ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozpŕchlo sa všetko; už s príchodom nečakanej domácej panej, či len nečakaného hosťa, rozladila sa spoločnosť ako klavír, ktorý nezruční nosiči pustili na tvrdú dlažbu ulice. Struny boli celé, ale súlad uletel. Každý člen spoločnosti cítil, že je na nepravom mieste, už všetko jedno, či návrat Lenóry bol milým, či nemilým prekvapením. Býva tak, že celá veľká spoločnosť baví sa za stolom, lebo na výlete požíva len ľudským bytostiam známu slasť spoločenského žitia. No príde niekto, snáď ani nie že by nenávidený, lebo nebezpečný, ale snáď len ľahostajný, nevediaci sa vpraviť do všeobecnej harmónie spoločnosti — a ihneď to, čo bolo v spoločenskom spolubytí slastné, príjemné, razom uletí; žiadna námaha hostiteľa alebo ináč zručných zábavníkov nie je vstave rozdúchať pohasený plameň dobrej vôle. Nálada, niečo incommensurabile^[59], vytratí sa. Tak kvapkou octu sekne sa celý džber mlieka.

A k tomu prišlo ešte, že spoločnosť zostala bez domácich ako úľ bez matky. Za Rohovanmi, ktorých doslova nik nevyprevadil, odobrala sa i rodina, trebárs Lenóra, celá oživená, jasná, premohla starú nechuť k „sedliackej zberbe“ a zdržiavala ich všemožne. Veď je pohoda stála, noc teplá, ona už tak dávno nevidela príbuzných drahého Jána! Ako ju potešila ich milá návšteva! Aká milá je Anička — mohla by zostať, aby drahým deťom nebolo clivo…

No nič nepomáhalo. Sám Ján bol ako stratený, behal po izbách, odpovedal krivo na otázky. Slnko zapadlo, keď dva vozy tiahli z Koričného k Rohovu. Lipovský s Michalom a Ďurkom — Anička sedela pri kočišovi. Vrábeľ zobral Kladného s doktorom. Tí dvaja vlastne ani nevedeli, čo sa robí okolo nich. V záhrade i pri obede jedným prúdom išla ich poetickovedecká beseda; ich nemýlili ani spevy, ani hádky, ani nečakaný príchod Lenóry. Sadajúc na voz, neprestali polohlasne, no pritom horlivo dišputovať. Na voze dali dohromady šedivé hlavy a Vrábeľ až po Rohov počúval zmes čudných slov, ktorým nerozumel. Prešli boli na filozofiu a doktor Miloslav vo svojej horlivosti tvrdil, že Hegel bol dušou vlastne Slavian, preto ho Nemci menej rozumeli a rozumejú než Slaviani, preto mal veľkú školu v Rusku i u nás. Stáva sa, hovoril doktor, že myšlienka jedného plemena náhodou nájde si výraz v synovi iného národa. Pozorujeme to i v hudbe; napríklad nemecká melódia piesne „Kto za pravdu horí“, Nemcom skomponovaná, neujala sa tak u Nemcov ako u Slovákov, lebo je v nej myšlienka nie nemecká, ale slavianska. Tak Sokrates nebol dušou Grék, ale Ind, alebo snáď ešte lepšie starozákonný Hebrej… Idea letí vekmi a národmi, ona je to večné a zostávajúce, kde nájde výraz, je náhodou.

Mirko sa nevedel odtrhnúť od Krásneho domu, hoci bol zarmútený všetkým, čo videl a zažil. Mician ho márne volal, že ide na Kráľovú poštekliť Dünnagla. Pravda, on nemohol znať, čo robilo sa v duši úbohého Mira. No na druhý deň šiel k otcovi.

Krásny dom spustol, onemel vzdor tomu, že sa vrátila doňho taká živá a skvúca sa dáma… Deti rozbehli sa po kútoch. Tinka sa stala neviditeľnou, len slúžky zberali zo stolov riad a pozostatky opulentnej hostiny. Lenóra sa utiahla do spálne, že ju pochytila strašná migréna. Drevanský sedel vo svojom kabinete a zahrúžil sa v ťažkú dumu. Márne ho bol tešil Mirko, ktorý sám potreboval a nenachádzal útechy. Jánovi nabehla husia koža a vnútorný žravý bôľ lomcoval ním, keď si pomyslel na to, čo sa stalo priebehom pol hodiny v miešanom lesíku. Hneval sa, že jeho dom, tak dlho očistený, razom obrátil sa na prítulok rohovských svetákov! Ako skoro a prísno padla kára na jeho biednu hlavu!

I dievčence boli pomýlené. Julka plakala v podstrešnej izbe, už mala oči červené a tvár opuchnutú; Mária, bledá, so suchými očami, pery stiahnuté, chodila izbicou a nevravela už pol hodiny ani slova. Konečne riekla:

„Neplač už toľko! Čo nás do toho, čo si rodičia robia… Otec je pánom svojho a všetkých nás. Treba sa uspokojiť.“

„Ja plačem od strachu,“ riekla Júlia, dlaňami osušujúc svoje mokré, napuchnuté líčka, „ak sa zas budeme skrývať po čeľadníkoch, keď v izbách bude tartas, nadávky a kliatby! Ja utečiem na kraj sveta! Ó, tetka Steinová!“ a zas počala ticho fikať, sediac na hosťovskej posteli.

„I trpieť treba; utrpenie je človeku potrebné, ono je často milosťou, a nie trestom. Ty len po radostiach túžiš. Život nie je radosť, život je bôľ. Krásnym sa stane, len keď sa odriekame.“

„Ale tetke Beatrici musím napísať, čo sa stalo. Vieš, ako nám prikazovala. I ty si svätosväte prisľúbila.“

„Treba vyčkať! Možno zasa odíde… Ach, ako ťažko na to myslieť, a hovoriť už priam strašno!“

Keď devy zišli do prízemia, celý dom bol preinačený. Všade páchlo neznámym, veľmi ostrým parfumom, ich postieľky boli vynesené a izba, kde spávali, premenená na manželskú spálňu. V nej nakopilo sa toľko rozličných, nepotrebných i potrebných, vkusných i barokových predmetov, že nebolo ju možno poznať. Na stole grafinky, fľaštičky, statuety, celá zbierka maľovaných vejárov, albumy, kytky, parfumové nádobky rozmanitej formy, fotografie umelcov, tanečníc, miniatúry, zrkadielka…

Frajla Riky, tenká, chudá Viedenčianka, znala obyčaje svojej veliteľky a rozkladala sa v dome podľa jej intencie — naozaj, pani a spoločnica, či dueňa; ich bagážia tak zaplnila dom, že všetci ostatní cítili sa pritisnutými k stenám, ak nie vytisnutými na dvor. A to ešte pri migréne, ktorá Lenóru nútila k tichším pohybom. Ostatne migréna skoro prešla, akonáhle zaviala domom jej vlastná atmosféra.

Dva dni trvala transfigurácia domu, keď prišla bagážia z Rúbane, na tretí deň bolo všetko hotovo. Na štvrtý zjavili sa už i návštevy; prišla baronesa s „vnukom“, mladým človekom, na ktorom bolo poznať, že bol vojakom a kvitoval. Sotva odišli — tužibuď vtrhol do dvora Robina navštíviť dcéru, nie sám, ale s kuzínami a jednou tetkou. Robina bol v ošumelom letnom kabáte, opätky mal vykrivené, tvár červenú a páchol pálenkou na dva kroky. Kuzíny a tetka lichotili dievčencom a strašne mnoho kávy pili.

Jedným slovom, dom prestal byť vlasťou Drevanských a premenil sa na robinovskú kúriu. Slovenčina mizla z domu — kvôli spoločnici Nemke všetko hovorilo po nemecky… kvôli iným návštevníkom po maďarsky… Lenóra sama miešala jazyky: nemecký, taliansky a francúzsky do zlej slovenčiny a ešte horšej maďarčiny.

Metamorfóza domu stala sa síce rapídne temer s prvým zavanutím Lenórinho parfumu, ale pritom s takou silou a prirodzenosťou, že nik nepomyslel na odpor — okrem Tinky. Na piaty deň, vyobliekaná na slávu, s vyplakanou tvárou zjavila sa v Jánovom kabinete a prosila o prepustenie… Ján sa zhrozil toho… táto babka bola taká zrastená s domom, že zdalo sa mu, skôr vyborí sa zadná stena Krásneho domu, než by ho opustila Tinka Kabelová. Ale tak bolo, a nie ináč… Tinka neodôvodňovala svoj odchod; Ján i tak vedel všetko. No predsa sa opýtal:

„No, Tinuška, vy nás opúšťate… azda vám je plat malý…“ ale hneď začušal, pocítiac, že povedal hlúposť…

„Už som stará… mám po Kabelovi chalúpku… sestrine deti dorastajú — chcela by som im niečo…“ dala sa do fňukania, prikladajúc rýchlo po sebe biely ručníček na oči i líce.

„Nemôžem vás zadržať,“ (Ján prvý raz vykal Tinke — tak mu to prišlo nevdojak) „ale vedzte, kedykoľvek by vám prišla vôľa navrátiť sa — môj dom je otvorený,“ a tu sa sám rozcítil a oči mu navlhli… Vytiahol priečinok písacieho stolíka a vyplatil Tinke služné.

„A teraz choď mi z očú!“ zavolal prísno a horko, a tým výbuchom potlačil slzy, ktoré už-už chceli vybuchnúť. Tinka zobrala trasúcimi sa rukami svoju mzdu a rýchlo vyšla.

„Nebude dobre!“ riekla vo dverách sama sebe, ale tak hlasno, že to i Ján počul.

„Nebude dobre, nebude dobre,“ opakoval slúžkine slová Drevanský, chodiac po izbe, „nebude dobre, nebude dobre!“

Mirko, ktorý bol na tri dni u otca v Rohove, prišiel sa odobrať od Drevanských a našiel už dom celkom premenený. Lenóra chovala sa k nemu s chladnou vysokomyseľnosťou: ona ho temer doprosta vyháňala tým, že ho nevidela, nespozorovala. No veď on chcel len prenocovať a včasne ráno ísť do Rúbane a ta ďalej do sveta a jeho hluku… Tichý slovenský kraj nemal už preňho príťažlivosti. Jemu zmŕtvel… S Máriou bol i tak málo, kamsi sa tratila. Chodil s ňou po záhrade, a tam už úplne zvedel svoj osud. No čím určitejšie Mária brala mu všetku nádej, tým horúcejšie pálila ho rana… naozaj rana, lebo pri pohľade na ňu cítil v prsiach fyzický bôľ.

Už odobral sa od diev, ktoré riadne spávali v podstrešnej izbe odvtedy, čo ich macocha s Rikou opanovala dom. Jána nebolo doma. Sotva desať dní trval nový život v Krásnom dome, a on už po druhý raz cestoval — pravda, len nakrátko. U Lenóry bolo dnes dosť žien. Baronesa bavila sa od štvrtej a priviedla so sebou druhého mladého človeka s belavou briadkou a nákrčníkom a la lord Byron. To bol básnik a mal už v Rohove čítacie večierky, na ktorých čítal básne vo viedenskom a či už rakúskom dialekte so samými deminutívami, ako „Lüfterl, Mäderl, Wängelein a Herzelein^[60]“. V polovici, obývanej temer výlučne Lenórou, hrmel klavír a bolo počuť dosť príjemný tenor Giesebrechta Kuna Lothara. Giesebrecht Kuno Lothar boli tri pseudonymy, on volal sa sucho Jozef Mayer.

Pre Mirka nebolo prístupu, ani kde spieval Giesebrecht Kuno Lothar, ani kde išli na pokoj dievčence. Júlia s ním sympatizovala, to videl jasno pri odobierke. Mária hľadela pokončiť formálnu odobierku, ďakovala za priazeň a uisťovala ho, že mu zostáva vždy vernou priateľkou. Bolo to suché a hlúpe až do zúfania. Jula šibla prvá po schodoch; vo svojej zápalistej fantázii urobila si nádej, že medzi Máriou a úbohým Mirkom padnú nejaké slová, čo by ho potešili. No Mária, pravou nohou na prvom stupni schodov, podala mu ruku, a keď ju on stisol, silou vyrvala ju z jeho dlane.

„Šťastlivú cestu!“ riekla sucho a tichým krokom šla hore príkrymi schodmi.

„To je všetko?“ zamierajúcim hlasom riekol Miro.

„Všetko!“ odpovedala Mária na polovici schodov, no nachýlila sa svojím elastickým driekom nad zábradlie a milo mu kývla hlávkou.

Zaľúbenci čerpajú nádej i z takých maličkostí, ktoré vôbec nič neznamenajú. Mirko z milého nachýlenia hlavy razom postavil si vzdušnú budovu nádeje. Mária už dávno zmizla v hornej chodbe, a on ešte dlho stál pod schodmi a hľadel upevniť v pamäti jej milé kývnutie hlavy. Zo salóna ozýval sa klavír a spev Giesebrechta Kuna Lothara. Mirko hodil hlavou, pohladil svoje dlhé, vlnité vlasy a šiel do svojej izby za kuchyňou pakovať svoje dobro, lebo mal okolo šiestej sadať na voz do Rúbane. Bol skoro hotový. Čudotvorná palica, v ktorej bolo toľko inštrumentov, bola zviazaná, kufrík v poriadku; fotografický aparát visel na vešiaku.

Ale spať sa mu nechcelo. Otvoril oblok, obrátený k záhrade. Milý večerný chlad ovial mu tvár. Zahasil sviecu a hľadel do záhrady. Bola dosť temná, bezmesačná noc. Nebo, kryté riedkymi oblakmi, pnulo sa v ohromnej výšave nad krajom. Zachcelo sa Mirkovi poprechádzať aspoň záhradou, ktorú už sotva uvidí, a keď si úprimne vyznal, i obzrieť dom a to vidieť a počuť, čo sa robí v prednom trakte. Otvoril i druhé krídlo obloka, odložil vyšívanú podušku — a hup, už bol na verande a z verandy v záhrade. Srdce mu mocne bilo, ačkoľvek vedel, že nič nezákonného nepodujíma. Na gazdovskom prednom dvore stála ekvipáž baronesy, Lenóra vyprevádzala svojich hostí. Mirko zastal na uhle a videl, ako sa odberá Giesebrecht Kuno Lothar od hostiteľky, ako pomáha baronese do voza. Voz odišiel — a svetlá pri dverách sa stratili.

Mirko prešiel do záhrady. Temná búdka zvala ho… ako dobre bude posedieť potme, v príjemnom nočnom vzduchu. Vošiel do búdky, položil hlavu na stôl a počal myslieť o tom, že vlastne čo on robí, je romantika, neznášajúca sa s jeho „remeslom“, s jeho štúdiom, s jeho celým určením. Už prestúpil o celé štyri dni dovolenú od Linhardta — a aké práce ho čakajú! Akou dôverou poctil ho starý svetochýrny majster, práve jeho, aby vypracoval nákres gotickej fasády ku starému kostolíku z doby prechodnej, teda doplniť to, čo zameškali urobiť ľudia pred štyristo rokmi. Teda mu dôveroval, že práve to vie, za čím tak túžil. A on dá sa zvádzať týmto tichým, bezvýznamným mikrokozmom slovenským, z ktorého nič preňho nepochádza, len nezdar, zahanbenie a duševný nepokoj. Anna Kalinová vo Viedni bola taká dôverná, tak srdečne s ním hovorila, tak voľne opierala sa vo valčíku na jeho prsia… A tu ti ani ruky poriadne nepodajú… Ach, ale aké ruky… Nie ruky, vystískané v rozličných valčíkoch; hľa, v tom, v tom je rozdiel…

Vtom začul rýchle ženské kroky, sprevádzané šumom šiat. Zdvihol hlavu, napravil okuliare tak, aby jasnejšie ukazovali do diaľky. Okolo búdky, v tme síce, ale menšej, než bolo v búdke, šibla ženská postava. Skoro zatým vrzli vráta, vedúce ponad Lipovku do poľa. Mirko viac citom než zrakom šípil, že to bola Mária. Na palcoch, ako kmín, letel k potoku. Vráta boli otvorené, mostík vrzol ešte pod šibkým krokom. On sa zatajil. Potom prebehol mostíkom a šum šiat mu prezradil, že Mária ide nie hôrkou, ale maninou hore potokom, chvatno, neobzerajúc sa… Čo mal robiť biedny Miro? Či zavolať na ňu — to by bol iste i urobil, keby razom nezahlodal ho červ žiarlivosti, a to tak silno, že temer padol do potoka… Už chápe tú chladnosť, tú nedotknuteľnosť… Už je po ideále čistoty, po láske, po romantike, po všetkom! Ale vedieť chce aspoň, akým spôsobom utratil šťastie života, svoj ideál, svoju vieru v ženskosť a krásu ženskosti. Ach, samé Anny, samé Kalinové! Ba samé Lenóry! Iste Lenóry.

Celý oslabený žiaľom bral sa ticho za stopami Márie. Ľutoval ju, ľutoval sám seba i svoje sny, v ktorých sa videl s ňou naveky spojený. A k žiaľu a ľutovaniu pridružil sa hnev. Kŕčovite tisol v pravici veľký otvorený vreckový nôž na pero. Ha, ako sa vrhne na zvodcu, ktorý plúži sa k tichej dedine, aby obral devy naše o česť. Bohzná, akým činom, jemu predstavil sa Lacko Vrábeľ, trebárs vedel, že je ešte v Pešti; hnev a fantázia nedržia sa suchej logiky… Za niekoľko minút, kráčajúc po pravom brehu Lipovky, Miro bol istý, že nájde Laca, ktorý už na Vianoce tak tuho dvoril Márii. Ruka stískala oceľ ešte silnejšie. Krotký Kladný obrátil sa na krvižíznivého tigra. A vskutku: predstaň pred neho v tejto chvíli Ladislav Vrábeľ, on by bol vstave vraziť mu svoj nôž priamo do srdca.

Už boli za dedinou — Lipovka, obrastená jelšinou, krútila sa napravo k horám — tu bola tenká lavička cez ňu na druhý breh. Mária stíšila chod a tichým krokom prešla na lavičku. Nebo bolo sa sčiastky vyjasnilo a drobné letné hviezdy osvecovali mliečnym hmlistým polosvetlom jej postavu. Lavičkou prejsť i vo dne bolo dosť ťažko — bola bez operadiel a ešte sa elasticky prehýbala. No zdalo sa, nie prvý raz Mária robí túto krkolomnú cestu. Vzpriamila sa, rukami, vystretými na obe strany, pomáhala si držať rovnováhu. Za každým krokom prehýbala sa lávka. Keď už mala za sebou vyše polovice, Mária sa rozbehla a drobnými krôčkami bežala úzkym brvnom, i zmizla, taktiež behom, v húštine, rozkladajúcej sa na druhom brehu Lipovky.

Kladný vyhľadal užšie miesto a rozbehnúc sa preskočil ho. Lávka veľmi vysoko vyčnievala, na nej bola by ho snáď zbadala. Ale takto stratil jej stopu. Darmo načúval šelest — nebolo ho; položil ucho na zem — nič nepočul. I hodil sa prosto nízkou húštinou, z jelší, vŕb a tŕstia zloženou. Nikde nič. Mária zmizla mu ako tieň, ako duch… Ba či to všetko nenie plod premrštenej fantázie, následok rozpálenej hlavy a uboleného srdca? Na ňu mysliac, len ju majúc pred sebou, hádam namyslel si to všetko a ženie sa poľom a vodami za fantomom. A čo nôž tak hrozne tisne, až ho bolí dlaň? Veď Lacko Vrábeľ je fantom, kde by sa tu vzal, tak i Mária fantom, kde by sa tu vzala, ako by prešla tmou… Mirko pritisol pero na chrbte noža a zavrel blýskavú oceľ. Ale vrátiť sa nemal dosť sily a triezvosti. Šiel ako stroj, nehľadiac na cestu. Už sa vynoril z húštiny. Nebo sa vyjasnilo ešte viac, jeho hviezdy slabunko svietili na úhory, ktoré zdali sa byť jazerom, na oziminy, černejúce sa ako súkno, na raže s nádychom do šeda. Farieb nebolo, len hmlisté prechody z temna do pološeda.

Na Mira mala príroda vždy mocný vplyv, i teraz, keď bol hádam najnešťastnejší v živote, ona mohutným, tajomným dychom viala naňho, takže zakrútila sa mu hlava a on počal kráčať strmým krokom, akoby chcel ta bližšie k nej, do samého jej vnútra, skadiaľ rodia sa tie tmy, tie svetlá, to hrozné i jemné, to ohlušujúce i upokojujúce. Polobehom vyšiel miernym svahom a zostal nad kotlinou, veľmi hlbokou z tejto strany, obkľúčenou terasami amfiteatrálne. Tam mládež koričnianska tancúvala pri hudbe Hrebeňa a Kútika, tam prevádzala svoje starodávne hry… Ohromná borica rástla na dne kotliny, sama jediná, ale stačila svojou rozvetvenou korunou zasklepiť temer celý priestor. Borica bola nielen koričnianskym, ale krajovým divom prírody, často odkresľovaná, obdivovaná znateľmi horského diela.

Ale čo, či naozaj ušla s Mirom nezdravá fantázia ako splašený kôň? Pod boricou je živo… vidno v šere čosi hmýriť sa… už blysol malý plamienok… Okolo neho tmolia sa ľudia. Mirko zatajil dych. Nie, to nie je fantázia. Pri slabom svetle ohníka pozná už starého richtára Kúdeľu, krivého Ondreja, Ryhovú… Neboráci „svätí“, ako ich volali posmešne, sem sa skrývajú so svojím blúznením, dumal Mirko, a vec počala ho zaujímať. Zbadal zo svojho vyvýšeného stanoviska nad terasami, ako ich pribúda, ako tiahnu hore potôčkom, prítokom Lipovky, nové a nové postavy, mužovia i baby. Viem, dumal Mirko, že im zakázali schôdzky u Ondreja; Rybka za nimi, neborákmi, sliedi ako vlk za ovcami. Nuž takto si pomáhajú! Bože môj, keby títo ľudia boli takí horliví v inom, praktickom, ako pri tomto čudnom zablúdení… Hja, zablúdenie povstalo z nich samých, a musí mať veľké, hlboké príčiny.

Mirko sa učupil, podliezol bližšie a skryl sa v neveľkom výmole, ktorý ústil do kotliny. Tam kryl ho bazový ker. Ohník veselšie zaplápolal, širokoplecí muž poodišiel — pri ohníku, slabo svietiacom, videl Mirko strojnú, štíhlu postavu Márie Drevanskej. Ona založila ruku za bedrá a s úľubou hľadela do ohníka. Okolo nej šerý dav báb v robotných šatách, s plachtami cez hlavu, mužovia v ožltnutých halenách, bez klobúkov. Márii priniesli snop, ona sa naň posadila a polosediac, pololežiac oprela hlavu o ruku. Teraz mohol Mirko pozorovať dosť jasne jej tvár. Bola bledá, ale krásna, ako na antickej soche. Čistý grécky profil — no oči boli nie mramorové, ale živé a svietiace v bleskoch malého ohníka. Na hlave mala čiernu šatôčku, práve tak zahodenú, ako mali ostatné ženy. Vidno bolo, že podľa možnosti chcela sa k nim blížiť i rúchom. Nechala doma klobúk — no svoju krásu a mladosť musela len so sebou vziať, a tie vyzdvihovali ju spomedzi žien vysoko, vysoko. Ona bola ako svetlý anjel medzi príšerami. Mirkovi zase pozdalo sa tu staré: nikdy nevidel ju takú krásnu, nikdy nehorela v ňom taká sžieravá, boľavá túžba ako teraz, túžba aspoň dotknúť sa jej šiat, dotknúť sa bielej, mramorovej ruky, ktorá osvetlená ohníkom tak voľne ležala na jej tmavých šatách.

Obraz bol uchvacujúci. Mirko videl, že rozostavujú stráže na okolité kopce a na kraje kotliny. Neďaleko od neho zastal si územčistý sedliak — druhý stál pri východe menšieho výmoľa. Mirko bol obstúpený, takže mu nebolo možné ani pohnúť sa bez toho, žeby ho neboli spozorovali. Tak sa stal nevoľno svedkom nočnej schôdzky a spolu zajatcom koričnianskych „svätých“.

Pohľad na schôdzku bol zaujímavý… Akonáhle boli stráže rozostavené, vatra sa rozohnila a osvietila veľké zhromaždenie. Jej blesky ukázali nových ľudí, ktorí nemo, v tme ležali po terase, pod boricou i okolo potôčka. A divno, pri borici stál i Tomáš Drevanský, Michalov syn, ktorého nebolo na Jánovom mene. Ako príde tento boháč Lipovan na schôdzku biednych Koričňancov? Vidno, vec počína ísť širšie, než si ľudia myslia. Skoro po rozhorení vatry predstúpil Kútik, v rukách husle.

„Aby nikdy viac nevydali hlasu k hriešnym radovánkam,“ riekol a hodil nástroj na oheň. To samé urobil Hrebeň s gajdami. Ženy a devy počali hádzať do plameňov stužky, výšivky… V celej, pre Mira sprvu karikatúrnej ceremónii, počala byť vážnosť, keď vystúpil krivý Ondrej. Jeho tvár bola bledá, oči svietili náruživým ohňom.

Počal hovoriť pred ohňom, jemu do tváre hľadeli krásne oči Márie.