ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo v predvečer Všechsvätých. Práve rok minul, čo Zorka stratila matku.

Na elegantnej pohovke sedeli Zorka a Závodová. Obe boli ručnou prácou zaneprázdnené.

„Ale povedz mi, ňanička,^[10] čo sa stalo s Lietavským?“ pýtala sa Zorka dlho akcentovanou slovenčinou.

„Prečo?“

„Prečo?! Ako by si i sama nevidela premenu. Predtým nebolo dňa, žeby nebol prišiel a až kypel veselosťou. A teraz? Príde každý tretí, štvrtý deň a i vtedy je zachmúrený, málomluvný!“

„Príčina jeho premeny väzí snáď v tebe, dušička. Alebo snáď len zato zdá sa ti on teraz smutným, poneváč si ty už veselšia.“

„Ó nie, on sa premenil,“ vetila deva, zahľadiac sa do lampy.

„Ňanička, ako si to rozumela, že príčina jeho premeny väzí snáď vo mne?“

„Nuž jednoducho. Myslím, že Lietavský zato bol predtým veselý, poneváč si ty bola smutná, a že je zato neveselý teraz, poneváč ťa už nepotrebuje obveseľovať!“

Zaklopali na dvere. Deva pružne vyskočila a s rumennou tvárou vítala príchodzích.

Dverami vošiel sluha s košom v ruke a za ním Lietavský.

Sluha postaviac kôš na stoličku, vzdialil sa.

Lietavský podal ruku dámam.

„Doniesol som k zajtrajšku kvety, aby ste veniec mohli uviť, slečinka.“

Zorka povyberala kvety do lona a počala viť veniec pre matkin hrob.

Závodová vyšla čaj rozkázať.

Pod dojmami rozpomienok smutného dňa zamyslene sedeli vedľa seba.

Zrazu schytila Zorka ruku svojho ochrancu.

Lietavského tvárou preletel mrak. Zdalo sa mu to pridôverným.

„Nehnevajte sa, prosím vás,“ prosila so slzou vďaky v krásnom oku mladá deva. „Vidíte nemohla som sa zdržať; veď nemám ani len jedinej milej rozpomienky, čo nebola by k vám pútaná. Či to, či ono, všade ten istý človek v podobe silného ochrancu, nežného priateľa a trpezlivého učiteľa. A ja nemám sily, nemám príležitosti vám dáku obeť doniesť. Odpusťte!“

Mladý doktor sa zohol, ako keď starca lámka napadne. Vráska na čele vzrastala a pery sa mu chveli, keď chripľavým hlasom odpovedal:

„Ja nezaslúžim vašu vďaku. Čierna sebeckosť bola žriedlom všetkých tých skutkov, čo vám milé boli. Kto vám padnutú šatku zdvihol — zaslúžil vďaku, lebo urobil ten skutok bez nárokov na odmenu. Ja ale ináč som konal — sebcom nie je vďaka plácou.“

Jeho hlas znel tupo, cynicky. Zorka zdesene, nemo hľadela naňho — a za ním, keď vzal si klobúk a bez slova vyrútil sa von z izby.

Potom sa hodila na pohovku a skľúčene zaplakala.

Závodová ju tak našla.

„Holubica moja, duša zlatá, čože ti je?“ maznala sa nastráchaná starká.

Zorka bez slova objala materskú priateľku.

O chvíľu si sadla. Uslzené, krásne oči ligotali sa ani briliantové prizmy v lúčoch lampy. A ako keď počas dažďa zasvieti slniečko, zrazu usmiala sa jej uplakaná tvár.

„Všakže, ňanička, čo je to sebeckosť?“

Stará pani div, že neklesla od prekvapenia. Po takom výjave — takáto otázka!

Chcela odpovedať, Zorka ju však pretrhla.

„Čo je najväčšia sebeckosť?“

„Neviem!“ odpovedala lakonicky^[11] Závodová.

„Ale všakže je láska sebecká?“

Starká urobila sprostú tvár ku skoku myšlienok. A Závodová darmo pýtala sa na príčinu vrtkavých premien; Zorka sa rozveselila — odvety na otázku však nedala. Onedlho odskočila do svojej izbietky. Tam dmúcou sa hruďou, blaženou tvárou šeptala:

„Šťastná som, Otče môj, vďaka Ti, že dals’ mi to dožiť!“

A príjemná, ačpráve bezsenná noc to bola pre krásnu Zoricu.

Tým krušnejšia bola ona Lietavskému.

Dušou i telom silný muž chradol, rovnováhu tratil od istého času.

Bezzištne, bez všetkých zadných myšlienok zaujal sa brutalitou napadnutej devy. Opustenú, osirelú zaopatril vernou priateľkou. A teraz videl, že iné city ovládli jeho dušou.

Druhý deň musel sa Lietavský cieľom zastupovania jedného kolegu na týždeň z V…e vzdialiť.

Vtedy zbadal dôkladne premenu, ktorá sa s ním stala. Ešte cez deň, keď i tak bol zamestnaný, necítil clivosť, no večer, vo zvyknutý čas jeho návštev, popadla ho ťažká túha za čiernookou žiačkou-sirotou. Sprvu myslel, že to len zvyk; rýchlo sa ale presvedčil, že srdce omnoho silnejšie bije, akoby srdce učiteľa bárs i za milým žiačikom biť malo.

Svitlo mu: on zaľúbil sa do peknej Srbky.

Cítil sa zníženým.

„Aký to humanista^[12] — héros!^[13] Doseká kolegu, natisne svoju osobu biednej sirote, a prečo?“

Preto, aby ju sebe zachrániť mohol!

A jeho ideál musí i jeho materinským jazykom hovoriť, aby pekne vynímali sa tóny onedlho improvizovať sa majúceho vyznania lásky.

Posvätné city ako vďaka, oddanosť vyvolať v duši zachránenej, aby neskúsená tým driev^[14] padla do siete.

Nuž len napred! Veď ak ťa tá deva i neľúbi, predsa neopovrhne tvojou prosbou, lebo znal si si ju dobrým zväzkom pripútať; okrášlil, snáď zachránil si jej život, a ona je tá, ktorej prv srdce pukne, akoby ti zaprela tvoju prvú žiadosť.

„Len ta teda…!“

Krásna ideálna bytosť Lietavského zvíjala sa pod morálnymi bolesťami.

V protive bol so sebou. Nesmel pokračovať a upustiť zdalo sa mu nemožným.

Bledý, umorený, však čo víťaz vrátil sa k Zorici.

Choval sa k nej i teraz priateľsky, dobrosrdušne, ale iskrenná úprimnosť, veselosť — prešli.

A Zorica bola zas od toho času, čo povedala „Viem — rozumiem už,“ vždy veselšia.

Keď za dva, za tri dni neprišiel, vyhadzovala mu to zrovna na oči.

„Prečo sa hnevá môj láskavý priateľ na Zoricu?“ pýtala sa ho viac ráz smutne.

A on sa až zvíjal od bolesti; preto ale pridŕžal sa voči nej salónnych, chladných zvykov.

„Čo ste plakali?“ pýtal sa jej raz.

„Pravda, keď ma už len každý piaty deň navštívite, a i vtedy len z nutnosti,“ odpovedala uslzená.

Výstup posledného dňa ho skoro o rozum doniesol. Zutekal, lebo bál sa, že vôľa podľahne srdcu.

Nevyspalý, bledý, ale s pevným predsavzatím, že dnes koniec urobí boju, prišiel Lietavský na koči pre dámy. Mali ísť spolu na hrobitov.^[15]

Zorica letela mu oproti a chytila mu obe ruky.

„Odpusťte mi; viete, že nemohlo mi byť cieľom ublížiť vám,“ riekla ticho.

„Ja vás prosím o odpustenie; špatne som sa choval voči vám,“ odpovedal pokojne Lietavský.

„Dobrý ste ako anjel,“ šeptala Zora, vrelo mu tisnúc ruky.

Lietavský sa trpko usmial a i on sadol si do koča.

Triasol sa pred lúčivým okamihom. Prišiel ale i ten.

Boli sa vrátili z hrobitova a sedeli v chyži.

„Pre smutné rozpomienky skoro zabudol som vám zdeliť trúchlu pre mňa zvesť, ktorú som dnes dostal,“ počal trasľavým hlasom.

Dámy sa preľaknuté dívali naňho.

„V týchto dňoch vyvolili ma za lekára v rodnom mestečku a otec starký žiada, aby som prijal postavenie a čím skôr sa na cestu dal. Nemôžem mu odolať — právo má na mňa.“

Zorka obledla ako stena; z očú jej vyhŕkli slzy.

Lietavský s bledou tvárou pokračoval.

„Môžete si predstaviť, ako ma bolí, že sa s vami lúčiť mám…“

„Čo z vás bude?“ šeptala zvlneným hlasom Zorka. „Vidíte, včera som vám hovorila, že by som vám akúkoľvek obeť doniesla; na takúto som ale nebola prichystaná. Nedá sa na tom zmeniť?“

Lietavský potriasol hlavou:

„A kedy pôjdete?“

„Zajtra.“

„A ak sa schystám, vezmete ma so sebou?“

S Lietavským sa točil svet.

„Nechcete ma?“ pýtala sa smutne.

Lietavský sa na celom tele triasol; hlava sa mu puknúť mala.

A deva šla ďalej.

„Naučili ste ma, čo je láska, a vy ju teraz nechcete rozumieť. Neľúbite ma?“

Lietavského oči zabehli krvou na to slovo.

S náruživým výkrikom schytil smutnú devušku, silno privrel ju k hrudi a celoval jej krásne líca.

A ona, ovinúc ramená okolo šije jeho, slasťou zaplakala na jeho ochrannej hrudi…

* * *

Nedávno viedla ma cesta slovenským mestečkom S…e.

„Čí je ten pekný kaštieľ?“ pýtam sa kočiša.

„Pána doktora Lietavského,“ odpovedá on.

„Stoj!“ zahrmím a rútim sa k dávnemu „magnetu“.

Tam som počul od Závodovej to, čo som vám prítomne porozprával.

K tomu ešte doložím, že od tých čias vychovala srbská žena dvoch krásnych šarvancov k slovenskému podrastu, ktorý naše renegátky^[16] ešte neodnárodnili.