ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bránou nemocnice profesora N., chýrnej kapacity prsných chorôb, vstúpila mladá dáma.

Vrátnik nemocnice, vytiahol hodinky z vrecka, mrzuto riekol:

„Zase tak včas, slečna! Vravel som vám, že nesmiem návštevy k chorým pred štvrtou púšťať. Včera som vás ešte len mohol hore pustiť, dnes mi je to ale zhola nemožné.“

„Dočkám teda,“ riekla pokorne deva.

V studených chodbách nemocnice istotne málokedy bolo vídať podobný zjav. Bola krásna.

Deva očividome, rozčúlene čakala na štvrtú hodinu. Nie div, veď hore leží jej matka už od piatich dní v smrtnom zápase.

„Môžete už, slečna!“ preriekol vrátnik.

Deva sa rýchlo zobrala a pružným krokom stúpala hore schodmi.

Práve chcela dvere matkinej izby otvoriť, keď z nich vystúpil pán vysokej postavy. Bol to prvý pomocný lekár profesora N.

„Postojte, slečna!“ vetil deve a zastal jej cestu svojím širokým mohutným telom.

„Pán sekundár,^[5] majte zmilovanie,“ riekla úzkostlivo deva.

„Bah,“ odvetil cynickým hlasom, „včera ste mi ušli, dnes nelzä. Konečne jeden pyštek vám nezaškodí a matke si už i tak nepomôžete. Rýchlo teda!“

S tým objal panenský driek a náružive celoval jej odhalenú tvár.

Mladé dievča následkom hrubého zachádzania, ako i následkom bôľu, že pre milenú matku nieto už pomoci, úzkostne vykríklo a polozamdleté ovislo v rukách brutálneho človeka.

Z protivných dvier vystúpil na krik druhý pomocný lekár, doktor Lietavský.

„Čo sa stalo, pán kolega?“ pýtal sa, zarazený spatreným výjavom.

„Čo si prsty pcháte do toho, čo sa vás netýka,“ sekundár dudral jedovito.

„Čo vám je, slečna!“ pýtal sa devy.

„Tento pán je ničomník,“ štkala^[6] ona. „Prenasleduje ma a tamdnu leží mi matka na smrť chorá. Pomôžte mi, prosím vás!“

„Odstúpte!“ zahrmel Lietavský.

Vyslúžený Buschenkönig postavil sa k Lietavskému.

„Ha, ha! Aký rytier, tento pán Lietavský,“ hovoril úsečne.

Slečna ešte nezavrela dvere za sebou, už padol ťažký úder na tvár surovcovu.

Prúd krvi vyvalil sa mu z úst, on ale zatočil sa k stene.

Lietavský zacengal, prišla sestra.

„Der Herr Secundärarzt hat Blutsturz, bringen Sie Wasser.“^[7]

S tým šiel preč.

Devuška-sirota kľačala pri studenom tele.

Lietavský tíško vstúpil a sadol si na stoličku. Nechcel rušiť posvätný smútok devy.

„Oj, mati moja draga, šta iz mene…?“^[8] nahlas zaplakala deva a kŕčovite objala mŕtvu matku.

Zvonku zaklopali na dvere. Deva sa ohliadla, a spatriac Lietavského, pristúpila k nemu a povďačne podala mu ruku.

„Ďakujem, no vidíte, mŕtvu som ju našla,“ šeptala.

Vstúpili dvaja páni. Predstavili sa Lietavskému čo poslovia urazeného sekundára.

Lietavský im nedal dohovoriť.

„Na všetko pristávam, pánovia. Ráno o siedmej v d…ej hore,“ odsekol a uhol sa im.

Páni sa odporúčali.

Deva menovala sa Zorica Jelčičová. Poneváč sa matkin neduh vzmhal, presťahovala sa sem z dolných Uhier.^[9] Za istý čas chodil profesor N. k nim do bytu, potom ale, keď nemocná matka skoro ustavične lekársku pomoc potrebovala, preniesli ju sem.

„Žiadate snáď niekomu telegrafovať smutnú udalosť?“ pýtal sa Lietavský.

Zorka triasla hlavou.

„Nie,“ vetila smutne. „Nemám nikoho. Otec ešte za mladi prišiel do Uhier; neboli sme v žiadnom styku s rodinou v Srbsku. Som docela sirota; ani len známych nemám, poneváč som len pred polrokom z ústavu vyšla,“ lámala zlou nemčinou.

„Neviem, či neublížim vám, keď nabídnem vám svoju pomoc?“ preriekol Lietavský ľúbozvučnou srbčinou.

Zorka zadivene pozrela na mladého doktora a podala mu ruku.

Zišli dolu. Lietavský zavolal koč, sadli dnu a šli do Zorkinho bytu.

Zorka sa dívala von oknom. Zrazu sa striasla, ako keď človeka vodou oblejú.

„Ak vás ten zajtra zabije?“ prehovorila tlmene. „A to všetko pre mňa!“

„Chyba väzí v ňom a nie vo vás. Ostatne o mňa sa nebojte, slečna,“ odpovedal Lietavský.

Zorka sa nazdala, že je súboj ozaj súd boží, zato zadivene pozrela na Lietavského takou určitosťou hovoriaceho.

A tak sa stalo.

Sekundár si síce počas celého súboja strojil seknúť Lietavského, no poneváč sa bili na tri rany a poneváč všetky on dostal, ponechal si to na lepšiu budúcnosť.

Jelčičkinu mŕtvolu dal Lietavský na jej priestranný, pekný byt preniesť a obstaral pohreb.

Najväčšej starosti mu zapríčinila Zorkina budúcnosť.

Ako jej domácnosť zariadiť: Sama predsa nemôže bývať!

Konečne našiel i tomu spôsob.

V nemocnici profesora N. zastávala zástoj dozorkyne nad kuchyňou a vychovávateľkami pani Závodová.

Bola to pani vzdelaná a dobrého slovenského srdca. Lietavský žil s ňou v dobrom pomere. Stará pani sa vždy tešila, keď mohla sa dakedy „vyraziť“ z tej nemčiny a pobesedovať si s ním po slovensky.

Na túto myslel Lietavský. Šiel k nej.

„Ale ste mu zasvietili, holúbok môj, pán doktor!“ vítala ho so smiechom matróna. „Drží si ruku v ručníku na prsiach a tvár má takú krotkú!“

„Mám o vážnych veciach hovoriť. Chcem vás totiž prosiť, aby ste hneď zajtra zanechali nemocnicu a inam sa presídlili,“ pretrhol starenu.

Lietavský jej rozpovedal postavenie Zoricino a stará, dobrodušná pani rovno šla k profesorovi a oznámila mu, že sa zajtra navždy vzdiali z nemocnice.

Profesor prehováral, plat povyšoval, prosil — no márne bolo všetko. Závodová už v deň pohrebu prejala úlohu matky po boku Zorice.