ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ako zajacov na poli, ako plaché jarabice prenasledujú boží ľud; v biednom úkryte našom vynašli nás, lebo diabol je múdry a mocný, múdry pekelnou múdrosťou a mocný ľudskou zlosťou.“ Tak počal Ondrej svojím hustým hlasom, ktorý prenikal ďaleko, ačkoľvek rečník sa nenapínal. Stál pri ohni pokrytý širokým kepeňom zo starého skalického súkna. Hovorieval, že ho má ešte po starom otcovi, ktorý bol kostolníkom v Kráľovej, a ako taký nosil sa rozdielne od ostatných. A skutočne, kepeň bol zvláštneho starobylého strihu s mohutným, záhybovým golierom a dodával postave Ondrejovej sviatočný výraz. On pokračoval: „Ale díl Hospodinův jest lid jeho, Jakob provazec dedictví jeho. Nalezl jej v zemi pusté a na poušti veliké a hrozné; vůkol vedl jej, vyučil jej a ostríhal ho jako zrítedlnice oka svého. Jako orlice ponouká orličátek svých, sedí na mladých svých; roztahuje krídla svá, bére je a nosí je na krídlach svých. Tak Hospodin sám vede nás, a není s ním boha cizozemců… Tak hovorí sám Mojžiš o ľude svojom, o všetkých nás, ktorí poznali sme pravdu a neklesli v tenatá večného nepriateľa… A čo robia tí, ktorí vás vyháňajú z príbytku bohumilého? Oni obětovali ďáblům, ne Bohu, bohům, jichž neznali, novým, kteríž zblízka prišli… Ale beda im, tritisíc ráz beda! Hladem uvadnou a neduhy pálčivými a nakažením morovým prehorkým žráni budou; také zuby šelem pošlou na ně s jedem hadů zemských… Rozptýlím je po koutech, rozkáži prestáti medzi lidmi paměti jich.“

Pri posledných slovách zvýšil Ondrej hlas, hrozivo pozdvihol ruku a jeho veľké, šedé oči zablysli sa v svetle ohňa svitom priamo úžasným. Mirko, trebárs dosť oddialený, videl a presvedčil sa v duši, že u tohto človeka ide o vec, ktorej oddal sa celý. To nenie náhoda a špekulácia na hlúposť, ako počul tvrdiť. A okolo ohňa aká čudná, nevídaná skupina… Vidno z tvárí a očú, ako hladno hltajú každé slovo, ako trasú sa pery tamtoho starca, iste šepotom opakujúceho slová Ondrejove. No najviac sa divil, aký dojem robí kázeň a celá scéna na Máriu. Ona už bola povstala zo snopu a stála ticho, nehybne ako statua^[61]. Stála tak, že mohol vidieť jej tvár, takže keď odvrátila oči od Ondreja, Mirovi sa zdalo, že naňho hľadí, a nevdojak ukryl sa za bazový ker. Pravda, mohol smelo zostať, lebo z ohňom osvetleného kruhu nebolo možné jeho vo tme vidieť. I tak medzičasom rozváľali sa po nebi ťažké, olovené oblaky, z ktorých podunievala búrka, vysoká, bez bleskov. Len ťažké, zvysoka sa nesúce stenanie bolo časom počuť. Bývajú bezbleskové hrmenia práve tak, ako býva blýskanie bez toho, že by ucho počulo hrmenie.

Hľa, akú jej robil krivdu! Na aké podlé myšlienky prišiel v temnej záhradnej búdke, aké špatné podozrenie lomcovalo ním po celej dobrodružnej ceste. Nepochopiteľná, čudná deva! Čím nepochopiteľnejšia, tým viac vrývala sa mu do duše, a on pevne veril, že neodolá túžbe pohovoriť s ňou ešte tej noci, a ak nie, teda zostane ešte deň… Linhardt počkal štyri, počká i piaty, a fasáda čakala štyristo rokov, pol roka ešte môže. Vôbec, on pevne riešil nielen dostať istotu (ačkoľvek ju už mal, no prečo nahla sa cez schodové zábradlie svojím elastickým tielkom, prečo mu kývla milo hlávkou?), ale istotu potešiteľnú, ak nie absolútnu istotu jej lásky. Chytal sa nádeje ako topiaci sa slamky. Toto dobrodružné, nečakané, ním nehľadané, temer nemožné znovuvidenie milovanej devy urobilo ho cele poverčivým ako starého loteristu, ktorý zo sna kombinuje terno^[62]. A potom, on nemohol veriť na svoje nešťastie: zdalo sa mu priveľkým, než by ho boh naňho mohol dopustiť. Do mäkkých duší často urobí život také vtisky, ktorých stopy nič nevyhladí, kdežto silné duše energiou premôžu a zahladia i hlboké dojmy.

Ondrej medzitým nevydržal v reči svojej rovnú výšku. Vpadol do poučného tónu a počal o kráľovi aragónskom Alfonzovi^[63], ktorý „pri obležení města kajetánskeho, když měšťané, obávajíce se hladu, staré lidi a k vojně nespůsobné z města vyhnali, on je dobrotivě přijal. A když mu některí domlouvali, kdyby to byl neučinil, že by města pro hlad dávno dostal, odpověděl: Více sobě vážim těchto života, nežli sto měst kajetanských… A proto město, které se čtyriceti tisíci mocí dostati nemohl, dobrovolně dostal.“

Skončil modlitbou, ktorá bola preplnená krotkosťou a oddanosťou do vôle božej. Hrebeň s Ryhovou súčasne počali chorál; melódia bola všetkým známa, cirkevná, no slová prenikavým hlasom predriekal Kútik, prikrčiac sa k ohňu, aby videl čítať z malej, novotlačenej knižky. Spievali pritlmene, akoby v bázni. Hustým ihličím obrovskej borice vinul sa ich spev nahor, spev melodický, temer uspávajúci. Mária tiež spievala, Mirko videl, ako sa jej pohybujú pery. Neďaleko nej stál Tomáš Drevanský ako mohutná skala a hľadel pošmúrno do ohňa. Nepatril on do tejto obce „svätých“ a mnohé mu divno prichádzalo. Farár lipovský sám ho nahovoril, aby sa zblížil s Ondrejom a prezvedel sa o tom, čo sa robí v Koričnom. Tomášovi to bolo ľahko, a Ondrej rád videl prozelytov^[64]. Mocný a bohatý Drevanský mohol priniesť mnohé plody pre jeho skromnú obec a zaštítiť prenasledovaných už tým, že mal v Koričnom bratanca Jána. Ale divno: asi štyri razy bol Tomáš u Ondreja na schôdzkach, po nich zostal u neho v rozhovore o veciach náboženských, o panstve antikrista, ktorého pád je blízky, a to postačilo, aby sa zo skúmateľa stal temer prívrženec. Ondrej mal zvláštnu moc nad ľuďmi. Ľudia sa takmer zaľubovali doňho, trebárs by i neverili všetkým jeho slovám a vývodom. Máriu Tomáš po dva razy našiel vo veľkej izbe Ondrejovej, a ona nemálo prispela, že z farárovho skúmateľa skoro bol by sa stal veriaci. Prekážal mu jedine praktický zmysel, silno vyvinutý v jeho rodine. Opovrhovanie mamonou, asketizmus, znášanie obrazenia bez reptania — to boh veci nové, nijak neznášajúce sa s pochopmi írečitého Lipovana.

Spev stával sa hlasnejším. Vzdor príkazu Ondreja, spievať piano, ľudia nevdojak zosilňovali hlas… Keď počali pieseň „Berte na seba jarmo Pána“, ktorej text bol známy a nebolo treba predriekať, zazunel spev hlasno a víťazne ako bojovná hymna. Sám Ondrej zabudol na všetku prozreteľnosť a ťahal náruživým, hustým hlasom, prerážajúcim mohutný chór. Mirko počúval ako vyjavený… Tu razom všetko povstalo… Tomáš s Máriou stali si nabok. Ondrej rozostrel ramená a počal chodiť okolo ohňa, ktorý už doháral… Všetko išlo za ním. Mužovia vo vnútornom kruhu, ženské v zovnútornom, smerom opačným. Ďaleko padali tiene chodiacich… Raz zakrývali oheň, raz prepúšťali jeho hasnúcu žiaru. Strašno bolo hľadieť na niektoré postavy: knísali sa ako príšery, krivili sa konvulzívne… Ba niektorí i poskakovali, ale vzdor tomu nebolo to smiešne, ale príšernodojímavé. Mirovi prišlo na um, že i Dávid tancoval pred archou úmluvy. Skoro pridružilo sa ku chodiacim tak mnoho ľudí, že z celého povstala chaotická zmes, spev stával sa nejednotným, jedni počínali verš, druhí boli už na konci. Niektorí horlivci vrhli na oheň suché raždie — oheň zaplápolal vysoko a jasno osvietil hemžiacich sa už v neporiadku, osvietil mužnú, širokoplecú postavu Tomáša Drevanského i Máriu, ktorá sa k nemu pritúlila.

Zďaleka ozvalo sa prenikavé hvizdnutie — no z rozjarených nik ho nepočul. Počul ho iba Mirko, ktorý bol dosť vzdialený od spievajúcich a vykrikujúcich. V plamennej žiare znovu vzkriesenej vatry, na krajoch priehlbiny, amfiteatrálne okružujúcej veľkú boricu, blysli bajonety žandárov. Ešte chvíľu predĺžilo sa krútenie a chodenie i spev, ale do toho zajačal ostrý, hnevný hlas Daniela Rybku:

„Pán slúžny, pán slúžny, tu sú… okolo nich, nech nik neujde… tu máte dôkazy. In flagranti…“

„Előre^[65]!“ zaznel hlas seržanta…

Povstal neslýchaný zmätok. Jedni hodili sa nadol k potôčku, ale tam bolo päť žandárov; ich kohútie perá, ich bajonety a surový krik spätil utekajúcich. Tu razom povstala tma… Ondrej hodil na vatru svoj ťažký kepeň, za ním ostatní hádzali svoje haleny a razom udusili tak zradný plameň. Bol to čin duchaprítomný; premena bola porážajúca. Z magického pološera, z jarkého svetla tam, kde padali lúče vatry, razom povstala hustá tma, že nebolo vidno ruku pred tvárou. Mirko počul iba prestrašené výkriky a dupot mnohých nôh… Zajačali výstrely. Žandári, chcejúc nastrašiť ľud, vystrelili do povetria. Z pušiek zajagali veľké červeno-ohnivé kužele, osvetliac na okamihy okolie, aby tma tým hustejšie zaľahla…

„Len toho krivého!“ kričal Rybka, rútiac sa dolu svahom, v tmne sa potkol a zvalil tvárou na drn; „i hostí mali, poznal som Drevanského, i toho technika viedenského! Tam utekal vŕškom! Pán slúžny, pán slúžny!“ kričal a utieral si tvár. Pán slúžny bol prozreteľnejší než farár Rybka. On zostal stáť nad rotundou, a keď povstala egyptská tma, zapálil si rýchlo papirosku, aby aspoň ako-tak videl pod nohy.

Všetko toto stalo sa tak rýchlo, možno povedať v jednom okamihu. Miro sa temer zaradoval zmätku… Rýchlo sa hodil dolu menším výmoľom a po pamäti, často sa kĺžuc, hľadal Máriu. Vtedy ho zazrel Rybka. Dobre si zachoval smer i miesto, kde bola s Tomášom, ale keď prišiel ta, nebolo nikoho. Zas vytiahol svoj nôž na pero, hotový preklať toho, kto mu v cestu príde. Rybka mal skutočne šťastie, že sa nenamanul na Mirka.

Medzitým chytali žandári, koho len mohli, vzdorujúcich bili hlavňami, ba niektorých i poviazali. Rybka vlastnoručne poodhadzoval poloprehorené šaty, ktoré zakryli plameň, a znovu ho rozdúchal, prihodil na uhlie, ktoré ešte tlelo, kus raždia, zapálil posledné číslo „Rohói Hiradóva^[66]“ zápalkou a podstrčil pod raždie. V svetle znovu vzkriesenej vatry bolo vidno rozpŕchnutých ľudí a za nimi ženúcich sa žandárov. To bola už naozaj veľká horlivosť.

„Stojte!“ bolo počuť silný hustý hlas. Pred oheň stal si Ondrej. „Čo hltáš krv nevinnú!“ obrátil sa k Rybkovi, ktorý v horlivosti ani nebadal, že mal tvár cele zablatenú a začiernenú dýchaním do ohňa, „čo mučíš zvedených. Tu som ja, to všetko je moje dielo. Ber mňa, satanov nadháňač; ber mňa a sužuj.“

„Pán slúžny, pán slúžny!“ zakričal Rybka. Slúžny, vidiac, že pod boricou bolo už dosť pusto a žandári boli víťazi, zišiel z terasy a prikročil k ohňu. Bol z tých ľudí, ktorí síce všetko urobia, čo sa im káže odhora (bože, veď bol slúžny), trebárs vec najhanebnejšiu, ale len pre chlieb, a konečne s nechuťou.

„Viažte ho!“ riekol lenivo, ukážuc na Ondreja, „a ostatných pusťte, veď ich pán farár pozná.“

Miro chcel sa už vrhnúť k ohňu — vtom chytil ho niekto za rukáv. To bol Tomáš Drevanský. „Nechoďte,“ riekol mu ticho, „Mária sedí už na mojom voze, po Kútikovi odkázal som do Koričného, že ju beriem do Lipovej. Poďte s nami.“

Mirkovi tieto slová zneli ako nadzemská zvesť. Všetko, čo videl a zažil, stratilo sa, a on si predstavoval iba Máriu, ako na poľnej ceste, sediac na Tomášovom voze, čaká — ale koho? Jeho iste nie. Aké to bude stretnutie!

Mirko pomaly stúpal hore svahom, už v tieni, za Tomášom. Jasno počuť bolo od vatry:

„Viažte len, viažte — tu sú ruky moje, tu sú nohy moje! Pán slúžny robí svoju povinnosť, on je čestný úradník pekla a čestný dráb neprávosti svetskej. On je nevinný, ako nevinný bol šarha, ktorý vraždil z rozkazu, ako kat, ktorý vešia podľa súdneho výroku. Ale ty, zlosyn, ktorý si prisahal slúžiť Sionu a chrániť zverené ti stádo! Počkej, počkej, Bůh nebude posmíván. Ty si pohubil vinicu mou, praví Hospodin, loupež chudého jest v domích vašich! Beda vám, ktorí menujete sa kňazmi ľudu tohto! Ráno vstávajíce, chodíte po opilství, a trváte pri tom do večera, až vás víno rozpaluje. A harfa, loutna a buben a píšťalka a víno býva na hodech jejich, na skutky pak Hospodinove nehledí…“

Vtom bol hlas Ondreja pretrhnutý… žandár priskočil a rukou zapchal mu ústa. Rybka sa nemohol zdržať a päsťou buchol zviazaného Ondreja do hlavy. Hlava Ondrejova pokorne sa sklonila až k prsiam. Žandár odtiahol ruku od jeho úst.

„Tetszett hallani^[67]?“ obrátil sa Rybka k slúžnemu, nakriviac ústa. Jeho ostré oči len tak pichali spoza okuliarov; „micsoda szemtelenség^[68]!“

„Nem értettem^[69];, ale biť neslobodno,“ riekol flegmaticky slúžny; „nem is illik^[70].“

„Ďakujem, ďakujem, pán farár,“ ozval sa Ondrej; „preukázali ste mi česť, keď ste udreli moju hlavu! Ale hovorím vám s Izaiášom: nechváľte sa víťazstvom svojím! Zdaliž se bude sekera velebiti nad toho, kdož ní seká, zdaliž se honositi bude píla nad toho, kdož ní tre? Pošle Hospodin na tebe vytylého vyzáblost a zapálí slávu tvou jako silný oheň. Oni, pán farár, sú len sekera a píla v rukách diabla, on hrkľuje a narába ich osobou podľa ľúbosti svojej. On podňal ich ruku, aby udrela hlavu moju, ale hlava moja nenie tým pohanená.“

„Bože môj!“ hlasno zavolala Mária, sediac na voze a meravo hľadiac nadol. Cez husté boričie kmital plameň vatry. „Rybka bije toho starca…“ A už prehodila nohy nevysokou rebrinou z vozíka. Kone trhli.

Vtom prišiel Tomáš s Mirom. Miro chytil ruku Márie, opretú o rebrinu… Mária sa ani nezadivila jeho iste nečakanej prítomnosti, neodtiahla ruku, ba druhú oprela o plece Mira, prehodiac nôžky nazad do voza.

Z výmoľa hrabala sa k vozu Ryhová…

„Poznali, poznali nás,“ riekla, ťažko, trhano dýchajúc; „pán farár Rybka menoval mená slúžnemu…“

„Len choďte domov, babka,“ riekol hlasno Tomáš, „veď uvidíme… Povedzte, aby sa ticho držali.“

Mirko vyskočil na voz… Kone zarehtali, cítiac, že sám gazda vzal opraty z rúk malého pohoniča… Vtom z temného úzadia vybúšil stĺp plameňa. Z diaľky ozvali sa výkriky, ťahavé, nezrozumiteľné.

„Koričné horí,“ riekol ticho Tomáš, a obrátil voz smerom ku dedine tak strmo, že ráfy predných kolies dreli sa o gréfu a predok celý sa naklonil naľavo.

Kone sa vzopäli, bujné, sýte, vypočinuté nerovným behom trhali za sebou voz. Mária pritúlila sa k Mirovi, položiac obe ruky na jeho prsia. On ju ľavým ramenom pritiahol k sebe, a tak miernil rýchlou jazdou zapríčinené nárazy. Medzitým vybúšil druhý, tretí ohnivý stĺp… Ohromné oblaky dymu, osvetľované oddola plameňom, kundolili sa k nebesiam. Razom, sám boh nebeský vie skadiaľ, privial silný vietor. Zohýbol plamene, zrazil dym k zemi. Na vozíku blížiaci sa zarazení boli smradom horiacej slamy a ich šaty pokrývali sa ešte nevyhasnutým pýrím. Príduc nad dedinu, kam treba bolo spustiť sa svahom, dolu výhonom, videli, že súčasne horí dvadsať chalúp hustejšie postavených, no naľavo, roztrateno, vznikali svetielka, ktoré sa o pár sekúnd zväčšovali, až premenili sa na ohromné vatry, zmietané tuhým, nestálym vetrom. Nebom rozváľali sa husté, temné oblaky, z ktorých časom podunieval zvysoka mumlajúci hrom a šľahali slabé mlunné blesky.

Na výšinke nad dedinou zastavil Tomáš nerovno, naplašene bežiace kone, nerozhodný, kam sa vrhnúť. Dolu výhonom bolo bližšie k požiaru, bokom ku Krásnemu domu. Mirko a Mária ostali na voze. Ona sa opierala pravým ramenom o jeho plece. Roztratené chalupy horeli akoby ozávod… Za nimi, blízko k najžírnejšiemu poľu, stál dlhý rad slamou krytých stodôl, do ktorých už boli pozvážali všetky úrody. Vietor, akoby náročky, hnal ta dym a v ňom ako drahokamy na šedom plášti jagajúce sa pýrie a chumáče horiacej slamy. Razom celá hrôza dedinského požiaru prevýšená bola požiarom stodôl. Nie radom, ale razom zablčalo ich desať, a družné plamene spojili sa v jeden, červenkasté jazyky plameňa vzdorovali vetru a šľahali kolmo do výše, a tam hore nestrovené horľavé látky dymu zapaľovali sa poznove na okamih, zhasínajúc až tam kdesi v tme oblačnej. Požiar slamenej dediny netrvá dlho, ale je hrozný… Zúri ako junák, ktorý vie, že skoro položí kosti na brannom poli. Keď už skoro, aspoň sporo! Požiar už teraz dvadsiatich stodôl, stojacich pohromade, svietil tak tuho, že bolo vo veľkej vzdialenosti, kde stál voz, rozoznať farbu koní, napnuté črty Tomášovej mužnej tvári i zduchovnelú bledosť na lícach Márie. Miro Kladný bol taký zaujatý bezprostrednou blízkosťou Márie, že v celom nešťastí, v pohrome a záhube nič iné nevidel než nečakanú, z hlbín duše želanú príležitosť môcť tak tesno stáť bok pri boku s milovanou devou. Počal veriť svojim fantáziám, počal neveriť hroznej okolnosti, že by mohol stratiť Máriu. Okrem toho scéna bola malebne krásna, neobyčajná, romantická. Upomínala na melodrámu, v ktorej zlučujú sa protivy nemožné, chumelia sa náhody neuveriteľné. On veril, že je to mohutný pokyn sudby, a preto temer jasal nad nešťastím „svätých“ i nad pohromou milej mu dediny… ,Slama urodí sa zase, svieže došky budú veselo svietiť žltkastým svitom na strechách chalúp i stodôl… No môj odchod bol by rovný požiaru, zničivšiemu môj celý život…‘ Miro počul, ako bije srdce Márii, ušami celkom jasne počul tlkot jej súcitného srdiečka. V červenkastom jase horiacich stodôl jej tvár, ačkoľvek bledá, ožila akoby citom lásky… Tomáš vyskočil z voza a odišiel k výhonu, chcejúc sa orientovať. Mirko nevládal samým sebou… Ľavým ramenom pritisol devinu hlavu k prsiam a ústami hľadal jej ústa. Najprv bozkal tuhým, skoro bôľnym bozkom jej chladné líce, potom ústa. Ona si sadla na sedlisko, on s ňou, neodtrhnúc svojich úst od jej tvrdých, sladkých úst. Jej krásna hruď dmula sa na jeho prsiach — každý jej dych pocítil ako ladnú vlnu.

Ona neopätovala jeho náruživé celovanie. Jej hlava bezvládne klesala, dýchanie prestávalo.

Tomáš rýchlym behom priletel k vozu…

„Neďaleko Krásneho domu sa chytilo,“ riekol a vyskočil na sedlisko. Voz sa rútil dolu výhonom, kolesá poskakovali na skalnatej pôde. V časoch veľkých dažďov nanosila ta vodná riava babulíc (okrúhlych skál).

Mária, ktorá bola zomdlela nie na žart, ležiac v Mirkovom náručí, tuhými nárazmi prišla k sebe a cítiac nezvyklú teplotu mužského tela, oboma rukami oprela sa proti jeho hrudi.

„Mária, moja Mária,“ tichým, citným hlasom prihováral sa jej Mirko. „Vieš, duša, odpusť! Tvoj som naveky, tys’ premohla dievčenskú hrdosť a nevdojak stala si sa mojou! To bol hlas duše, opravdivý, tomu musíš veriť! Mária!“

„Domov, domov!“ zavolala Mária, spomenúc si na Julku, bezpomocnú, opustenú a ňou zanechanú v hornej izbe. Jej nešiel dosť rýchle voz… ona by bola najradšej vyskočila z neho a letela strmhlav k domu. No poddala sa, ticho opierala sa bezvládnou hlávkou na Mirkove nepokojné prsia. On jej bol v tomto okamihu taký milý a nevyhnutne potrebný. V nej sa ozval živo cit rodinný, detinná obyčaj obcovať s Mirkom nenútene, že v svojom zmätku, pod dojmom scén pod boricou, v neobyčajnom, všetky nervy napĺňajúcom položení, nepridávala jeho nežnostiam zvláštneho významu. Jej sa zazdalo, akoby časy neboli tak ďaleko, keď sa hrali v kurníku na žmurky a on ju podobne bôľno vybozkával.

Keď dorazili ku Krásnemu domu, sused už bol v plameni. Pravda, Krásny dom stál ďalej, krytý škridlou, a pri malej pomoci nebolo nebezpečenstva. Mária s Mirkom vybehli k Júlii, ktorá len čo si bola prehodila suknicu. Biela košieľka ako srieň, prezrádzala jej nežné, útle formy; tenké, polodetské, obnažené ramienka nabehli husou kožkou. Zdravý, naozaj detský sen zbavil ju mnohých prestrašení, ona nevedela, že už vyše hodiny celý dom je na nohách, nevedela, že od večera je prázdna posteľ Márie. Žiara neďalekého požiaru ju predesila, no keď videla Mira, cele sa uspokojila. Aký jej bol drahý, ba hrdinský! On oddal jej Máriu a zletel dolu schodmi… Tomáša už videl v lúčoch ohňa na streche gazdovských stavísk. Sedel, spustiac mohutné nohy dolu škridlou, ako na koni. Po rebríku nosili sluhovia a slúžky v putniach vodu; Ďurovi, pachtiacemu sa okolo neveľkej dvornej striekačky, ktorá bola rozsušená a vypovedala službu, Mirko skoro pomohol, a veselý, ohňom ožiarený lúč vody čľapotal na škridlu.

Okolo horiaceho domu vidno bolo rozostavených žandárov s nastoknutými bajonetmi. Prečo tam boli, nik nevedel. Nehasili, nepracovali, stáli a stáli ako zakopaní. Za ich chrbtom, kde už nebolo pále, slúžny a Rybka hľadeli taktiež nečinne, ako od humna chytá sa i chalupa. Znovu rozplamenený požiar v úzadí osvietil veľkú hŕbu koričnianskych obyvateľov, nečinných, apaticky hľadiacich na zúrenie vetrom rozduchovaného živlu. Stará babka z horiacej chalupy kŕčovite držala v oboch rukách staré, cele neupotrebiteľné rešeto a s nárekom sa pýtala, kam ho má ukryť. Zbudená zo sna uchytila vec najhoršiu, aby ju zachránila, a v truhle mala celú polovicu svojho imania, v peniazoch, šatách, výšivkách… No nik nepomáhal babke, nik ju neupozornil na nerozumné jej počínanie. Apatia ľudu bola až ľudský cit urážajúca.

„Stará Belajková sa blaznie,“ riekol územčistý sedliak, zakrývajúc tvár pred jasným svetlom.

„Ja by som vedel, čo by bolo dobre,“ riekol čiernobrvý, mohutný domkár a gániacim pohľadom pozrel na slúžneho.

„Len ty to vieš?“ osopil sa naňho sused. „Podpaľača do ohňa!“

„A čo myslíte… pozrite na toho kňaza, ako sa radostne škerí; hoďme ho do ohňa!…“

V tlupe povstalo mumlanie ako ďaleký hrom. Ono sa spojilo s mumlaním skutočného hromu. Nebom skrižovali sa blesky, mierniac svojím belasobielym svitom červenkavú žiaru horiacej chalupy. Veľké kvapky dažďa počali šibať z oblaku.

„Boh ide hasiť,“ riekol územčistý sedliak.

A skutočne, po silnom zahrmení spustil sa z neba prudký dážď. Bol to pravý letný zápor, v ktorom človek za dve minúty zmokne do nitky. V prvom okamihu rozohnil sa dvojmo požiar, akoby podporovaný dažďom, no o chvíľu všetko vyhasínalo a tma sa šírila. Zdusený zápach pohoreniska rozšíril sa až do dvora Krásneho domu. Lenóra, ktorá pohodlne ležala v obloku a tešila sa každému novému výbuchu ohňa, nemilo dotknutá zápachom odstúpila a kázala Rike zavrieť okná.

„Fuj, dedinský život,“ riekla, líhajúc do postele, vysoko vystlatej perinami.