Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky I.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov

4. Cyrilský dokument

Veruže stalo sa veľké prekvapenie v Rohove. Boli tam sladké okamihy radosti, len biednym a uníženým známe. Nebo neuštedrí také chvíle nevydedeným; také chvíle si treba zaslúžiť celým morom strádania.

Mirko zhodil v saniach Drevanského ťažké botoše, schytil svoj kufrík, zabudol dať Jožovi na pivo a letel svojím ľahkým krokom hore úzkymi schodmi. Tri stupienky bral naraz, vzdor tomu, že sa mu ťažká bunda medzi nohy plietla. Naľavo v prvom poschodí zazrel dobre známe dvere s okienkom. To jeho rodičovský byt. Dvere zvláštnou náhodou neboli zatvorené, ako obyčajne bývali, on vhupol do malej kuchynky. Ovial ho dobre známy, domáci zápach, celkom zvláštny, akého nevoňal nikde na šírom svete. Naľavo uzrel dvere do otcovského kabinetu — druhé viedli prosto do hosťovskej, ale on obrátil sa hneď ku kabinetu. Už si predstavil, ako uvidí otca zhrbeného nad písacím stolom. Ale nič, chyžku našiel prázdnu. Na vešiaku visel dobre známy otcovský župan a jeho čierna, hodvábna čiapka, na jednoduchom regáli, číslované s akuratesou kancelárskeho človeka, ležali zväzky listín v modrých došticiach. Plán Viedne z čias Sobieskeho bol nalepený na tuhom papieri a visel na stene. Pri obloku stála úzka, vysoká bibliotéka; starík, keď chcel k vyšším priehradkám, stúpil na stolec, na ktorý nakládol najprv múr tlstých bachantov. „Historická almara“, uzavretá na dva zámky, zaujímala temer štvrtinu celej chyže. Mirko zhodil bundu i zimník, poopravil svoje lesknúce sa dlhé čierne vlasy, pričesal kefkou briadku a fúzy, a tak, akoby nič, prešiel do hosťovskej. Mať jeho, hoci nestará, ale biedou skľúčená, nápadne drobná osôbka, sedela pri obloku a hľadela na rohovské námestie. Ona i zazrela sane pred domom, ale dom, v ktorom bývala, mal viacero stránok; či málo saní zastávalo? K tomu v prízemí nachádzal sa hostinec s nápisom „Eis-Bier“. Až keď vrzli dvere, obzrela sa. Jej drobné, pracovité ruky klesli do lona. Veľké, čierne oči vyvalila a ihneď zatvorila. Potom chcela vyskočiť, ale údy neposlúchli. No tu ju držal už syn v náručí a bozkával na líce. Cele ju vzal do náručia, zdvihol a odniesol k divánu.

„Miro!“ zavolala, a slzy vyronili sa z jej ešte vždy prekrásnych čiernych očí, „tys‘ ma mohol usmrtiť! Tak ma tuto zabolelo,“ ukázala na prsia. „Ach, keď si len tu!“ a vytrhla sa z ramien synových, sadla ďalej a hľadela naňho materským, skúmavým a pritom milujúcim pohľadom. Pritom mala akýsi nahnevaný výraz na tvári. To vždy, keď bola rozčúlená, ľahostajné, akým rozčúlením. „Tak dávno, tak dávno, čo som ťa nevidela — ale budeš hladný — bože môj, ja hlúpa… budeš čaju, kávy… Premrzol si.“ Vyskočila na nohy a počala metať sa po chyži, nevediac, kam prv.

Ubezpečil ju, že mu nič nechybí, ničoho si neželá, len ju vidieť. Nedal jej odísť. Až otec príde…

Na schodoch zakašlal niekto.

„To je on,“ riekla šťastná Elena Kladná. „Ach, ako sa poteší.“

„Počkaj, mama, musím ho tiež prekvapiť.“ Skočil z divána. „Nehovor nič, len ho pošli do kabinetu.“ Mirko sa šuchol na palcoch do otcovej chyže, obliekol otcovský župan a sadol si k jeho písaciemu stolíku, nahrbiac sa tak, že golier zakrýval jeho čierne kudry. Na hlave mal otcovu čiapku z čierneho hodvábu.

Starý Kladný na očiach ženy videl ihneď, že sa čosi dobrého stalo a že je rozčúlená. Pevne myslel, zase nejaká zásielka prišla… „Nuž čo, list či paket?“ pýtal sa s radostným úsmevom, vyzliekajúc svoj „prorocký manteľ“. Bol to starý kepeň so širokým golierom, ktorý mu v Rohove zadovážil posmešný titul „archívneho proroka“.

„Nič neprišlo z pošty,“ riekla Elena, ale nemohla sa zdržať a chytila muža okolo hrdla…

„Choď, choď, stará!“ Vymanil sa z jej objatia a zakašľal, „chceš ma zadusiť?“

,Iste bol tu listár,‘ podumal, utvrdený ženinou ľúbeznosťou, a podľa obyčaje šiel do svojej chyže. Mirko nevydržal sedieť zhrbene pri stole, a práve keď starík vchádzal, mal hlavu vystretú. Spod čiapky na golier župana padali jeho čierne dlhé vlasy.

„Kmín v dome,“ s dobrým úsmevom riekol Józ; on už po kufríku a bunde badal, čo sa stalo, „Vedel som hneď, vedel som…“ ale ďalej už nevládal, čo ako sa chlapil. „Zlodej, figliar, šibal…takto neoznámiť…“ Mirko bol už zhodil župan a bozkával otca. „Čo tu chceš? Čo tu hľadáš?“ zase počal otec, „von s ním!“ Ale jeho oči sa smiali a slová v hrdle viazli. Čokoľvek by bol povedal, všetko žiarilo láskou a nevýslovným šťastím. V úrade volali ho i „suchou dušou“ pre jeho absolútnu chladnokrvnosť ku všetkým mestským i kancelárskym novinkám, klebietkam, dôležitostiam, ani nešípiac, že slabý, bezpomocný, trpezlivý Kladný mal v sebe viac ohnivého citu než celý slávny magistrát Rohova.

„Na Štedrý večer som prišiel, tata, vari ma vyhodíš? Či bude nadelenie?“

„Bude, bude, Mirko — kedy si prišiel, ako, odkiaľ? …“

Až tu napadlo Mirovi, že kočišovi nič nedal. Zbehol prostovlasý dolu schodmi. Jožko stál pred krčmou v prízemí a pil pálenku z malej fľašky. Krčmárka Regina, tučná na pľasnutie, stála medzi dvermi, ako temer vždy, a uspela sa ho dôkladne vypýtať, odkiaľ ide a koho priviezol.

„Pozdravuj, Jožko, oddaj paklíky a povedz, že do Lipovej prídem naisto — zbohom.“ I dal mu do ruky niekoľko šestákov.

„Máme poslať druhé kone?“

„Popros sváka, že áno, ale iste — pešo je ďaleko!“

Jožko dotiahol svoju pálenku, sadol do zadného sedliska a ako pán letel rohovskými ulicami.

Kladný počúval oblokom na chodbe ich rozhovor.

„A ty chceš do Lipovej?“ cele zarmútený opýtal sa syna.

„Na prvý sviatok,“ trochu studeno riekol Mirko. Jemu boli nepohodlné vysvetľovania, lebo znal otcovu nechuť k domu Drevanských. Starý raz vo veľkej potrebe obrátil sa bol k nim, a Mišo Drevanský odbavil ho priateľským, ale tým bôľnejším: nie. Druhý raz, keď sa už Józa nemal kam obrátiť (ku Jánovi mladšiemu nechcel, vediac, že podporuje Mirka), prosil Sama o pôžičku. Samo mu pôžičku dal, pravda len na riadny úpis, vymienil si úroky, a keď prišiel zrok, inkasoval požiadavku nemilosrdne.

„No, čo po strastiach budúcich dní,“ riekol s násilne vynútenou veselosťou starý Kladný, „užime prítomnosť! Ach, Mirko, ako som rád, žes‘ prišiel! A hodný si, neúrekom. Ako si zmužnel! Nuž, čo nového vo vysokom svete?“ Józa naisto veril, že jeho syn, ktorý učí ministrových synov, má veľké vedomosti o dielach „vysokého sveta“. Pravda, on nevedel, že jeho syn u ministra hrá omnoho menšiu úlohu než posledný domestik. Že prichádza punkt na určitú hodinu do osobitnej chyže, kde ho už čakajú dvaja žiaci; prejde s nimi úlohy, zadané v ústave, a ticho odchádza, nič nepočujúc „z vysokého sveta“. Nevedel, že dámy, ktoré časom navštevujú Mirkovu hodinu, nič mu nevyzradzujú, sotva s ním hovoria, prídu a odchádzajú ako bytosti z výše, ako bohyne. Pre Józu bolo dogmou, že spása národa, všetko šťastie príde z Viedne, iniciatívou Najvyššieho domu. Až pricitná lojálnosť staríka nemala hraníc. Znášal všetky posmechy, dal si špintať do „bach-husárov[21]“, do „švarcgelbov[22]“, keď bola móda červenobielozelená, a teraz, keď červenobielozelená móda[23] opalizovala do „švarcgelb“ a zase ho našinci vysmievali, on zostal verný svojej dávnej láske. V jeho detinskej, nezlobnej duši nemalo miesto žiadne pochybovanie o riadnom behu vecí. Čo zlého sa deje, to sú len aberácie časové, ponímajúce, ako keď chmáry zakrývajú chvíľami nebo. Či zato nieto neba, že ho oblaky zamútili?

„Dajte si pokoj,“ hovorieval, „len on nám pomôže! On miluje národy… len nech zmiznú zlí radcovia, a oni zmiznú.“

„Čo ťa po vysokom svete,“ riekol sucho Mirko, „tam pre nás nekvitnú ruže.“

„I ty si taký! Ty, môj Mirko! I teba nakazili! Vidíš, to mi je ľúto! Ja sám ešte dožijem obrat, a vy mladí, už zúfate. Ty denne môžeš hľadieť na Štefanskú vežu[24], na kolosálny pomník slávy, signum[25] vernosti, oddanosti, a zúfaš! A všetci vy mladí zúfate.“

„Nezúfame, ale nekolíšeme sa v márne sny a blúznenia! Čert pamätá na vaše zhrdzavené zásluhy, na vašu hlúpu vernosť. Tak svet netečie.“

„Nie, syn môj! Tys' možno učenejší než ja, chudák, pisár, ale vernosť a oddanosť, pamätaj si, vernosť a oddanosť, to sú veľké city! Ony nemôžu zmiznúť bez stopy. Vernosť a oddanosť, pravda, dlho môžu byť nevidené, a lichotenie so zradou v zápätí triumfuje… Ale…“

„Ba, ešte sa povaď, ty starý, s vlastným deckom, ktoré nám len tak nečakane prišlo, pre tú ohavnú politiku!“ riekla mať, ktorá medzitým navarila riedky, bledý čaj. „Daj mu radšej náležite oddýchnuť z cesty.“

„Ach, bože môj, netresci nás! Pravdu máš, stará. Syn príde z ďalekého sveta, a tu prvé: nešťastná politika.“ A zasadli za stôl. Mirko rozprával o Viedni, o svojich štúdiách, o divadle. Mať ho počúvala, nestrhnúc svoje čierne oči z jeho tváre, až otec ho pretrhol oznámením istej tajnosti… Bol by syna už neraz pretrhol, lebo to, čo syn hovoril, málo ho zaujímalo, ale mať po každý raz položila svoju malú peknú ruku na žilnatú pravicu mužovu, aby mlčal. Ju zaujímalo všetko, i štúdiá, i orchester Karlovho divadla, i opisy nových stavieb viedenských; to, čo otec chcel oznámiť, bolo jej dostatočne známe. Otca tajnosť pálila, tak rád bol, že má okrem ženy človeka, ktorému bolo možno zdôveriť sa.

Józa totiž našiel v archíve mestskom listinu, popísanú podivnými písmenami. Šípil, že to môžu byť staré slavianske litery, ale neveril sám sebe, jeho radosťou rozpálené srdce triaslo sa strachom, aby niekto nespozoroval nájdený poklad. Nech sa dozvie o ňom zúrivý maďarón notár Ján Dünnagel[26], alebo do hlupoty vypitý „pudmister“, rukopis spália a pochovajú na večné veky. Veď už raz našiel v archíve pána z Pešti, ktorý prehrabával sa v ňom, ale okrem, že narobil valne neporiadku, nič kľudného nevykonal, hoci i mal od peštianskeho múzea mastné diurnum[27]. Večierkom, sám, potme Józa šiel do archívu zachrániť nájdenú drahocennosť pre vedu a národ. Tisíc úzkostí obkľúčilo jeho biednu dušu. Nezapáliac svetlo, svojimi skúsenými rukami nahmatal fascikel a vytiahol z kasne. Šťastie mu žičilo. Fascikel bol v jeho bočnom vrecku. Ticho sa kradol temnými schodmi mestského domu… Pozorne, po palcoch stúpal nadol.

„Už znám pocity kmína, ktorý plahočí sa s ukradnutou korisťou.“ Starík zastal a hlboko vzdychol. Potom pokračoval:

„Už som bol celý natešený… V tom na schodoch počujem šramot, a slabé blesky lampášika zo spodku padali na strednú platformu schodov. Do mňa akoby nôž vrazil… Čo robiť: vrátiť sa, ísť napred? Slabé svetlo osvietilo starú almaru, kde predtým držiavali zbroje hajdúchov. Za ňou bol kút… Poď ja do kúta… stojím, stojím viac mŕtvy než živý. Nedýchal som, nedýchal, syn môj. Pravou rukou tisol som kŕčovite bočné vrecko kabáta, v ktorom sa nachodil môj poklad. Srdce mi búchalo — ej, verubože, čujno búchalo v hroznej tisine. Sám som sa bál toho buchotu: klop, klop, klop, klop, a tisol som ešte silnejšie písma na prsia. Svetlo sa blíži… čujem kroky, ale nie smelé, prirodzené kroky človeka bezstarostného, ale také kmínske kroky, ako boli moje tamhore v archíve… A hľa — skutočne na palcoch blížia sa dve postavy: notár s kasírom. Iste do archívu, aby zistili, že chýba fascikel 1324… Už som sa chcel vynoriť zo svojho úkrytu a hodiť sa k nohám predstavených. No mŕtvota, jedine mŕtvota, ktorá zasiahla údy moje, zadržala ma. Nie — oni nešli do archívu, ale zvrtli naľavo ku kancelárii; tam sa nachádza i kasa, i hlavné knihy. Celý balvan zvalil sa mi z pŕs! Do údov mojich razom ako elektrinou vrazil život, ľahučko ako páper, zletel som dolu schodmi… Doma som odpísal, vlastne odkreslil kus rukopisu. Zašlem nášmu učenému doktorovi Miloslavovi, a predstav si moju radosť! Všetky úzkosti, ktoré som pretrpel za zbrojovou almarou, obrátili sa mi v radosť a sladkú rozpomienku. Náš drahý doktor mi píše: listina je písaná starou cyrilikou, znie, ako mohol vybrať zo zlomku o privilégiách, daných majiteľovi zámku Rohova, a môže pochádzať z desiateho alebo jedenásteho storočia. Práve teraz kopírujem ju cez hodvábny papier. Hľa, v starine dokument nášho života, našej kultúry.“

Milo bolo hľadieť na oduševnenú tvár Józovu. Oči svietili ideálnym, čistým bleskom… Pri rozprávke sa výraz jeho dobráckej tváre menil, city ihrali v jeho šedých očiach. Pri opise úzkosti, pretrpenej za almarou, celá tvár sa zvraštila do komična, a keď rozprával o šťastnom konci, smiala sa tá istá tvár a pritom zjasnila sa do mlada.

„Mnoho ty máš úžitku zo starej škrabaniny,“ poznamenala Elena, ktorá už nebola napnutá pri rozprávke mužovej; počula ju živšie hneď na druhý deň; pod sviežim dojmom Józa rozprával obšírnejšie a náhľadnejšie, a počula ju potom niekoľko ráz. „Mal si radšej vyzvedieť, čo robil starý zlodej Dünnagel s kasírom neskoro večer v kase!“

„Naozaj, otec,“ riekol Mirko, „nebola ti predovšetkým čudná nočná návšteva v mestskej kase?“

Józa urobil dobrácku tvár. „A čo mi malo napadnúť? Bol som rád, že ma neprichytili.“

„Vidíš, otec môj, aký si divný. O staré privilégiá hradu Rohova sa staráš, reskíruješ nočné návštevy mestského archívu, ale nepamätáš, že notár Dünnagel je hlavným vrahom tvojím, statočných mešťanov, bodrých kňazov a učiteľov po vidieku! Že vás tyranizuje, preháňa — veď i tebe zavesil disciplinárky — bašuje a potláča každé národné hnutie. Veď si mi písal, že zakázal ochotnícke divadlo v Rohove s bláznovským odôvodnením, že slovenčina je zakázaná vo vzdelanej spoločnosti a trpí sa len na jarmoku, a i to len dočasne, že habe časopisy, bojkotuje remeselníkov, ktorí čo len šuchnú, že sú Slováci. Hrad Rohov leží dávno v rumoch, a i tie rumy už pozvážali na stavbu majerov — iba základy poznať. Mal si prichytiť notára! Modliť sa nešiel do kasy! A ešte s kasírom! Pekný pár!“ Mirko pohladil svoje dlhé, čierne vlasy a zlostne pozeral jasnými okuliarmi v zlatých drôtikoch, jemných ako vlas. On bol tiež dobrák, temer otcovi sa vyrovnal, ale predsa vrela v ňom i matkina rozhorčená krv. Kus čertoviny v ňom trčalo, bez ktorej dobráctvo je veľmi pochybný dar nebies.

„Veru ja by som narobila taký tartas,“ riekla Elena a narovnala svoju malú, subtílnu postavu, „že by sa bolo zbehlo celé mesto, i strážnici s halapartňami. Čisté veci tam nerobili! A keby iné nie, už ten škandál…“

„A v mojom vrecku mestské listiny! Veru ste pekní radcovia… Nech každý sám zodpovedá svojmu svedomiu… moje je čisté, ja originál vrátim, a s nimi tam nech boh naloží.“

„I tak idú chýry o notárovi! Prvý kartár v stolici! Kone, nestudné ženy, karty, méble z Viedne, hostiny, akých Rohov nevidel…“

„Elenka,“ temer prosebne riekol Józa, „nepremlúviš proti blížnemu svému… Elenka…“

„Zlodej, čo ma škrtí, nie je mojím blížnym,“ riekol Mirko.

„Taák… Zabudol si už Písma, syn môj; vytisli ti ich matematické formuly, bujný, viedenský život zotrel katechizmus… Každý človek je naším blížnym, i notár Dünnagel… Vy, farizeji, zabúdate na Samaritána…“

„Samaritán bol muž srdca, charakteru a jeho zmilovanie sa nad raneným nešťastníkom je krásne… Ale povedzme, Samaritán vyšiel o hodinu prv z hostinca a zišiel sa so svojím klientom v ten moment, keď ho dvaja zbojníci ešte len držali za hrdlo! Nuž čo, či Samaritán, považujúc podľa tvojho katechizmu i tých zlodejov za blížnych (Dünnagel je ešte horší, zbíja celé mesto), bol by ušiel, a či ako človek srdca a charakteru nebol by bránil napadnutého, a tak spojenými silami nebol by zahnal tvojich zbojníckych blížnych do čerta, a trebárs jedného tak očakol svojou samaritánskou bakuľou, že by mu bolo dosť?“

„Neprekrúcaj slová Písma,“ riekol bezvládne Józa a schúlil sa dohromady. Mať mala radosť z Mirka. Ona mnoho trpela po celý život tým, že jej muž svojou dobráckou ústupnosťou nevedel zastať ani svoje osobné záujmy, ani dobro rodiny rozmnožiť. Čo otec v synovi menoval tvrdosťou, pohanstvom, v tom ona videla silu a práve drahocennú vlastnosť, ktorá chýbala otcovi.

Keď už išli spať a Mirko zahasil sviečku v malej izbuške, susediacej s hosťovskou, počul vrznúť dvere. V pančuchách prišla k nemu mať.

„Spíš?“ pýtala sa ticho.

„Nie, mama,“ riekol Mirko, „premýšľam o otcovi. Keď mi boh pomôže, ani minútu vás nenechám v tomto smradľavom hniezde. Chudák otec!“

Elena sadla na posteľ a hladila Mirka po dlhých vlasoch.

„Ach, Mirko, ako si mi po duši! Ale, syn môj, chráň sa tam v tom svete! Si mladý! Pudmistrov syn vrátil sa z Pešti. Ta šiel ako ruža, za pol roka vrátil sa — skelet[28]! Kašle, krv pľuje. Zima ma trasie, keď teba vidím v tak veľkom meste!“

„Spal by som, mama!“ riekol Miro a obrátil sa k stene.

Mirko na druhý deň pobehal po známych, navštívil „národného ševca“ Miša, chudobného, neohrozeného človiečika s belavou kučeravou hlavou a ľanovobelavou bradou, kupoval po sklepoch všeličo, požartoval s hanblivými dcérkami remeselníkov. Potom ihneď počal kresliť, oprávať, zháňal staré haraburdy, klepkal, pribíjal, lepil… Medzitým jeho otec, použijúc sviatočné úradné ferie, celý deň hrbil sa nad odkresľovaním cyrilského dokumentu. Robil svoju prácu tak dôkladne, že nevynechal ani najmenšej čiaročky. Pracoval s neohrozenou láskou k veci, pri zamknutých dverách, a otváral ich len synovi a žene, keď zaklopali a meno riekli. Na Štedrý večer bol otec hotový s dokumentom, syn s reparatúrami a všelijakými podivnôstkami. Na bieloprikrytom vianočnom stole našiel Józa niekoľko starých kníh, latinské cechové poriadky, jeho Elena teplý vlniak, pár teplých črievic… Bolo radosti dosť.

„A tebe nič,“ riekla mať, v očiach slzy; „svet sa naopak krúti, deti rodičov obdarúvajú.“

„Ach, to už nie,“ riekol Józa, vbehol do kabinetu a vrátil sa s usmiatou tvárou, pod pazuchou trímuc čosi v papieri. Vedel, že jeho syn je veľkým amatérom-fotografom, cez leto vždy cestuje s aparátom. „Nič nového, ale vzácneho — pozri,“ a oddal synovi paklík. V ňom bola starodávna dagerotypia rodiny Malého, jedna z prvých v krajine, krásne zachovaná. Mirko sa skutočne potešil daru, ktorý siahal do odboru jeho špeciálnych pasií. Nuž tak bolo pre všetkých troch dosť vianočných radostí a prekvapení.

Otec zapálil veľkú lampu, ktorá len raz do roka horievala, vždy na Štedrý večer. Tri duše zažili ticho svätvečer, v opravdivom šťastí. Miro doniesol v kapse dve butelky starého vína — nikdy ešte taký mok nestál na stole Józovom. Štrngali, veselili sa, rodičia v synovi a on v nich. Po večeri, keď sa už nabažili všetkých darov štedrovečerných, hrali v karty staromódny preferans na orechy. Mirko hral žartovne, Józa len zo zvyku štedrovečerného, no mať s pasiou. Jej veľké čierne oči svietili ako ohníky, keď zhrabúvala do zásterky vyhraté orechy. Vonku hulákali akísi rozjarení ľudia, idúc na utiereň, zo susedného bytu bolo počuť brinkanie lacného piana a dupot tancujúcich párov.

Na druhý deň okolo deviatej zacengali pred domom gazdovské jednoduché sane. Ďurko z Koričného poháňal kone, veľké, silné, robotné… Celé ráno Józa bol v zlom duchu; škrabal sa vo vlasoch, behal netrpezlivo. Mať behala okolo raňajok a výnimočne moc hrešila posluhu, starú babku, ktorá chodievala iba dva razy cez deň obslúžiť samotárov. Hm — syn jej odchádza, bohzná, kedy ho uvidí. Józa by bol rád poprosil syna ostať aspoň cez dva sviatky — ale netrúfal si. Načo ho rozhorčiť!

„A veď, čože i má tu u nás, starých hríbov… U Drevanských veselo, mnoho ľudí, dievčence… Inu, darmo je,“ a hodil rukou s rezignáciou svoj vek odžívajúceho človeka. ,Ale že Mirko nevidí dôležitosti rukopisného pokladu, akého ešte niet na Slovensku! Ba či neochladol vôbec v tom cudzom svete?' To bola veľmi trápna myšlienka. Józa mal rád ženu, dieťa svoje — ale ako nebo nad zemou pnela sa nad žitím jeho fanatická láska k národu; bol vstave opustiť zem pre to ideálne nebo. Čím slabší bol vôľou, tým silnejšia bola jeho láska. „Citom vykúpiť,“ často hovorieval a pevne veril, že dá sa niečo „vykúpiť citom“. Podľa jeho myšlienky, zastaranej, nevykoreniteľnej, len v tom je chyba, že toho citu je málo, a kde je, slúži za posmech. Nuž nech sa smejú. Slepý nevidí, hluchý nepočuje, človek tupý srdcom necíti. Na to nepomyslel, že celým citom svojím ani len syna nemôže zadržať od cesty k ľuďom, čo ho obrazili, čo ho za nič nemajú, lebo je chudobný a neobracia tisícky. A on citom chce vymaniť neposlušné, tvrdé, slepé i hluché dieťa — svoj slovenský národ!

„No, tak, tak… už len choď! Nech sa stane vôľa božia,“ chlapil sa Józa, keď Mirko obliekal zimník: „Mladšieho Jána pozdravuj, on mi je dobrý…“ Mať mala nahnevanú tvár, ale nebol to hnev, čo v nej vrelo. V kuchyni sa tri razy vyplakala. No synovi neukázala zvláštnu ľútosť. Mirko zapálil si dobrú cigaru (málo kúril, ale fajne) a púšťal husté obláčky dymu. I on bol rozčúlený.

„Pôjdem nazad na Rúbaň,“ riekol Mirko, obliekajúc na zimník Drevanského bundu, „a stavím sa tu u vás do večerného vlaku. Prichystaj odpis, otec, ja ti ho vo Viedni odfotografujem, môj aparát je výborný.“ Mirko cítil, že robí rodičom krivdu, keď sa len tri dni baví v tomto malom útulku velikej lásky, a hľadel polichotiť otcovi spomienkou o jeho poklade. Ale dojem vystal. V tú chvíľu nebolo Józovi do vzácnej listiny. On hľadel temer s nenávisťou na širokú bundu, ktorá má odniesť dávno nevideného.

„Vezmi si vlniak na nohy,“ riekla mať s nahnevaným výrazom v malej tvári. Chudera, myslela tým zabezpečiť príchod syna na spiatočnej ceste. Veď len darovaný jej vlniak nevezme so sebou do Viedne. Mirko prezrel nevinnú lesť a objal mať, ktorá cele zmizla v jeho bunde.

„Neboj sa, mama, naisto prídem, a na nohy mi netreba tvojho vlniaka, v saniach sú svákove kapce.“

Rodičia vyprevadili syna pred dom. Tučná Regina vykukla sklenými dverami z krčmy „Eis-Bier“. Mať mala tisíc chutí ešte vyobjímať syna, ale pozrela na vytučenú tvár Reginy, s ktorou mala časté potýčky, zdržala sa. Otec stál vo svojom župane na prahu a pozeral smutno na syna, obúvajúceho kapce. Hrkálky mu smutno zvonili. Sane trhli. Józa vybehol na ulicu až na uhol.

„Neprevrhni pána!“ zvolal na Ďurka, nevediac, čo má iného povedať.

„Zbohom, mamička! Do videnia, tata!“ zavolal Mirko zo saní, pohodlne rozhostiac sa v bunde.

Sane zmizli za uhlom. Józa hľadel za nimi, až sa mu stratili z očí.

„Zase sami,“ riekol žene, ktorá sa vrátila pred ním a sedela pri obloku, kde ju syn prekvapil. Jej tvár už nebola nahnevaná, ale krotkobolestná. Nemala sa pred kým ukrývať — pustila sa do hlasného, čkavého plaču. Pre oboch razom spustol malý útulný byt, cele sa premenil. Zdalo sa im, že sa ocitli v cudzine s veľkou túžbou za domovom. Páchlo ešte cigarovým dymom — slabá upomienka na synovu prítomnosť. Čudná vec s tou láskou. Oba Kladnovci nemohli vystáť dohán a chránili sa dymu ako nákazy. No Mirkov dym bol cele iný… sama mať ho ponúkala, aby si len zapálil a zažínala mu sama zápalky.

Józa chytil ženu za hlavu a pritisol k hrudi. „Mamička, neplač… uvidíme ho ešte… počkaj, mám plán, vyprevadíme ho do Rúbane! Neplač, mamička. Aspoň raz posánkujem ťa tejto zimy! Sanica je predobrá, ani v Rusku.“ Józa stal sa výrečným, tešil svoju omnoho mladšiu ženu, smial sa, robil žarty, potľapkal ju po líci, ale samému mu bolo clivo. „Ach, aká… si… mi ty ešte nevesta…“ Vtom obrátil sa jej chrbtom a zaplakal, utekajúc cvalom do svojho kabinetu.

Veselo leteli sane hore dolinou! Ďurko figliar vedel pokrikovať na kone a viedol celé dialógy, sám sebe odpovedajúc menom koní. „Čo sa srdíš, Luca, handra! Tinka málo ovsa dali… áno, áno, málo. A ty, Drieň! Staré nohy? Eh, čo staré nohy. Počkajte, mrchy! Myslíte, že Ďuro vie len ovce honiť! Jegé… Pomaly… Luca! hió, hió… Lenivá!“

Dolina skvela sa v panenskom zimnom háve, zasnežené stráne lisli sa v slnku. Často prichodilo jachať hore príkrymi kopcami; Lipová ležala omnoho vyššie než Rohov. Rohovania už Lipovanov volali „horniakmi“, tak volali zase Lipovania Koričňancov, Koričňanci Lehoťanov, Lehoťania Kopidlancov a tak ďalej.

Ku koncu púte zúžila sa dolina na pravý priesmyk. Tesno popri hradskej ceste pneli sa do výšky bučinou obrastené boky kopcov, často nebolo vidno, akým spôsobom previnie sa potok a hradská pomedzi stráne, zdalo sa, niet priechodu. Konečne ukázal sa strmý, ostrý vrch Zámok, osamelo stojaci ako vojak na stráži. Jeho úzka lysina belela sa snehom, skaly po bokoch sa černeli, miestami ovešané ľadovými stalaktitmi. Pod pätou Zámku bežala hradská, a keď obišla jeho ostrý uhol, razom ukázalo sa nielen predmestie Zárečie, ale i celé mesto. Z horskej, bezľudnej samoty, z tichého, mŕtveho kraja razom vhupol si pred pestrý obraz ľudských príbytkov, do živého mraveniska ľudskej činnosti… Vysoko vyčnieval ponad domy ohromný, i zvonku nevkusný, ťažký chrám dolný s okyptenou, nedokončenou vežou. Ďaleko ponad zasnežené strechy ako minaret trčala štíhla, starobou čierna veža horného chrámu s ostrým, strmým zakončením. Vežová strecha, nedávno obitá meďou, blýskala sa v poludňajšom slnku, až oči boleli.

„Kam rozkážete zatiahnuť?“ pýtal sa Ďurko, keď celým rozbehom jachali hore mestečkom. „U Repku je najlepšie víno.“

„Prosto do Turákov,“ riekol Mirko a radostne pozeral po známych domoch a domkoch. Pútali ho na čulú Lipovú rozpomienky prvého detstva a chlapčenstva. Tam vyberal s chlapcami sovy, tam chodil na strmú Hradovú, na Zámok s tienistými, hustými lesmi, s pôdou vulkanicky dutou, akoby celý kopeň bol prázdny. Na ňom rástli veľké trúskavce. S malou Anicou neraz boli na nich. Ešte mu v ústach sladne a vonia, keď na ne pomyslí…

Turáci neradi púšťali groš, ale pohostiť radi hostievali študenta z rodiny, trebárs ďalekej. Mirko v chlapčenstve býval často u nich a kamarátil sa s chlapcami. Znal celú Lipovú ako svoju chyžu, všetky glejárne, garbiarne, všetky stupy, mlyny, dielne boli mu dobre známe, všade našiel vďačné pole pre svoje zábavky i nezbedy; po poli a po horách zbieraval chrobáky, rastliny; s Martinom Micianom, vnukom Samkovým, chodieval do hôr na postriežku, s koscami na lúky. Martin Mician mal veľkú dávku heroizmu, zajunáčil si často veľmi nebezpečným spôsobom. Bol to nepekný muž, žilnatý, nevysoký, tvrdý ako jeho starý otec Samo, ale v inakšom smere. Možno práve preto mal mäkkého Mirka rád — také protivy bývajú.

Pred starým Jánom mával Mirko temer strach; Samka málo videl. Michal sa choval k nemu akosi s humorom, no Ďurka mal opravdu rád. Pravda, už dávno nebol v Lipovej. Keď sane tiahli hore svahom k domu Drevanských, srdce Mirkovo počalo živšie biť. Rozpomienky prvej mladosti spojili sa s radosťou uvidieť v tomto zvláštnom a originálnom svete dve milé dievčence; ani sám sebe nechcel veriť, ako mocne ho dojali. Máriin obraz neschádzal mu z umu a nedal mu pokoja v ináč milom dome rodičovskom. Julka tvorila v tejto jeho náklonnosti akoby prídavok, ako punktíček nad i. On delil srdce, pravda, na nerovné diely.



[21] úradník, ktorého vymenovala viedenská vláda do Uhorska po roku 1849 za Bachovho absolutizmu a úradoval po nemecky

[22] (z nem.) čiernožltý, stúpenec viedenskej politiky

[23] červenobielozelení boli stúpenci maďarskej politiky

[24] veža chrámu sv. Štefana vo Viedni, ktorý patrí medzi najstaršie pamiatky mesta. Hlavnú vežu začal stavať roku 1359 Václav z Klosternenburku a dokončil ju roku 1433 Peter z Prachatíc. Hornú časť niekoľkokrát prestavovali a dnešnú podobu dostala až roku 1864. Veža meria 136,67 m

[25] (lat.) znak, znamenie

[26] A. Mráz v knihe Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe (Slov. spisovateľ, Bratislava 1950, str. 98) konštatuje, že Vajanský pri kresbe Dünnagla mohol sa opierať aj o skúsenosť, akú získal v segedínskom väzení. Tu mal spoluväzňa istého Alfréda Zarandyho, ktorý by mohol byť v niektorých vzťahoch predlohou Dünnagla. Vajanský Zarandyho vo Väzenských rozpomienkach charakterizuje takto: „Narodiť sa, žiť čím najsladšie a najpôžitkárskejšie a zdochnúť. Viac človek i tak nevykoná…“

[27] (lat.) denný plat

[28] (z lat.) kostra, kosť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.