Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky I.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov

12. Smrť

Sotva zviezli zbožie do stodôl, Ján Drevanský najstarší sadol podvečer na nevysoký násyp pred konskou stajňou a opustil nízko hlavu. Na širokom dvore kypel podvečerný čulý život. Hornou bránou od humien valili sa do ovčínca veľké, krátkovlnné ovce s bekotom, podobajúcim sa detskému plaču, dolnou šli ohromné vozy; pod pavúzmi, stiahnutými reťazami, šereli sa ovsené neveľké snopy. Štrnásť tučných kráv nemohlo pre ne do dvora. Zastali pred bránou a vlhkými elastickými pyskmi chmatkali ovsené klásky z vozov, neporiadne trčiace zo snopov. Dievky, mocné, rujné, v podkasaných rubášoch, s novými hrotkami čakali už na kravy a vystrájali smiechoty s paholkami, ženúcimi žírne, ťažké kone z napájania do stajní. Zo zadného humna, hodne zďaleka, bolo počuť dvanástoraký cupot: tam mlátili raž, ktorá urodila tohto roku veľmi hojne. Celá črieda „hladných“ bakoňov preháňala sa po zadnom dvore, niektoré bravy váľali sa v hnojnici, akoby to bol očisťujúci kúpeľ, druhé ryli nečistú pôdu pred chlievmi. Za vozmi, po kravách, ktoré s akýmsi radostným mučaním temer behom hrnuli sa do stajní, vohnali čulí chlapci čriedu tučných volov s veľkými rohmi; ony tlačili sa druh na druha a žalostne múkali, akoby vedeli, že tu nie je miesto ich prebývania, ale len smutná stanica, žalár. Samko, druhý syn Jána, prihnal ich z Dolniakov, počtom dvesto, a na druhý deň majú ďalej vliecť svoje vytučené telá Nemcom na bifteky.

Skutočne, druhý syn Jánov Samko prišiel konečne, prvý raz od dvoch liet. Bol to suchý, surový starec, ktorý dohnal turákovskú prírodu do krajných hraníc. Neznal iné než hmotu. Ona odcudzila ho od ženy, čulej, krikľavej, ale dobrosrdečnej, pobožnej Bety; dcéra, jedináčik, umrela v jeho neprítomnosti, ako sa i bola vydala za Miciana, keď bol v Besarábii[71]. Vnuka Martina Miciana nenávidel — nie z iných ohľadov, ako z toho, že tento ďaleký, odcudzený „sopliak“ bude raz dediť jeho majetok, to jest vezme všetko, čo mu je milé, ba jediné na tomto svete. Že Martin je krv z jeho krvi, dieťa jeho vlastnej a jedinej dcéry — na to nemyslel! Nemyslel ani na to, nuž komuže by radšej zanechať svoje dobro? Takého nebolo; jemu bolo hrozné, že vôbec musí raz rozlúčiť sa so svojimi státisícami, horko-ťažko nadobudnutými spojeniami kupeckými, so širokými lánmi a žírnymi lúkami závodskými. Ktokoľvek na svete by to bol, musel sa stať predmetom jeho nenávisti… Preto i najlepšie cítil sa v cudzine, ďaleko. Ale naskrze nie preto, že by ho tešilo tuláctvo. Celou mysľou, celou dušou visel na Turákovom grunte, a len preň podstupoval neuveriteľné trampoty. On žil túžbou za domovom, a nebol by ho opustil za nič! Veď núkali mu výhodné kúpy majetkov na dolnom toku rieky Nitry, majetkov, ktoré niesli veľké úžitky; on radšej preplácal málo úrodné svahy na úpätí Hradovej, preplácal desaťnásobne úzke pásiky konopníc pod Zámkom. V jeho rukách obracali sa státisíce, on kúpil a predal státisíce čried mastných volov „Nemcom na pečienku“, ako hovorieval, ale temer neuveriteľné, sám sotva kedy doprial si z nich pečienky. To už musel urobiť blýskavý obchod, alebo druhý niesol útratu. Láska k hmote, ktorej ani neužijeme, ani ňou sladké ciele nedosahujeme, táto temer mučenícka láska bola jeho jediným životným zmyslom.

Samko Drevanský vyšiel z predného bytu, keď tučné voly, bijúc rohami o rohy, tisli sa bránou. Bol vzrastom najvyšší Drevanský, ale chudý, kostnatý, nahrbený. Ostatní bratia boli krásnymi mužmi, v jeho tvári bola akási zaschnutá tuposť, len oči hľadeli do sveta umno a pritom podozrivo, opatrne. Odev lipovský nezamenil, ale predsa už nevyzeral po lipovsky.

„Koľko je ich?“ spýtal sa Michal brata, prekračujúc prah pod maľovaným črieslom.

Michal bol bez klobúka; jeho hlas bol sipľavý, tichý.

„Maličkosť,“ riekol Samko, „dvesto kusov, a draho som platil. Človek pomaly o všetko príde. Každý čert sa už mieša do obchodu… Už i Diamant chodí do Srbska.“

„Hm, hm! Diamant je už dávno hadom Lipovej. Peniaze požičiava, vraj na malé percentá. Ale to len tak! Babám dáva pálenku, deťom cukríky. Nehovoril nám to farár všetko popredku? A na tvojom grunte má sklep… Vyžeň ho!“ No Samkovi prišlo na um, že mu Diamant za biednu chalúpku, v ktorej otvoril malý skliepok, dáva sto zlatých árendy. Zamrmlal a poškrabal sa v tyle.

„Miško!“ bolo počuť slabý hlas starého Jána od konských stajní. „Miško, kde mať, kde Evka?“

Obaja bratia rýchlo pošli po násype, pevne ubitom a brvnom obrúbenom. Počuli nepokojné dupkanie konských kopýt o mostnice, kvikot bravov, ktorým sa zapáčilo hrať sa na vojnu. Jeden počal druhého hrýzť, a kvikot uhryznutého vzbúril ostatné bravy. Všetky počali kvičať.

„Tma mi je,“ riekol starec, keď prišli synovia. Sám nevedel, že už nesedí, ale leží bokom na násype.

„Čo vám je, tatko?“ spýtal sa Mišo a naklonil sa k otcovi.

„Zle mu prišlo,“ dopovedal Samko; „pomôž, do izby s ním!“

Mišo a Samo podňali starca, ľahko ako pierko, a obozretne vystupujúc, vniesli do prednej izby. Stará Evka tmolila sa tam, odnášajúc a zase na to samé miesto prinášajúc staré vretená, porezikané nezbednou mlaďou. Bola už cele detinská. Ale keď uvidela, ako jej synovia nesú starého, ktorého hlava sa bezvládne opálala na ramene Mišovom, zastala uprostred izby, zalomila svoje chudučké ramená, vzpriamila sa a zakvílila takým silným, deťmi nikdy nepočutým hlasom, že sám necitný Samko sa striasol a temer vypustil otcove nohy. Izba sa razom naplnila rodinou.

Ďurko prvý bol činný; zobliekol otca sám, a keď ho uložili na vysokú posteľ, bežal po doktora — a súčasne po Lipovského. Beta, žena Samkova, postarala sa nielen o vzbúrenie domu, ale i susedov; Tomášova Evka s Aničkou boli okolo Evy, ktorá klesla na kolená a jednostajne volala: „Janíčko, Janíčko!“ No o chvíľu sa uspokojila, zabudla na seba a hladkajúc nevestu, opätovala: „Evka moja, milá moja,“ ačkoľvek ju celý život nemohla vystáť.

Starkú uložila Evka s Aničkou do druhej postele pri oblokoch od ulice. Stala sa razom čulou a vnímavou. Jej uhasnuté, malinké očká jednostajne hľadeli ta, kde temer sediac, pod hlavou päť tuho perím nabitých podušiek, ležal jej starček. Bol už pri vedomí; na temnobelasých poduškách v neporiadku ležali jeho sporé šediny, veľká plešivá hlava odrážala sa silnou kontúrou od temnej podušky. V prsiach mu chrchlalo.

Vyhasínal bez nemoci, bez akútnej príčiny ako lampa, v ktorej olej dochádza. Keď sa ho pýtali, čo ho bolí, hlavou zakýval, že nič. Keď sa ho pýtali, čo chce, ukázal rukou pred seba — ale nik tomu gestu nerozumel. Mician myslel uhádnuť a otvoril oblok. Ale starec hnevno potriasol plešivou hlavou. Prišiel doktor, odložil palicu a klobúk. Pristúpil k posteli a vzal starca za ruku. Potom priložil ucho k jeho hrudi. Ďurko priniesol zo svojho bytu kalamár a pero. Doktor napísal recept pre apatéku, ktorá bola až v Rohove. Pozrel i starenku, napísal recept druhý, cele inakší. A obaja mali jednu nemoc. Doktor pobehal krivými nohami po pieskovej pôde, vzal palicu a klobúk, tri razy sa potkol na schodkoch, vedúcich do siene, a zmizol.

Pán farár Lipovský našiel už celý dom v sviatočnom, zriadenom, tichom rozpoložení.

Tá trma-vrma, ktorá vznikla následkom nečakaného ochorenia starca na dvore, cele ustúpila príkladnému poriadku a duchovnej pokojnosti. Na stole razom zjavil sa snehobiely obrus — nik nevedel by povedať, kto ho prestrel… v čistej, ako kryštál, staromódnej fľaši s rezbami vo skle stálo na obruse žltkasté víno, pri ňom kolosálny peceň chleba a nôž. Čeľaď, deti, baby od susedov, ktoré plnili chyžu i sieň, zmizli. I tak bolo ľudí dosť, ale tak skromne a umne vedeli sa trímať, že izba nebola preplnená a jej stred zostal slobodný. Za farárom prišiel mendík s kamžou a kalichom, prikrytým hodvábom vyšívanou šatkou. Postavil kalich na stôl, kamžu položil na operadlo stolca, pošuchoril sa, zakryl ľavou rukou veľkú dieru na pravom lakti, z ktorej visela vata, a usadil sa pod pecou, ticho kolembajúc krátkymi bosými nohami.

Príchod Lipovského ešte zvýšil dojem istoty a mieru. Lipovský prešiel rukou svoje krátko strihané šediny, sadol za stôl, privítal Samka s takou tichosťou, akoby nič neobyčajného nebolo a on prišiel len na besedu. Pozrel umným okom na posteľ: videl krásne krojenú plešivú lebku, vpadnuté oči, dávno neholenú bradu, ľahko potriasajúcu sa v čeľustiach… Videl starenku, ktorá z druhej postele od oblokov rovno mohla hľadieť do tváre mužovi.

,Ako ich razom podťalo,‘ podumal, ,človek by vedel preniesť sa do starých časov. No v starenke je ešte viac života,‘ myslel ďalej, keď videl iskierky v jej očiach. Slnce práve klonilo sa poza Zámok. ,A tie iskierky jednostajne obrátené sú ta do kúta, k starcovi! Je to náhoda?‘

V izbe bolo ticho, len chrchlanie starca bolo počuť. Lipovský vstal. Anička s červenými, vyplakanými očami (ona jediná plakala, i to utajene, bez čkania), podňala bielučkú kamžu so širokými čipkami a belasou stuhou (dar to lipovských panien) a prehodila ju zručne cez hlavu farárovu, rukou uvoľnila záhyby a zase utiahla sa do svojho kútika. Mendíček sňal, nezručne štuchajúc rukami a fučiac, akoby centy dvíhal, vyšívanú šatku z kalicha, cínovú škatuľku s hostiami položil na stôl. Farár sám nalial z brúsenej fľaše vína do pozláteného kalicha. Zapadajúce slnko osvietilo kalich i víno.

Pod tichou, citnou prímluvou zdalo sa, že starý Ján bol bez seba, ale keď ho Lipovský oslovil, aby sa modlil, položiac ľahko svoju ruku na ruku starcovu, Drevanský zložil ruky, zažmurkal ťažkými viečkami a šepotom opätoval slová kňazovej modlitby.

„A teraz pomodlime sa i my…“ počal kňaz. So šumotom všetko pokľakalo. Anička hodila sa na kolená rovno zo stánia, ako sa hádže zručný plavec do vody. Mladé nevesty, šanujúc nové suknice, ktoré práve obliekli, vyhŕňali ich a kľakali na spodnice. Najťažšie bolo kľaknúť Samkovi. Skostnatel, stvrdol on neborák, v tvrdom živote… No rozklátil sa a kľakol — na jedno koleno a cítiac strašné nepohodlie, zaškaredil sa a skryl zvraštenú tvár do pravej dlane.

Starec nahol sám hlavu, keď prijímal kalich. Bol to sviatočný okamih. Všetci stáli a uprene hľadeli na biele ruky farárove, ktoré s takou istotou a dávno navyknutou zručnosťou prihýnali zlatú nádobu k zmodralým, už temer odumretým ústam umierajúceho. Nastala tichosť, bolo počuť tažký, trápny hlt — potom ťažké, trápne vzdychnutie…

„Ku mne, ku mne!“ živým hlasom zavolala starena, takže sa všetci trhli…

Drevanský musel dopočuť hlas, široko otvoril vyhasnuté oči, potriasol spodnou gambou, a akýsi úsmevu podobný výraz zletel na jeho tvár, ktorá sa razom zmenšenou zazdala farárovi. Len krásne, široké, oblé čelo nezmenilo sa ani teraz. A tak ospovedali hneď i Evku. Ona bola živšia, činnejšia pri svätom obrade. Modlila sa temer hlasne, ani na okamih nezavrela šedé, starobou do nemožnosti zmenšené oči.

Po obrade posadili Lipovského za stôl, naliali mu z toho samého vína, z ktoréno bral do kalicha. Beta, prekrižujúc nožom peceň, odkrojila skrojok a nakrojený chlieb podala kňazovi. Lipovský vzal peceň, odkrojil z neho smiešne malú smidku a položil do úst.

Mnoho, mnoho kresťanských ľudí priprával Lipovský na večnú cestu, ale tento dvojnásobný, súčasný odchod otriasol i jeho zvykom zoceľované srdce. Hlavne na starenku nemohol hľadieť bez srdečného rozcítenia. Jej bielušká, jemná, vráskami ako jemnými líniami posiata tvár, pravidelná, s ostrým nosom, fajne krojenymi perami, nebola tvár umierajúcej, ale tvár doslova prácou umorenej a jemno zaspávajúcej osoby. Jej detinská slabosť umu prestala, ked prišlo najdôležitejšie dielo: umierať.

Baby, nevesty, slúžky, ktoré už navyknuté boli nepočúvať na jej vekom zoslabenú vôľu, razom sklonili sa pred ňou a cítili sa malými. Umierajúc stala sa opäť veliteľkou. A akou veliteľkou! Ony všetky si želali, aby len mohla a chcela veliť… ako rady by oprekot všetko plnili. No staruška so zakrytými očami, s žltkasto-bielunkou tváričkou, s tichým dýchaním spľasnutej hrudi len jedno velila: ticho! I bolo okolo nej posvätné, rodinné, intímne ticho ako v najsvätejšom kútiku najsvätejšej svätyne.

Lipovský vstal, podal starším ruku a vyšiel. Za ním dva kroky šiel mendík, na ramene kamžu, v pravej ruke vyšívanou hodvábnou šatkou pokrytý kalich. Na zlatej miske na kalichu bola cínová škatuľka s hostiami.

Pravda, že málo bolo zovnútorných znakov smútku aj bôľu pri rapídnom onemocnení starých Turákov, ale otrasenie bolo veľké a žiaľ úprimný. Každý si hovoril, že veď už sú zrelí pre rakvu, veď večne žiť nemôžu, a žravej bolesti, konečne, nebolo. Ale bolo niečo nepohodlného, rušiaceho tichý tok žitia, bolo až trápne stiesnenie, mučiaci strach. Toto stiesnenie, mučiaci strach prestal, keď vstúpil do izby Lipovský. Tragika rodinná zmenila sa na bohoslužbu, rodinná izba na polochrám. Až keď už kňaz odišiel, svätyňa zmizla a život bral svoje. Samovi blyslo hlavou, koľko je ešte nerozdeleného otcovského majetku, Michal videl pred sebou ťažké povinnosti pohrebné, Ďurko nevedel si predstaviť dom bez starej hlavy, trebárs ona v posledné časy bola viac symbolom než skutočnou, činnou hlavou.

Predná izba sa vyprázdnila; ostali iba bratia, Evka, Mician a Anička. Michal sedel na stolci pri hlave Jána, Samko za stolom, Ďurko stál nad materou a hľadel jej do tvári, pozoroval, ako ticho dýcha, až podozrivo ticho. V izbe nastalo šero. Miciana poslali po svetlo. Starý na vysoko vystlaných poduškách sa pohol a zachrápal tichučkým zvukom… Jeho tvár, ďaleko od obloka, bola cele v temnote… Na tvár Evy padali slabé lúče západnej zory. Ďurko videl cele jasne, že črty matkine sa trhli, hlava jej sa málinko pohla, akoby sa chcela pozdvihnúť.

„Umrel!“ zakričala starenka tak hlasno, že Michal i Samo skočili na nohy.

Vtom prišiel Mician s lampou, pozorne na palcoch schádzajúc zo schodkov… Mišo mu vzal lampu z rúk, posvietil starému do tváre… Blesky lampy osvietili tvár starca… jeho oči boli stĺpkom, len bielo bolo vidno, hruď nedýchala.

Bol mŕtvy.

Starenka už nepočula fakt, ktorý, sama umierajúc, predcítila tak jasno. O hodinu, keď ešte nestačili starého umyť, ona dva razy ticho zastenala a stiahnuc chudé nohy k sebe, vydýchla dušu… Anička držala jej ruku, ktorá už pol hodiny bola chladná ako ľad.

Na druhý deň ráno, na širokom postlaní, uprostred prednej izby, kde narodilo sa, rástlo toľko pokolení, druh vedľa družky ležali manželia, ktorí založili veľkú rodinu Drevanských. Hlavy mali k sebe naklonené, ruky zložené na prsiach. Malé zrkadielce medzi oblokmi zastreté bolo čiernym ručníkom. Na posteliach, kde temer súčasne umreli, nebolo perín. Len veľké, bohato výšivkami ozdobené plachty prehodené boli cez peľaste a siahali až po pieskovú zem. Od samého rána hrnuli sa návštevy, pol Lipovej prešlo izbou. Spievali nábožné piesne, modlitby čítali, a len malými chvíľami zhovárali sa návštevníci šepotom. Na plachte, širokej, zo dvoch zošitej, temer nebolo poznať, kde ležia ich starobou vychradnuté údy, len na konci postlania pod plachtou bolo vidno dva páry nôh. Tváre mŕtvych boli zmenšené, temer detské, len široké jasné čelo Jána svietilo, a jeho žltkastá plešina svedčila o niekdajšej mohutnosti muža.

„Dve rakvy, jeden hrob,“ tak počal Lipovský pohrebnú kázeň v ohromnom kostole lipovskom, v ktorom sa zišla celá rodina, celá Lipová a mnohí z okolitých obcí. Rakvy stáli na stoličkách pred oltárom.

Lipovského znali ako prvého kazateľa naširoko i ďaleko, ale jednými ústami hovorili potom, že takej kázne ešte nepovedal v živote svojom. Či ho snáď tak nadchla prítomnosť „inteligentov“? Nevie sa. Okolo rakvy na stoličkách sedela celá rodina. Ján z Koričného so ženou a dcérami, Vrábeľ s Judkou a synom Ladislavom, a lipovskí všetci.

Päť farárov slúžilo, učitelia spievali trúchlospevy v štvorhlase. Zvony hornej katolíckej veže hlaholili svorne so zvonami dolnej zvonice, keď presbyteri niesli rakvy popri bielych stenách chrámu na vyvýšený cintorín. Veselým jasom žiarila milá, útulná krajinka lipovská pri smútočnom obrade. Slnko opieralo horúce, ohnivé bozky na Hradovú, drevená pyramída na jej končiari zdala sa horieť. Mesto bolo vymreté počas cintorínových obradov, iba kramári vykúkali zo svojich smrdľavých skliepkov a krčiem. Ich netýka sa nič, iba vačok spoluobyvateľov.

Smutne stál dom Turákov na vyvýšenom mieste. Zostala v ňom iba hŕba malých detí, ktoré ešte nemohli vedieť, že dávajú do zeme ich pradedovských krvných príbuzných. Ony šaleli sa s barančekom, ktorého vycvičili ako psíka.

„Baran, baran — brc!“ volalo malé dievčatko a šlo proti baránkovi. Ten sa spätil, potom zalomil hrdlo a búšil dievča do tučného bruška… Krik a plač!



[71] Besarábia — dnešná Moldavská SSR a celé Moldavsko, teda územie medzi Čiernym morom, riekami Prut, Dnester a Dunaj





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.