ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rohov z veľkej časti žil na starom tuku, lebo koncom minulého storočia upadol ako mnohé staré mestá. Írečití patricijovia vymreli, roztratili sa, alebo schudobneli, keď nastal prevrat v remeslách a obchode. Veľké fabriky zabili majstrov, Eksteinovci so svojím čulým a pritom bezohľadným šachrom vytisli staré solídne firmy, vyše sto rokov trhujúce starootcovským spôsobom. Nová éra ústavná preplnila mesto úradníkmi, darebákmi a tou čeľaďou, ktorá chodí za pätami ľudí, žijúcich z ruky do úst.

Železnica, obchodila Rohov, ako obchodil ho vývin vôbec. Len to, čo bolo zlého v novom živote, našlo si tu širokú cestu. Darmo, diabol je omnoho agilnejší než duch dobrý.

Na starom mestskom dome, trojposchodovom s vežou a veľkou dvoranou, nebýval viac starodávny municipálny, ačkoľvek trochu obmedzený, no predsa vždy úctyhodný tón, nebývala gravita vážnofilisterská, ale predsa čestná. Tam bolo hlavnou starosťou, ako osemdesiattisícový dôchodok mesta najzručnejším spôsobom zarátať tak, aby zručných rátačov nemohli dolapiť, že veľká časť kvapla im do vačku. Najčastejší spôsob pozostával vo vysielaní komisií s diurnami. Tí, čo boli blízki mestskej „samospráve“, vysielali sa navzájom a navzájom odobrovali si vypočítané diurná, viatiká^[72], furmanky, výdavky na všelijaké potrebnosti. Pravota o medze medzi mestskou horou a panstvom (išlo o klin asi dvadsať štvorcových siah) stála mesto do desaťtisíc zlatých. Oprava drevárne bola taká drahá, že by za vyložené na opravu peniaze boli mohli postaviť poriadny dom. Inu, strovilo sa na atrament.

Zato nový patriotizmus Rohova bol nad všetku pochybnosť, on bol štítom, aby nejaký minister neposvietil kriticky na mestské hospodárstvo. A opozícia mestská? Proti nej mali neomylnú, tuhú zbraň: panslavizmus! Vzdelané mesto s podgymnáziom, radnicou a zriadeným magistrátom, veď to bašta štátnej idey proti panslávom, v kraji tak čisto „národnostnom“. Vlastne rohovskí mocnári boli ešte dosť skromní, že uspokojili sa s premanipulovaním veľkých dôchodkov — pod štítom antipanslavizmu mohli bezpečne predať mestský dom na verejnej licitácii a pýtať potom nejaký rád za veľké zásluhy o vlasť.

Dünnagel použil tieto pomery v plnej miere a bol by už boháčom, keby nebol vedel výtečne troviť. No jeho dom, ačkoľvek mládenčil, bol hlučný, nikdy nechýbali uňho razom dve dámy, ktoré šatili sa na slávu a ktoré často zamieňal, nechýbali bohato méblované izby, salóny, splendídne hostiny, ktoré trvali do rána a zanechávali po sebe škandálne kroniky. V kraji ho volali „Montechristom“, mnohí divili sa nad jeho luxusom, vrteli hlavami nad jeho prostopašným rozhadzovaním, ale preto spokojne sadali za jeho bohatý stôl a pili jeho opravdivé šampanské najfajnejších mariek. Ešte i pani manželky, vediac prísne posudzovať navzájom svoje cnosti, robili vizity Dünnaglovým „dámam“, keď sa chceli zúčastniť na pikniku alebo hlučnom výlete do krásnych rohovských hôr.

Dünnagel bol všade kápo: ako pri meste, kde on zhadzoval i volil „pudmistrov“ a ostatné úrady, tak pri rohovskej starej sporiteľni (bola ona z prvších v krajine), tak pri každom novom podujatí, ktorých nakopilo sa v čas, gründerstvu veľmi príhodný. On volil i do snemu, proti jeho kandidátovi nebolo možné nič urobiť. Veľmi mnoho ľudí záviselo od mesta, a mesto od neho. Ešte i zdanlivo nezávislí hodnostári a úradníci mali pred ním rešpekt, keď sa raz stalo, že sa poharkal s okresným sudcom.

Sudca bol náhodou muž čistý a mal tvrdú hlavu, neznal pomery a postavil sa strmo proti notárovi. O mesiac bol presadený na inú stanicu. Dünnagel ustrojil mu skvostný rozlúčkový banket, toastoval naňho dosť vtipne, a keď „oslávenec“ uznal za dobré pred polnocou sa vzdialiť, Dünnagel, smiechom sa zachodiac, zavolal:

„No, už je vzduch čistý, toho panáka som vyhodil na striebornej lopate! Miška, karty!“

Ale pri tom všetkom notár Dünnagel nebol človek prázdny a bezfarebný. Svoje výčiny sprevádzal s istým humorom a vedel byť i srdečný a slobodný; nejednému človeku pomohol, nepočítajúc na odmenu, chudobným dával štedro, vystavil v mestskom háji čínsky pavilón na svoje útraty len s tou podmienkou, aby sa volal pavilón „Jánoslak“, teda jeho krstným menom. Nik nevedel, že tento náruživý, ľahký, márnotratný človek často sa zavieral na päť-šesť hodín do osamelej izby, tam sa prechodil rýchlym krokom, zuby zaťaté, päsť kŕčovito stisnutú, a na očiach slzy. On chodil, až nohy počali sa mu triasť, hodil sa na posteľ a škrípuc zubami, mrmlal nezrozumiteľné slová. Konečne zaspal… Ráno precitol veselý a zdravý, šiel za svojimi dielami energicky, bezohľadne, veselil sa, žartoval…

„Nehrbte sa už toľko, archívny prorok!“ riekol notár veselo, vchádzajúc do veľkej pisárne, sklepenej takými mohutnými zvodmi, akoby sklepenie malo vydržať dážď centových bômb. Józa Kladný pozrel ponad okuliare a ihneď zbadal, že je notár v dobrom duchu. „Mal by som sa síce vadiť s vami! Váš syn človeka ani neobzrie, nepríde na poklonu, len gáni! Hja, ja som v jeho očiach odrodilec! Však? Tisztelendö mi hovoril, že ho poznal v Koričnom, keď tých bláznov dal chytať. Čo tam hľadá? Nemohol by radšej žiť so svetom? Takí ste všetci čudní, vy panslávi! Jeden vykrivuje opätky a neumýva sa, druhý chystá sa na cestu do mesiaca, tretí biedi! A propos… Rybku som špatné vyhrešil pre koričniansky kúsok… Neškareďte sa… neodobrujem také veci. Farár a žandár, fuj tajfel^[73]! V okresnom nemali miesta… sem mi ich poslali, do starého väzenia… Józa môj, choďte, prosím vás, u domovníka sú kľúče… Pozrite, či je všetko v poriadku!“

Józa bol naozaj nie na žart prekvapený. Stávalo sa síce, že Dünnagel v dobrom duchu bol k nemu prívetivý, ba že temer po každý raz sňal mu z chrbta disciplinárku, trebárs ho časom surovo prenasledoval. No že by tak ďaleko išiel, zveriť mu dozor nad áreštovanými a obžalovanými z tajného panslavizmu, to nemyslel. Azda Dünnagel razom prišiel k pravde, osvietený duchom božím. Azda nebo vyslyšalo tie nespočetné modlitby Józove a obrátilo srdce Havlovo? Takému optimizmu bol Józa vždy blízky, trebárs sklamal sa tisíc a tisíc ráz. Pozrel na notára takým dlhým pohľadom, plným vďačnosti. V tej chvíli odpustil mu všetko.

„Nu, nu,“ riekol, strhujúc z pravého ramena plátený rukáv, ktorým si chránil ešte dosť nový kabát (kabát mal len päť rokov), „odpusťte synovi, hm — mladý človek, odcudzený, ani sa nestrojí tu žiť. Ale on je dobré dieťa… posiela…“ Józa, prekypujúc citom, bol hotový rodinne pozhovárať sa s dravým svojím predstaveným.

„Ach, to vaša vec,“ trochu zamračene odvetil notár, ktorému nebol milý dobrý pohľad starého človeka.

Možno ho bodlo svedomie, alebo jednoducho bolo mu nepríjemné každé rozcítenie sa. Ale Józa nazbadal chmúru na jeho tvári.

„Veď mi je jedináčik! A toľko sa natrápil v cudzom svete, sám, bez pomoci! Veď pán notár vie dobre, čo som mohol preň urobiť ja, v mojom biednom položení. Pravda, čo bolo možné, nuž urobilo sa, urobilo.“

Józa bol rád, že mohol hovoriť o synovi.

„A u Drevanských je pokoj?“ pretrhol ho Dünnagel, a nečakajúc odpovedi, riekol: „Včera bola pani Lenóra prvý raz v Rohove otca navštíviť. Na šťastie nemohli Robinu prebudiť. Zato strhol sa v čínskom pavilóne taký tanec, akého dávno nebolo v Rohove. Tá i polomŕtvych vženie do skoku.“

„Všetko je v poriadku,“ riekol dobrosrdečne Józa; „veď tak má byť. Nič horšieho ako svár v rodine.“

Dünnagel videl, že z archívneho proroka nič nevytiahne, zasmial sa a odišiel.

Józa vbehol k domovníkovi, prevzal kľúče a kráčal drobným, stareckým krokom po dlážke k zadnému traktu. Domovník v ošúchanej atile, zívajúc, šiel za ním. Pri dverách traktu sedel mestský hajdúch na stoličke a hľadel tupo pred seba. Hneval sa strašne! Taký svätý pokoj býva v tomto ohromnom starom stavisku, môže pokojne podbíjať čižmy a zarobiť nejaký ten groš — a tužibuď, z okresného súdu im posielajú väzňov.

Jeho hnev i pocítili väzni… Posledného, Kútika, tak štúril do chrbta, že v temnom, neznámom mieste sa zapotácal a padol na ľavé koleno. Priviedli pod bajonetmi krivého Ondreja, Hrebeňa, Kútika, Pukančíka a Viruľu — ostatných Rybka kázal prepustiť. Väzenie bolo skutočne stredoveké, dávno nepoužívané. Malými, vysoko ležiacimi oblokmi, zanečistenými prachom a pavučinami, prenikalo len veľmi sporé svetlo.

Keď nahnevaný hajdúch zachlopil za piatimi väzňami dvere, mysleli, že ich obkľúčila tmavá noc. Kútik jajkal… udrel sa o kamennú dlážku kolenom. Ondreja prehradilo… už počul v duchu svoje jajkanie, keď ho budú mučiť. Ale skoro sa zobral. Oči pomaly privykli na šero, pomaly ukazovali sa väzňom kontúry kamenných stĺpcov, nebielené steny a široké, doštené prične. Všetci posadali na prične, túliac sa jeden k druhému. Už očakávali zúrenie diabla a kruté pokuty, ako čítavali v histórii cirkevnej s malými drevorezmi, vydanej v Kyseku^[74].

Ondreja nič nedesilo, naopak, cítil nadzemskú radosť a ticho sa modlil. Hrebeňovi bolo ľúto starej, zaúdenej knižky, ktorú mu odobral Rybka, ale nezúfal. Trochu otriezvený bol Kútik. V ňom predsa len ihrala muzikantská krv. Ale trímal sa pohromade. Zato Pukančík s Viruľom boli jednej mysle: či to hodno dať sa vláčiť po temných dierach za nič? V nich bolo ešte mnoho mladej sviežosti.

„Ale nás zasolili,“ riekol Viruľa ticho Pukančíkovi, „máme sa tu natuchnúť.“

„Ja som nevymlátil, robota čaká!“

„Mal som ísť na furmanku… oh, kone moje! Či ti to poriadne nakŕmia a napoja, keď nieto doma gazdu?“

„Všetkému je vina Ondrej!“

„A Hrebeň!“

„A Kútik!“

„Never! Všetkých nás má v mechu Ryhová! Počarila i Ondreja. Celá dedina ju počúva.“

Vtom počal Kútik chorál „Plesajte, nebesá“, Ondrej vpadol s Hrebeňom. Spievali ticho, s veľkým oduševnením, takže rebelantskí ich spolutrpitelia prestali šuškať a pripojili sa k nim.

„Ako im je veselo!“ zavrčal hajdúch pred bránou, lebo chodbou odrážal sa spev väzňov dosť silno a prenikol cez vonkajšie dvere.

Noc prešla ťarbavým krokom, spať nemohli, rozčúlenie ich hore držalo. Ani nejedli rascovú polievku, ktorú im doniesla hajdúchova žena, tiež nahnevaná, že jej muž musel obliecť atilu a vysedávať pri bráne. Ondrej nejedol ani chleba. Tento človek bez uveličenia cítil opravdivú slasť v temnom väzení. Pochybnosti, ktoré ešte časom mával, zmizli cele a on cítil, že každou hodinou stáva sa dokonalejším človekom, posvätenejším; na tretí deň väzby už vedel istotne a veril vrúcne, že je povolaný samým bohom k vysokej úlohe byť nosičom čistej viery… Utvrdilo ho v tom i skrotenie šomrajúcich a duchom upadajúcich tovarišov, Viruľu a Pukančíka. Keď už počali šomrať hlasno, padať duchom a obviňovať Ondreja a Ryhovú, keď už počali zvádzať na svoju stranu i Kútika, Ondrej vyšiel si na nich s celou silou svojho presvedčenia, svojej pravdivosti, zlomil ich odpor, obodril a takým citným hlasom ich napomínal, že Pukančíkovi slzy vypadli a Viruľa mu tisol vďačne ruku. Kútik sa hanbil za svoju malodušnosť a udrel sa päsťou o ubolené koleno. Nech bolí, zaslúžil si toho…

No po veľkom duševnom vypätí nastúpila zmalátnenosť. O šomraní a obviňovaní druhých, pravda, už reči nebolo, ale človek raz nenie tak stvorený, aby mohol dlho zotrvávať v sviatočnom naladení. Všednosť požaduje tiež svoje. A akonáhle prestalo oduševnenie a sviatočná nálada, akonáhle sa dostavila všednosť a telo požadovalo prozaické, ale nevyhnutné svoje právo, nastalo medzi väzňami mlčanlivé síce, ale tým citeľnejšie omrzenie. Táto omrzenosť je duševnou chorobou ešte sviežich väzňov. Starší jej už nepoznajú. Ona je veľmi trápna práve tým, že nenie bôľom, ani pohnutím, ani žiaľom, ani ľútosťou — ani hnevom, ale item stavom omrzenia, absolútnou nečinnosťou duše a mysle, a predsa myseľ nemôže nemyslieť a duša nemôže necítiť, že je tu. Je to nápad slabosti, taký nepekný, otupný, že ani len k tomu najsmutnejšiemu niet dosť ducha: ku samovražde. Ale niet ducha ani k žitiu, a predsa niet dosť sily želať si zomrieť, zmiznúť…Ak by bolo možné želať si zomrieť — už by tej choroby nebolo. To je i znakom, že prechádza táto väzenská nemoc, keď väzeň počne túžiť či už po slobode, či po smrti. Pred touto „panenskou“ chorobou väzenskou neochráni nikoho stupeň vzdelania; dostaví sa ona i pri surovom zločincovi, i pri nevinnom človeku, ktorý stratil slobodu, ale nie obyčajné pohodlie. Väzenie je jediný punkt na zemeguli, kde panuje aspoň tieň rovností ľudí. Iná rovnosť je hlúposť, ktorá jestvuje vo fantázii, i to nezdravej, napáchnutej falošnou veľkodušnosťou.

Väzenská choroba zachvátila i Ondreja, pravda, vyznať nutno, posledného. On boril sa s ňou sám i pomáhal boriť sa i ostatným. No ona je silná a premohla i jeho. Všetko zatíchlo. Prestali sa modliť, o speve ani chýru, prestali i zhovárať sa, každý mal na sebe takú ťarchu, že jej mal sám dosť. Ondrej počal hútať, či to nenie pokúšanie diabla, a išiel s ním na borbu, ale zbadal, že nemá sa s kým boriť, i sám diabol stal sa mu ľahostajným, a čo mu bolo hrozné — jemu nezatriaslo sa srdce, keď si pomyslel na boha.

U ostatných zomdlenosť bola ešte väčšia. Hrebeň zaliezol do úzadia, kde spočívala klada, do ktorej niekedy dávali odsúdených; a divno, táto klada, nástroj pohaňujúcej pokuty (stávala niekedy pred mestským domom) bola ornamentovaná drevenými rezbami, a nie špatnými. Hľa, kam zašlo umenie! Ešte i zámok kladu zavierajúci bol z pekne kovaného železa, cele súci pre múzeum. To samé vídame na pranieroch: sú v rozmeroch a prevedení umeleckejšie než stĺpy s obrazmi svätých.

Hrebeň veru neštudoval ornamenty na klade, ale tisol chrbát k dieram, v ktorých niekedy trčali zavrznuté nohy odsúdencov, a smútil takým otupným, nevrlým smútkom, že mu zaň mohol boh odpustiť všetky žarty a necudné pesničky, ktoré spievával k svojim gajdám. Kútik ležal na prični ako mŕtvy a škrelo ho, že tak leží, ale pohnúť sa bolo mu nie menej otupno a hlúpo. Pukančík vzdychal ako kováčsky mech a nevedel myslieť ani len na svoju mladú a driečnu ženu, ona ulietala mu z umu; Viruľa čítal zašpinené drobné tabuľky oblokov, a nevedel ich prečítať.

Ak bol i Ondrej najmocnejší duchom a posledný poddal sa omrzeniu, zato bolo ono uňho najotupnejšie. Sedel už prosto na zemi, dajúc krivú nohu pod seba, a kýval hlavou z boka na bok, ačkoľvek každé kývnutie bolo mu protivné, ale tiché sedenie ešte protivnejšie… Vlastne, ťažko bolo mu povedať, čo bolo horšie… Ticho bolo.

Hajdúch už po druhý raz zamrmlal:

„Či tí chrapúni podochli, či ich čert pobral?“

Toto ticho dralo sa i do duší uväznených; bolo to ticho nie mieru, nie pokoja, ale ticho smrti. Ondrej prestal klátiť hlavou, Pukančík vzdychať. Veselé slniečko slabo dralo sa cez zašpinené table, akoby jas jeho chcel ešte vyzdvihnúť smútok a šero väzenia.

Vtom zaškripel zámok na dverách od chodby. Kroky zašumeli. Zaškripel zámok druhý od väzenia. Józa vstúpil do šerého priestoru, za ním domovník.

„Choďte len von!“ riekol Józa, „zavolám vás.“ Domovník odišiel. Józa zavrel za sebou dvere. „No — kde ste, Koričňanci moji!“ zavolal svojím mäkkým, opravdu ľudským hlasom.

Koričňanci sa zviechali. Razom zmizlo omrzenie práve tak, ako zmizne morská nemoc, keď ľudia, vystúpiac z lode, cítia pod nohami pevnú zem. Ondrej znovu zakýval hlavou, prevalil sa telom na krivú nohu, pravú vystrel a vstal, akoby ho bola zem podhodila.

„Ach, pán Kladný, náš milý pán Kladný!“ zavolal temer veselo.

O chvíľu boli všetci piati okolo dobrého Józu.

„Čo tam vonku nového?“

„Kedy prídeme pred súd?“

„Nebola tu za mnou žena?“

„Kedy nás vypustia?“

„Vari nás už oslobodíte?“

„Ticho, ticho, moji milí,“ usmievajúc sa dobrotive, riekol Józa Kladný, ale pri tom úsmeve mu slzou zašli staré oči. „Mňa len Dünnagel poslal.“ To ochladilo väzňov. „Ale nebojte sa, on vás na mňa zveril! Čo vám chybí, len von s tým, všetko urobím.“

„Pusťte nás!“ ozval sa všetečne Viruľa a za ním Pukančík, temer súčasne.

„Hja, moji drahí, to nie je v mojej moci. Ale takto, máte dosť chleba, dostávate mäso, polievku?“ Väzni mlčali. Choroba sa zase prihlásila.

„Vidíte, vidíte! Akí ste vy divní ľudia. Pre svoje sedliacke hlúposti dáte sa zatvárať pre nič, pre bludy a mámenia. Ale za svoju vec naozajstnú, za svoj národ, za svoj jazyk nedáte si vytrhnúť ani jednu poskolnú konopu! Pane bože, kedyže osvietiš ľud svoj!“

„Všetci sme rovní pred bohom, a nie sú to hlúposti, čo nás sem doviedli. Nie bludy a mámenia, ale duše naše žiadajú vôd živých ako jeleň,“ vrúcne a pritom krotko riekol Ondrej.

„Ach, zavedení, zavedení! Veď je pravda, že krivdí sa nám všetkým! Pravda, že sme v zajatí ako Izraelskí v Babylone. Ale nie tak, ako vy myslíte!“ Józovi vystúpil pot na čelo. On si ho rýchlym pohybom ruky stieral v rozpakoch, ako hovoriť s nimi. Človek pisárne, štúdií archiválnych, málokedy schádzal sa s ľudom a bál sa byť smiešnym…

No predsa sa osmelil.

„Ako počúvam, vy chcete akúsi novú vieru… Brojíte proti cirkvi, proti kňazom, deti do školy nedávate! Načo to, načo to! Robíte si nových nepriateľov, bo i naši verní národovci odvracajú sa od vás! Staré, krásne obrady, ktoré sväto vykonávali otcovia vaši, vám už nepostačujú, ale nocami, ako zlodeji, ako bosoráci chodíte okolo ohňa a hneváte boha! Ale keď vám jazyk berú, keď vašich priateľov, rodákov zatvárajú, sužujú, vtedy ste nemí; keď vám píšu krásne, ducha povznášajúce slová, vy ich nečítate, tupí ste ako kosa v zime, srdce nerozohreje sa vám, keď za vás boria sa šľachetní ľudia pred celou krajinou, na konventoch, v novinách, pred súdmi! Na voľby vás ženie podliak slúžny s notárom ako hoviadka; opúšťate svojich, keď ich prídu vyhadzovať ako zločincov len preto, že milovali vás!“

Józa sa rozhorlil ako dávno nie. Jeho hlas sa triasol, a nik by nebol v ňom poznal pisára, pred Dünnaglom tak pokorného a zmäteného.

Koričňanci mlčali — každý dumal svoje: Kútik mu dával trocha za pravdu, lebo niečo podobného počul od Drevanského, a vôbec bol medzi nimi najsvetskejší; Hrebeň nevidel na Józovi nič iné, len že má panský kabát, a následkom toho je taký zlodej ako každý pán vôbec; Viruľa s Pukančíkom iného nevycítili z horlivých slov starého pána, len to, že sa hnevá a iste sprísni ich trest — oni pozreli súčasne na starú kladu, ktorej hrozivé otvory ako okrúhle papule hadov hľadeli na nich.

,Možno nás tento starý srdoň dá ešte i ta prikvačiť.‘

Ondrej by bol najviac rozumel z filipiky Kladného, ale bol priveľmi zaujatý nápadom na ich „omámenie“ a „bludy“. Veď on predtým národovčil svojím spôsobom, čítaval staré kalendáre Belopotockého a Kadavého čítanka bola mu hlavnou pomôckou pri vyučovaní detí, nestačiacich do riadnej školy v Kráľovej. Ale slovo „blud“ a „mámenie“ ho urazili. Pri tom všetkom sa nerozhorlil, cítil, že Kladný dobre myslí, len sám je ešte zapletený v sieťach „toho nepriateľa“. Tichým hlasom odvetil:

„Ďakujeme, ďakujeme za poučenie; vieme, že sme ďalekí od čistoty a bezúhonnosti! Upokojte sa, moji milí, pán Kladný sú dobrý človek, rodina nášho pána Drevanského, ktorý nám neublížil, trebárs ho proti nám navádzali. Hnevá sa, iste pre nedostatky a hriechy naše! Ó, bože náš! My vyznávame, že sme slabí ako trsť, nakláňajúca sa pred vetrom, služobníci nehodní, nádoby krehké! Že zhrešili sme my i otcovia naši, a malé sú tresty tvoje, ó, Hospodine, oproti prestúpeniam našim. Nemilujeme národ svoj, lebo on tápe v tmách pohanských, a my ho ani neosvecujeme. Nauč nás, bože, ako máme rozsievať sväté semeno slova tvojho, aby ono vzrástlo po šírom kraji, abv rozmohli sa bojovníci tvoji a zaujali celú zem! Aby sa vyplnilo zasľúbenie tvoje, že budeme všetci chodiť pred tebou v rúchu bielom a škvrny na nás nebude.“

Koričňanci stáli pred Józom s ovisnutými hlavami, krotkí, hotoví poslúchať. Kútik cítil temer nežnosť oproti Józovi a Hrebeň skrotil v sebe prirastenú k srdcu nenávisť proti „pánom“. Zdalo sa, Józa povedie týchto ľudí k poslušenstvu ako krotké ovečky.

Tu otvorili sa dvere a do starej šatlavy vstúpil Rybka… Za dvermi, prítomnými nevidený, zostal stáť Dünnagel. Na tvári notárovej hral úsmev… Rybka s povolením slúžneho prišiel sem na misiu, obrátiť zablúdené ovce na pravú cestu; mal i plnomocenstvo udeliť im slobodu, a tak dobrotou ukrotiť odboj.

Ako väzni zhliadli Rybku, razom narovnali sklonené hlavy. Pukančík s Viruľom skryli sa za chrbát Hrebeňov, ktorý vzdorovito pošiel krokom oproti novému návštevníkovi. Rybka, poopraviac okuliare, žmurkajúc očima v nezvyklom šere, obracal hlavu sem i tam, pokašľal, poprestupoval svojimi krátkymi nohami…

„Moje milé dušičky,“ počal trochu nesmelým hlasom.

„Pán farár!“ pretrhol ho zlobným sipotom Hrebeň, „oni majú tisíc dušičiek v Kráľovej, a to veľmi opustených!“

„Ktoré nemali veľkú radosť z toho, čo sa robilo na fare o Jáne!“ zamrmlal Kútik.

„Mician všetko videl oblokom,“ riekol Hrebeň, „a povedal to všetkým.“

„Svetlá pozhášali, keď im udrel Mician na oblok,“ doložil Kútik, rozbesnený tým, že jedine Rybku obviňoval z toho, že sú zavretí v temnej diere ako nejakí zločinci.

„Dali nás drať exekúciami,“ osmelil sa povedať Pukančík, „predali mi nový voz.“

„Popísali mi moje vrané kone!“ doložil Viruľa.

Vôbec zjavenie sa Rybku neviedlo k mieru ako zjavenie sa Józu Kladného. Dünnagel nemohol sa zdržať smiechu a krivil sa pri bráne, aby nevypukol hlasno. ,Ale ho katechizujú!‘ podumal.

Krivý Ondrej medzitým vyliezol na kladu, aby ho bolo lepšie počuť. Krivú nohu zaháčil do okrúhleho otvoru a druhou kľakol na dubové, ohromné brvno, ktorým zakladali nohy odsúdencov. Z obloka padalo sporé svetlo na jeho významnú tvár. Bola bledá, porastená strniskom belavých vláskov. Oči mu svietili spoza hustých obŕv ako svetielka v temnej hore.

„Nie tak, nie tak!“ zavolal k svojim. „Nesúďte, nebudete súdení! Neodplácajte zlo zlým! Kto do vás kameňom, vy doňho chlebom.“ Sedliaci sa hneď utíšili a obstúpili kladu, akoby chceli Ondreja brániť pred nápadom. Obraz bol zaujímavý: Ondrej na klade ako maják, pod ním v malebnej skupine štyria druhovia ako vzbúrené more. Ich oči zlobne blýskali. Hrebeň hlasno škrípal zubami. Ondrej sa rozpálil čudným ohňom a cele zabudol hádzať chlebom.

„Upiekli ste nás, upiekli, a teraz nás idete zjesť!“ volal z klady silným hlasom, takže vonku hajdúsi a domovník priskočili k zovnútornej bráne, vedúcej do chodby, a nachýlili hlavy, aby počuli, čo sa robí v starej šatlave.

„Sami chodíte po ceste neprávosti, mamona je bohom vaším! Dom váš zaráža, vínom ťažkým, dymom tabaku omamujete dušu, vykúpenú, aby slúžila bohu! Kocka a karta je vašou potechou až do dennice, a líhate vysilení v mámore. Ale blízko je už Hospodin s prchlivosťou svojou… Aj, jméno Hospodinovo prichází zdaleka, jehožto hnev horící a těžká pomsta; rtové jeho naplnení jsou prchlivostí a jazyk jeho jako oheň zžírající. Duch pak jeho jako potok rozvodnený, kterýž až do hrdla dosáhne, aby tríbil národy, až by v nich obráceny byli, a uzdou svíral čelisti národů! Hlasem Hospodinovým potrín bude Assur, kterýž jiné kyjem bijával… Nebo pripraveno jest již dávno peklo, také i samému králi pripraveno jest; hluboké a široké je učinil, hranic jeho, ohne a dríví mnoho; dmýchání Hospodinovo jako potok síry je zapaluje…“

„Rúha sa, počuli ste,“ celý červený jedom ozval sa Rybka, krivil tvár, vraštil vytučené líce, až mu okuliare na nose poskakovali; „počuli ste reči zradné? Proti národu uhorskému, proti kráľovi?“ Ondrej nedal sa mýliť.

„Ale príde čas, skoro príde, kde bude podľa písma… ,srdce tvé premyšlovati bude, lide můj, o strachu, rka: kde jest písar, kde výberčí? Kde spisovatel velikých domů? Lidu ukrutného neuhlédáš, lidu hluboké reči, již by neslýchal, a jazyku cizího, jemuž by nerozumel.‘ Pokorte sa, pán farár, pokorte sa pod mocnú ruku božiu! Viete, pán farár, že Nábot Izraelský mal vinicu, ktorá bola vedľa paláca Achaba^[75], kráľa samarského? Achabovi zaľúbila sa vinica Nábotova, a keď mu nechcel dať dobrovoľne dedičstvo otcov svojich, Jezábel, žena kráľova, nahovorila ho, aby dal ukameňovať dobrého Nábota a podržal za cenu nevinnej krvi vinicu jeho? Pán farár, ako oni prišli k vinici, keď ona mala svojho zákonného pána? Lízali psi krv ukameňovaného Nábota! Ó, Achab, i tvoju krv lízati budou, pravil Eliáš! Choď, roztrhni rúcho své, vezmi žíni na telo své!“

Rybka pretrhoval Ondreja, no za každým pretrhnutím zosilňoval sa hlas kazateľa z klady, takže piskľavý hlas Rybkov ničím nezastavil tok reči ľudového proroka. Rybka obzeral sa po Dünnaglovi, ale v tom trčal dnes zase akýsi ironický čert — zaujatý bol neobyčajnou scénou a nemal vôle priskočiť mu na pomoc. Józa hľadel vyvalenými očami na Ondreja a nevedel si nijako vysvetliť čudný zápal a u ľudu neobyčajnú smelosť, nevedel prenadiviť sa plynulým citátom a rečníckemu, jednoduchému, pritom hlbokému pátosu Ondreja. Na spoluväzňov mali reči Ondrejove búrlivý dojem.

„Nedáme si dedičstvo otcov!“ zavolal Hrebeň s Kútikom, „nedáme si vinicu!“

„Gyerünk, fötisztelendö^[76]!“ zavolal od dvier Dünnagel. Józa sa striasol, keď počul jeho hlas. Nevdojak utiahol sa do temna a popri múre tlačiac sa, nasledoval za Rybkom. Hajdúch, zatvárajúc vnútorné dvere, buchol nimi, až sa stena striasla. Z väzenia mocne ozval sa chorál „Hrad prepevný jest Pán Bůh náš“. Už či zvláštne naladenie, či rezonancia veľkej, prázdnej šalandy to spôsobila — no ich spev zunel dojemnou, harmonickou silou, akoby nie piati, ale aspoň dvadsiati dobre cvičení speváci spievali.

Rybka bol bledý ako vápno, a ruky sa mu triasli. Józa bol nešťastný, dojatý, a nevedel si účet oddať na to, čo videl a počul. Dünnagel bol zlostný a usmieval sa.

„Tak — boli sme na pôstnej kázni,“ riekol, a aby zadal zmätenému Rybkovi posledný úder, „no večer ich mám vypustiť, fötisztelendö, prišlo od vicišpána.“

Rybka sa uškeril, vychádzajúc z brány mestského domu.

„Pán Kladný, boli svedkom, budem sa odvolávať…“

Józa celý zmätený, temer zničený dorazil k žene…

„Ach, duša,“ riekol, „čo som ti ja všetko zažil!“ a trhaným svojím spôsobom rozpovedal jej hlavné výstupy v mestskej šalande.

Elena Kladná, zložiac malé, pekne formované ruky na koleno, počúvala divnú zprávu mužovu. Ona zas len jedno cítila, strach, aby Józa zase neprišiel do úradných nepríjemností.

„Mužíčku,“ riekla na konci dlhej rozpravy mužovej, „ty vždy musíš tam byť, kde búri a praská! Keď prah prekročíš, už sa bojím!“

„Elenka! Boh ma ta poslal! Nič nevykoná Rybka! Darmo si zuby brúsi na tých chudákov.“

„Dobrí sme my chudáci!“ vzdychla si Elena a oznámila mužovi, že už nemá z mesačného platu len posledné tri zlaté.

Józa sa poškrabal za uchom a ako duch zmizol do kabinetu. Odhodil kabát i klobúk, odel starý chalát a dal sa do prepisovania latinskej listiny zo šestnásteho storočia. Boli v nej zprávy o prvých reformačných pohyboch v Rohove a v rohovskom kraji. S radosťou našiel tam meno Cladnius a počal silno veriť, že to nejaký jeho pradedo. Elena sadla na svoje miesto k obloku. Videla, ako tučná Regina vybehla z krčmy „Eis-Bier“ za hosťom vandrovníkom, uchytila mu klobúk z hlavy a rýchlo vbehla do krčmy.

,Aká tučná, a ako zručne sa hýbe,‘ pomyslela si Elena. ,Urobila krátku exekúciu‘ a napriek smútku, ktorým bola plná jej čulá duša, usmiala sa. „Mirko, môj Mirko,“ vzdychla si a počala silno pliesť.