Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky I.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov

5. Po starosvetsky

Ladislav Vrábeľ (od štyroch rokov písal sa Vrábely) nedobre sa cítil v starootcovskom, prostotou a sedliackou starinou páchnucom dome, vzdor tomu, že prežil chlapčenstvo v „prostrednom“ byte a jeho starý otec Ján Vrábeľ vzal ho od rodičov do mlyna, až keď mu bolo dvanásť rokov. Dusnota a duchota, množstvo ľudí, celé kŕdle drobných detí, areopág preňho nudných starcov a mužov v jednoduchých kabaniach, ich nepohodlná pohostinnosť, akási prísnosť mravu a rodinná vážnosť, to všetko odpudzovalo svetáka, a nebyť bratancových elegantných dcér, bol by uvrzol. Ostatne, i patriarcha rodiny, jeho starý otec, nebárs vľúdne prijal syna najmladšej dcéry Judity.

Rodičovský majetok a mlyn na sedem žarnovov (na sedem kameňov, ako hovorili v Lipovej a okolí) umožnili najstaršiemu synovi Jána Vrábľa študovať s komfortom nepomerne väčším, než mohli študovať ostatní synkovia zo slovenských krajov. Čo nezaokrývali otcove riadne mesačné poukážky poštové, pomohla doplniť matkina tajná štedrota. Jej štedrota pomohla vyrovnávať prípadné deficity i občas nahromadené dlžoby, ktoré podľa úsudku „vysokovzdelaného“ syna nepatrili pred mlynárske uši prísnejšieho otca. Mater v tomto ohľade akosi vyrodila sa z rodiny Drevanských, chýrnej skúposťou; voči Lackovi bola štedrá, skôr sporila pri dcérach a mladších synoch. Zato i vžil sa milý Lacko do svetáckeho života asimilačnou spôsobnosťou, ktorá je žiaľ, tak veľká v slovenskom plemene. Zo Slováka okolnosti vykrešú, čo sa im zachce: Nemca s akuratesou a filisterstvom, Maďara s povrchným chvastúnstvom a impertinenciou, veľkomestského boháča so závratníckymi špekuláciami, zručnými bankrótmi… ba často transfigurovaný Slovák lepšie vyráža na sebe typické vlastnosti cudzej rasy než pravé, nefalšované exempláre nemecké a maďarské. Býva nemeckejším a maďarskejším než Nemec a Maďar od koreňa.

Z mlynského prachu na „Chudobke“ za krátky čas vylúpil sa moderný, svetácky motýľ, flaneur[29] peštianskeho nábrežného korza. Vedel tak vtisnúť do pravého oka monokel, ako najzadĺženejší štvrťmagnát, s chikom hodiť cigánovi desiatku, demonštrovať po uliciach proti Hentziho[30] pomníku alebo proti ministrovi, ba i reč držať na kerepešskom cintoríne pri hrobke „mučeníka“ Jesenáka[31], ktorý v časoch povstania rodinu jeho žalároval, ba jedného z Vrábľov dal i obesiť. Nosil sa ultramódne, dal si narásť na malíčku ľavej ruky dlhý paznecht, ktorý bolo treba denne desať ráz čistiť, škrabkať a často umele obrezávať.

Ináč bol silný, krásne urastený junoš; ani peštiansky, skutočný i mravný vzduch nemohol zotrieť z jeho otvorenej, opravdu drevanovskej tváre sviežosť a zdravý nádych. Bol po tele pravým synom Judky, ktorá sa veľmi podobala najstaršiemu bratovi Michalovi. Bola mohutná, široká a vysoká. Radosť bolo pozerať, keď hrmela mlynom, pánovitá, pilná, neúnavná, keď miesila v ohromnom koryte cesto na chlieb pre početnú čeľaď. Do pliec vyhrnuté krásne silné ramená norili sa ľahko do hustého cesta, akoby to bola voda. Keď ich vyťahovala, cesto pukalo, akoby strieľal. Boh sám zná, kde vzala sa pri silnej energickej žene až priútla slabosť proti synovi Lackovi, keď druhých vedela obháňať po kaprálsky. Pri ňom jej biele silné ramená klesli — a najviac keď objali syna pri rozlúčke. Jej muž Vrábeľ videl matkinu slabosť, ale od mladi navykol počúvať Judku ako svoje orakulum. Nuž i tu nebol vstave sprotiviť sa, hodil rukou a trpel. Najviac ho vnútorne žralo synovo maďarónčenie, lenže syn ho opatrne skrýval, vediac, že v tomto punkte sa nezladí s otcom.

Starý Ján Drevanský sa zamračil, keď prezrel vnuka svojimi šedými, starobou zmenšenými očami. Stiahol šedivé, husté, strapaté obrvy.

„Synku,“ riekol tichým, ale dosť zlostným hlasom, vyslovujúc každé slovo osobitne, „ale si sa vyčepíril na opicu! Ozaj, na opicu so zvoncom. Čože to máš za pľundry… čože? Tvoj otec mohol mať z nich dve poriadne vrecia na otruby,“ a obrátiac sa k dcére, doložil: „Judka, nože, tam sú nožnice na strihanie oviec, ustrihni mu ten pazúr na malíčku.“

Od tej chvíle starec už viac nevidel vnuka.

„Starý všetko vidí, a zlý je ako čert,“ podumala Judka hodne urazená, ačkoľvek vnútorne neodobrovala synove výstrednosti.

Zato stará mať Eva nevidela ani pľundry, ani pazúr, videla len Judkinho syna, a pohladkala ho po tvári svojimi tvrdými, suchými prstami. Judku mala veľmi rada — inu, najmladšie dieťa.

„Neúreku, neúreku, neúreku — aké si mi hodné,“ odpľula tri razy za každým „neúrekom“, vlastne len tak robila perami, ako keď sa odpľúva, „nuž a čo nového v Pešti? Bol veľký jarmok? Našich veľa prišlo?“ Starenka žila v minulosti, keď ešte len o veľkých jarmokoch hemžili sa Lipovania po Pešti ako šváby u pekára. Jej predstavy skostnateli a zostali nehybné ešte z tých čias, keď synov vystrájala na ďalekú cestu, až hen do Pešti, na vlastných koňoch; keď ich zásobila jedlom na tri týždne, nalievala do kulačov starú, doma pálenú ražovicu. Keď brávali na seba najhoršie šaty, zaplátané a umastené, že bys' bol dal Samkovi groš, stretnúc ho na ceste, alebo v židovskej krčme, kde kŕmil. Ale ten umastený a poplátaný Samko mal v kabani pudilár nabitý tisíckami.

„A pána cisára si videl?“ vypytovala sa Eva ďalej; „koľkože má detí? A žena mu je zdravá?“

Lacko nevedel, čo odpovedať, krútil sa a hľadel čím skôr ujsť do Ďurkovho bytu, kam utiahli sa mladé devy. Ta dorazil i Mirko Kladný, veselo privítaný devami. Anička podávala mu nesmelo svoju silnú, vyrobenú ruku ako starému, úprimnému kamarátovi, ale od ktorého už delil ju dlhší čas, rozluka a rozdielne životné položenie; no Ďurko mal z jeho príchodu nelíčenú radosť. On ho i vo Viedni niekoľko ráz navštívil a pohostil. Vrábeľ ihneď pritrel sa k Márii a nachyľujúc tvár blízko k jej tvári (niečo podobného musel kdesi vidieť), hovoril jej ľúbeznosti. Zručný šuhaj ihneď zbadal príjemnosť byť ujčekom takých milých stvorení. Mária ho priamo prekvapila, omámila. ,Kdeže sa len vzala?' podumal a hľadel na ňu cez monokel znaleckým okom. Mária taký pohľad zniesla nevinne a prosto hľadela mu do poblednutej tvári. Len opravdu panenská duša nepohýna sa už alebo odvrátením, alebo zmyselnosťou pri takom pohľade.

„Ej, Mirko,“ veselo riekol Ďurko, „dnes bys' už poznal kravskú kožu,“ a smial sa, až jeho i tak červená tvár do tmavá sčervenela. „Bol si ešte malý… opental si sa okolo jatky. Vystriem sviežo stiahnutú kravskú kožu, pekne rúče hore rohmi. ,Mirko, čo to bolo?' pýtam sa. ,To bolo, to bolo… kôň!“ A Ďurko sa zase zasmial. „Tak si veru povedal. Ale, ,Mirko' hovorím, ,či má kôň rohy? Dobre sa podívaj; no, čo to bolo?' ,To bolo, to bolo — koza!' A potom si začal rectovať: ,Ja som koza rohatá, do pol boka odratá, cupirupy nôžkami, pokolem ťa rožkami.' Veru tak.“

Julka sa smiala s Ďurkom; jej bolo veľmi veselo v tomto dome; ju zaujímalo všetko, ale najviac Anička. Nemohla nahľadieť sa na ňu, držala ju za strunisté rameno a hľadela jej do očí a na tvár, ktorou pod chvíľou letel ľahký rumenec.

Lacko prešiel do maďarčiny. Mária sa mu zasmiala do tvári. Jej tá maďarčina hrozne komicky znela v tomto írečitom slovenskom dome, v ktorom nikdy nezaznel cudzí zvuk, komicky z úst Jánovho vnuka, Judkinho syna, ktorá ani ako mlynárka, ani ako pani majstrová na „Chudobke“ nezložila svoje lipovské rukávce a svoju riasnu sukňu. Mirko sa najedoval a mlčal. Hneď pri prvom stretnutí vyrazil ostrý kontrast medzi oboma mladými študentmi. Oni sa stretávali za chlapčenstva tu v Lipovej, tu na „Chudobke“, no ďalší chod ich vzdelania bol cele a základne rozdielny. Mirko bol chovaný na chlebe nemecko-kultúrnom, pritom obcoval so slavianskym svetom vo Viedni i inde, znal českú literatúru zovrubne, sčiastky i ruskú, písal dokonale po česky i po slovensky, hovoril dosť slobodne po rusky i poľsky, čomu naučil sa z kníh a v spolkoch, kde ho milovali a vážili pre jeho skvelé spoločenské spôsobnosti a krotkú kamarátsku veselosť, ktorú tam, kde treba bolo, vedel zameniť energiou. Lacko bol odchovancom čisto maďarského gymnázia, po nemecky niečo rozumel, ale nehovoril, slovenčinu poznal povrchne, o pravopise nemal potuchy, nečítal ani riadka odvtedy, čo ho prestala mať nútiť k modlitbe a spevu. Chudobných našich žiakov sa stránil, obcoval výlučne s veselou modernou mládežou, požívajúc všetky ich národné privilégiá.

„Vás naozaj neučili po maďarsky?“ spýtal sa Lacko, hodne zmätený smiechom Márie, ináč tichovážnej.

„Voľačo, voľačo v škole,“ riekla krotko, akoby jej ľúto bolo, že Laca britko vysmiala, „ale doma sme nesmeli ani ceknúť.“

„Bola by nám dala tetka Steinová,“ prihovorila sa Julka, „ešte len to by chýbalo. Ostatne…“ Chcela niečo ostrého povedať, ale sa zdržala. Jej bol celý Laco trochu smiešny, i hnevalo ju, že sa tak strká sestre do tváre, neustále naprávajúc svoj monokel. Sklo v jednom oku dodávalo mu čosi arogantného. Pravda, bol im blízky pokrvný, tým sa dalo mnoho ospravedlniť. Veď bol vnukom, ony pravnučkami starého Jána.

Volali na obed. Predná naplnila sa členmi rodiny. Starý patriarcha sedel na zákonnom mieste, v kúte pod trojhrannou kasničkou, napravo usadili pána farára, pri ňom koričnianskeho Jána a Vrábľa, na ľavom boku bolo vidno mohutnú figúru Mišovu, pri ňom Ďurka. Tomáš prilepil sa na kraj. Oproti starším, na vyrezávaných „legátkach“ stisnutí, takže bolo umením rukami pohybovať, sedeli Tomášovi traja zaťovia, vnuk Samkov po dcére, Martin Mician, Ďurkov syn Pavel. Domáce ženské nesedeli vôbec, iba pre Jánove dcéry a dvoch mladých pánov pripravený bol osobitný stôl, prinesený z Ďurkovho bytu. Julka chcela nasilu, aby i Anička sadla k nim, ale tu žiadala úplnú nemožnosť. Vari je ona nejaká matróna?

Keď priniesli ohromnú hrnčenú misu s polievkou, Ján vstal ťažko v svojom kúte a nahol sa cele nad stôl. Za ním všetko vstalo a farár pomodlil sa tichým, príjemným hlasom. Mišo delil polievku, a to za otca, ktorému to vlastne patrilo, ale jemu triasli sa už ruky. Mladým slúžila Beta, žena neprítomného Samuela. Cele sa premenila, nekričala, nekomandovala, ako toť v kuchyni, chodila po palcoch a usmievala sa celou tvárou, menovala Jánove dcéry „moje holúbätká, moje mušky svätojánske.“ Ostatné ženské alebo jedli po kútoch, stojac, sediac na dlhej lavici okolo pece, alebo chodili neustále von a dnu. Stará Evka bola dávno po obede… ona obchádzala stôl a sadala raz tu, raz tam, povzdychala, poochkala, požalovala sa na zlé časy, drahotu, a tohoročnú neúrodu, až zmorená neobyčajným nepokojom išla si do „hornej komory“ odpočinúť. Vcelku bolo ticho cez celý obed. Hovorili len starší okolo stola, mládež pri osobitnom stole najviac šuškala. Len časom ozval sa mladý smiech Julky. Na polievku sa nedarmo tešila. Iba v mäsiarskom zámožnom dome možno jesť takú silnú, milo páchnucu polievku. Mäso prišlo na stôl vo veľkých kusoch na drevených tanieroch a šírilo chuť dráždiaci zápach. Z veľkých kvietkovaných krčahov (dva boli z minulého storočia, ako svedčili hrnčiarske letopočty) zaťovia Tomášovi nalievali minuloročné, ešte náležité nevykysnuté víno rezkej, výbornej chuti. Poháre boli drobné, mnohé z nich farbisté, i pozlátené. Lacko Vrábeľ spočiatku mrnil sa nad primitívnou servírkou (na osobitnom stole bol každý tanier inej formy, boli i staré vidličky dvojzubé, i lyžice plechové), ale potom jedol za dvoch a pil z modrastého pohára s náležitým gustom. Sedel oproti Márii a v polobede prisahal si v duchu, že takú krásavicu ešte nevidel. Mirko bol tichý…snáď už i preto, že bol pôvodom najďalší rodine Turákov, azda i pre Laca, ktorý sa mu čím diaľ, tým viac protivil. Usiloval sa nehľadieť naňho. Pravda, ani on nevnútil Vrábľovi veľmi priateľské city. Laco oslovil ho niekoľko ráz, no dostal odpoveď „cez zuby“, ako sa hovorí.

„Kozia brada nemecká,“ podumal Laco, a už si ho nevšímal. Tým viac všímal si sestier, menovite Márie. Uspel sa do nej zaľúbiť, ako si sám vyznával. Pritom nezdržal sa vtipkovať na konto pohostinného domu. „Hľa,“ šepol Márii, hľadiac na pieskom vysypanú podlahu, „to sú lipovské parkety.“

Mirko pozrel naňho cez svoje okuliare, potom na Máriu. Ich oči sa stretli. Bol by niečo poznamenal na duchaplný vtip, ale v očiach Márie videl, aspoň tak sa mu zdalo, že i ona neodobruje slová Lackove, a tým sa uspokojil.

„Hja, i svet sa teraz inak krúti,“ riekol Ján susedovi farárovi; „ja som sa už prežil a túžim ta k vám.“ Pri fare bol totiž hneď cintorín. Starík žuval ďasnami mäso na kašu rozkrájané. „Všetko ma opúšťa. Nohy nechcú poslúchať. Synku… podaj pánu farárovi,“ riekol Michalovi. Julke bolo hrozne divné oslovenie starého, plešivého Michala slovom „synku“. Ona si pod synkom nemohla iné predstaviť ako decko, chlapca. Pekný synček tu tento mohutný starec.

„Zriedkavý dar je dlho žiť,“ riekol ticho farár, „a ešte zriedkavejší dožiť sa podarenej rodiny, vnukov, pravnukov.“

„Tatko sa vždy žalujú,“ riekol Ďuro, „a v mnohom i nás preskočia. Dosť im hovoríme, aby si dali už pokoj s tou robotou. Ale nič. Nedávno vyliezli na vrchný záčin v stodole. Hore to išlo, ale dolu už nemohli. Načakali sa, kým som ich spozoroval.“

„Naozaj! Mohli by ste už prestať s robotou,“ riekol farár, „nemáte dosť pomoci?“

„A dom a gazdovstvo? Kam by prišla chudoba bez práce… Časy sú zlé, a každý deň sa väčšmi kazia.“ Vyvrátiť starému, že nenie chudobný, bolo práve takou nemožnosťou ako starej Eve. Oni sa svorne báli biedy po celý dlhý, veľmi dlhý život. Farár znal ich slabosť a neodpovedal, len pozrel na Ďurka, ktorý sa usmieval. Michal bol temer náklonný zdielať rodičovský strach pred biedou. Mladší znali už tak dôkladne stereotypné náhľady starších, že im ani na um neprišlo niečo poznamenať. Zaťovia Tomášovi hľadeli na starého Jána s úctou pokornou, sám Tomáš mal pred ním strach, lebo raz proti jeho a otcovej vôli nakúpil draho vlny a lacno predal. Bola to strata veľká, najmä pre Turákov, ktorí netratievali pri obchodoch, keď aj ich výhry neboli nemierne. Oni išli viac na isto a uspokojili sa s menším úžitkom. Aj ich obchod bol taký starosvetský, nemoderný ako Michalova ohromná šuba s hazuchou, alebo Jánov hrebeň, ktorý spájal v tyle jeho strieborné šediny. Darmo farár presviedčal Miša, že netreba mu staré kĺby lámať po svete, povaľovať sa po dolnozemských čárdach[32] a rumunských hanoch[33]. Že tak už nerobia vo veľkom svete! Nie! Sotvaže po dlhých skúsenostiach privykol živý tovar zverovať železnici. Dlho sám hnával stáda starými cestami a maril čas. Po otcovi najviac hovoril Michal. Hovoril o cestách, obchodoch. Slovo „tisícka“ bolo veľmi časté — to bola jeho obľúbená suma. Stovka — to nestojí za reč.

„Veru, žijeme hlúpe časy,“ riekol Michal, „vo svete samý švindel, samá nepoctivosť. Mňa mali nedávno v Brne zavrieť…“ Všetko pozrelo na Michala, chutne ujedajúceho pečienku, ktorá prišla na stôl taktiež vo veľkých, chutných, na ražni pečených kusoch. „Mal som pri sebe sumičku (z chytrosti nepovedal, že to bolo päťdesiattisíc zlatých) a bál som sa… teraz po železniciach nenie človek ani taký istý, ako niekdy po dolnozemských pustatinách alebo v divokej Moldávii. Príde nejaká stonoha a vytiahne ti ich, ako bohatému Moravčíkovi nedávno vytiahli celú kúpnu sumu za tristo volov. Ideš do banky, pomyslím si, zložiť turáčky. (,Aha, nedarmo vás volajú Turákmi‘, podumal Mirko Kladný.) Bol som, ako vždy na ceste, v starých háboch. (Nedoložil, že mu z kabane trčala vata a nohavice mal mastné, na kolenách poplátané, vysoké, dávno nečistené čižmy.) Vyložím peniažky… Odobrať odobrali… a potom, aby som čakal. Sadnem, čakám. (Ďurko sa usmial a bľuskol šibalsky na farára.) Už na mňa i sen išiel. Akoby nie, hnal som týždeň škopy, všetko kŕmne, pre Paríž. U nás také škopy nebijú, veľké, sedmohradské. Potom pri vagónovaní samá starosť, samé ťažkosti. ,Nože ma už odbavte,‘ hovorím u depozitnej kasy. Okolo mňa akísi dvaja páni, kam hľadia, tam hľadia — konečne sa ma počne jeden vypytovať: ,A čo ma je do vás,‘ pomyslím si a mlčím. ,Tak musíte s nami na políciu,‘ riekne druhý, čo mlčal dosiaľ… ,Ja na políciu — nuž prečo, začo, veci mám v poriadku, škopy sú zdravé, tu atestát…‘ ,Nie o škopy, ale o peniaze.‘ Už som mal ísť do lochu[34]. Vtom otvorí sa oblôčik: ,Šon gút, šon gút, her komisér[35],‘ a kasír mi podáva poistenku. Predstavte si, telegramy lietali k slúžnovskému úradu do Rohova, či som to ja a či čo? Človek peniaze donáša a neveria mu, nebol by div, keby chcel brať a neverili by.“

Doniesli na stôl misy koláčov, oblátky s medom, opekance, a obed bol skončený. Starý Ján zložil ruky a počal svojím stareckým hlasom: „Sláva buď Tobě, Bože náš, i svaté děkování“. Rodina vpadla ihneď po prvých trasľavých zvukoch starého, chyža len tak zunela. Beta vyťahovala tóny ostro; spievala staromódne, preťahujúc hlas od slohy ku slohe. Potom všetko povstalo ku krátkej modlitbe — a o chvíľu bola izba uvoľnená; stôl odprataný… Išlo to ako po šnúrke. Babky i mladší členovia sa potratili, v izbe zostali len najstarší a starí s hosťami.

Mladý Vrábeľ cítil uľahčenie, keď sa chyža vyprázdnila. On pod spevom sa usmieval a hľadel rozosmiať i Julku, pri modlitbe ruky nezložil, ako to urobili všetci. Stál a naprával si monokel. Mirko tiež nebol nábožný, ale chovanie sa Lacovo ho rozzúrilo. Aby sa niečo nestrhlo, radšej vyšiel von, celý rozpálený. Veď i tak sa Laco utiahol do kúta pri peci, zavolal ta dievčence a haraburdil, hovoril dve na tri. V Samkovom strednom byte bolo vzdušno, tam nebolo drobných detí. Tam vošiel Mirko a prechádzal sa širokou, hodne zvýšenou izbou. Mala i ona starinný sedliacky typ, ale už menej pôvodný. Vnuk Samkov, Martin Mician, bol vojakom, nabral iných vkusov a kadečo popremieňal a ponadobúdal. Medziiným v pravom prednom kúte, kde stávala manželská posteľ starých, teraz už bol veľký kožený diván, prikrytý jeleňou kožou (Mician bol tuhý poľovník a najlepší strelec celého kraja). Na diván ľahol si Mirko a dumal nedobrú, žravú dumu.

Videl, ako sa radostne mladý svet utiahol do útulného kúta pri peci, medzitým čo starí pri stole besedovali. Vedel, že Laco pripútal si dievčence a neustále hovoril obom zaujímavé novinky zo sveta a opanúval dôkladne situáciu. Ešte i Anica hľadela naňho zvedavo a milo sa usmievala ľahkým, niekde po svete nachytaným vtipom.

Ženské — ľahký puch, dumal, nehodno sa trápiť pre ne. Koľko jemnej pozornosti venoval im, ako sa koril Márii, neštítil sa zimnej cesty, dorazil najprv k nim, aby uvítal prichádzajúce z ďalekých Dolniakov, zanechal dobrých rodičov a letel za nimi do abderitského hniezda, tak protivného jeho otcovi. A tužibuď — príde razom chlapík, ktorý ich dnes láska, zajtra zabudne — ale pretože má monokel a drzú bezočivosť — ony hneď pri ňom, a jeho, Mirka, sotvaže vidia. Sľúbili už pri obede gigrlovi[36], že sa dajú vysánkovať pod Hradovú, on bude sám riadiť bujné mlynárske kone otcove.

Mirko začal chápať, že v ňom rastie nie dňami, ale hodinami vrelý, chorobnetrápny cit proti Márii, ktorý nijako nemôže pochodiť z ďalekého švagrovstva, ani z vďaky proti ich otcovi Jánovi Drevanskému. V starinnej obstanovke, v hurhaji rodinnom, medzi týmito starcami, babami, deťmi z tretieho i štvrtého pokolenia, v prostej sedliackej izbe, tak pevno stojacej na nehybných základoch obyčaje, mravu a podaní, ačkoľvek neďalekých, obraz Márie vynímal sa mu ako vysoký, nedostihnuteľný ideál. Naša šľachetná slovenská krv, myslel, ako vyrazí do omamujúceho kvetu, keď z človeka padne hatiaci lupeň neslobody a na hrudu prikutej obmedzenosti. Veď i Anna je šumná, i ona ho prekvapila svojou beznáročnou, silnou nehou. No Mária je krásna cele ináč, cele ináč! Bezchybný, umelecky bezvadný profil, strunisté, ako jedľa štíhle telo, blesk očú — to všetko už v Koričnom dojímalo ho a pokorovalo. Dnešné úzadie, silné, surové, no zdravé a esteticky účinné, ešte zvyšovalo jemné krásy devy. A pritom akási chladnosť, akoby duševne neprítomná bola, sústredená na cele inom punkte, než mohol uhádnuť. Laco so svojím dvorením a dotieravou ľúbeznosťou, ktorá nebola odmietnutá, dorazil ho pokonne. Mirko bol nešťastný a celý zničený prevaľoval sa na jelenej koži divána.

Anica vbehla do Samkov.

„Mirko,“ riekla spešno, „už idú, volajú ťa na sanicu.“

„Povedz, že nejdem,“ riekol a obrátil sa k stene.

„Vari si chorý?“

„Chorý,“ odpovedal drsno. Anna, naľakaná nevľúdnym tónom, podišla k divánu.

„Chorý, Anička,“ obrátil sa a položil rameno okolo jej drieku; „kedy pôjdeme na Zámok na trúskavky?“

„Ach, ako vtedy, keď nás tam búrka pristihla! Paľko a ty niesli ste ma cez rozvodnenú Lipovku… haha! Skoro ste ma pustili uprostred rieky.“

„Nesmej sa, Anička, mne je bôľno, mne je zle!“ Sklonila sa nad ním a hľadela mu naivne do očú, akoby chcela vyzvedieť, čo mu chybí. Všetka jej nesmelosť a odcudzenosť uspela už sa stratiť, akoby sa boli obnovili veselé časy detstva, keď ju neraz i vybúchal po chrbátiku, i slúžil jej, cukríky nosil za grajciare, ťažko vyžobrané od skúpej babičky. I Mirkovi, vzdor horkému bôľu a rodiacej sa žiarlivosti, živo sa obnovili staré rozpomienky. Tu v samote, keď bola mu tak blízko, videl, že je veľmi krásna v svojom spôsobe, že veje z nej akási životná sladkosť. On objal jej hlávku a bozkal ju na okrúhle, tvrdé líce. Ona si líce utrela rukávcom.

„Aký rýchly… Už ťa čakajú.“

Mirko hľadel na ľahký rumeň jej tvári, na ústa, nežno a ostro krojené, tmavočervené ako zrelá malina. Na dvore zacengali zvonce. Laco, sediac na kozle, plašil kone, ktoré, nezvyklé na jeho ruky, vzpínali sa a pätili.

„Povedz, že nejdem,“ riekol Mirko, nevypúšťajúc z ruky jej elastické ramienko. Ľavé jeho rameno spočívalo na jej pliecku. Polonásilne pritiahol ešte raz k sebe jej hlávku a bozkal ju dva razy na ústa.

Ako čudno svietili jej oči, keď boli tak blízko Mirkových, ako horeli až purpurom jej počerné tvrdé líčka! Bez slova vytrhla a narovnala sa ako trsť, ktorú boli zohli, a šibla von dvermi ľahko na palcoch, nebúchajúc po dlážke vysokými opätkami, na ktorých sa lisli miniatúrne podkovičky.

,Čo som to porobil,‘ pomyslel si Mirko, ,ako sa to zrovnáva s mojím hnevom, s mojou — láskou! Ach, veru láskou.‘ Prvý raz si priznal, že je do Márie zaľúbený. S Annou bol od detstva známy, rád videl čiperné, smelé, najviac s chlapci baviace sa dievča. Ako často i chlapcov prevýšila pri odvážnych kúskoch! Vedela sa driapať príkrymi skalami Zámku ako divá koza, i pri bitkách nebola posledná. No — ona už nie je decko. Načo také žarty? Ale je milá… a svieža… ako tá veľká, tvrdá jahoda na úbočinách Zámku. No dojmy pekného žartu, ako v duši nazýval scénku s Annou, zmizli, keď začul cvendžanie hrkálok a zvoncov a prenikavý hlas Laca, pokrikujúceho na kone. „Ó, moja hrdá, nevďačná Mária!“ Mirko obrátil sa opäť k stene, až keď už Lacove sane ako vietor vyrazili z Turákovho dvora.

,On ich sánkuje,‘ podumal, ,a teší sa z ich milých, zimou osviežených tváričiek.‘

Prišla Beta.

„Namiesto do kostola lietajú po saniciach,“ dudrala a brala spoza roštu kancionál.

„Bláznivý svet,“ riekol Mirko, rád, že ešte niekto je nespokojný s vychádzkou mladých ľudí.

„Teba pán farár pozvali na noc,“ riekla, vychádzajúc. Ona už v komore bola si obliekla premovaný, modrý kožuch. „Že sa vraj máte zhovárať o čomsi.“

„Ďakujem, tetuška! Pomodlite sa i za mňa.“

„Každý nech sa sám za seba modlí,“ riekla Beta a vyšla. Pred obedom nemohla, teda ponáhľala sa na odpoludňajšie služby božie. S ňou išli i nevesty, švagriné i všetky slúžky, ktoré boli obed varili. Išiel i Michal s mladšími, Ďurko šibol po záhumní k Repkovi, kde ho už v osobitnej chyži čakala kartová spoločnosť. Zvykol každú nedeľu po obede hodiť si preferens, že ani veľký sviatok, ani hostia neodviedli ho od starej obyčaje. Aj tak ho už netrpezlivo čakali kamaráti: preceptor Sliednik, starý, ale nadmieru veselý kompán, dobrý strelec a pijan, glejár Dubec, vzdelaný mladší muž z novšieho sveta.

Starý Ján zostal sám s vnukom.

„Nuž čo?“ pýtal sa starec, klopkajúc prstami na dubový stôl, „ako stojíš so ženou? Aký poriadok?“

„Ide rozsobáš už piaty rok… náš slávny Duchoň ho vedie.“

„Rozsobáš!“ zaškaredil sa Turák. „Zlá vec, špatná vec! A prísaha? A poriadok — há?“

„Ale, starý tatík — veď viete, čo sa stalo, aký východ. Mám deti.“

„Zlá vec, špatná vec! Povadiť sa — či sa ľudia raz povadia? My sme žili so starou ako holuby, ale stalo sa predsa, že som ju i ohlávkou poobháňal. Ženský flok je už taký. A tu ty hneď rozsobáš. Načos‘ ju bral? Robina; známa vec. Čo mohlo pojsť dobrého z Robinu? Kmín. V tribunáli sedel, keď Svatíka[37] vešali. Čujem, už nemá nič. Prehajdákalo sa. Tak, tak! Ale ty si ju raz vzal. Vás spojil kňaz. Doktor Duchoň nech komasácie lepšie prevádza, ale nie toto…“ Starík zívol, umorený dlhou rečou.

Ján Drevanský vedel, že starému otcovi nemožno vysvetliť vec. Jemu by ani celý svet juristov nenabil do hlavy, že sú prípady, kde ďalšie manželské spolužitie je nemožné. „Čo sis‘ chytil, to si drž,“ bolo jeho nezlomnou zásadou.

„Vari sa chceš ženiť po tretí raz?“ spýtal sa vnuka, ostro pozrúc mu do tvári, „pri živej druhej žene?“

„Nie, starý tatíček, ani sa mi nesníva. Ale chcem mať poriadok… Chcem, aby moje a vaše meno nevláčila po svete… Poslednú zvesť o nej dostal som z Piacenze[38] — peniaze pýta…“

„Poriadok? Poriadok je, abys‘ ju vzal k sebe — nebude ti meno svetom vláčiť.“

Ján Drevanský zalomil ruky a sklonil hlavu.

„Kebys‘ vedel, tatíčku, aký som nešťastný!“

„Nešťastný je človek vtedy, keď je chorý, alebo keď nemá čo jesť a čím sa šatiť,“ riekol tvrdo starec, „Choď, choď… idem si oddýchnuť… ustal som. Počuj starého otca. Ostatne — vy ste už primúdri… Čo vás do slov starého sedliaka, sprostého…“

Starík pošiel k peci, ľahol si na tvrdú lavicu, položiac si pod hlavu starý kožuch. Skoro zaspal.

Drevanský odišiel na faru. Farár odpočíval na diváne. Obloky chyže boli oproti dverám chrámovým. Z chrámu cele jasne bolo počuť i spev, i organ, ba i jednotlivé slová kaplána, ktorý mal obyčaj veľmi kričať. Drevanský sa vyspovedal farárovi, riekol mu náhľady starého otca a pýtal radu.

„A čo je s rozsobášom?“ riekol farár, vyhýbajúc priamej odpovedi.

„Ona sama i jej zástupca ťahajú vec do nekonečna. Mení miesta, časom úplne tratím jej stopu. Je to hrozné.“

„Ja vám iné nemôžem povedať, ako… cti otca svojho…“

„A deti? Veď s ňou mor vtiahne do domu… Čo s nimi, velebný pane! I to sú duše, dve duše, čisté — nemám sa o ne triasť…?“ Drevanský nemo stisol mu ruku a ušiel. Dlho blúdil zasneženou cestou, vedúcou okolo chrámu do kopaníc.

Asi hodinu bolo ticho v starom dome Drevanských. Až keď sa vrátili mladí „pánici“ zo sánkovice a čeľaď z popoludňajších služieb božích s kázňou odbavovaných, ako vždy býva v prvý sviatok, zašumel celý dom. Staruška tiež zišla z hornej izbice, poochkala, vyžalovala sa hosťom na biedu a drahotu. Vrábeľovci išli domov bez syna, ktorý mal v Rohove navštíviť kamarátov. Dievčence Jánove spali u Ďurkov vo vysokých posteliach, formálne zatopené v ohromných, perím bohatých perinách.

Nad Lipovou zavládla tichá, hviezdna noc s tuhým mrazom, „až šindle praskali“, ako hovorili v Lipovej. Už dávno poutíchali spevy po chalupách a všetky oblôčky potuchli. Úzky srp nového mesiaca stál nad pyramídou Hradovej ako na nejakej mešite. Medená strecha horného kostola slabunko lisla sa v svetle jasných hviezd. Iba hlásnik s halapartňou kýval sa ulicou, ale i on sa skoro utiahol, bolo mu zima. Z neďalekých, snehom zapadnutých hôr niesol sa sotva čujný zvuk, akoby sa boli snehy zosypali z ich skrehnutých bedier. Zámok mohutne stál nad Záriečím a celou Lipovou ako silný strážnik pri dverách svojho pána. Tichá, krásna vianočná noc!



[29] (fr.) leňoch; človek ktorý sa túla bez cieľa

[30] Hentzi von Arthurm — (1785—1849), rakúsky generál. Roku 1849 ho v Budíne obliehali kossuthovské vojská

[31] Jeszenák János (1800—1849), príslušník starej grófskej rodiny. Roku 1848 bol v Nitrianskej stolici hlavným županom. Ako popredný prívrženec Kossuthovej politiky velil stoličným gardám, ktoré po boku radového vojska bojovali proti slovenským povstalcom v septembri 1848. Jeho zásluhou zostal Leopoldov v maďarských rukách. Roku 1849 ho v Pešti obesili

[32] čárda — krčma na dolnozemských pustách

[33] han — prícestný hostinec na Balkáne

[34] loch — (z nem.) diera, pivnica, väzenie

[35] (nem. fon.) Veľmi dobre, veľmi dobre, pán komisár

[36] gigrl — (z nem.) fičúr, vyfintenec

[37] Pavel Svatík, mlynár z Malého Koválovca. Dňa 18. októbra 1848 ho kossuthovský štatariálny súd popravil spolu s Františkom Kapitánom, jágrom z Doliny, za to, že odišiel s Hurbanovou proklamáciou do Skalice, aby si objasnil niektoré jej časti, ktorým dobre nerozumel

[38] Piacenza — talianske mesto, ležiace na železničnej trati Miláno—Parma. Kedysi bolo mocnou pevnosťou





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.