hrozil sa či následkom duelu — a či následkom úplnej pasivity. Jeho celá vnútornosť spierala sa proti hriešnemu samosúdu. I z kresťanského i čisto osobného stanoviska. Jemu bol Sväto viac než synovec, jeho láska bola rozdelená úplne jednako medzi ním a vlastnou dcérou. A teraz už maľoval si desné obrazy: Sväto padá, Sväta nesú, Sväta zákon stíha… Zas ale chvel sa, keď pomyslel si na následky, ktoré zastihli by Sväta, ak našiel by smelosti postaviť sa voči predsudkom. Vedel predstaviť si celý roj nepríjemností, ktoré trpčili by celý život silného chlapa.

„Vieš čo, Sväto môj!“ riekol konečne prosebným hlasom. „Do konventu máme ešte štrnásť dní. Daj mi slovo, že nepodujmeš nič za desať dní!“

Sväto sa zamyslel.

„Zatiaľ môže zmeniť sa všeličo, škoda bolo by prenáhliť sa!“ nahováral ho farár.

Sväto odhodlane podal mu ruku. „Dávam ti slovo!“ riekol.

Farár uspokojil sa aspoň čiastočne. No zato nezažmúril oka skoro celú noc. Ráno však musel pochytiť dáku liberátorskú myšlienku, lebo jeho tvár usmievala sa.

Na ceste povedal ju. „Veď by Várnay už teraz ani neprijal tvoje vyzvanie — už je opozdené!“

Kaplán sa usmial.

„O to je najmenšia starosť!“ riekol chladne. „Istotne nebudem ho hladkať, keď raz prídem k nemu.“

Farár žasol.

„A mal by si ty srdce…“ riekol utlmene.

Kaplánovi hnevom zablysli oči. „Už mi je ľúto, že dal som ti slovo!“ riekol cez zuby.

Farár bokom obzrel Sväta ako cudzieho. „Ako len môže tak premeniť sa taký dobručký človek!“ myslel si. „Nikdy neublížil nikomu a teraz by vraždil chladnokrvne!“

Každý mal o čom rozmýšľať, zato mlčali cestou. Až v Podhorí preriekol Sväto:

„Nevravme nikomu o veci!“

Farár kývol hlavou.

Bolo to ale zbytočné sľubovať, lebo ani jeden nemusel hovoriť; o tom už vedeli.

Len čo zahrmotal voz na dvore, vybehol pán učiteľ z fary a hneď za ním pani učiteľka.

Tvár oboch vyrážala strach.

„Čo je?“ vyvolali ako jedným hrdlom a zatajili dych.

„Čo je? Nič je!“ vetil farár. „Čo je vám?“

Učiteľka zalomila rukami, slzy padali jej z očú.

„Oh, bože môj!“ vyvolala plačlivým hlasom. „Oni chcú ešte tajiť to, čo celá dedina vie!“

Farár rýchlo omakal bočný vačok.

„Sprepadené písma!“ šomral Svätovi. „Zabudol som ich na stole!“

„Ach, môj Sväto! Syn môj jediný!“ nariekala pani učiteľka.

Farár skočil z voza.

„Celá dedina — vravíš?“ pýtal sa. „A skadiaľ?“

„Nám prišiel kurátor s chýrom —“

„A ten od koho počul?“

„Od zvonára.“

„A zvonár?“

„Od Varechu.“

„A ten?“

„Od panského hájnika.“

Farár zaťal päste.

„Teda od hájnika! A čítali ste tie noviny?“ pýtal sa.

„To len pozdejšie!“ riekol učiteľ.

„Páni neuspokojili sa s novinami,“ riekol trpko farár k Svätovi.

Sväto kývol plecom, akoby sa ho to netýkalo a tiež zostúpil z voza. Jemu hučala hlava už bez toho — a teraz ešte vidieť matku v zúfalstve.

„Aj Milka vie?“ pýtal sa ticho matky, ktorá ho objala.

„Vie, pravdaže, vie, celý svet vie!“ štkala matka.

Kurátor dobehol rovno od roboty v každodenných šatách, s vysúkanými rukávmi. Jeho silné prsia vlnili sa a hlas bol mu zadychčaný, keď pýtal sa:

„Čo je, prosím?“

Farár mal sa puknúť od jedu.

„Dnes je streda, zajtra bude štvrtok, a ak nemáte inej práce, tak choďte domov!“ riekol zlobne.

Kurátor zdesil sa. Odjakživa nepočul takú reč od pána otca.

„Áno, áno!“ dupľoval farár a krv vliala sa mu do tváre.

Kurátor zvrtol sa ako omráčený a vzdialil sa ťažko vzdychajúc.

„Musí byť veľmi zle!“ šomral si a kýval hlavou.