ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla nedeľa. V tichom Podhorí bolo dnes ešte tichšie. Ľudia vážnym krokom, v sviatočných šatách stúpali ku kostolu bielo kalenému.

„Dnes bude kázať nový pán káplan,“ povrávali si a všetci boli zvedaví na výsledok.

I Milka Ostricová vybrala sa do kostola, keď odzvonili tretí raz. A zvláštne cítila sa dnes: taká dákasi bojazlivosť napadla ju. „Ako mu pôjde?“ Tá otázka zamestnávala jej myseľ — a pritom pochytil ju náležitý strach.

Služba pred oltárom ukončila sa. Starý Ostrica zostúpil vážne, vymerane schodmi z oltára.

Milka nesmela hore pozrieť, keď i piesni bol koniec a na kancli^[9] stál nový kaplán. Taký mráz ju prešiel!

Lešťan pravdepodobne nezdieľal krušné pocity s Milkou. Pomodlil sa zvučným, sviatočným hlasom a nebolo badať ani v kázni žiadnej rozčúlenosti zo strany rečníka. Ba naopak, nový kaplán dokazoval veľkú rutinu a miernenú vrelosť v rečnení.

Ľudia viseli mu na ústach, a i Milka osmelila sa.

Keď povedal „amen“, vzdychli si ľudia. Boli by počúvali ho vďačne až do večera.

„To bude náš, toho nepustíme!“ dupľovali si cirkevníci na ceste z kostola.

„A ani starý pán otec nemusí mať škodu z toho,“ preriekli dajedni.

„Pravdaže nie!“ svedčili iní. „Sú síce rodina, nuž ale budú sa mať aspoň lepšie radi.“

„A bol by to krásny párik, bože!“ hovorili ženy, ktorým obyčajne zovňajšok bije do očú.

Posudzovaní a sebe prisúdený párik však ani nemyslel na podobné veci. Milka spešne kráčala k fare.

„No? Ako bolo?“ rýchlo pýtala sa jej tetka, učiteľka, ktorá nemohla ísť do kostola pre kuchárske povinnosti a snáď i pre strach.

„Utešene, tetuška!“ vetila jej neter. „Má zlaté ústa!“

Matka nemohla nepobozkať ju za takú zvesť.

Po malej chvíli dorazil pán učiteľ do kuchyne a objal svoju starenu takou silou, že jej až kosti pukali; dnes odpustilo sa mu to.

Potom prišiel starý pán farár; ten len usmieval sa a mnul si ruky, tu i tu však i zaplieskal nimi. Za ním vošiel hrdina dňa — a tak bola celá rodina v kuchyni.

Dnes výnimočne obedovali spolu, k pocte Sväta. A ten deň bol zas plný takými rozkošami, aké ich len čistá láska a zhoda môžu stvoriť.

Podvečer, keď schladlo povetrie, šla celá rodina prejsť sa. Sväto kráčal s Milkou vopred.

Ľudia, ktorí sedeli pred domami, úctivo povstávali z lavíc, keď prešli popri nich. Starí prihovárali sa rad-radom, a tak stalo sa, že Milka so Svätom úplne zanechali ich.

Šli vedľa panského domu, ohradenými železnými mrežami.

„To je ten kaštieľ, s ktorým naši nechceli čarovať,“ riekol kaplán.

„Ale či ozaj žije ešte stará pani Ratkovská!“ pýtala sa Milka.

„Žiť, žije, lenže pre seba,“ vetil kaplán. „Je tomu snáď už i tridsať rokov, čo nevyšla z domu.“

„Aký to môže byť život? A nevieš, prečo odtiahla sa tak?“

„Určite neviem,“ odpovedal kaplán. „Hovorí sa, že jej dcéra nevydala sa po jej vôli; od tých čias že je taká.“

„Chudina!“

„Ktovie, kto je chudina, ak je pravda, že vydedila neposlušnú dcéru,“ riekol Lešťan.

„Musí byť prísna pani,“ mienila Milka.

„Pravdepodobne. Mala len to jedno dieťa.“

Milku prešla zima.

„Hrozné!“ riekla ticho a urýchlila kroky.

„Však ktovie, či je pravda; to hovorí sa len.“

Od kraja dediny viedlo pekné stromoradie k neďalekému háju.

Milka potkla sa náhodou do hrudy. Kaplán využitkoval to hneď.

„Zodpovedný som za teba,“ riekol a podával jej rameno.

Ona prijala zdráhavo. Šli chvíľku mlčky. Boli úplne sami. Starí ešte nevyšli z dediny a následkom nedele nebolo v poli ani živej duše.

Ako divne cítil sa kaplán osamote so svojou sesternicou! Sám nebol by vedel udať príčinu, prečo tak chvatom dýchal povetrie, prečo horeli mu líca a prečo stisol tu i tu ramenom malú rúčku.

„Zvláštne sa cítim,“ preriekol ako pre seba, no Milka zadivene zrela naňho.

„Skutočne!“ vysvetľoval on. „Tak mi je, akoby hruď bola mi úzkou, akoby popádal dychu — a predsa mi je tak dobre!“

Milka mlčala.

„Ozaj, Milka naša, nepovedala si mi ešte ani, ako sa ti páčila moja kázeň?“

„Ja neviem posúdiť to, Sväto…“

„Veď nie posúdiť,“ skočil jej on do reči. „Ale to len vieš, či páčila sa ti a či nie?“

„Páčila sa mi ako všetkým,“ vetila ona.

„Vidíš, to teší ma veľmi, viac ako to, že páčila sa i druhým,“ riekol on vrelo.

Milka nedala odvetu. Pán kaplán však rýchlo obrátil nazad hlavu a keď videl, že niet nikoho nablízku, zastavil krok.

Takým hlasom preriekol, akoby bolo jednalo sa o život:

„Zato musím bozkať ťa, Milka naša!“

Ona chcela vytrhnúť sa mu, no už bolo pozde.

„Súvisí i to so zodpovednosťou?“ pýtala sa ho s výčitkou, no Sväto bol istý, že sesternica nehnevá sa.

„Moja milá sestrička!“ vetil nazad.

„Môj milý braček, pusť ma!“ riekla ona žartovne. „Chcem si odtrhnúť tamten kvet.“

Sväto pustil ju a sám priskočil ku kvetu.

„Ďakujem!“ riekla ona, potom ale neprijala jeho rameno.

„Hneváš sa, Milka?“

„Čoby! Ale takto je lepšie,“ vetila ona.

„Deti!“ ozval sa hlas spoza nich.

„Dočkajme ich,“ mienila Milka a Sväto voľky-nevoľky musel podrobiť sa.

„Čo tak rýchlite, akoby vás Turek hnal?“ vytýkal im pán farár.

„Veď sme šli len pomaly, ale keď vy zastavovali ste sa,“ riekla Milka.

„Akí ste červení oba!“ riekla pani učiteľka a skúmavo dívala sa na ich tváre.

Milkinu tvár zalial ešte väčší rumenec.

„Keď je teplo; vyhriali sme sa,“ vetil kaplán a povedal nepravdu po prvý raz vo svojom živote.

To bola ich prvá tajnosť pred rodičmi.

Keď odoberal sa Sväto od Milky po prechádzke, preriekla mu ona:

„Pán kaplán dnes luhal.“

„Nechcel doniesť do rozpakov svoju zlatovlasú sestričku,“ vetil jej on.

„Vieš čo, Sväto? Keď si prišiel, pýtal si sa ma, ako som si ťa predstavovala…“

„No teda ako?“

„Celkom tak, aký si. Ale jedno nepáči sa mi: naučil si sa pochlebovať.“

„Teda len to nepáči sa ti?“ vyvolal on. „Tak vcelku páčim sa ti predsa?“

„To som nepovedala! Naučil si sa i slová vykrúcať!“ riekla ona akoby zlobne a rýchle ušla mu hore schodmi do svojej izby.

„Čo sa vlečie — neutečie!“ šomral starý pán farár pri otvorenom okne a pokojne nabíjal do tajtíčky.