ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jar usmiala sa nad Koričným, veselá, víťazná, ako býva len po veľmi mrazivej a snežnej zime. Vzdor snehom, hroziacim potopou, kalná voda pravidelne zbehla dolu Lipovkou, len málo zahlieniac dolné lúky. Hôrka za Krásnym domom spestrela mladým lístím, len borice a duby černeli sa ešte medzi ranným stromovím. Už i bučina ukazovala jemné, bledozelené pršteky: tu som i ja, ktorá nerada verím prvým falošným bleskom jarného slnka — ale už ďalej nemožno čakať.

Jarná príroda v prvom, rýchlom vývine, keď vystanú mrazy a slnko zamieňa sa s hojnými tichými, teplými dažďami, tvorí pravé divy v slovenských krajoch. Vtedy býva tak krásne, že žiadne prednosti južných krajov nepremôžu jemnú, prítulnú lahodu, priateľskú príjemnosť nášho ináč surového podnebia. Ani chlad, ani horúčosť — vzduch má zdanlivo náteplie nášho tela. My v ňom plávame, necítiac jeho prítomnosť. Okrievame.

Jarná radosť vletela do domu Jána Drevanského. On sám okrial, rozohnil sa do roboty, zdravej, dušu uzdravujúcej. Tinka Kabelová zajala dievčence do záhradnej roboty. Zadný dvor pod ich pilnými rukami po dlhom čase zase menil sa v záhradu, ekonomickú i okrasnú. Dievčence najprv hrabali, sadili, siali a urovnávali, majúc natiahnuté na rukách až po lakte rukavičky a chrániac sa, starými dáždnikmi pred úpalom „škodného“ jarného slnka. Ale keď prišli robote na pravú chuť, odhádzali dáždniky, rukavičky stiahli — na veľkú radosť Tinkinu. Pravda, ich tváre zbrneli, ich ruky zdrsnateli, no zato líhali do postieľ spokojné, unavené a spali, akoby ich do vody hodil, aby ráno vstali svieže, silné a hotové do ďalšej práce.

„Julka, ty husto sadíš,“ riekla Mária, zastanúc nad sestrou, kľačiacou na úzkom, práve len popri šnúre vyšliapanom chodníčku. Zem bola hlboko pokopaná, starostlivo hrabľami rozdrvená a preto mäkká ako koberec; voľno bolo na nej kľačať. „Skúpy dva razy platí. Chcela by si mnoho, a korienky nemajú dosť priestoru, vydajú málo.“ Mária mala spustené vrkoče, jej voľné šaty, do ktorých šuchla priamo z postele, prezrádzali diskrétne leposť mladých, strojných údov.

„Pravdu máš, moja milá,“ odpovedala Júlia, pozdvihnúc hlávku; „ďakujem. Ale tys‘ veľmi nedbalo oblečená — keby tak niekto prišiel!“

„Najviac pán richtár Kúdeľa.“

„Alebo tvoj milý krivý Ondrej.“

„Tomu daj pokoj, moja milá. Ty si ešte hlúpe decko, a nerozumieš… no nerozumieš,“ pomýlená riekla Mária a zapýrila sa.

Julka vedela o tom, že krivý Ondrej bol miláčikom Márie, že k nemu chodila, knihy mu nosila, ale ďalej nič. Mária nemala tajnosti pred sestrou, no zmysel toho, čo ju pripútalo k učiteľovi-sedliakovi, nevedela Julke vysvetliť, a preto o tom mlčala.

„Ťažko rozumieť takému učenému mužovi… K tomu treba školu — aspoň koričniansku.“

„Ja sa nestariem do tvojich pletiek s Dorkou,“ riekla seriózne Mária, „ani sa nesmejem, keď s ňou šuškáš — nuž nesmej sa ty z človeka, ktorého si ja vážim. Vieš, vážim!“

„Najlepšie, povaďme sa pre Ondra a Dorku,“ zasmiala sa Julka, ktorá sa vedela napáliť na maličkosti ako osa, ale ihneď obanovala. „Vieš čo — dajme si pokoj. Dorka ti vie prekrásne čarovať — nevinne. A čo tá zná pekných vecí! Na voz ich nepoberieš. Niekedy sa jej až bojím.“

Slnko bolo už vysoko a svietilo takým širokým svetlom, akoby ho vylievalo na zem nie lúčmi, ale vodopádmi. Už bol blízky čas oddychu, keď Ján Drevanský prichádzal z poľa na druhé raňajky, ktoré už Tinka pripravovala. Slnečné teplo rozohrievalo mäkké hriadky, takže voňali neopísateľným zápachom čistej, úrodnej zeminy.

„Tu máš!“ veselo zavolala Julka. vyskočiac z hriadky, „moje napomenutie bolo načase!“

Širokým chodníkom od verandy vedúcim šiel k dievčencom územčistý muž. Máriu naozaj počali mrzieť nedbalky. Rýchlo skryla ešte nečesané vrkoče pod veľký slamený klobúk a stiahla pri hrdle svoje voľné šaty, aby padali nadol prostými rovnými záhybmi. No skoro poznala Rybku, farára z Kráľovej, a upokojila sa. Veď i on nevyzeral veľmi vyberane. Veľké čižmy, hustá brada, nedlhý kabát, široký plstený klobúk — to všetko bolo by lepšie pristalo schudobnelému sedmoslivkárovi než duchovnej osobe. Bol on z nových, trebárs už nie veľmi mladý. O teologické školy a smery sa síce nestaral, ačkoľvek sa nechcel volať racionalistom. To už odžilo svoj vek; nastala doba teoretickej ortodoxie a praktickej svetáckosti. Zďaleka strhol klobúk.

„Alásolgája, alásolgája^[39]… iste mám česť s dcérkami… hľadám apušku. V dome ho niet; snáď budú vedieť kišasónky…“

Dievčence vídali ho len v kostole, a to nie často. Julke bolo do smiechu…

„Odpusťte, velebný pane, otec je v poli, ale my nie sme kišasónky…“

Mária pretrhla Julku svojím prsným hlasom, ktorý znel kovovo, keď bola rozčúlená.

„Otec sa vráti v tú minútu… nech sa len páči do chyže alebo na verandu.“

„Ach, počkám, počkám… nechcem turbovať… práca volá. Ach, ako je krásne!“

Daniel Rybka, farár v Kráľovej, rýchlo sa obrátil a sadol si na verande do príjemného chládku, zložil svoj ťažký, široký klobúk, odkryjúc miernu, bielu lysinu svojej guľatej hlavy. Pred piatimi rokmi bol násilne osadený v Kráľovej, skadiaľ premúdra politická vrchnosť a nie veľmi svedomitá cirkevná vysúdila mladého farára z príčin takzvaných „politických“. Zopár rokov protivila sa Kráľova uzurpácii, a menovite fília Koričné nechcela ani počuť o novom farárovi. Prišlo brachium^[40]… administrátor Rybka bol trpezlivý, vyčkal času ako hus klasu… On dobre poznal, že opozíciu, čo ako určitú a silnú, oslabí každodenný život a potreby denné zlomia najideálnejší, principiálny odpor, keď nieto žiadnej opory zhora. U nás i v cirkevnom živote platí na konci maloruské príslovie: „Skači, vraže, jak pan kaže.“ Rybka nemal sprvu za seba ani jedného Kráľovana, a tobôž Koričňanca, zato celé mesto Rohov bez rozdielu vierovyznania… I stalo sa, že bol „vyvolený“ per fas et nefas^[41] za riadneho farára v Kráľovej, vzal si z vďaky k Rohovu dcéru tohože mesta, dosť majetnú, márnivú, ktorá vykiadzala po návšteve cirkevníkov chyžu, babám grobiančila, keď išli bozkávať „pani matke“ ruku. Rybka, keď už bol osedlaný, trávieval celé dni v Rohove pri kartách, ak nebol na rybačke, po poľovkách alebo hostinách u okolitých pánov. Ostatne všade držal sa mierne ostražito, vypočítavo, nikdy pri pohuľankách neprekračoval hranice, i keď jeho kompáni už dávno boli za nimi. Volali ho všeobecne „náš tisztelendó^[42]“. Ráčil sa s každým, bol na každej „nóbl“ svadbe, nekarhal nikoho, odpúšťal každé darebáctvo, a tým zadovážil si chýr „tolerantného“ duchovného otca, ktorého dávali za príklad „farizejom“, to jest prísnejším a nábožensky oddeľujúcim sa kňazom seniorátu.

Dievčence zmizli bránkou; šuchli sa na gazdovský dvor, aby nemuseli okolo hosťa.

„Julka — tys’ pochabá,“ hovorila Mária, rozčesávajúc svoje hrdé vlasy nachytro pred malým zrkadlom na obrtlíkoch. „Čo ťa je po ňom… takto hneď do živého. Nám devám to nepristane!“

„Marienka, moje zlato, môj anjel, môj anjel strážca… viem, že si rozumnejšia, lepšia… Ale, prosím ťa, nehraj večne guvernantku… To ti nepristane, sama si úprimná, otvorená a v duchu ma odobruješ! Čo sme my tomu augurovi za aké kišasónky? Nepočula si otca, ako sa o ňom vyslovil? Pamätám, riekol, že náš Rybka zablúdil v živote. Určený bol pre jatku a vbehol do sakristie.“

„Dosť zle, že otec pred takým deckom, ako si ty, nedrží trochu mieru. Ale to je ich vec. Vec mužská. Čo nám? Nám prichádza všetko odpúšťať. Rozumieš, všetko!“

„Všetko? Nerozumiem. I hlúposť, i zlosť, i vyhodenie úbohého Stropnického z Kráľovej, o ktorom povedal otec, že bol ideálom kňaza, a ktorý sa teraz potuluje bez chleba po Nemecku,ak už nezahynul?“

„Všetko!“ s dôrazom opätovala Mária a stisla pery. Jej veľké šedé oči zajasali tichým, ale pritom silným bleskom, Julka sa zľakla i tónu jej reči i výrazu jej tvári. Tá tvár potratila cele bezstarostný, milý dievčenský výraz. Akoby bola zostarela.

„Každý nech bdie nad sebou samým,“ riekla Mária, prestanúc rozčesávať vlasy, „dosť má každý roboty, toľko, že málokto vyvládze. Len tí, čo samých seba púšťajú na vôľu, majú čas a silu strážiť nad druhými a odsudzovať.“

Julke prišlo na um: Mária teraz práve mala takú tvár a takým hlasom hovorila, ako pred chrámom v Lipovej, keď sa Julka požalovala, že ju oziaba. Taký silný blesk mala v očiach, keď hľadela z Turákovie lavice na krásnu, stareckú postavu lipovského kňaza. ,Ona je už raz taká,‘ pomyslela si Julka a prehodiac cez strojnú hlávku domácu sukničku, počala sa bezstarostne strojiť pred veľkým zrkadlom.

„Po každom liste z Viedne si taká nevrlá,“ poznamenala po dlhej prestávke Julka (ona nerada znášala sestrin „guvernantský“ tón, ako ho menovala), „a predsa Mirko píše básne, a nie listy.“

„I Mirko blúdi. Mňa dusia jeho listy ako zlé sny. Čo sa trápi a želie, čo zúfa? I ľutujem ho, i hnevám sa.“

„Teraz ťa ja poučím,“ riekla so smiechom Julka, „to je láska.“

Rybka medzitým sedel na verande pri stole a klepkal mäsitými prstami na nepokrytú tablu. Privítanie Julky ho mrzelo, a vôbec celá vizita bola mu trápna. Ján Drevanský prišiel od hôrky riadne vypotený, no neobyčajne veselý a spokojný. Roboty išli riadne, oziminy prezimovali tak ako nikdy, jarina schádzala, ďatelina rástla hodinami, nie dňami. Čo len sneh zišiel, už bolo badať zelený tieň po širokom „Kline“. A teraz už bolo ju možno temer kosiť.

Len preto vítal Rybku žoviálne, ktorého ináč cítiť nemohol. Hrmotom a krikom rozkazoval Tinke raňajky — v dvojitom obsahu — veď jeho velebnosť nepohrdne frugálnymi raňajkami vdovca, nemajúceho riadnu domácnosť.

Rybka urobil úradnú tvár. Ján vedel, že farár, ktorého on tiež pokladal za votrelca a proti nemu bojoval dosť silnými zbraňami, neprišiel k nemu hnaný citom zvláštnej lásky. No on naschvál nechcel pozorovať oficiálny výzor hosťa, žartoval, volal oblokom deti…

„Prišiel som na krátke slovo,“ počal konečne pán farár z Kráľovej a pokašľal nervózne. „Mám záležitosť, v ktorej len vaša veľkomožnosť… izé — len vaša veľkomožnosť… ako sa hovorí, tudna rendet csinálni^[43]… to jest, je to záujem vyšší, týkajúci sa cirkvi…“

„Bah! Dobrotivý a prevelebný pane môj! Mňa sa všetky vaše vyššie záujmy cirkevné netýkajú… poviem rovno: nestarám sa o ne, ani toľko ako o lanský sneh! Nedbám, považujte ma za prašivú ovcu, za pohana, za antikrista… Príčiny vám, velebný pane, udávať nemusím. Spravili ste z cirkvi svetácke dikastérium^[44], políciu, vojsko, či ako mám pomenovať to, čo vy ráčite menovať cirkvou. Máte svetského dalajlámu, oficiálnych špiclov, naše peniaze, mozole našich otcov obrátili ste na dispositionsfond v ruke vášho luteránskeho „Obergotta^[45]“, školy ste nám predali alebo pomaly predávate štátu. Nemecko a nemeckú vedu ste našej mládeži zavreli — nuž spánombohom i s batohom! Na starosť ujsť z toho motolicou zarazeného ovčínca, to sa mi protiví — ale podšívať ho doskami — nie, velebný pane — to žiadať nemôžte.“

„Neprišiel som hádať sa o veciach cirkvi všeobecnokrajinskej,“ riekol Rybka po maďarsky, trochu podráždene, ale s úctivosťou.

„Ani by som sa s vami o tom nehádal, vaša prevelebnosť… Kristus nepodelil cirkev na krajiny… Už slovo „krajinská cirkev“ je strašné. Alebo je jedna, alebo žiadna… Kristus nenosil vašu atilu — a basta!“

„Ako hovorím,“ pokračoval Rybka po maďarsky, „ja ctím si každé presvedčenie a uznávam, že každý nech je spasený podľa svojej fazóny, ako povedal veľký kráľ pruský Fridrich II. Nie o tom je reč. Ale o niečom bližšom, čo musí i vašu veľkomožnosť zaujímať…“ Oddýchol si, a keď Ján mlčal, prešiel do slovenčiny. „Od niekoľkých čias z Koričian ľudia nechodia do chrámu. Vlani polovica nepriniesla zosypy, musela byť slúžnym exekvovaná. Neplatia ani cirkevné dane. Najprv bolo len málo neplatiacich — no každým rokom ich pribúda… Môžete si myslieť, ako nepríjemne je duchovnému neprestajne používať svetskú moc.“

„A čo ja mám pri tom… zosypal som…“

„Nie, nie! O to nejde. Ešte horšie. Stali sa prípady, že dieťa sa narodilo… baba Ryhová to neoznámila — zhodili ju a slúžny vymenoval druhú. Tá oznamuje riadne pôrody — ale dieťa nenesú ku krstu. Prejde týždeň, mesiac… nie a nie. Žandári…“

„Ach, tu sme pri polícii! Nuž a žandári?“

„Môžte si predstaviť, aké je to nepríjemné… Ale čo viac. Pred mesiacom bol som tu pochovávať… Prídem pred dom. Nik nevynáša mŕtvolu. Bolo to malé chlápä, dvanásťročné. Konečne prikazujem kostolníkovi, aby šiel robiť poriadok. Kostolník — naschvál vzal som ho z Kráľovej — šípiac neroveň, celý bledý vyjde zo smútočného domu. ,Nuž čo?‘ pýtam sa. ,Prosím ponížene, dvojctihodný pane… oni povedali, povedali!‘ ,Čo povedali, nuž hovorte!‘ ,Že oni ich nepotrebujú… že je smrť veselie, radosť, a nie smútok — že nech sa páči len do Kráľovej, alebo lepšie k Rohovanom, ktorí ich volili.‘ Nasilu som rozkázal vyniesť mŕtvolu pred dom. Počneme spev — tu priletia dvaja — Vyruľa, Pukančík, schytia rakvu a letia s ňou ako vietor. Nuž pýtam sa: možno takéto niečo trpieť? Či to môže byť ľahostajné i vašej veľkomožnosti? Možno sa nestarať o zavedený ľud, ktorý ide do záhuby a v ústrety svetským trestom?“

Drevanský vo svojej apatii, keď i počul akési chýry o „novej viere“, bohzná kým zahodenej ponad hlavy tisícich práve do Koričného, nepridával novému zjavu zvláštneho významu a pripisoval všetko starým volebným sporom a tomu, že vrchnosti Kráľovej i fíliam nanútili neželaného, odstrániac obľúbeného farára. Pozastavil sa nad rečami Rybku a zadumal… Konečne preriekol:

„Ale, velebný pane, či vám pri týchto čudných a u nás nevídaných prípadoch nešušká svedomie niečo?“ Drevanský prešiel do maďarčiny. Bol poddajný a rád sa asimiloval k spolubesedníkovi. „Či takto je všetko v poriadku s tou vašou duchovnou kuratelou nad zverenými dušami? Poznáte svojich ľudí okrem kostola a zosypu? Buďme úprimní! Vaše vyvolenie dialo sa silným tlakom Rohova a stolice. Či by tu nebolo na mieste zotrieť nemilý dojem zvláštnou pastorálnou starostlivosťou?“

Rybka mlčal a smelo hľadel na Drevanského svojimi modrými očami. Jána to pomiatlo a temer obanoval svoju kritiku pastorálnych dejstiev velebníčka Rybku.

„A dávno pozorujete také veci?“ spýtal sa vážne, akoby chcel zatrieť nemilý dojem.

„Že nechodia do chrámu, pozorujem dávnejšie. Ale nezbedy mnou opísané sú nového dáta. Už bola upozornená na to i vrchnosť… Novovyvolený richtár Kúdeľa nechcel slúžnemu prisahať. Dvaja regrúti z Koričného, privezení temer postrkom do garnizóny, nechceli opásať bajonety, prijať pušky… Väznia ich už od októbra.“

„Teda nazaréni, nazaréni!“

„Nemožno určiť. Možno od nazarénov prišlo pokušenie, ale Koričania nezdajú sa mi byť nazarénmi vzdor mnohým, od nich prijatým predsudkom… Možno bude tu i kus — panslavizmu,“ nesmelo riekol Rybka, prejdúc zase do maďarčiny, za príkladom Jánovým.

Drevanský sa zamyslel. Rybka ho čiastočne odzbrojil. V Jánovi vzdor nevrlosti, následku to stroskotaného životného šťastia, predsa len pulzovala krv Drevanských, žili tradície slovenské, i pri jeho mäkkej duši značná dóza lásky k svojmu ľudu.

„Prišiel som,“ pokračoval už neúprosne Rybka, vidiac dojem svojich slov, „aby som bol ospravedlnený. Aby som prv, než prikročím k surovým prostriedkom, prosil vás, aby ste svojím vplyvom ,čo národovec‘ (to slovo v maďarskej reči povedal po slovensky: „mint národovec“) zachránili zablúdených pred smutnými následkami, ktoré sa neomylne dostavia.“

Oblok, vedúci zo dvora na verandu sa otvoril. V ňom ukázala sa Mária s čudným leskom v očiach. Jej bezvadný profil odrážal sa od temnej záclony obloka.

„Pán farár žaluje otcovi na ľudí nevinných,“ riekla zvučným, kovovým hlasom a zakryla oblok.

Rybka sa trhol. Bol hodne pomýlený, lebo si bol povedomý, že vec prefarbil. Už história o regrútoch nebola tak, ako hovoril, ani o krstoch nebolo všetko, čo spomenul. Pravda bolo, že Koričňanci do kostola nechodili, plaču nedávali dobrovoľne a deti, keď to bolo možné, sami bez kňaza pochovávali.

„Neboli sme bez svedkov,“ preriekol po krátkom mlčaní Rybka, „inu — nič nerobí… vec nenie tajnosťou. No, mám ešte jednu záležitosť.“ Vytiahol z bočného vačku list a šeptom pokračoval: „Prišiel dotaz na farský úrad… strany panej veľkomožnej… pani manželky… Mám vydať svedectvo… týka sa to jedine toho… či žije vaša veľkomožnosť… Odpovedí vraj nebolo na listy a ide o nejaké právne požiadavky… Posledný vrátil sa do Milána s nápisom „meghalt^[46]“. Neviem, čo tu, a nechcel som narobiť zbytočných nepríjemností… Ale úradne prišlo od mojej vrchnosti…“

Rybka podržal si triumf na koniec, a možno nebol by ho použil, keby nebolo nečakaného zamiešania sa Márie do rozhovoru. On nebol ani vysoko vzdelaný (nemal inej školy než prešporskú teologickú „akadémiu“), ani zvláštne obdarený muž, ale mal veľkú dózu životnej povrchnej múdrosti, ktorá vo svete viac platí než učenosť Tholuka alebo Lutharda^[47]. Jeho modré oči hľadeli smelo a veselo do sveta, poznal ľudí, vycítil ich slabé stránky, a vzdor tomu, že ho kňazi nenávideli, rozbehol sa za hodnosťami s istou nádejou, že raz bude kápo v senioráte, ak nie v dištrikte. Už posledný raz mal značnú menšinu hlasov na seniorstvo, a tá menšina zapríčinila, že Lipovský, veľmi nadaný, vážený, ale prísny muž musel ustúpiť starému, bezcharakternému, bezfarebnému človeku — rozhodný Lipovský a rozhodný Rybka vyhodili jeden druhého v prospech nerozhodného a obojetného. Pri vtedajších pomeroch svetáčenie Rybkovo, mierne prevádzané, nemohlo mu byť najmenšou haťou, ba poprípade mohlo byť stupňom na Parnas.

Tak zložený človek nemohol nepozorovať, ako hlboko zronila ináč dosť nepatrná zpráva slabého, citového Drevanského. Razom akoby sa premenil, všetka bodrosť opustila ho i počal sa pred Rybkom kloniť ako trsť pred silným vetrom. Ako všetci slabúsi, zakiaľ sa Rybka bránil, ustupoval pri šermovaní myšlienkovom, Ján bol veselý, napádal, chlapil sa. Ale po prvom energickom riposte protivníka zmalomocnel. Cítil sa byť vinovatým pred ženou, rodinou, Rohovom, maďarónstvom, dalajlámom, Rybkom a celým svetom vôbec.

„Čo možno — urobíme,“ pretrhol trápne mlčanie Rybka, radostne uprúc modré, vodnasté oči na tvár Jána. Tvár mala výraz prosebníka alebo na sviežom skutku dolapeného hriešnika. Pri jeho mohutnej figúre dvojmo žiaľno vyzeral.

„Veď sú prostriedky, a ja viem, ako je vám to ťažko… Vec možno poduriť, priviesť do jasného položenia. Trápna je neistota. Ona nás zožiera.“

Drevanský lapil sa za tieto lišacie slová, o ktorých mohol znať, že sú prázdne. Ako sa topiaci slamky chytá, tak on chytil farára za sčervenenú ruku a vstávajúceho pritlačil nazad na stolec.

No Rybka vedel, že neradno je dlhším zrokom pokaziť dojem.

„A čo sa týka onej veci s bludnými dušami — na vašu veľkomožnosť dúfam a so mnou i moje vrchnosti. Naše kráľovstvo nenie z tohto sveta, naše zbrane sú slabé, menovite voči urputnému, hlúpemu, pomýlenému ľudu. Vy ho máte v moci… Cez váš grunt vozia z poľa… vaše pastviská používajú… vaše strniská spásajú … hory — no, jedným slovom, vy ste pán.“

Rybka opäť rýchlo vstal, vzal klobúk do ľavej ruky, pravú srdečne podával Jánovi.

„Ale mi sľúbte,“ riekol lichotivým hlasom. „Veď my len predsa dovedna patríme… Nedorozumenie môže vzniknúť. Ale tá priepasť, ktorá delí nás od luzy, na tejto strane spojuje vybraných. Nik ju beztrestne nemôže preskočiť. Alebo padne do hlbiny — alebo preskočiac, tam na druhom boku nenájde ani porozumenia, ani cti, ani vďaky. Čo boh spojil, človek nerozlučuj, ale čo rozdelil, márne by sme chceli spojiť.“

Drevanský ani nerozumel Rybkovi. Pred jeho ustrašenou dušou, mäkkou ako vosk na slnku, otvárala sa cele iná priepasť.

Rybka sa nedal zdržať, ačkoľvek Tinka už niesla raňajky, a dievčence, jarne vyobliekané, zjavili sa na verande. Odišiel s rustikálnou poklonou, búchajúc do záhradných stolcov.

Drevanský zhltol narýchlo kus pečienky a ušiel do svojej izby. Ani len Márie sa nesmel pýtať, čo ju pohlo zamiešať sa do rozhovoru, hoci bol si to umienil.

A čo ju pohlo, bolo:

Ešte v zime, podvečer, šla roztratenou dedinou po pilnom celodennom šití. Utiahnutá v jemnom kožúšku, na nohách kožené, futrované topánky, veselo šla chodníkom, popod obloky, popri plotoch a humnách; slastne dýchala mrazným vzduchom (mrazy boli už miernejšie) a hľadela na rovné stĺpy dymu, valiaceho sa z komínov chalúp. Po dlhom sedení chutila jej slobodná vychádzka bez cieľa; ani nepozorovala, že dlhočizná dedina je už dávno za ňou, a večer len tak hupol do krajinky, nenazdajky. Obloha sa medzitým zatiahla riedkymi oblakmi, cez ktoré len tu i tu prenikala čo väčšia hviezda. Obrátila sa rýchlo a išla nazad. Bezstarostnej, bez cieľa idúcej zasneženou krajinou cesta bola krátka, ale teraz, trochu znepokojenej večerným temnom, zdala sa byť dlhou, a ona pribavila kroku. Ako sa stalo, sama nevedela, pri prvých dedinských domkoch, ktoré vítala ako priateľov v núdzi, pomýlila chodník, a badala, že ide snehom. Tu natkla sa na humno, ktorého neznala, tu razom prehradil plot jej cestu. Šla hore plotom — no nebolo mu konca, obrátila sa… Oblaky medzitým zhustli, z nich sa počal sypať riedky, ale veľkozrnný sneh, ktorý už celkom menil podobu predmetov skutočných a maľoval nejestvujúce. Ľahunkým páperím sadal na bobrový golierik bundičky, na jej uhriatu tvár, a slepil. Zazrela svetielko v chalupe. Ono ju obradovalo ako malý maják… šla prosto k nemu. Hupla do závozu; sneh po vrchu zľadovatený, preboril sa a ona jednou nohou vpadla hlboko do jarku, druhou na koleno. V prvom okamihu bola rada, že ju nik nevidel. Zobrala sa šťastlivo — no svetielka už nebolo, a smer k nemu stratila.

Spokojného charakteru, skoro prevládala už-už budiaci sa strach… Veď je v Koričnom, pre pána boha, kde pozná každý kút, každý priechod medzi staviskami — nemožno nenatknúť sa na známu chalupu, známy strom… Šla pozornejšie, bojac sa opätného pádu. Tu začula naľavo spev, divný spev viacej ľudí, hlasy mužské i ženské. Obrátila sa ta — a pred ňou mihali sa dosť nejasno osvetlené obloky veľkej chalupy. Slabé lúče osvecovali padajúci sneh. Hľa, veď je to chalupa krivého Ondreja. Ako to len mohla nevedieť… veď tu ide ulica ku Krásnemu domu.

„Kto je?“ ozval sa blízko pri nej hlas. Povedala meno a zamierila prosto do dvier. Poučená mýlnym zimným počasím a tmou, nechcela sama ďalej. Veď sa Ondrejko postará. Z chalupy niesol sa už silno nápev nábožný, ale spievaný akýmsi ťahavým, nekostolným spôsobom, skôr tak, ako spievajú na procesiách. Máriu to zaujalo, nedala sa zdržať človeku, ktorý ju oslovil, išla prosto murovaným podstením, ohmatala v sieni potme kľučku, otvorila — a na devu uprelo sa mnoho zvedavých, ustrašených, ba i hnevných očí. Izba Ondrejova, na dedinskú izbu priestranná, bola plná dedinčanov, mužov a báb. Boli i mládenci i dievčence. Mária obzrela sa udivene. Priadky to nie sú — nevidno kužele, ani kolovrátky. Svadba to nenie. Čo to znamená?

„Pokračujme,“ riekol krivý Ondrej, „ona je duch dobrý, neprichádza ako pokúšiteľ… tu ráčte sadnúť,“ núkal devu na lavicu, okolo pece vinúcu sa, „medzi dobrých ľudí ste prišli… odprevadíme vás,“ i počal znova pretrhnutú pieseň. Melódia bola dobre známa Márii, cirkevná, ale text, ktorý Ondrej predčitoval naozaj ako na procesii, bol jej neznámy a čudný. Pozorovala s napnutím, hladno hltala do seba nové dojmy, hlasy a slová, i zachovala si asi zmysel: „Anjeli sa tešia, že slovo stalo sa skutkom… vitaj, milé dieťa, z vody narodené… narodilo si sa až dnes, s bohom si sa spojilo. My tvoríme jedno telo s Kristom, všetko nám je spoločné, neznáme násilia, neznáme rozkazu, len lásku… My ozdraveli sme pre veky, pre celú večnosť.“

Nie ani text, ani nápev, ale celý zjav urobil na Máriu mocný dojem. Ľudia, jej známi i neznámi, chovali sa cele ináč, než vídala v obyčajnom živote alebo trebárs v chráme. Hlavy pomknuté, plecia zvislé, no na tvárach sústredená pobožnosť s bázňou. Videla i tváre, kŕčovite stiahnuté, videla oči, upreté do podlahy, trasúce sa ruky, počula medzi spevom hlboké stony a vzdychy. Zmätenie, zapríčinené nečakanou návštevou, zmizlo hneď po slovách krivého Ondreja a každý člen večernej schôdzky oddal sa svojím citom a myšlienkam.

Spev zamĺkol… Kto to vstal v kúte…? Sotva možno očiam veriť! Večne žartovný, často opitý gajdoš Hrebeň, ktorého čo decko vídavala s červenou tvárou, vydutým od fúkania lícom tulikať pri svadbách a fašiangovaní, ktorého počula spievať nešpidrné improvizácie, pokreskávať, nohou dupkať v takte vospustného piskora!

Hrebeň postavil sa uprostred chyže, ale jeho tvár nebola už červená, ba práve uvädlo bledožltá a vážna, čo bolo pre Máriu podivné. Stará Ryhová, vrchnosťou od svojho povolania odstránená babka, držala mu malú petrolejovú lampu. On vyňal neveľkú, akoby zaúdenú knižku a počal čítať, nepravidelne, nedbajúc na kommy a punkty, ale hlasom sviatočným, slúchateľov akýmsi omámením naplňujúcim. Všetci mlčali ako hroby. V polosvetle dvoch nedostatočných, kadiacich lámp, v dusnote, pri šumnom dýchaní dvoch starcov, trpiacich na záduch (častá nemoc v Koričnom), pri konvulzívnych pohyboch niektorých, na zemi učupených — celé zhromaždenie dojímalo ako fantastický, pritom ťažký sen.

„Pohledte na pekne sliby, ktoré Hospodin učinil tem, jenž v neho dufají. Hned zapali se hnew jeho, blahoslavení pak jsu všickni, kterýž duffaji w neho stoji. Ustawa a umdlewa mladež a mladenci težce klesaji. Ale ti, jenž očekawaji na Hospodina, nabývají nowé síly, vznášejí se perím jako orlice, beží, awšak neumdlewají, chodí a neustawají. My prospewujeme: Buh jest muj sam ochranca, znám, pred nim chci se nížiti; v nej vždy werím, na nem stawím, mocen jest mne zwýšiti. Protož plesej, duše milá, nebudet zle s tebou konečne, i swet, hrích, ďabel, peklo, smrt zlá, nemajit nám škoditi večne. Neb Syn Boží, to ctne zboží, premohl je sám jediný, w nejž ja duffám, jej za grunt mám, onť spomáha každe hodiny.“

Až potiaľ Mária badala, že Hrebeň číta knihu rozumnú, pamätala sa na citát z Izaiáša o orlici. Ale razom prešiel do cele iného štýlu a tónu. Čím ďalej, tým viac mizla bibličtina a koričnianske nárečie víťazilo: zrejme, on už menej čítal, ale hovoril spamäti. Ale čím konfúznejšia bola jeho reč, tým srdečnejší hlas, tým ohnivejšia intonácia, a tým väčší dojem na poslucháčstvo. Sčista-jasna počal hovoriť o Semiramis^[48], asýrskej kráľovnej, „ktorá tak se velice hnevem roznítala, že když sebe hlavu svú frajcimerke spravovat a čepčiti dala, slyšíce, že Babylonští od ní odstupili, s nepričesanú hlavú na rink vybehla, vojsko veliké sebrala a proti Babylonským táhla, ješto mohla počkati, až by ji hlavu začepčili.“ Darmo usilovala sa Mária nájsť niť, spájajúcu čítané s tým, čo Hrebeň, zdalo sa, dokladá zo svojho, inde počutého a čítaného… Čo tu chcela Semiramis, čepčená alebo nečepčená? V to nečakane vplietol ostré slová proti vrchnosti a „černokňazom“, ktorí otravujú ľud boží kalichom. „Diabolstvom posadlý svet, tigri ľúti, sedmohlaví šarkani, síra a oheň, skaza a škrípanie zubov“ — tieto slová vryli sa Márii do pamäti bez pravého spojiva logického. Razom skočil na Mohameta Otomana, „cisára tureckého“, ktorý dvoch mládencov, dve uhorky v záhrade utrhnuvších, v prchlivosti mečom zamordoval. Spomenul Boleslava^[49] českého, bratovraha, Hanibala^[50], a končil modlitbou, pretrhovanou výkrikmi, ktoré nemali zmyslu, ale rezali sa priamo do duše.

Celé zhromaždenie pozdvihlo sa z miest — len Mária, tisnúc sa do kúta pod pecou, zostala sedieť ako omámená. Muži počali chodiť v kruhu za krivým Ondrejom, ktorý silno napádal na ľavú nohu. Ženské v kruhu vnútornom, smerom opačným. Najprv to išlo pomaly, rytmicky, no neskôr zrýchlili tempo… Na Máriu vialo vetrom od ich pohybu, lampy trepali svoje biedne svetielka od prievanu. Krúženie zatíchalo… spoločnosť počala sa ticho tratiť von dvermi v tom poriadku, ako sa krúžili, iba Ondrej zostal a sadol k Márii na lavicu pri peci. Vzal ju za ruku.

„Nehovorte nič,“ riekol ticho. „Boh vás poslal. Videli ste pravých bratov v Kristu… Ó, panna krásna, ó, šťastná!“ On ju zaviedol domov. Nikto nevedel o jej neskorom príchode okrem Tinky, ktorá sa dala ľahko uspokojiť.