ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dávno neodbavovali v Koričnom meniny tak slávne ako teraz. Išli prípravy, a kde hotujú, tam niet biedy o hostí. Tinka mala už po tri dni vysúkané rukávy a velila celému rákošu neviest a báb. Drevanský sám bol na Morave pre pivo, potom sťahoval do fliaš staré modranské z veľkých dvoch sudov. Dievčence behali po dome, komorách a kuchyni ako veveričky. Celý dom osviežel, a sám Ján pozabudol na biedu a vžil sa cele do radostného nastrojenia. Chmúry prešli… hrozby Rybkove boli márne. Ján vyzdvihol väčšiu sumu, poslal do Karlových Varov ako definitívnu výplatu žene, doktor Duchoň písal, že pravota dobre stojí a bude čochvíľa zakončená.

Akoby mlynský kameň bol spadol z jeho pŕs. Mladol, ožíval. Zase hľadel na deti ako na prelesť a obsah celého svojho života. Jeho dom poznovu zakvitol… a to uznávali i iní, lebo prišli i takí na Jána, ktorí od rokov nechodili. S poriadkom a šťastím vrátili sa gratulanti.

Z Lipovej prišiel Michal (otcov zástupca, lebo starý už nevychádzal za chotár), Ďurko s dcérkou Aničkou, Martin Mician, farár; rozkýval sa konečne i Joža Kladný so ženou, pravda, najviac kvôli synovi, ktorý ich polonásilne vysádzal na voz. Judka Vrábeľka poslala muža (ona vraj nerada hostiny), ale vlastne preto nešla, že dostala od syna list s nepomerne veľkou peňažnou požiadavkou a chcela vec zariadiť v neprítomnosti mužovej. Prišiel katolícky farár z Kráľovej, mladý ešte muž, ktorého dali do Kráľovej z pokuty, lebo tam bol síce starý kostol, boli i základiny, ale veriacich nebolo. On priviezol doktora Miloslava, učeného, z penzie žijúceho idealistu. Prišli i niektorí učitelia okolní.

Toto bola jedna strana jánovskej medaily v Koričnom. Druhá záležala z Rohovanov, ktorí niekedy chodievali do Koričného, potom prestali; chodievali preto, že Drevanský, hoci bol úprimný Slovák — a vedeli o tom — svojou slabosťou a kamarátením vedel trpieť i protivníkov „zo spoločenských ohľadov“, ako chankal vlastné svedomie. I teraz razom povstal v Rohove dávno zaspatý ruch: „Poďme do Koričného na Jána.“ I vybrala sa celá tlupa, na čele notár Dünnagel, dvaja advokáti, červenonosý podslúžny s pisárom, dozorca erárnych hôr Sáplaty (predtým Zaplatil, syn českého vysťahovalca) s manželkou a dvoma dcérami, Arankou a Piroškou, vdova Rárusová, mohutná, tučná osoba s jedovatým jazykom a báječnou fantáziou — atď.

Protivné elementy hrnuli sa od bieleho rána do širokého domu Jánovho… Drevanský sa najprv mrzel — no stará obyčaj je mocná a jeho lebavá dobrota skoro učičíkala nevrlosť… Vítal, ruky podával, nosil fľaše, núkal a bol už pred obedom duševne uradostený, nepozoroval nelad a faloš v celom tom ináč živom ruchu.

Samo sebou sa rozumie, maďaróni so slobodným hlukom a panskou neviazanosťou chodili izbami, záhradou, zaujímali prvé miesta pri stole — a rodina, menovite lipovská, utiahla sa nižšie a bola tichá. Michal a Mician ani nešli do panských izieb, sedeli na verande v tichom zadumaní… Mician tuho fajčil z krátkej „če3ky“, ako volal svoju drevienku, a posmešne hľadel na paradirujúcich panákov z Rohova. Zlostný úsmev jeho prichudnutej tvári prezradzoval silnú odhodlanosť… Do záhradnej búdky utiahol sa Józa Kladný s doktorom Miloslavom — celý šťastný — už päť rokov nebol s ním! Józa klonil sa pred ním ako pred svätým, sám zrobil sa jeho žiakom a učeníkom… Búdka šumela umnými, idealistickými rečami, snami, nádejami… Miloslav bol skutočne veľmi učený muž a vedel svoje predávať. Hovoril krásnym, plynným slohom a vedel i suchý predmet oživiť tu historickou alebo bytovou anekdotou, klasickým nápisom, letiacim slovcom a citátom. Joža bol tak vhĺbený do jeho prednášky, tak zaľúbený doňho, že prítomnosť svojich rohovských dobroželateľov ani necítil… Len to ho mrzelo, že jeho Mirko nemal trpezlivosť sedieť so staríkmi v búdke.

Mojmír nemohol byť mnoho s devami, zaneprázdnenými vyše práva, i volil vyjsť s Vrábľom do poľa. Vrábeľ umným okom pozeral na Jánovo gazdovstvo a vysvetľoval Mirkovi, ako by ono mohlo dva razy toľkú úrodu vynášať, keby… a tu sypali sa kritické slová ako šrot v jeho mlyne.

Mirko nepočúval s pozornosťou, zato milo bolo mu hľadieť na ohromnú tablu, posiatu ražou. Raz bola vyše hlavy, nedávno odkvitnutá, a už razila chlebovinou. Klásky, dlhé a mocné, klonili sa už pod ťarchou šťavy, pomaly tvrdnúcej na zrnká. Slnko prerážalo bleskmi až po zem — akoby do čistej vody, zlátilo už-už schnúce steblá a hralo po mierne pohnutých vlnách ražových. Prešli na tablu s oziminou; táto bola planšia, redšia, no zelenala sa tuhou, oku príjemnou zeleňou.

„Nie po raži, po ozimine poznať gazdu,“ riekol Vrábeľ; „videli by ste moju na „Chudobke“ … A čo — „Chudobka“ je pravou Tatrou proti tomuto Banátu. My o štrnásť dní neskôr žneme.“

„No, dnes je už dobre… hovoria, že predtým bolo omnoho horšie. Polovica majetku ležala úhorom.“

Vrábeľ sa zamyslel.

„Hľa, vidíte, pán Kladný.“

„Mirko — nie pán Kladný,“ opravil ho s úsmevom mladý inžinier.

„Vidíte, Mirko — mne sa všetko zdá, že pán švagor zase sa vrátil ta, skadiaľ horko-ťažko vybrdol… Čo to u neho zase za hostia? Čo má s nimi, ako prišli? Veď už bol s nimi cele rozpadnutý… a tu razom celá kompánia!“

„Ja som tiež otvoril oči ako hálky, keď som videl protivného Dünnagla zliezať z bričky. Príchod nenie náhodou — tí majú niečo za lubom. Znám tú čertovu čeliadku.“

„Mician škrípe hlasno zubmi, aby niečo nevyparatil!“

„Dbám ja! Ale mi je bolestné, že môj otec, ktorého som nasilu vytiahol z jeho kabinetu, musí i tu, na rodinnej pôde, hľadieť na svojich nepriateľov a tyranov… Keby som nešetril Jána, nech som Kubo, stalo by sa niečo!“

„Biedni sme, biedni!“ riekol smutno Vrábeľ, pomýšľajúc na vlastnú slabosť a nerozhodnosť.

„Tu niet o biede ani reči! Sám sváko Mišo kúpi a preplatí celú tú čeliadku… Ale uťahujeme sa, ako obliati pudli!“

Priatelia prešli na dolné lúky, dopoly pokosené. Poludňajší vetrík niesol im tuhú vôňu polosuchého sena. Lipovka, teraz už plytká, šumela im pri nohách. V Kráľovej zvonili poludnie. Hlas neveľkého zvona niesol sa vŕškovatou pôdou, akoby plával po vlnách. Bolo horúce, ale akosi príjemne horúce.

„Budú nás čakať,“ riekol Mirko, a obaja pribavili kroku.

Práve sadali k obedu, keď vchádzali gazdovským dvorom do domu. Rizality, osvietené tuhým slnkom, svietili ako z alabastru. Na oblokoch horeli lúče slnka. Z izieb niesol sa šum, treskot tanierov, smiech… V širokom pitvore štrngali Cigáni, ladiac svoje nástroje. Čiernooký cimbalista udieral opakom pier na oceľové struny nástroja, skláňal sa nadeň, priťahujúc kľúčom klince.

I na verande bolo prikryté. Tam sedel už za vrchstolom Michal, jeho mohutná figúra niesla sa impozantne. Široká, plešivá hlava držala sa strojno na silných, obrovských pleciach. K nemu sa priplichtil farár Rybka pod zámienkou, že mu je dnu dusno, že miluje čistý, slobodný vzduch nadovšetko. Rybka mal obyčaj spúšťať sa zo svojej duchovnej výšavy k prostým smrteľníkom, menovite keď to boli kurátori bohatých cirkví.

V izbách sa rozhostila veselá nálada. Rohovania pri dobrom obede vedeli i popúšťať — na dedine to nebol hriech. Sám Dünnagel rozprával slovenské anekdoty, ktorým sa smiali pisári a tetka Ráruska, sediaca za vrchstolom. Sáplaty s podslúžnym boli v poľovníckom rozhovore a prevyšovali sa navzájom v poľovníckej latine. Podslúžny pritom pil víno ako dúha, Sáplaty ďakoval, prosil si vody. „On sa už desať rokov nedotkol vína,“ bolo jeho príslovie. Aranka a Piroška natriasali suknice, hádzali očima — boli to jahôdky najnovšej výchovy, ktorá kvôli maďarčine štedro oddáva česť, mrav, čistotu, áno, ešte i čistotu panenskú u dievčat, ktoré nedosiahli ešte pätnásteho roku.

Pani Ráruska prispela nemálo k dobrej nálade svojimi priamymi poznámkami a živosťou svojej fantázie. O všetkých rodinách, ktoré náhodou nemali prítomných členov, vedela hlasno, s dobrým humorom rozprávať všelijaké špatnosti a pikantné škandáliky. Pootvárané obloky spájali verandu s izbami, takže hodovníci sa cítili ako celok a jednota. Úradný toast povedal Dünnagel po maďarsky… nastala trápna minúta… V Mirkovi zovrela krv, odišiel pri prvých slovách. Našiel na gazdovskom dvore Miciana.

„Nehnevaj sa, Mirko, tomu oplanovi to zaplatím.“ Martin Mician sa zlostne usmial a vyšiel bránou k dedine.

Keď sa raz dobrá nálada zasalaší, neľahko ju zaplašia menšie nezhody. Ján odvetil na toast milo a mäkko, prešiel od menín k inému, všeobecnému, vážnemu predmetu: rozprával o hynutí starých mravov, a s nimi i rodín a celých krajov. Sám vrečnil sa smutným predmetom zas do veselej nálady. Často vychodil na verandu, sadol k strýcovi Michalovi, žartoval s Ďurkom Drevanským. Hudba hučala domom, odrážajúc sa silne o vysoké zvody chodby. Dedinskou obsluhou obed predĺžil sa neobyčajne — a keď už podali na vysokých misách jablká a torty, počali piť čiernu kávu — a po čiernej káve zase víno, lebo podľa starého rohovského pravidla, kto zakazuje „post caffam vinum, anathema sit^[57]“.

Vcelku to nešlo po rohovsky; šlo to poriadne a solídne. Nebolo zvady, karát, zabíjania fliaš; miešanosť spoločnosti udržovala ju v istej rezerve. Podslúžny už i pár ráz zívol a pisárovi bolo hodne „fád“. Pomocník horára Sáplatyho, sediac pri Aranke, drapkal jej pod stolom ruky i šaty, čo ona odmeňovala vďačným úsmevom. Piroška jedla cukroviny do rozpuknutia. Lakeť oprela o stôl, čiahala tak do vysokého podnosku a strkala podlhovasté čokoládové kladky do úst, až pokým nebola miska cele prázdna.

Mária, ustatá posluhovaním, kuchynským sparnom, stratila sa do malej izbice pod strechou, ktorú si na leto zariadila. Bol z nej voľný výhľad na miešanú hôrku, na dolné lúky — a hlavné, keď chcela samotu, len tu ju našla. Ona počala nebezpečne silno ľúbiť samotu. Kypiaca mladosť má bežať pred ňou. To pravidlo.

„Smiem?“ bolo počuť Mirkov hlas pri dverách, ktorý zbadal jej zmiznutie a túžil prehovoriť s ňou niekoľko slov. Otvoril dvere a vsunul medzi ne svoju dlhovlasú hlavu.

„Dobre — zavolaj aj Julku — i tej bude dobre oddýchnuť si!“

„Zaraz, Mária.“ No on vstúpil a zavrel za sebou dvere. „Len niekoľko slov. Povedz — prečo si mi neodpovedala na moje listy a prosby?“

„Mirko môj, to je jednoduché. Ja som už nie decko, ale deva, sedemnásť rokov minulo mi predvčerom! Ja ťa mám rada ako brata, lebo boh nám, sirotám, nedožičil brata. Ale hrať sa s tebou na lásku už nesmiem… Vieš, keď sme sa bavili, a ty si mňa v kuríne skrytú chytil za hlavu a vybozkával tak bôľno. Vieš, vtedy sme boli deti, ale už vtedy som vedela, ako stojíme. Načo teda písať…? Nekaz naše priateľstvo, Mirko, požiadavkami, ktoré mi nemožno vyplniť. I tebe, i mne je pritom bôľno. Rozumieš?“

Mirko stál ako obarený. Do chyžky vošla Anička, ktorá sa po celý čas ani neukázala v komnatách. Jej bolo veľmi otupno v miešanej spoločnosti, ktorej dobrá polovica pozerala na ňu ako na slúžku. Preto bola vždy pri Tinke.

Mária pritiahla Annu k sebe a bozkávala ju na ohorený štíhly kŕčok.

„Ty moja milá Anna, moja duša, môj holúbok! Ale naozaj holúbok medzi nami, strakami a vranami!“

Anna sa červenala a tisla útle ruky Márie. Julka pribehla s veľkým smiechom… Porozprávala trhano, sotva dychu popadajúc, že starý Sáplaty napil sa octu, keď naňho nehľadeli (Sáplaty totiž verejne nikdy nepil a chvastal sa svojou striedmosťou), že z toho povstal veľký smiech, že vôbec počína byť veľmi hlučno a poniektorí sú už hodne smiešni.

A skutočne: hudba znela zdola akosi vrieskavejšie, a do nej hučal nezriadený chór:

Mladá spoločnosť, zvedavosťou hnaná, zbehla dolu schodkami na chodbu. Ale už vtedy bolo v dvorane i na verande zmätenie: spev prestal a len hudba ešte hučala. Hostia poskákali zo stolíc a tisli sa k oblokom.

Na gazdovský dvor totiž vjachal koč, zapriahnutý veľkolepými sivkami. Sluha skočil z kozla rýchlosťou opice a otváral dvere, z ktorých vystúpila elegantná dáma v prekrásnej cestovnej toalete.