ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V širokom, rozmanite nadstavovanom a pristavovanom dome Drevanských v Lipovej vládlo neobyčajné ticho, vzdor tomu, že dostal hostí, koričnianského Jána s deťmi; no i rodina i hostia boli v kostole, ako sa svedčí na prvý vianočný sviatok. Iba v „prednej“ kuchyni, patriacej k pôvodnému, od sto rokov nepremenenému bytu starých, šumela robota i v tento sviatok; tam gazdovala Beta, žena druhého syna Samka, ktorý pohltený starosťami o mamon, nevrátil sa z ciest ani len na tieto výročité sviatky. Snáď už i preto, aby sa vyplnil všeobecne v kraji rozšírený vtip o Lipovanoch, že všetci nikdy doma neboli, ani nebudú, a to ani len na súdny deň.

Samkova Beta bola krikľavá, panovačná staruška, pravá, skostnatelá Lipovanka, o ktorú nezavadil novší čas ani na minútku; neustále rozkazovala početnej čeľadi domácich neviest a slúžok a rozmnožovala svojimi komandami neporiadok. Nevesty, slúžky, najaté baby behali, štuchajúc jedna druhú, prevrhovali vahany a oparovali si navzájom tučné ramená. Spech a kuchynský zmätok bol odpustiteľný: na obede budú nielen všetci synovia s manželkami, ale príde i Vrábeľ z Chudobky, Judkin muž, prišiel Koričanský s dcérami, a ako každý rok, povolaný je i pán farár obedovať v prvý sviatok u Turákov. Medzitým čo Beta kričala a rozkazovala, sama nič nerobiac, Tomášova žena Evka (Tomáš bol synom Michalovým, najstaršieho to syna Jánovho), nestará ešte Lipovanka s bystrými očima a určitými pohybmi, pracovala sama bez velenia, a pracovala ako oheň. Iba Aničke, osemnásťročnej dcére Ďurkovej, časom ticho riekla, čo treba doniesť z komory.

Aničkin otec, Ďurko, bol najmladší a najvzdelanejší zo synov starého Turáka. Mal zmysel i pre iné veci než pre večnú borbu za vydobytím majetku a večnú starosť o jeho zachránenie. Ačkoľvek najmenej cestúval (na neho boli zložené hospodárske starosti nielen otcovského majetku, ale i novonadobudnutých majetkov bratských), ľúbil obcovať doma i nablízku s ľuďmi vzdelanejšími, najviac čítal v dome Drevanskom, a časom vedel pustiť i groš či pre zjemnenejší pôžitok, či k nejakému vyššiemu cieľu. S farárom lipovským^[16] stál v pomere temer priateľskom; často chodil k nemu, bezdetnému vdovcovi, a presedel celé večery. Farár mal zaľúbenie sliediť za neučeným, materinským dôvtipom svojho cirkevníka, poučoval ho nie ako učiteľ, ale ako vyššie stojaci, dobré želajúci priateľ. Ďurko syna svojho Paľka podržal tak pri dome, ako to robili ostatní, ale už i Paľko bol zjemnenejší, viedol za mládenectva predok medzi rovesníkmi, zaujímali ho veci verejné i národné, i vzal si za ženu chudobnú Lipovanku z lásky, čo bolo neslýchané v Lipovej, a tobôž u patriciov Drevanských. Podobne i Anička, sestra jeho, bola jemnejšia, vzdelanejšia než ostatné Lipovanky; pracovala v poli i v dome práve tak ako ony: silu, čerstvosť, prirodzenosť prostej Lipovanky podržala, ale ju miernilo, zdobilo a zjemňovalo vychovanie otcovo a liberálnejšie používanie bohatstva v dome Ďurkovom. Nosila sa tak, ako všetky napospol, nebolo na nej inakšieho šva, inej farby; vlasy ležali hladko a prosto, pútcom rovno delené, vrkoč ležal voľne chrbtom, ale tie šaty i podľa látky boli fajnejšie, i strihom vzornejšie priliehali k jej mladému telu, akoby ich ulial, a hlavička s hladko česanými vlasmi a silným vrkočom mala útlejšie kontúry. Niektoré preháňania pri bežnom lipovskom kroji vedela zmierniť bez toho, že by čo len maličkosťou upomínala na nejaký vplyv módy a panštenia.

Okrem kuchárok a početných detí zostala doma ešte i starenka Eva — ju už vyše dvoch rokov nebrali do chrámu, nie preto, že by nevládala, ale ona zaspávala pod kázňou. Vysoká, chudunká, s jemnými črtami podlhovastej tvári, celá v bielom sedela pri ohromnej peci a driemkala svojimi vyhasnutými očami. Časom vstala, prešla k stolu, na ktorom ležal otvorený kancionál s medenými záponami, nasadila na jemno krojený nos ohromné zväčšujúce okuliare, podoprela chudé biele líce rukou, spievala tichým, trasľavým, akoby zamierajúcim hlasom vianočnú pieseň: „Na boží narození, anjelé radosť měli.“ Boh sám vie, či naozaj čítala, a či znala pieseň naspamäť — jedno i druhé bolo pravým divom pri jej veku, pri tých nekonečných, zväčša tvrdých prácach, žiaľoch a trampotách, v ktorých žila od šestnásteho roku, keď ju vydali polonásilne za Turáka. Porodila Turákovi desať detí, z ktorých päť i pochovala, jedno v detskom, tri už v zrelšom, syna Andreja v mužskom veku. Už teraz málo žila prítomnosti, ale pamäť o prešlom zachovala. O prešlom, dávnom hovorila presne, rozumne, len už o veciach novších nevedela pravého vývodu, zabúdala to, čo stalo sa včera, a pamätala maličkosti, ktoré udali sa pred polstoročím.

Starenka pri speve dlho nevydržala, vstala a počala upratovať širokú „prednú“ izbu s dvoma ohromnými posteľami; vystlaté boli perinami až po bukové, solídne hrady povaly. Na priečnej hrade stálo vyrezané: „Anno 1689 Andreas Drewanski.“

Tohto Andreja už nik viac nepamätal, ani len starý Ján. Vôbec národ náš mnoho pamätá, ked pamätá dedov. Celá jeho pozornosť pohltená je prítomnosťou, a o dni, ktoré sa minuli, povesť nebárs sa stará; žiaľ, práve tak málo stará sa o istotu budúcich.

Starenka upratovala a nemala čo upratovať, všetko bolo náležité upratané; dotýkala sa suchými prstami lavíc, pohladila periny, utierala dlaňou stôl, ktorý sa len tak lisol čistotou. Narovnávala kútnicu so starými, bohatými výšivkami, no kútnica už i tak ležala hladko na tučno perím nabitých poduškách. Pozrela na fogaš; tam v strojnom rade viseli džbánky a na polici stáli kvietkované poháre — prachu na nich nebolo. V kúte nad stolom stála v uhle trojhranná kasnička, od ktorej kľúč mal jej muž odvtedy, ako do domu prišla; no i tá bola vyutieraná. Nebolo roboty… Teda prišla do kuchyne svojimi krátkymi, ale dosť chytrými krokmi, počala dávať rozkazy, ktoré nik neplnil, ale sa im ani neprotivil. Nevesty, baby a dievky ani za okamih sa neustali mrviť, keď sa Eva zjavila na vysokom prahu, škrekľavý hlas Bety Samkovej neumĺkol. Nie, že by stará Eva prestala požívať úctu najstaršej gazdinej, ale život tiekol svojím prúdom, ani ony, ani stará Eva nemohli ho zastaviť.

„Šanujte masť…“ napomínala Eva svojím tichým, pološeptavým hlasom. „Bože môj, aká drahota! Čo z nás len bude, chudobných ľudí… A ty, Dorka, nevylej pomyje na hnoj, ako onehdy — bude ošípaným.“

„Bez kožúška ste vyšli, babička,“ riekla Anička a vzala starenku za chudú ruku. Odviedla ju nazad do prednej ako dobré, poslušné dieťa. „Sadnite si, priložím do pece, aby vám bolo teplo.“ Vybehla ako lasica, dupkajúc svojimi čižmičkami po nedláždenej, pevno ubitej a pieskom posypanej zemi. Nažltkavá suknica, riasna, stozáhybová šuchotala okolo jej silných údov. Tvár, ešte rozpálená kuchynským ohňom, jasala zdravím a tou veselosťou, ktorú dáva iba skončená práca. V sieni vzala dlhú opálenú lopatu, položila na ňu kŕče a polienka a ako chlieb do pece, šuchla drevo dlhým črieslom do kachiel.

„Ech, ako buchla,“ šeptala babička, sadajúc znova k stolu, „ešte pec zrúti, pochábeľ. Ten mladý svet nič nešanuje!“ Zívla a počala znovu spievať.

Anička už nemala práce v kuchyni, i šibla k svojim nariadiť sa. Ďurkov byt bol najzadnejší, najnovší a najmodernejší. Tam boli už i dlážky, moderné stolce a dve furnírované kasne. Pendlové hodiny klepkali ticho; povala štukaturovaná, obloky väčšie. Na obločných doskách váľali sa čísla novín, na stenách viseli obrazy výtečníkov, svadba Svätoplukova a podobizeň Jána Kollára v luteráku s tabličkami, s knihou v ruke. O chvíľu Anna vyšla zo svojej komôrky vymytá, vystrojená, ako sa svedčí na sviatky. Krátku suknicu mala už cele žltú, to jest novú, lebo nefarbené sukne lipovské len za nova udržujú prirodzenú žltú farbu konopnú, sukňa mala tisíc jemných, umele spresovaných záhybov; nové čižmičky, kordovánky, krášlili pomerne malú nôžku. Biela košieľka, ako tamo ten sneh na Hradovej, voľnými záhybmi splývala mladou, jemno vypuklou hruďou; aksamietový živôtik so striebornými gombíkmi a taktiež striebornými, filigránskymi záponami, prosté biele rukávce — jednoduchý, tak rieknuc triezvosuchý kroj lipovský pristal tejto mladej, silnej a pritom elastickostrojnej postave. Netrpezlivo, so zvedavosťou, ba temer predcitom lásky očakávala príchod svojich netier. Veď je im ona tetkou, trebárs súčasne temer vrstovnicou. Jej sa veľmi zaľúbili útle krásy mladých diev; temer so závisťou hľadela na biele, podlhovasté ruky Márie, na kypré, pred slnkom ochraňované farby na tvári Julky. Devy vzbudili v nej tušenie iného sveta, ktorý zostane pred ňou naveky zatvorený.

No netere boli medzitým v kostole. Ich otec i v tomto punkte obnovil Andrejom Drevanským opustené rodinné tradície a chodil aspoň na sviatky do lipovského chrámu, chodil i mimo toho pozrieť svoju rodinu lipovskú, vôbec pestoval styky s pradedovským domom, z ktorého pochádzal. Sám boh vie, ako mohol jeho otec Andrej, syn starého Jána, tohto starinného duba, tak skokom odtrhnúť sa od svojho koreňa; no tak bolo; hlavne notárčením, podlou úlohou oproti podlým predstaveným, večným strachom pred chúťkami stolice, financov, všakových komisií vrhol sa cele do prúdov, ktoré ďaleko vybočili z tichého koryta starorodinného, pohneval, odcudzil sa od rodičov i bratov, panštil, maďarónčil a vôbec „zoplanil sa“, ako hovorili v Lipovej. Ako od neho žiadali podplatky, darované obedy, poľovky s hostinkami, tak i on vyhľadával náhradu tým, že zase podplatky prijímal a ľud dral. Item^[17] „zoplanil sa“.

Veľký lipovský chrám, prosto vápnom vybielený, architektonicky pustý ako Sahara, prázdny ako ohromná šalanda, bol, ako vždy vo sviatkoch, nabitý Lipovanmi a občanmi z troch fílií. Na dvoch hlavných, bočných chóroch ako temnomodrý mrak černeli sa jednoduché kabane mešťanov, lisli sa tu temné, vymastené, tu šedivé hlavy. Hlava na hlave až po drevené vešiaky s ohromným počtom čiernych klobúkov, v štyroch vrstvách bolo vidno osmahlé tváre. Na chóre za oltárom beleli sa rady cirkevníkov z fílií; biele halienky odrážali sa od meštianskych kabátov a šúb. To boli statní kopaničiari; medzi nimi našli sa i takzvaní ročiaci, ktorých do chrámu za rok raz alebo dva privolávajú výročité sviatky. Na prízemí, iba proti kancľu bolo neveľké oddelenie pre členov presbytéria a vážnych hostí, ostatok zaujímalo ženské pohlavie. Biele i farbisté šatky, čipkované čepce, kacabajky, kožúšky s bohatou výšivkou, rumené i bledé, mladé i staré ženské tváre, to všetko splývalo v pestrý obraz, ako vídame na dobrých starých gobelínoch. Dcéry Jánove najviac porážal spev; z chórov, sprevádzaná výtečnou hrou muzikálneho učiteľa, valila sa unisonná záplava z tisíc mužských hrdiel, mohutne, ťahavo, kovovo… v prízemí zvučal prenikavo tiež unisonný, množstvom zosilnený, pritom milý diskant ženský. Splýval v jedno s hustým hlasom mužov, miernil ho a dodával mu lahodnosti i mäkkosti. Z troch elementov, organa, mužského a ženského spevu, povstala čudná, možno málo muzikálna, ale dušu unášajúca harmónia. Ako obetný dym vznášal sa silný spev hore nevkusnými, ťažkými stĺpmi, až po ploché sklepenie chrámu. Učiteľ nerobil nijaké intervaly, netulikal medzi veršami, on prosto akoby mal mnohoľudnú masu na opratách, tiahol za sebou celú ohromnú zmes hlasov a panoval nad ňou.

Pri tejto mnohoľudnosti, pri tisícich očiach, hľadiacich z chórov, pri strojnej, živej smesi ženských, jednoduchých, ale čistých krojov, pri tisíchlasovom, ačkoľvek unisonnom speve, sprevádzanom ťahavými, serióznymi zvukmi výborného organa, všetka chudoba a žiaľna pustota architektúry razom zmizla. Život a človek premenil biednotriezvy chrám v jednoduchú síce, ale sviatočnú a impozantnú budovu. I stratil sa suchý dojem holých, nič nevraviacich fádne bielych stien, nevkusných, dole hlúpo odrezaných oblokov, hrubo remeselnícky opracovaných lavíc, stratil sa smutný dojem fušersky maľovaného obrazu oltárneho, ako i celého bezvýznamného, žiadne taje neukrývajúceho oltára. Zahladený bol dojem vonkajšieho, formálneho nevkusu živou krásou ľudovej masy. Táto živá krása ľudovej masy javila sa nielen v tom, čo oko videlo a ucho počulo; v tom úchvatnom obraze pokojných, zdravých postáv, otvorených obličajov, v blesku tisícich očí, v silných otrasoch jednotného, velebného spevu, ale menovite v tom, že tu suverénne kraľovala tichosť a duchovná sústredenosť, umelecký poriadok s umeleckými kontrastmi, dojem mnohohlavého celku, pozostávajúceho z nesčíselných jednotiek. Táto masa bola hlavne a predovšetkým trpná, nečinná, prijímajúca, tak rieknuc bezprávna, ale jednako ona, tá masa, ten celok, boli hlavným faktorom, a nie činná, podávajúca účasť kňaza alebo organa… Kňaz so svojím oltárnym spevom, svojou kázňou, organ svojimi pánovitými zvukmi zdal sa iba odbleskom tejto masy, ktorá sa zhromaždila, zanechajúc pri vchode do chrámu všetky osobitné mysle, túžby, svoju všetku vôľu a svoje práva.

Na prízemí, v oddelení pre vážnych a najvážnejších cirkevníkov, mali i Drevanskí svoju lavicu, veď kurátorom bol i teraz Michal, hodnosť, ktorú prejal od otca, keď sa poďakoval starík pre vysoký vek svoj. Na mieste, kde inokedy bolo vídať plešivú širokú hlavu starého Jána Drevanského, sedel teraz jeho vnuk Ján Drevanský, a pri ňom obe jeho dcéry. Ony vlastne narušovali obyčajný poriadok. Podľa prastarého poriadku mali by i tieto dcéry stáť pred oltárom, v nepočetnej falange lipovských panien, ktoré tam stisnuté stáli a pri oltárnej modlitbe s príjemným šumom riasnych sukníc a bielych rukávcov kľakali na chladné štvorce lacného mramoru. No Jánove dcéry už vyrástli zo starého mravu, už sú slečny, a mali na hlavách klobúky… Tieto klobúky a mantilky, známosť cudzích jazykov, noblesnejší spôsob žitia, to, že ich dedo a otec biedne prešli zopár škôl, že bývali v panskom dome, bolo dosť prervať storočný poriadok. A to menuje sa všeobecne pokrokom. Veď ony, tie devy, boli priamymi výhonkami lipovského koreňa, pravé, krvné sestry tamtých, čo stáli pred oltárom a kľakali pri posvätnej modlitbe oltárnej. Krvné sesterstvo stratilo sa pod klobúkom a mantilkou, právo lámať starý zvyk stalo sa pochopiteľným, takže ani nebolo divné. Neväzí v tomto, ako v puku, zárodok národného renegátstva? Nevedie každé oddeľovanie sa od ľudu k odrodilstvu?

Pri boku Julky sedel Ján, nahrbený starec so širokou, lisnúcou sa plešinou, ovinutou srieňovým vencom dlhých, v tyle hrebeňom spätých vlasov. Bledá, významná tvár jeho bola starecký krásna; také tváre maľoval Rembrandt^[18] a vedel v ne vložiť krásu, vzdor tomu, že boli vráskovité a zošlé. Viala z tej tváre patriarchálna vážnosť, temer bys‘ povedal sviežosť, len mdlé oči a vpadnuté pery, veľmi vráskovité, zjavovali neobyčajne vysoký ľudský vek. Mohutné, široké čelo svedčilo o niekdajšej sile vôle. Údy schudnú a zošúveria sa, plecia zvisnú, sily telesné upadnú až na stupeň bezpomocného detstva, ale hlava starého človeka podrží svoje dimenzie, svoje formy a stáva sa nápadnou, imponujúcou. Pri ňom sedel Michal, jeho najstarší syn, otcovi nápadne podobný, tiež plešivý, no ešte nenahrbený, obrovsky mohutný v pleciach, takže, ačkoľvek už sám starec, zatienil svojho otca, a akoby vyzdvihoval jeho starobu. Široká šuba, bohato vyšívaná, s čiernou, barančenou hazuchou na chrbte, zväčšovala jeho postavu.

Ján i Michal zahĺbení boli v bohoslužbu, ticho, nepohnute sa trímali — zato Ďurko, asi päťdesiatnik, s mladým rumencom na tvári, čulo pozeral pred seba, raz na more ženských hláv, raz na temnú masu, visiacu nad ním z chóru. Pri dlhej piesni vianočnej ustal spievať a niekoľko ráz zívol. Mladší členovia rodiny boli roztratení po chóroch. Vrábeľ s Juditou prišli z ďalekej „Chudobky“ neskoro, na polkázeň. Judita prichýlila sa do poslednej ženskej lavice; chudobné želiarky urobili jej vďačne miesto, stisnúc sa dohromady. Ján Vrábeľ so synom pošli k organu; to útočište pre ľudí, nemajúcich v chráme zákonného miesta.

Kňaz, vysoký muž s krátko striženými šedinami, v snehobielej kamži, hovoril z kancľa tichým, nerétorickým tónom, akoby bol mal pred sebou len malé zhromaždenie. No každé slovo padalo z kancľa jasno, určite, odrezano; pri tichosti, ktorá panovala v chráme, prenikalo každé až do posledného mendíckeho kútika pod nedokončenou vežou, kde sedel po kladách a zlomkoch vymuštrovaných lavíc najmladší podrast lipovskej mládeže. Len ku koncu kazateľ nadvýšil hlas; zrnito, ako zlatý dážď, padali jeho premyslené, pekne konštruované vety, prípadné citáty Písma, silné slová proroka, ktorými započal a ako bolo badať, ide i končiť. Pozdvihnúc hlas až k pátosu — zastal na chvíľu a tichým, tichým hlasom riekol: amen… Akoby jednými prsami zavzdychol celý chrám i ozval sa razom nepokojný šum… ľudia pridlho boli ticho, žiadalo sa pohybu. Pohyb prišiel do masy, ako keď do tichej hladiny Štrbského plesa z vysokých brál Bašty priletí nečakaný, silný vietor. Zašuchotali listy kancionálov, akoby ten samý vietor zadul do suchého opadnutého lístia. Mohutne, všetkými mutáciami zahrmel do šumotu organ, až sa niektoré lavice potriasali zvukmi pedálovými. Hovoria, že dosky majú istý stimulus^[19]; keď organová drevená píšťala zahučí tým samým stimulom, doska sa strasie.

Po piesni, pri áronovskom požehnaní^[20], pri prvých spevných slovách kňaza všetko povstalo z miest; chrám sa zatmil, akoby razom jasné zimné slnko zašlo bolo za hustý oblak. Zdalo sa, akoby budova sama chcela sa vystrieť do výše. Nad pavlačami objavili sa rady temných, vysokých postáv a zakryli chrbtami i hlavami svetlo nevkusných oblokov. Po trikrát poklonili sa rady za každým odstavcom požehnania. A skoro potom nasledoval šumný, radostný východ. Ako tmavá rieka valila sa z chrámu masa ľudu dolu schodmi, pätila sa, nemôžúc ďalej pre babky, ktoré v prízemí tisli sa netrpezlive do dvier, hatiac jedna druhú. Pred kostolom vidno grupy v tichom rozhovore. Kňaz vychádza z kostola, klobúky letia z hláv.

„Ako ti je?“ pýtal sa Ján Drevanský dcéry Julky, ktorá bola neobyčajne bledá a dupkala nepokojne po snehu.

„Oziaba ma v nohy, a hladná som ako vĺča.“

„Julka!“ s nádychom neodobrenia riekla Mária. Jej sa nemilo dotkli položartovné slová sestry bezprostredne pri východe z chrámu. Zneli jej priprofánne a priveselo po vážnych dojmoch chrámových. Ona pod spevom, dávno nepočutým, dva razy zaplakala, skloniac hlávku nad hrubú knihu kancionála, a pri posledných slovách kňazových zamieralo v nej srdce novým, sladkým a pri tom všetkom bôľnym citom. „Zamknutá je duša tvoja“, hovorievala tetka Steinová, keď ju kárala, že je nevľúdna, neúprimná a do seba utiahnutá. Teraz, po návrate z Dolniakov, počala sa otvárať jej uzamknutá duša ako kališek belasého zvončeka pri východe slnka. Tiché posiaľ srdce, rovnomerne pulzujúce, počalo tĺcť živšie, tuhým, nepravidelným tlkotom. „Čomu v ústrety?“ pýtala sa sama seba. Odpovede nebolo.

„Nuž čože?“ odvetila jej nevinne Julka, „vari teba neoziaba a ty nie si hladná? Mariška, kebys‘ vedela, ako sa teším na tú polievku u babičky. Takej niet v celom svete. A či si nezazrela pri organe Lacka? Ja som ho zazrela a hneď poznala.“

Mária neodvetila a išla ticho pri boku otca.

Slnko svietilo bielymi, zimnými lúčmi na zasneženú ulicu, na biele strechy domov, na snežný kužeľ Hradovej, ktorý pnel sa nad Lipovou ako hromozvod. Končiar vrchu, ostrý sám sebou, zostrila ešte viac kartografická pyramída; omrznutá a zasnežená svietila v slnku ako briliant. Pod Hradovou tiahli sa husto horou zarastené nižšie kopce v čistej, snehovej plachte, len miestami pretrhnutej zráznymi skalami. Z druhej strany trčal blízko, nad samými domkami Záriečia, nevysoký, strmý, vulkanický kopec. Myslel bys‘, rukou môžeš siahnuť na jeho malebné stráne a terasy. Volal sa prosto Zámkom, a skutočne uzamykal lipovskú dolinu. Pod ním išla hradská cesta k Rohovu.

Drevanskovci — celou procesiou — išli ticho z chrámu. Skoro ich dohonili Vrábeľovci z mlyna na „Chudobke“: Vrábeľ, jeho žena Judka i syn Ladislav, dvadsaťjedenročný šuhaj v bezúhonne módnom, ba až šviháckom obleku. Príchodzí pripojili sa bez ceremónií k rodine, pomaly tiahnúcej námestím. „Chudobka“ nepatrila cirkvou do Lipovej, no najmladšia dcéra domu, Judka, ľúbila razom odbaviť i pána boha, i návštevu u rodiny. Nadto prišla ukázať im svojho juristu peštianskeho, na ktorého pozerala s materinskou hrdosťou. Tak temer celá rodina v jednom klbku pomaly ťahala Lipovou. Ich temer všetci predbiehali, lebo starý Ján s vnukom hýbali sa len pomaly a často zastávali. Za mostom odbočili napravo, hore ľavným svahom. Na vyvýšenine, medzi ostatnými, menšími domami, vítal ich vysoký dom Drevanských, na poschodie, ale bývalo sa len v prízemí. Na staromódnom poschodí s malými, okrúhlymi oblokmi bolo skladište tovarov a iného dobra veľkého, gazdovského a obchodného domu Turákov.

Pred bránou, ťažko dýchajúc, zastal starý Ján.

„Drahým hosťom prednosť,“ riekol tichým hlasom a sňal svoj široký klobúk, obnažiac plešinu, ktorá lisla sa v slnku. Dievčence vošli úzkymi dvercami na kamenný, zametený násyp. K nim sa galantne pripojil už na ceste mladý Vrábeľ a teraz pomáhal im hore schodkami. Za nimi otec a ostatní členovia rozvetvenej rodiny. Celá kolónia starcov, mužov, žien i mladých podrostkov. Eva vyšla im v ústrety medzi dvere. Zalomila chudé ruky a v mdlých očiach starenky ukázali sa slzy.