ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Včasne ráno, zle vyspatý a mrzutý, šiel Mirko Kladný ulicou vo viedenskom Jozefove^[51]. Plecom prehodená kapseľka lengala sa mu na boku. Prídúc pred radnicu, pozrel na hodiny — mal ešte mnoho času do „slovenského“ vlaku. Radnica sa jasala, celá zaliata júnovým, širokým svetlom vychádzajúceho slnka. Jej filigránska, čipkovatá gotika rovno rezala oči, tenunké stĺpiky v oblokoch (Mirkovi sa zdali nepomerne malými), akoby vytočené z krehkej látky, svietili na temnom úzadí oblokov. Veža, sama sebou ohromné stavisko, zatlačená bola masou domu a nerobila ďaleko dojem hrdej výšavy.

„Všetko z nás vytuchlo,“ riekol Mirko a zívol, „že vraj gotika!“ Ešte raz hodil okom po kolonáde územčistých stĺpov a pošiel k múzeu.

Večer bol u maliara Kalinu na večierku, a tam boli i nepríjemné veci. Všeteční a márniví ľudia spolkové študentské rozbroje zaniesli i do salónu Kalinovho… staršia dcéra Anna chovala sa proti nemu raz vyzývavo, raz ho odstrkovala — on bol presvedčený, že ani jedno ani druhé nezaslúžil. Pravda, rád s ňou spieval, ale ináč, čo chcela s ním so svojím čudným koketstvom? Ničím nedal podnet — bol nevinný…

Ale keď človek za triezveho rána, s nevyspatou hlavou premýšľa, všeličo mu zíde na um. Mirko sedel pred múzeom na lavici a čakal na tramvaj; svoj kufor poslal popredku na nádražie. Ešte mu zunel v ušiach hlboký, kovový zvuk Kalinovho drahého piana a prekrásny hlas Annin; na ramene cítil sladkú ťarchu jej hybkého tela pri krúživom valčíku… bol ešte plný jej parfumom, pomiešaným s čudnou vôňou jej mohutných vlasov… Zažmúril oči — a tu mu predstáli uhločierne, náruživé oči Annine…

,Hnusná, sparná Viedeň,‘ dumal opretý o niečo, podobné dáždniku — bola to umele kombinovaná palica, ktorá sa dala premeniť na dáždnik, maliarsky stolček, mala v sebe štilet, kompas, kalamár, pero i ceruzky. Také veci Mirko mal veľmi rád.

,Áno, sparná v každom ohľade… Hľa, i z týchto kvádrov leje sa horúčosť — neuspeli vychladnúť od včera. Hľadel na solídne kvádrové múry múzea; ,i dnu je spara, z tých pokladov sála… Ach!‘ Mirko zívol. Bol presýtený. Presýtený umením, spoločenskými príjemnosťami, leskom divadiel, ženskou krásou i výkonným pestovaním spevu a hudby. ,Spara! Hľa, slnko je ešte nízko a už páli… i vrabce to cítia… ako smutne čvirikajú… V prachu sa kúpu, potvory…‘ pomyslel si a zaškaredil sa. ,I my, i my! Ako túžim po voľnosti… po horách… Nie — v hore by som mal bývať, ďaleko, ďaleko od týchto vycibrených vecí… Pravda, ako opitý tackal som sa sálami…‘

Mirko hľadel na kolosálne obloky mezanínu múzea. ,Opitý diabolizmom umenia! Diabolizmom, pravdu mám. Umenie je alebo diabolistické, alebo — hlúposť. Tak… V Rubensovej^[52] dvorane — veď to bolo na zbláznenie… Na mňa liali sa tie jeho infernálne farby ako láva, ako oheň pekelný, a bujnosť foriem — fuj… aká to ohyzdná, divoká krása!! Že hovorím hlúposť…? Nie… Pravdu mám, ale ju neviem povedať… Ohyzdnosť cítim v tej morskej potvore — ale i krásu, takú žravú, búrlivú krásu… Ona na mňa nie volá, ale reve z otvorenej papule tigra i z vygúlených očí posadnutého na obraze Div svätého Ignáca, Div veľmi nesvätého Petra Pavla Rubensa. To áno.‘

Mysľou Mirkovou radom tiahli umelecké poklady múzea; vypuklé pokály, onyxové vázy a kamey divno sa miešali s jeho vlastnými projektmi, kresbami. Už od pol roka pracoval ako volontér^[53] u Linhardta, jedného z prvých architektov, a obrátil na seba pozornosť. Na rok mal vstúpiť kontraktom do jeho ohromného ateliéru. Mirko cítil, že ani úporná, namáhavá práca, ani vysoké duchovné pôžitky nemôžu ho osviežiť a uspokojiť… Vybral sa teda domov a tešil sa ceste ako malé dieťa. A keď už bola tu, mrzí sa a škaredí.

Prázdna ešte konka tiahla širokou triedou, Mirko vyskočil na ňu, ani nezachytiac sa rukou o železný prút. Pohyb vozňa ho uspokojil… Už ide… Kamenné, tiché velikáne stáli z oboch strán ešte akoby vo sne. Dvorné divadlo, rozčaperené ako kvočka, keď má priveľa vajec pod sebou, parlament, do antickej tógy oblečený gigrl, mohutné činžové kasárne so smiešnymi ornamentmi — to všetko tiahlo sa okolo Mirka, a keď mizlo, potešil sa… ,Zbohom, veselé „zbohom“ aspoň na dva mesiace,‘ podumal, keď tratili sa známe stavby. Boli mu odporné, tak ako básnikovi nepodarená báseň, nejakým hlupákom vytiahnutá zo zaslúženého zabudnutia.

Ožil cele až vo vagóne železnice. Vo vagóne bol už cele iný svet. Nehýbal sa ešte, stál pod širokým, skleným zvodom nádražia, ale už vagón nebol viacej Viedňou, tu už bol iný vzduch, iné okolnosti, iní ľudia, iné tváre, ba iné hlasy. Mirko bol príjemne dojatý nečakanou premenou. Srdce počalo mu živo biť, necítil už ospalosť a unavenosť po včerajšom tanci, speve a flirte.

Keď sa vlak pohol a ranný vzduch pohybom vozňa vnikol do kupé, Miro temer zavýskol z plnej hrude. Zbohom, sparná Viedeň, s tvojím prachom, divadlom, spevom, stavbami, flirtom i tancom! Včerajšie šampanské už vyšumelo! Lesk Anniných očí pomrkol, jej vôňa odletela, dotknutie sladkých, krásnych údov už stratilo elektricitu — preč, preč všetky mamy a fantázie… Vzduch, vietor, šum, hory — Hradová, Zámok, Koričné!

Mirko jasal a stal sa mäkkým a dobrým. Staručkej panej pomáhal do vozňa, deťom dával cukríky, zhováral sa ochotne a so záujmom.

„Slovensko!“ zavolal hlasno, keď uzrel utešenú dunajskú rovinu pri Devíne. Nikdy v žití nepocítil takú intenzívnu, fanatickú lásku k svojej vlasti. Viedeň v málo hodinách, prežitých v trasľavom vozni, zmizla ďaleko, preďaleko. On sa divil, prečo tak čudno a ťažko odtŕhal sa od nej, a nedivil sa, že tak zapadala v jeho mysliach ako fatamorgána vzďaľujúca sa na krídlach vetra. Ale čo bolo príjemné: presýtenosť tratila blenovú príchuť, vzďaľujúc sa od Viedne, prestával ju nenávidieť vcelku, a jednotlivosti vystupovali pred ním v milej, príťažlivej podobe. Umelecké pôžitky tratili presýtenosť a stávali sa želateľnými… Rozpomienka na Rubensovu sálu, predtým desivá a trápna, zjasnila sa — to, čo je tam veľké a krásnodobré, rástlo, démonickosť tratila silu. Onyxové vázy a kamey stali sa mu milými a príjemnými a rád bol, že tak mnoho času venoval umeleckým alotriám.

Na ľudí cele zabudol, keď už za Prešporkom vlak vjachal na čistú slovenskú pôdu. Zabudol na dobráka Kalinu s dlhou šedivou bradou a s neriadnou domácnosťou, na sváry spolkov, na Annu i jej sestru Kléliu, na Linhardta mlčanlivého ako hrob a prísneho ako Cato^[54], na Nemku, u ktorej mal izbu a ktorá ho menovala unser herr dokter^[55], na svojich žiakov — zato tisli sa mu pred dušu postavy iné, domácke, blízke… Tešil sa na otca, na mať — na Koričné tiež — ale s prídavkom bázne…

Medzitým vlak letel úrodnou rovinou — práve dozretá už raž čakala na kosu… Zelené vŕšky po ľavej strane túlili do lona svojho veselé, spokojné obce a mestečká. Znojné leto, svätojánske, utešené dni! Solstitium^[56]!

Náš národ je rozpoltený, rozorvaný s minulosťou, okresový, stolicový… Náš národ akoby bola nejaká veľká sila posekala na neorganické časti a kusy, z ktorých každý chce mať osobitný život bez spojujúceho nervu… No keď príde solstitium, keď prídu dni jánovské, celým národom ide jeden spoločný pohyb, a to pohyb radostný. Rozzvučia sa spevy, vzplanú na pahorkoch vajanské vatry, do mládeže, menovite ženskej, razom vojde akési tajomné, mytologické omámenie.

Keď Mirko, zostúpiac v Rúbaní, pešo tiahol k Rohovu a idúc kopanicami, razom zazrel asi päťdesiat ohňov po návršiach, počul čudné spevy a výkriky, videl behať s fakľami temné postavy — zadumal sa hlboko a zaplakal. Bol to očisťujúci plač mladého muža, ktorému bolo ľúto prežitých, prázdnych dní! Hľadá zmysel života vo filozofii, umení, po ateliéroch, múzeách a divadlách, hľadá ho v slávičom hrdle speváčky, vo farbách Rubensovho štetca — a on, ten zmysel života, je tu, v tejto hluši, pri týchto ohňoch, spevoch a krikoch!