ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Elegantná dáma išla k dverám domu smelým, pospešným krokom, ako chvátame po dlhom rozlúčení k dobre známym a drahým miestam. Široký závoj, jemný ako puch, zakrýval jej tvár, horúčosťou rozpálenú. Tenunkými čipôčkami závoja jasali sa veľké, jastrivé oči.

Ján Drevanský rozjarený, veselý vybehol pred dvere v ústrety neskorému, už nečakanému hosťovi. Servítka lengala mu ešte spod nákrčníka, na jeho dobrej tvári bol výraz dobrodušnej zdvorilosti… Príď i sám čert z jazerného pekla, hovorila tvár jeho, i teba pekne privítam a pohostím na Jána.

Dáma, uvidiac ho, zrýchlila krok, potom prosto pustila sa do behu, rozovrela ramená, odhodiac pritom zručne fajný závoj a s výskokom padla mu okolo hrdla tak silno, že sa spätil.

V izbe zbadali, čo sa stalo, prvej než sám Drevanský. Všetci odskočili od oblokov a posadali si na staré miesta. Tichosť nastala, hostia obzerali druh druha… Ráruska nevydržala… jazyk ju svrbel, ústa pálili:

„Lenóra… verabože Lenóra! Pekný gratulant! Úbohý Ján!“

Drevanský nemo, ako stĺp stál a prijímal nežné bozky na obe líca… Servítka padla mu k nohám.

„Ach, duša, ako som rada, že ťa zase vidím! Tys’ mi krásny, zmladnutý! A kde sú naše milé deti?“ Konečne pustila muža a pribehla k devám, ktoré stáli pri schodoch a prestrašenými očami hľadeli na nežnú scénu.

„Tos’ ty, Mary — aká veľká — celá nevesta — a ty, môj hercpinkl, Juliš — poďte, deti moje, na materinské srdce… aká to radosť!“ Schvátila obe devy za ruky. Ony nevdojak sklonili sa a bozkávali macoche ruky, ona svoje jemno odtiahla a tisla obe k sebe, raz hľadiac na Máriu, raz na Júliu. Oči krásnej ženy zaskveli sa slzami. Jej hlas bol mäkký a jednako zvonivý, s fajnou moduláciou a intonáciou. Za ňou z voza vyšla spoločnica Nemka a zostala stáť pri voze.

„Chcela som telegrafovať o svojom príchode ešte z Prahy,“ pokračovala, obrátiac sa viac k mužovi, „ale reku načo… Milo prekvapím práve na tvoje meniny, holúbok… Naschvál som počkala ešte deň u baronesy Emílie — práve na Jána dorazíš, uzavrela som. Baronesa bola taká dobrá duša, číre zlato — i ekvipáž mi dala až sem. Á propos — nemáš drobné — kočišovi a sluhovi…“

„Len do siene!“ zavolala na sluhov, ktorí teperili ohromný kufor, „len do siene — veď uvidíme, ako ďalej… Môj celý bagáž zostal v Rúbani, bude treba ta poslať dva vozy, holúbok, a to čím skôr, mám tam surprízy i pre teba i pre deti…“ Pristúpila blízko k mužovi a hľadela mu s úsmevom do tvári.

Trápne bolo pozrieť na tohto silného muža. Stál ako vkopaný, potom sa nahrbil, omráčený prúdom slov, ktoré sa len tak sypali z jej úst, omámený parfumom, ktorým od nej vialo, a ešte viac silou ženskej krásy. Lenóra bola z tých „junónskych“ krásavíc, výškou dosahovala temer muža, mierno plná, takže jej pohyby boli ešte voľné, mladistvé. Hovorila po slovensky, s prívesom nemeckých fráz a slov, no dosť plynne, pravda dialektom rohovským. Trápny dojem, ktorý predsa nemohla necítiť tak bystrá žena, nevidela, nespozorovala; čím väčšmi miatol sa Ján, tým slobodnejšou stávala sa ona, tým hustejšie padali, ako hrad, jej slová, tým sladšiu moduláciu prijímal jej hlas, naozaj fenomenálnej lahody a zvučnosti.

Ako malá kráľovná vtiahla do jedálne, vedúc muža za ruku. Tam všetko povstalo zo stolcov, len Ráruska zostala sedieť, no kývala hlavou a usmievala sa prívetivo…

„Drahí hostia, drahí hostia!“ zavolá Lenóra po nemecky, „ako som rada, že ste dali česť môjmu mužovi!… Neráčte sa unúvať… len ďalej.“ Išla rovno k Ráruske, sadla k nej, dajúc jej očami na známosť, že všetko chápe, že sú hostia už trochu rozjarení, že by bolo načase, aby sa dámy utiahli. Ráruska so šumotom hodvábnych šiat, s praskotom stolca vstala, ťažko vydýchla po takej práci i vzala Lenóru za rameno.

„Rozrevali sa ako Indiáni,“ riekla Ráruska, „a toho dymu narobili ako v komíne… Chlapinou páchne… Poďme… ach, tak dávno sme sa nevideli! Chvalabohu, si zdravá a driečna. Poďme.“

Dámy vyšli.

Ján Drevanský, celý skolomútený, temer behom ušiel z jedálne, rýchlym krokom prebehol záhradu, mostík, a sám nevediac akým spôsobom, ocitol sa v miešanom lesíku za Lipovkou, v ktorom prežil toľko trápnych hodín, keď nahrnulo sa naňho otupné, zahanbujúce rodinné nešťastie. I teraz hodil sa na trávnik medzi štíhle brezy. ,Škoda, že to nie hustá bučina, tienistá, potemnistá,‘ dumal; ,táto brezina pripúšťa primnoho svetla; načo mu je svetlo, načo veselý pohyb útlych lístkov, načo jas bielych, štíhlych stvolov brezových? A ešte tam tá osika! Vrtia sa jej lístky na dlhých stopkách, nevydávajúc najmenšieho šumu. Čo robiť?‘ myslel ďalej, ,čo si počať, čo sa stalo razom s ním, s deťmi, s celým domom? Dom jeho premenil sa ako čarovným prútom udretý, celá jeho sudba urobila skiarg a vyšmarila ho z priamej cesty, po ktorej počal ísť tak bezpečne. A keby len síl bolo sprotiviť sa, síl k boju. Aký boj? S kým bojovať? Nie, treba napäť posledné sily. Treba hromom vraziť do domu, rozohnať cudzích, posadiť blúdnicu do barónskeho voza, pošibať kone, aby ako vietor vytrhli z jeho očisteného, nevinnými bytosťami zošľachteného domu. Aký neriad, aký škandál… Nadratý Dünnagel, protivná Ráruska, ktorá tuším pomáhala Lenóre pri jej dobrodružstvách… Hnusný Sáplaty… Ako som to len mohol trpieť, a ešte cítiť sa dobre, piť, veseliť sa, traktovať?… Nie, už je dosť. Hore sa, Jáne — veď si muž, si vo svojom.‘

Drevanský, ako vôbec ľudia slabí charakterom, v mysli nahútal si celú procedúru, ako hneď hromom vpáli do domu, ako zareve hlasom turím, ako triasť sa bude všetko… Vyskočil na rovné nohy, odlomil jednou rukou mohutnú ratolesť z brezy, akoby to bol tenký prútik. Náhle vzpruženie fyzickej sily obodrilo ho, dodalo mu sebadôvery. Odhodil ulomenú ratolesť a pošiel, hotový, ako niekedy Odyseus, očistiť dom svoj…

Na uzunkom chodníčku, akoby bola zo zeme vyrástla, stála pred ním Lenóra. Už bola uspela zameniť cestovné šaty elegantnou, polodomácou a polospoločenskou toaletou, ktorá zvýšila jej pôvaby. Stála pred ním, už nie ako kráľovná, ktorá vtrhla do svojho zákonného majetku, do hŕby prekvapených dvoranov, ale ako krásna, veľkým nešťastím do zeme ponížená žena. No v Jánovi bol ešte nadumaný vzdor…

„Veľmi sa čudujem, madame,“ riekol dosť tvrdým hlasom, „čo vám razom prišlo na um nepokojiť môj dom… Vy sami dobre viete… veľkými obeťami zadovážil som si mier… a som ešte hotový…“ tu mu zlyhal hlas a on zamumlal čosi nezrozumiteľneho. Vtom mu blyslo, že si zaumienil pod brezami imponovať hlasom, turím hlasom, ako si umienil. „Áno, áno,“ pokračoval silným hlasom, „nie je vina vaša dosť veľká? Preč z očú!“ Posledné slová skutočne zareval, a pravým ramenom zakryl si tvár, ako robíme pri požiari, kryjúc oči pred páľou.

Vtom pocítil, ako sa okolo jeho nôh ovinulo jej rameno. Totiž hodila sa mu k nohám, ľavým ovinula jeho kolená, pravé vystrela k jeho prsiam. A taký srdcelomný, usedavý plač zaznel lesíkom, aký Ján nikdy nepočul, ba ani len o možnosti niečoho podobného nechyroval. Slová a plač, fikanie a stony… Ako démonická, dušu rozrývajúca hudba, prekrásna, ale súčasne mučiteľnobôľna, zunelo to krásnym lesíkom. Jej nahor obrátená tvár pritom nestratila krásu, nezvraštila sa, len slzy nie kvapkami, ale prúdmi tiekli jej ladnými lícami. Slzami jej veľké oči dostali priamo diamantový lesk, ony zdali sa ešte väčšie.

Ján Drevanský nie hrubú ratolesť, ani len tenký prútik nebol by odtrhol zo stromu! Z pŕs i ramien uletela sila, ledvaže sa udržal na nohách.

„Nekľač, preboha, vstaň!“ riekol, ešte vždy ramenom zatieňujúc si tvár ako pred páľou požiaru. „Vieš, že iné nemôžem. Sama si chcela. Tvoja vôľa sa stala…“

No slová jeho ona nepočula, lebo sama neprestala hovoriť medzi fikavým plačom, a slzy neprestali tiecť. Jej ruka na jeho prsiach sa triasla a ľavica až do bôľu tisla jeho nohy.

„Vstaň,“ riekol a počal ju pripodnímať. Ale ako čo by mala centy a centy, jeho ináč mocné ramená nevládali ju pozdvihnúť.

„Najprv odpusť a všetko zabudni! Všetko, všetko…“

„Vstaň, vstaň!“ rýchlo jedno za druhým, citným, prosebným hlasom zavolal, a opäť pokúsil sa zdvihnúť ju, napnúc sa celou silou…

„Odpusť!“

Toto slovo vykríkla takým prenikavým, pritom sladkobôľnym hlasom, že išiel naozaj k srdcu.

„Odpúšťam, len vstaň, preboha… takto ma umoríš…“

Ale ona nevstávala, držiac ešte vždy jeho nohy ako v putách… Krásne jej prsia sa dmuli, on cítil ich teplo…

„Zabudni!“ zavolala tým istým hlasom, a nový, svieži prúd sĺz vyhŕkol jej z očú. Slzy padali dolu okrúhlou briadkou na päťnásobnú šnúru krásnych perál.

„Zabudnem,“ ako sugesciou poviazaný riekol úbohý Ján.

„Všetko, všetko!“

„Všetko!“ potvrdil Drevanský. Lenóra vyskočila a zovrela ho do svojho horúceho náručia. Slzy ešte tiekli, ale tvár sa už usmievala. Ako mladí, silno ešte zaľúbení manželia v prvých medových týždňoch, sadli do trávy. Ona držala jeho hlavu a hladila ho po tvári. Ján sal do seba plnými dúškami vôňu jej osobnosti, jej krásnych vlasov. Konečne precitol z prvého omámenia…

„A ty sľubuješ?“ riekol jej, hľadiac do jej sladkých očú.

„Všetko! Rob, čo chceš so mnou! Som tvojou!“

„Vstaň,“ riekol po chvíli, „treba sa predsa ukázať hosťom… Veď i moji…“

Drevanský bol v strašných rozpakoch… No vzmužil sa a pošiel. Rohovci boli ušli, strašne urazení, s nadávkami a hrešením. Ráruska drdlala, sadajúc do bričky:

„A predsa je len pobehajka, svetom vymrskaná lafna… Odbehne ako divá a mňa opustí na diváni… Zberba!“

„Jedny rohy horko-ťažko zhodil, druhé mu narastú,“ riekol Dünnagel Sáplatymu, keď ich voz vjachal do Rybkovej fary, kde malo byť pokračovanie hodovania s nevyhnutnou ferbľou.