ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koričné ležalo v kraji zvlnenom pahorkami, ale preto dosť úrodnom. Akoby nevysoké, ale široké, podzemnou silou rozhojdané vlny morské razom stvrdli a premenili sa na zem. Boli i menej úrodné fľaky, pieskovité, ale hojne obrastené borovými lesíkmi alebo miešanými hôrkami s rozmanitým stromovím, dodávajúcim kraju zvláštny krajinársky ráz. Koričné ukrylo sa práve od severu takýmito neveľkými hôrkami, zľava borovou, sprava miešanou. Obe patrili k majetku Drevanského. Dedina bola z tých najmenších v celom kraji, nemala ani kňaza, ani riadnej školy. Do chrámu chodili Koričňanci do Kráľovej, ta chodili aj ich deti do školy. Keď bolo veľmi zima alebo veľmi blatnato, nechodili ani starí, ani mladí vôbec nikde. Nikomu nenapadne chváliť zaostalosť ľudu, každý čestný a s ľudom dobre zmýšľajúci človek želá si preň čím dôkladnejšiu školskú výchovu, no Koričňanci, po kraji vysmievaní pre ich obmedzenosť (oni nikam nechodili, žili len zo zeme a hory), boli pritom zdraví, pre seba dosť rozumní, v mravoch zachovalí a majetkové neodvislí. Boli osihotení, to je pravda, mali niektoré slová, zvraty a obyčaje, ktorých nebolo inde, ale keď prišlo na lámanie chleba, nedali sa, boli tvrdí, svorní, nedôverčiví a zviazaní neúradnou, možno povedať tajnou organizáciou. Predchodca Drevanského, zbankrotovaný barón Šmelctigl (tak ho oni volali, bohzná, ako sa sám volal), chcel ich obrať pri komasácii za príkladom ostatných panských susedov. Mal podplateného inžiniera (taktiež za príkladom ostatných panských susedov), dobre utraktovanú súdobnú exmisiu — ale úklad sa nepodaril. Nik nevie, ako sa to stalo, ale stalo sa: barón Šmelctigl ustúpil a vyrovnal sa po priateľsky, to jest oddal sedliakom všetko, čo im patrilo, medzitým čo „učené“ dediny, vzdelanejšie, pokročilejšie, boli drancované advokátmi, súdmi a inžiniermi, ako sa hovorí, do deviatej kože — ako obyčajne a riadne všade. A ešte jedno: Koričné nemalo krčmára. To bol ich najväčší kúsok. Lebo primäť k zmluve baróna, obrániť sa pred súdom, traktovaným alebo netraktovaným, ujsť merníckej retiazke podplateného inžiniera, to všetko je omnoho ľahšie než v Uhorsku zamedziť, aby do dediny, počítajúcej vyše päťsto duší, nik sa nevkradol. Pod barónom vydržali niekoľko krčmárskych nájazdov víťazne. Ich obrana bola neomáľaná, surová, ale úspešná. Jedného vyviezli na chotár s celým mobilárom, s Rebekou a jej škrofulóznymi deťmi, druhého vypálili ako škorpióna, tretieho vytopili ako sysľa — doslovne vytopili. Totiž narazili mu na chalupu dedinský potok, stáli strážou, aby nemohol vodu odraziť, až celý jeho skarb plával, a vyše kolien vykasaná Rebeka odnášala hojné potomstvo na výhon. Bolo to za časov pandúrskej stoličnej policajnej istoty… No keď prišli iné poriadky, ich zaoceľovanosť stala sa už historickou. Prišiel zase krčmár ale už vtedy nebolo treba silných prostriedkov. V Krásnom dome pod dvoma hôrkami sedel Drevanský. K nemu prišli na poradu traja obecní dôverníci, a síce či ho majú vytopiť a či vypáliť.

„Ani jedno, ani druhé,“ riekol im Ján Drevanský. Traja vyslaní dôverníci sa zaškaredili, a už pozerali na klobúky, uložené pekne riadkom na zemi pri dverách. V troch hlavách vznikla jedna a tá samá myšlienka: „Tak! Vytápali a vypaľovali sme my krčmárov i bez porady v Krásnom dome, budeme i ďalej.“

„Ani jedno, ani druhé,“ dôrazne riekol ešte raz Ján Drevanský, „ja som vám tá rada: netreba ho vidieť.“

Traja dôverníci zostali nemo stáť.

„Netreba ho vidieť, a koho človek nevidí, s tým nemôže sa zhovárať. Ten vôbec nežije s vami a medzi vami. Rozumiete?“

Keby boli Koričňanci viac školovaní, neboli by tak dôkladne porozumeli naučeniu. Oni prosto verili Drevanskému, ktorého meno bolo známe ich otcom i dedom a ktorého starý otec bol známy po celom kraji, ktorého strýcovia v zamastených lajblíkoch časom hnávali stáda oviec ich chotárom. Cítili, že vzdor bohatstvu je on kosť z ich kosti. I vyšiel rozkaz (od koho — to nik nevedel) nevidieť Árpáda Ekštajna. Kto ho uvidí, zaplatí dve zlatky pokuty. Nik ju nezaplatil: za dva mesiace nebolo v Koričnom ani stopy po Árpádovi Ekštajnovi. Tráva mohla bezpečne rásť pred jeho domom, ako známo, najväčšia kliatba pre synov Izraela.

Dedina bola rozložená naširoko, po kopaničiarsky, ťažko bolo určiť, kde sa začína pravá dedina a kde prestáva; roztratené dvory bez centra, keď nebolo ani fary, ani kostola, ani školy, ba ani krčmy. No boli surogáty^[3]. Školu zastupovala chalupa krivého Ondreja, najpriestrannejšia v dedine. V nepohode uňho zhromažďovali sa deti. Šenkovanie dával už Drevanský do árendy obci, a krčmárom bol vždy richtár. Pravda, nebola to ani opravdivá škola, ani opravdivá krčma. Po nedeliach vo fašiangoch mládež tancovala, vlastne miesila sa v najväčšej izbe u krivého Ondreja, v lete na dne veľkého výmoľa, pod ohromnou borovicou. Zôkol-vôkol boli drnové terasy, z ktorých hľadela na tancujúcich celá dedina. Muziku mali svoju, gajdoša Hrebeňa a primáša Kútika. Postačili úplne, Koričňanci uspokojili sa so svojím, ba ešte i požičiavali svoj duet do iných dedín na svadby, pri ktorých vynikal hlavne Hrebeň, ktorý vedel nielen preberať na piskore a hrať vo dva huky, ale i spievať, a to z hlavy, príležitostné, vtipné verše, pravda, často „okrúhle ako motovidlo“, ako sa hovorí.

Krásny dom stál asi uprostred roztratených domov, posotený do úzadia, k potoku, temer do lona ľavej, miešanej hôrky. Široký dvor, ohradený silným parkaňom siahal až po dedinskú cestu. Veselo svietil jeho vybielený front, blýskali sa ohromné, sklené dvere, len na noc zakrývané druhými železnými dverami, sprava i zľava dvier vybiehali rizalitové krídla; každé malo po dva obloky. Nedarmo volali dom krásnym; nebolo mu páru ani po dedinách, ani po mestečkách. Napredku dvor gazdovský obstavený bol z dvoch strán hospodárskymi staviskami pod škridlicou, a vyzeral sucho, triezvo; zato dvor zadný, kam obrátená bola pohodlná, široká veranda, podobal sa viac záhrade s veľkými orechmi, priestrannými, pieskom vysypanými miestami, hojdačkou, dvoma búdkami, obrastenými divým viničom a zanedbanou kolkárňou. Zo zadného dvora, ohradeného mocným múrom, viedli vrátka bezprostredne na mostík, pod ktorým letom lunil sa silný a hlboký potok, „Lipovským“ zvaný, a za ním bola hneď hustá, stará hôrka. Pod barónom mostík každý večer dvíhali povrazmi, vedenými dierami, v múre vydlabanými. Mohol si starý Nemec pritom namýšľať, že dom jeho je stredovekým hradom. Pod novými majiteľmi povrazy zhnili a v dierach nosili sa vrabce.

„Poteší sa pán a bude veľké prekvapenie,“ hovorila asi päťdesiatročná Tinka Kabelová, vdova po halenárovi Kabelovi z mestečka, od dvadsať rokov kľúčnica, gazdiná, kuchárka a dôvernica domu Drevanských. Ona to hovorila mladému, čiernovlasému študentovi v zlatých okuliaroch, s čiernou kozou briadkou a šumnými, mladými fúzikmi. Volal sa Mojmír Kladný a prichádzal Drevanskému príbuzným. Andreja Drevanského (otca terajšieho majiteľa) žena mala staršieho brata, učiteľa, veľmi biedneho, ktorý vek svoj prežil na horskej brdárke; tohto vnukom po praslici bol Mojmír, teda bratanec Jánových dcér v druhom stupni. Cez reálku prebil sa po biede, na technike podporoval ho Ján Drevanský, no Mojmír nevyužíval jeho dobroty a vedel sa vyživiť vo Viedni hlavne svojím prekrásnym hlasom a muzikálnymi schopnosťami vôbec. Prišiel prežiť u „sváka“, ako volal Drevanského, vianočné prázdniny, a našiel prázdny dom.

„I ja ich prekvapím, Tinuška moja,“ riekol Miro, sediac pri stole. Babral sa s akýmisi papiermi, škatuľami a lepenkami, pripravujúc čudné patróny na drúčky. Pýtal od Tinky klince, kladivo, sekeru a vybehnúc von, majstroval čosi na dvore. Tinka obdivovala srdečne jeho horlivosť. Jeho jemné, biele ruky konali všetko s takou zručnosťou, že milo bolo na ne hľadieť. Časom padali mu dlhé, ako žúžol čierne vlasy do tvári, a on ich silnou, bielou rukou zahŕňal za uši. „Počkaj len, Tinuška, čo ty uvidíš.“

Vonku pomáhal mu ovčiar Ďurko, šuhaj vtipný a učenlivý. Vôbec celý opustený dom ožil s príchodom Mira… Po obede bolo počuť klimprovanie na klavír — Mirko ho ladil. Na starú, zabudnutú gitaru naťahoval z Viedne prinesené nové novučičké struny. Vyťahoval malé vianočné podarúnky, najviac vtipné a originálne. Nemohol sa zdržať, aby Tinke nezapálil „faraónovho hada“ (preparát z ortuti), ktorá sa nevedela nadiviť, ako z malej pyramídky vyrástol šedivý had, a naplniac malý stolík, ťahal sa po zem a lámal. Nad kachle pripravil papierového rubača, ako píli drevo, pohyboval sa totiž nahor vystupujúcim teplom. Dvere do hosťovskej izby okrášlil girlandami z papiera, ale takými podobnými zimozeleni, že Tinka musela sa suchými, tvrdými palcami presvedčiť, že je to len papier a nie naozajstná zimozeleň.

„Ale čo sa trápite,“ poznamenala Tinka, stojac nad pilným majstrom, „veď oni nemôžu prísť pred jedenástou! Choďte spať!“

„Kedykoľvek, to nemení na veci; prineste mi ešte zo dva klinčeky, Tinuška.“

Keď sa blížila jedenásta, Mirko poroznášal už nachystané a do zemiakov vhĺbené sviečky do predných oblokov, nabil pozorne Jánovu starú pištoľ, dal Ďurkovi posledné naučenie, postaviac ho k ľavému krídlu a sám stal si na pravé. Tinka sa im smiala, či sa im chce mrznúť.

„A ak pán šiel na Rohov^[4] a tam zostal na noc, a keď i nezostal, možno pokŕmil, lebo v Rúbaní nemá ani kde koňom pohodiť. Máte sa namrznúť!“

Mirko dobre rátal (nedarmo mal chronometer pri sebe), okolo dvanástej zazneli Tinke dobre známe hrkálky a známe zvonce. Otvorenou bránou čerstvo vjachali do dvora sane. V tom okamihu vyšvihli sa s výbuchmi, syčiac a fŕkajúc plamene a iskry, dve rakety pri oboch krídlach domu a na počudovanie samému ohňostrojcovi naraz, na jeho tiché komando; raz, dva, tri! Hja, Ďurko nedarmo bol vojakom a nedarmo pálil „dešaržu“ na pohreboch penzionovaných majorov. Keď rakety vyšli na istú výšku, tamhore rozprskli sa na niekoľko rôznofarebných gúľ, s treskom explodujúcich, pred dverami počalo sa pomaly krútiť kolo, rozsýpajúc farbisté iskry do snehu. Výstrel z pištole zajačal, až sa kone trhli a počali divo preberať nohami. Umelá ruka Jožkova ich skrotila.

Dievčence na saniach zvýskotali… Ján už šípil pôvodcu tohto prekvapenia.

„No, kde si, ty pochábel viedenský?“ zavolal, schádzajúc zo saní.

„To Mirko!“ zakričala na plné hrdlo Julka, „to musí byť Mirko! Ach, ako milo!“

Koleso ešte sa krútilo, prskajúc na sneh, osvietený obločnými sviecami, iskry, ktoré ihneď hasli. Konečne zhasínalo a na doštenom lešení krútili sa za čas pozostatky tlejúcej lepenky.

Mirko sa kamsi skryl. Na priedomí zjavila sa len Tinka, celá prekvapená bombardovačkou mladého pána z Viedne.

„No, ukážte sa, ukážte, deti,“ natešeným hlasom riekol Ján Drevanský, keď Tinka, plačúc radosťou, vybaľovala deti z búnd a ručníkov. Julka vylúpila sa prvá; objala otca okolo pása a zaplakala radostným, detským plačom. Mária brala otcovu ruku a tisla ju k prsiam.

„Na môj dušu ste podarené,“ vyrazilo z Jána, ktorý uspel posadiť sa na stolec a držal obe dcéry za ruky. Skutočne, nebolo sa čo diviť otcovi. Mal razom pred sebou a pri sebe dve cele nové a pritom také staromilé bytosti, ktoré s prvým vkročením cez prah dodali domu jeho cele iný ráz. Mária v šestnástom roku, rozvitá, štíhla, s pravidelným, čistým profilom, upomínajúcim na tváre v antických reliéfoch; Julka vyšvihnutá, následkom toho trochu chudá, ale svieža ako rosa, pohyblivá ako živé striebro — otec neveril svojim očiam. Hľadiac na Máriu, nápadne podobnú matke, Drevanský nevedel sa na ňu nahľadieť a bol by sa hádam rozsmútil, keby Julka nebola odbehla a za ruku so smiechom a krikom nepriviedla už-už zabudnutého ohňostrojcu.

„Ty to ináč nedáš…“ smial sa Ján Drevanský, „komediant! Nuž ale vitaj! Dobres' urobil. Prichádzaš vždy nevolaný, a keď ťa človek volá — vždy darmo! Vidno, ľahká krv…“

Tinka volala k čaju — do jednej bola rodinka pohromade. Ale bolo to divné; nik sa nič nedozvedel, otázky sa miatli, odpovede boli trhané, zmätenejšie ešte než otázky, všetci hovorili elipsami^[5], s netrpezlivou horlivosťou, dotýkali sa predmetov, známych im, ale neznámych ostatným, nedali druh druhovi dohovoriť, smiali sa, chytali za ruky… Bola to disharmónia myšlienok, ale divná harmónia duší, všetci boli si navzájom noví, zaujímaví… Mirko púšťal „faraónovho hada“, smial sa nad polámanou slovenčinou dievčeniec, tie honosili sa svojou srbštinou, pospevovali srbské piesne. Drevanský s akousi neotcovskou úctou pozeral na Máriu, na jej tiché, isté pohyby; s rozcítením hľadel na nežné, bystré krôčky Julkine, ktorá bola plná elegancie a polodetskej a polopanenskej nehy. Veď už i jej minul štrnásty rok, a ona všade hovorila, že ich má pätnásť. Naposledy Mirko zahodil starú, vyblednutú stuhu gitary na chrbát, drnkol prelúdium a spieval svojím krásnym, vycvičeným barytónom „Dobrú noc, má milá, dobrú noc!“. Dievčence s úľubou počúvali, potom nesmelo počali pri druhom verši spievať za ním, Mária hustým, prsným, Julka nadlomeným, mutujúcim, ale príjemným hlasom.

„Áno, áno, dobrú noc!“ riekol konečne Drevanský, vypijúc dávno vychladnutý čaj. „Ustali ste, deti, hajde do perín.“

„Ľahkú noč, ľahkú noč!^[6]“ volali dievčence, a keď prišli do svojej chyže, objali sa pevno a obe zaplakali. Veď nielen samé svetlé a šťastné rozpomienky mali na tento dom. Boli i horké, ba priam nepekné, ačkoľvek už polovyblednuté rozpomienky na búrne výstupy medzi otcom a macochou… Boli rozpomienky na prekrásnu, hrdú ženskú, ktorú ony volali „mama“ a ktorá dala si od nich ruky bozkávať ráno pri káve, a potom ich celý deň neobzrela. Na búrlivé spoločnosti, tance a spevy, pri ktorých ony boli cudzie a zakaždým ich vyháňali, keď sa priblížili k hosťovskej. Vyháňal ich i otec… No teraz, razom, toto zakázané kráľovstvo je im dostupné, je ich vlastnosťou.

Devy spali v malej izbici, ktorá mala obloky k zadnému dvoru. Dlho po vyhasení sviece, vyzlečené, hľadeli oblokom na polozabudnutý dvor… Mnoho nevideli, vonku bolo pošmúrno. Až cítili chlad, pobrali sa do postieľok.

„Ach, Mirko!“ riekla Mária, „ako milo, že prišiel — ale veď je už celý mladý muž!“

„Bude nám veselo! Ja ti ho rada, veľmi rada. Pamätám sa naňho ako dnes — len ešte fúziky nemal. Milá duša!“

„Ach, čo robí naša tetka, naša tetka!“

„Spí, Mariška — poďme za ňou.“

O chvíľu zamĺkla dievčenská izbuška. Ako tichým južným vetrom pohýbaná mladá jarná hora, šumelo pravidelné dýchanie ustatých diev.

Drevanský pritiahol Mirka k sebe a nalieval do pohárov červené víno.

„Zo samého čaju nevyžijeme!“ riekol a zhodil kabát. „Nuž ako sa ti vodí v tom Babylone?“

„Ta ešte! Predstav si, sváko, učím ministrových chlapcov matematike, chodím každú nedeľu spievať do ruského chrámu, vediem náš spolkový chór, a časom hrám na čelo v orchestri Karlovho divadla. A tak sa akosi pretrepem.“

„A štúdiá?“

„I to bude — inu — o rok neskôr, ako malo byť… Mohol by som už teraz do praxe k staviteľovi, a to k Linhardtovi, čo má v robote dva paláce. Ale načo pretrhnúť teoretické štúdiá, keď to nemusí byť?“

„Dobre, synku! Dokonaj svoje do konca, na prax dosť času…“

„A milujem tú teóriu! Ďakujem bohu, že som dal vale^[7] mašinám. To ma o pol roka zadržalo, tá moja nevernosť k mašinovému odboru. Tam niet tej duše, niet toho, čo hľadám, za čím túžim. (,Ba,‘ pomyslel si Drevanský, ,rechtorská krv sa hýbe.‘ Ach, staviteľstvo! Vieš, v tom vyššom zmysle staviteľstvo, to tvorivé, veľké… tie myšlienky, vyjadrené hlúpou matériou, tehlou a skálím! Hudba skamenela, tá poézia, vyjadrená drevom a železom.“

„Hm, hm, do toho ďaleko, môj ľúbezný! Či vieš už vyrátať, koľko tehál treba na poriadnu, bezmyšlienkovú maštaľ?“

„Zase tvoja stará nôta, sváko! A propos^[8], čo robia lipovskí abderiti^[9]?“

„Oho! Wiener Früchtel^[10]! To nie sú abderiti, trebárs ti nechcú pomáhať, môj milý sveták! To sú ti zdraví ľudia, a rozumu majú vyše mnohých diplomatov viedenských…“ Drevanský vypil ostatok vína a počal sa vyzliekať. „Dedko sedí na svojom tróne pred trojuhlovou truhlicou, údy už nevládzu, ale rozumom predsa on je ešte gazdom. Jeho staruška neúnavne oplentá sa domom, a vždy sa ešte bojí biedy. Michal, jeho najstarší, chodí po Dolniakoch, po Sedmohradsku, Rumunsku, a veselo kupčí. Mladšieho, Samka — je mu síce už asi šesťdesiat rokov — málo vidieť doma. Strýc Ďurko, vieš, najmladší zo synov, sedí doma, bije barany, mäsiarči, orie, seje — čo chceš, on je omnibus^[11]. Tetka Judka je už vo mlyne vrábeľovskom, roba ako kremeň, má deväť detí, radosť pozrieť. A o tých mladších — ťažko referovať, niet im počtu. To sa mrví a zháňa jedno cez druhé… Mišo vydal už tri vnučky. Pravda, žiadna z nich nemala ešte šestnásť rokov. Sám sa už nevyznám. Ale, synku, z nich trčí iste božie požehnanie!“

„A na úroky požičiavajú?“

„Choď spať…aby sme sa nepovadili…netreba vec povrchne brať. Ostatne, už máš čochvíľa dvadsaťštyri rokov, ergo^[12], mal by si mať rozum. Zájdeš, uvidíš. Kebys‘ vedel, koľko tam zdravia, prírody, umu, istoty a pevnoty na hromade! I ja som sa smial z Turákov. Čím som starší, tým menej sa smejem, tým viac plačem nad tými, ktorí sa odštiepili zo starého koreňa.“

„Všetci nemôžme barany biť! Dobrú noc, sváko, dobrú noc!“

Mirko ľahol do postele divno rozčúlený. Vedel, že dievčence mali prísť, mal ich rád od prvých detských dôb, no ich zrejúca panenská sviežosť cele ho omámila. Zvyknutého v posledné časy na ženskú spoločnosť, sčiastky veľmi vyberanú, duchaplnú a slobodnú, zarazil nový nádych čistej, nevinnej, pritom silnej ženskosti, ktorý vial naňho ako čudná, bájna aróma. Celý dom zdal sa mu rajom. Čože boli proti týmto „škovránkom“ krásne dcéry viedenského maliara Kalinu, ačkoľvek staršia spievala ako operistka a mladšia sršala vtipom a maľovala akvarely lepšie než sám otec? Čo tie dámy od Karlovho divadla, a dámy, ktoré poznal v dome ministrovom? Na ne hľadel ako na ľahostajné, trebárs krásne predmety umenia, ale tu zjavili sa mu duše, ženské duše.

Hľadiac na otvorenú, veselú tvár Mirka Kladného, neprišlo by nikomu na um, že mladý muž prežil zriedkavo trápne chlapčenské a mladícke roky. Pochádzal zo vzdelanej, no neustále s hmotným nedostatkom večne bojujúcej rodiny; jediná Elena, jeho stará tetka, rodená Malá, žena Andreja Drevanského, bola mužom vytrhnutá zo smutného vzduchu (pravda, na hnev a proti vôli Drevanských — čím tiež dosť trpela), jej brat, Dionýz Malý, znamenitý učenec, zomrel ešte nestarý, možno povedať temer hladom, zanechal sirotu, tiež Elenu… Bieda biedu hľadá — Elena sa vydala za obstarného už mestského pisára v Rohove, Józu Kladného, človeka s veľkým umom a čestným srdcom, ale nesamostatného do detinstva, beznáročného do samotrýznenia. Možno, vďaka týmto vlastnostiam, trpeli ho posvetáčení, od národa odpadnutí rohovskí „mešťania“ v úrade vzdor tomu, že bol horlivý, možno povedať fanatický „národovec“, ako sám verejne vyznával. Ryl sa v slobodnom čase v archívoch, a jeho vedomosti archivárne boli veľké, trebárs historicky cenného jadra málo bolo v tom. Posledný groš vydal, aby mohol navštíviť niektoré staršie mesto za účelom dostať sa k listinám, ktoré prepisoval svojím zreteľným, vždy jednakým písmom. Celé haldy verne odpísaných listín v príkladnom poriadku s indexom mien, ležali v jeho skromnučkom byte rohovskom. V osobitnom, na kľúč uzavretom priečinku ohromnej almary chránil originály. Sám boh vie, koľko strádania jemu i rodine zapríčinili tieto staré listiny. Asi toľko, čo jeho „národovectvo“ v beťárskom Rohove, v meste so zriadeným magistrátom, dosť bohatom, zaslepenom, kocúrkovskom a pritom mravne skazenom ani veľmesto.

Pri takýchto pomeroch študovanie Mojmírovo (i v tomto pokrstení jediného syna ukázal sa Józa národovcom) bolo trápne. Chlapca prenasledovali už pre meno; učil sa stredne, ale vytrvale. Skončiac reálku, vďaka akémusi archivárno-vedeckému spojeniu otcovmu vo Viedni, dostal sa na techniku viedenskú. No ešte ako prvoročný technik stával s hrnčekom pred bránou kláštora minoritov, kde rozdeľovali dobrí mnísi polievku s kúskom hovädzieho mäsa. Ale on to všetko znášal bez reptania, s akousi odhodlanou veselosťou a dobrým humorom. Len jeho pribledá, chudá tvár svedčila, že mladý človek nežil na žírnom koste.

Na tretí rok, hneď na začiatku, bolo už hej! Jeho vytrvalosť, beznáročná, vždy veselá letora skoro mu zadovážili známosti v spolkoch i mimo spolkov, šuhaj sa vžil, súc raz v prúde už plával na všetkých vetrilách! Ešte i domov posielal občas peniaze a znajúc otcovu záľubu, i zriedkavé autografy, listiny, prvotlače a gravúry, ktoré kupoval u antikvárov alebo na licitáciách.

„Žena! Ja som boháč!“ kričal starý Józa, keď dostal prvú zásielku od syna. „Pozri, to od Mirka!“ a starík vybozkával ženu na utrápené, zvislé líca a zmáčal jej celú tvár slzami. „Hľa — milenka moja — netreba zúfať! Pozri, aká to kniha… 1481 — a prepamätná — pozri, s meďorezom! A tu — plán Viedne z časov Sobieskeho^[13]! Ešte i peniaze poslal môj milý sokol, moje drahé dieťa!“ Elena Kladná hľadela na staré haraburdy a nechápala jeho radosť, a peniaze ju temer zaboleli… Ešte málo biedy pretrpel v tom hnusnom svete — a tu posiela peniaze. No uspokojila sa a oba manželia ľahli pod modré, chudé perinky s dávno nepocíteným šťastím.

Krásny dom ráno po príchode dievčeniec prebudil sa dávno nevídaným ruchom. Akoby boli ožili i tie múry! Všetko zakypelo životom a radosťou žitia. Zvuky dobrého a už správne naladeného klavíra, drnkanie gitary s novými strunami, sonórny barytón Mirkov, spev dievčat, dupotanie mladých nôh, výkriky mladých hrdiel, smiech nad ničím… Ján Drevanský temer nepoznal svoj byt, a kúriac z veľkého čibuka, hľadel na všetok neporiadok a nepokoj s dobráckym úsmevom. No i seriózne vedela používať čas mladá čeľaď. Mirko nemohol odolať svojej náklonnosti učiť. Vyskúšal hlasy dievčat, vyňal nóty — a pravidelné hodiny v speve sa počali. Julka soprán, Mária alt — dueto išlo za duetom. O pár dní počali s trojspevom. Večer Mirko čítal nahlas. Sám Drevanský divil sa jeho čítaniu — vidno, nedarmo chodil do „burgu^[14]“.

Keď už ustali, Mirko počal majstrovať, nielen že poopravoval všetko, čo bolo v dome porúchané, vyčistil zanedbané obrazy, do zabitého lampáša vsadil nové sklo, zacvikoval vyklátenú v porisku sekeru, vyklepal pokrčené svietniky, ale oddal sa s celou energiou na tvorivú prácu; on lepil veľkolepé jasle k Vianociam a dievčence mu pomáhali: tu hriali glej, tu strihali papier, treli farby. S malými prostriedkami: z papky, doštičiek, machu, pozlátky, skaliek (ovčiar Ďurko bol hlavným dodávateľom materiálu a neúnavne behal to do hory, to do Rohova), povstala na širokom otcovskom stole celá krajinka s vrchmi, dolinami, potokom, so stajňou, kde narodil sa Pán, so stádami oviec, s pastiermi a troma mudrcmi od východu.

Slávnostná, predvianočná nálada opanovala celý dom; dievčence robili tajnosti pred otcom so svojimi prácami, zatvárali sa na celé hodiny do svojej izby, neustále klepkanie Mirovo dorážalo až do kabinetu Drevanského, pilne študujúceho národohospodárske vedy, ktoré najviac krivo ponímal, často vôbec nedorozumieval.

Jeho prípravné štúdiá boli veľmi chatrné. Maďarské gymnázium nedalo mu ani rozumovej, ani citovej, ani mravnej postati — nechalo ho plávať. Doplniť mizernú výučbu a výchovu, k tomu nemal dosť charakteru a pevnoty. On bol charakterom slabý, a vedel o tom. Málo ľudí, slabých vôľou a charakterom, je si povedomých svojho vnútorného neduhu. Ján Drevanský nepatril medzi tých, čo samých seba súdia v tomto punkte. Ale tá prednosť, ktorú mal medzi tisícmi rovnako slabými, priniesla mu muky a strádania, od nich boli tamtí slobodní.

On vedel, že nešťastie jeho druhého manželstva bolo výsledkom jeho charakternej lebavosti. Vedel, že len jeho slabosť vôle zapríčinila hrozné pohanenie jeho domu; nerozhodnosť v pravom okamihu, fatálna bezpomocnosť práve vtedy, keď bolo treba konať.

Vedel všetko vyhovárať, namazávať svetlými farbami, o ktorých znal, že sú falošné, na hriech hľadieť zmenšujúcim sklom, na lacnú dobrotu zväčšujúcim. ,Sama mi vyšila pantofle,‘ podumal a položil pantofle na vážku, ale že vrátila sa z Rohova neskoro v noci, rozptýlená duchovne, s čudným, mdlým bleskotom v očiach a cudzím, nedomácim zápachom, že sa to stránila, na pastorčence sotva pozerala, že vodila do domu časom celú bandu rohovských darebákov a vydrigrošov — to vyhováral jej mladosťou, rodnými zvykmi (bola dcérou niekedy majetného, veľký dom vedúceho advokáta Robinu). Ona oddala vdovcovi svoju mladosť a krásu, pred ktorou korila sa celá stolica — nech voľne prežije čas rojčenia a vrenia mladých citov.

Úder nevystal. Bolo treba, aby padol práve na jeho omámenú hlavu, len tak vytriezvel, i to ťažko. Neľutoval cenné papiere, ktoré žena nezabudla vziať so sebou, ale keď už videl, že je zlá, skazená a preňho stratená, zmocnil sa ho divý bôľ… Aká krásna, aká krásna bola! Celú silu jej zmyselnej krásy pocítil až vtedy, keď jej už preňho nebolo a byť nemohlo. Lenóra vzala so sebou nielen železničné obligácie, hotové peniaze, dve sporiteľné knižky rohovskej banky, ona vzala i kus jeho života, kus jeho „milého hriechu“, toho sladkého zla, s ktorými sa vedel spriateliť jeho slabý charakter. „Dračou dierou“ pomenoval svoj Krásny dom, v mravnom povedomí jeho neprávosti, neprirodzenosti — no keď premenil sa útekom Lenóry v tichý príbytok, hrozil sa toho ticha a poriadku, ako sa hrozíme rozpadávajúcej sa mŕtvoly.

No čas všetko hojí, aspoň dáva blahodejné morfium polozabudnutia. Svet ním opovrhol, rodina sa mu smiala, pomoci nebolo — nuž hodil rukou a zošúveril sa dohromady ako balón, z ktorého vyšiel osudnou trhlinou plyn… Klesol na zem. Tá zem ho neopovrhla, ani nesmiala sa mu. Nesmiala sa mu ani hôrka, v ktorej húštine preležal celé hodiny… Deti rástli najviac medzi sluhami, túlali sa dedinou, zachádzali do všetkých chalúp, hrali sa s deťmi… a už staršej prišiel čas učiť sa. Vtedy prišla Beatrica Steinová, ktorá sa dozvedela z novín o smutnej histórii bratovej, pobudla mesiac v zapustenom dome, vyhnala darmožrútov-sluhov, ktorí uspeli uviť si u apatického pána teplé hniezdo, vyriadila, oprášila, vyčistila celý dom pomocou čulých dedinských neviest a koncom-koncov, nepočúvajúc na slabé protesty bratove, vzala deti k sebe do Nového Sadu. Nedarmo hovorila, že v nej vrie pravá Drevanská krv, ale v bratovi len krv Malých.

Čas úplnej samoty počal sa pre biedneho Jána. Sedel bez výjazdu doma, prehodiac otcovu starú duplovku kapsľovú cez plecia, chodil po poli, ponad výmole, viac strašiť než strieľať zajace a jarabice, ktorých bola hojnosť v jeho peknom revíre. Hospodárstvo viedol dosť poriadne, no bez pasie. Robil a nakladal robiť to, čo bolo nevyhnutne potrebné, za hospodárskym pokrokom nechvátal, novizne^[15] neuvádzal. Len už keď mu susedia jedno-druhé nanútili — pasívne prijímal nejakú opravu, nejaký nový stroj alebo nové semeno. Tinka stala sa vykonávateľkou a udržovateľkou toho dobrého, čo Beatrica nariadila v dome svojou zručnou a energickou rukou.

A hľa — teraz znovu Krásny dom ožil, omladol; doňho vrátila sa duša, ako riekla Tinka Kabelová Mirkovi, natierajúcemu strechu salaša hnedou farbou.

„Dve duše,“ odpovedal jej Mirko, „a to skvostné!“

„Ach, ako spievajú, slzy by človeka zaliali. Ale keď odídete, bude smutnejšie.“

„Prečo tak myslíš, Tinka? Ony zostanú, tie vaše škovránky; ešte ich viac piesní naučím.“

Dievčence dobehli.

„Už je tu Ďurko so stromčekom!“ kričala Julka a ovesila sa Mirkovi na rameno. „Taká krásna jedlica!… Poď, poď!“

Ďurko priniesol stromček do izby i s krásnym, zeleným machom. Mirko upevnil jedlicu nad svojou krajinkou, práve za salašom šťastných pastierov, svedkov božieho narodenia. Mária počala ho ovešiavať ovocím, zlatými reťazami, perníkmi a všetkými vianočnými skvostmi…

„Mariška!“ zavolala Julka, kľačiac pri hŕbke machu, „pozri, pozri, chrobáčik, živý chrobáčik — ach, nebožiatko — ako vyťahuje nôžky — a tu druhý!“

„Neboráci,“ poznamenal Mirko, „myslia, pomýlení izbovým teplom, že je tu jar! Máte sa načakať.“

Julka vzala dva chrobáčiky na dlaň a bežala ich ukázať otcovi.

„Milá je tá Julka,“ riekol Miro, keď zostal sám s Máriou, „ale mne sa zdá trochu pohnutá, priživá!“

„Povedz pravdu: náruživé decko,“ riekla Mária, priväzujúc na ratolesť cukrovú bábiku; „keby som jej nevyhýbala, i so mnou by sa povadila — s Tinkou už bol proces.“

„No — veď je ešte dieťa.“

„Ona je hotová oddať sa s celou dušou, a práve tak blízko je pre ňu znenávidieť.“

„Ty si, pravda, z iného dreva, Mária, ty ani nemiluješ, ani nenávidíš.“

„Ja milujem boha, Mirko. Ach, čo som to povedala,“ a ľahko sa zapýrila; „ja chcela by som ho milovať, túžim…“

Mirko pozrel na ňu a odložil štetec. Bola krásna, keď jej čistá, pravidelná tvár ľahkým rumencom ožila. ,Novú krásu odokryl som na nej,‘ podumal Mirko a chytil ju za ruku.

Ona svoju ticho utiahla a oddala sa do práce.

„Všetky deti z dediny zavolám,“ riekla už pokojným hlasom; „bude to híkania a ochkania.“

„A ja budem dnes hotový… Ostatné si samy zajtra doplníte.“

„Nuž a…“ Mária pozrela na Mirka veľkými, šedými, ale prekrásne lesknúcimi sa očami.

„Musím k starým do Rohova. Chcem, ba musím už raz prekvapiť rodičov. Tri roky nebol som doma na vianočné sviatky. Predstav si — oni sú takí samotní, opustení.“

Mária neriekla ani slova a priväzovala pozlátené jabĺčko.

„Jaj“ — pretrhla akési nepríjemné ticho, „ako tie ihlice vedia pichnúť.“

Kladný strmo pozrel na Máriu. Jej tvár bola pokojná, tichá, ako na gréckom reliéfe.

Ráno Drevanský dal Kladného zaviezť do Rohova. Kočiš Jožko, navrátiac sa, doniesol Márii malý granátový krížik, Julke skvostne zaviazané album s nápisom „Poesie“, podarúnky to Mirkove. On mal to oddať Tinke, ktorej úlohou malo byť položiť veci pod vianočný strom. Ale Jožo mal na Tinku z brehu, nedoprial jej tej radosti, ale oddal rovno obom devám paklíky:

„To od mladého pána,“ riekol a myslel, že sa pomstil na Kabelovej.

Bývajú všakové pomsty; i ten najtichší dom kryje pod svojou strechou rôzne prúdy, sympatie, žiarlivosti a intrižky.