ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mária Drevanská, utiahnuc sa do kútika modlitebnice, vyňala z vrecka svojich čiernych šiat, prosto a rovno splývajúcich jej štíhlym telom, nerozpečatený list a otvárala ho s tajnou bázňou. Bála sa, že je od Mirka. Preto nemohla ho otvoriť v prítomnosti ostatných diakonís, ktoré by boli mohli Máriu upodozrievať. V ich ústave prijímať listy od mužských, ak to neboli otcovia a bratia, i to dôkladne dokázaní, bolo veľkým prečinom. Návštevy i najdokumentovanejších bratov a otcov dopustené boli len tak, že pred navštevovateľom muselo sa všetko skryť, a len sama sestra, poťažne dcéra, mohla hovoriť s bratom či otcom v izbe vrátnej, pri dozore kľúčnice. No obavy boli márne; bol to list od Beatrice Steinovej.

„Moja milá Mária!“ písala Steinová, „iste sa začuduješ, že Ti píšem ja, Tvoja verná tetka, ale lenivá listy písať. Moja láska k Tebe je veľká, pravda, väčšia k rodine, ačkoľvek som od nej odtrhnutá. Často si myslím: stará baba, vrátiš sa ta, máš z čoho žiť i v rodnom kraji. Nu — nejde to. Sedím ako hríb, kam ho raz boh zasial. Ale srdce moje je pri Vás vo dne v noci. Keď ste boli šťastní, ticho som sa tešila. Vtedy tety Beatrice nebolo treba. Ťažko púšťala som Vás k otcovi. Vedela som, že z toho nič dobrého nevyjde. No — ja stará hlúpa hus! To je môj hriech. I vyšlo zle. To je môj hriech a basta! Neviem, čo bolo pritom väčšie, moja hlúposť, a či láska k Vám. Ale hriech bol, to viem iste.

Čo boh poslal, treba niesť. Ale Ty! Čo Ty robíš, je, odpusť, zrada! Ty opúšťaš otca, sestru, rodný kraj, všetko, jedným slovom, všetko, čím žiješ a žiť môžeš, a to vtedy, keď je najhoršie! Fuj, hanbi sa! Vidíš, moje i tak zlé písmo sa trasie. Fuj, a sto ráz fuj! Tys’ zabudla na boha, na Krista, na všetko! Písmo je trasľavé, ale srdce moje trasie sa ešte viac! Lebo to srdce neprestalo biť za všetkých Vás! Všetkých!

Pekne, moja milá osôbka, môj kvet krásny, pekne! Ty hovoríš, žes’ išla slúžiť bohu a Spasiteľovi! Nepravda! Lož! Ja Ti poviem nie po nemecky, nie po svetácky, ale po turácky, po lipovsky! Dosť namorila som sa s nemčinou! No teraz hovorím po slovensky. To ti hovorím, Mária, náš Spasiteľ, ktorého ja milujem, v ktorého verím, nepožaduje od Vás, bláznivých diev, žiadne zaľúbené maznanie, žiadne nezdravé rojčenie pre svoju božskú osobu preto, že je ona náhodou i ideálom muža a krásy! Vyber si k tomu nejakého Rolanda^[21] alebo Aramisa^[22], alebo najlepšie Karola Moora^[23] s Rinaldinim^[24]! Tí sú na to dosť dobrí, aby boli predmetom nezdravej, rozpálenej fantázie! Ale daj Ty, duša moja, Kristovi svätý pokoj v takom zmysle! Nie on, ale čert v jeho podobe máta vás, hlúpe slovenské husi! Je Vás viac, ale Ty si najhoršia. Ty si nie zlá srdcom, ale chorá fantáziou! Na kieho paroma ideš do Sleizsterndorfu ľudí privádzať k bohu a pomáhať núdznym hrvoľnatým bavorským kreténom, keď v Tvojom vlastnom hniezde, v Tvojej rodine jesto tisíc bied, a Tvoj vlastný otec hynie v nevere a slabosti, skoro v kretenizme, no iste v nešťastí, zavinenom i nezavinenom?

Otec! Áno, o ňom som chcela hlavne písať, ale babe sa jazyk rozptyľuje… keď už začnem, meliem ako mlyn na „Chudobke“. Ty si jeho jedinou kotvou. On je stratený, nemá v sebe najmenšej sily… Chudera Tinka Kabelová diktovala list svojmu synovcovi a poslala mi ho slzami zmáčaný! Áno, dievka moja, tá miluje tisíc ráz viac Krista ako ty!! Ona bola biednou slúžkou Vášho domu, tragthier^[25]! Vám sople utierala, dom chránila, mäkko Vám postielala! Ale nemohla jedno: Vám dať svoju čestnú dušu! Ostatné i tak len na Vás zmárnila! Píše, že neprežije pád Krásneho domu! A vyhnali ste ju. Nie slovom, ale životom. Ty nie tak, ako Tvoji. Píše, že každú minútu je hotová navrátiť sa, keď Ty domov prídeš a sadneš do majetku otcov svojich.

Verím na Tvoju krásnu dušu! Som Tvojou tetkou, ba materou, ak mi uznáš také dôstojenstvo — pomery tak hovoria. Vtedy Ťa prosím, nie, kážem Ti, opusť hneď sladkosť liene a mámenie fantázie! Zober svoj kufrík a povedz zbohom Sleizsterndorfu. Posielam Ti na cestu, abys’ nemala výhovorky. Odober sa čestne, otvorene hovor Tvojím pastorom a starým pannám nemeckým, že si hriešnica a zblúdená dcéra, že máš ďalekú, sladkú vlasť, ktorá nemá také duše, ako si Ty, obetované a oddané. Povedz, že máš krvného otca, ktorý upadá duchom, že máš dom, ktorý sa rúca. Nekáže boh zanechať svojich preto, že u nich niet nič hotového, vypracovaného, a hodiť sa ta, kde je všetko už narafičené a ustálené. Sám Spasiteľ neprišiel k spravodlivým, ale k hriešnikom, colníkom a biednym.

Možno, že Ti moja slovenská táranina bude priprostou a sprostou oproti múdrosti Tvojich nemeckých priateľov. Ale to Ti hovorím, že nie u múdrych a premúdrych je spása! Nie vycibrenosť je známkou pravdy. Čo ja hovorím, je prostá a sprostá pravda. A holubička moja, nemysli si, že to pre Teba píšem, pre Tvoje pekné oči, pre Tvoje obľúbené fantázie; boh s Tebou! Viac takých bláznov, ako si Ty, zahynulo! Nie, ja to píšem pre seba, pre dušu svoju, pre svoj pokoj. Ak si myslíš, že stará teta Steinová zmyslela si rozkazovať, aby Ťa zachránila, to sa veľmi mýliš, moja drahá. Nikdy som nebola sentimentálnou, a ak ma neposlúchneš, nikdy viac mi ani na um neprídeš. Vytriem Ťa zo srdca, akoby si nikdy v ňom nebývala! A bývala si, bývala!

No, ale už dosť… Mne je aspoň dosť. Piaty deň píšem tento hlúpy list. Zhodila som ním ťarchu zo svojich starých pliec. Rob, čo chceš. Čakám odpoveď štrnásť dní. Potom urobím pod môj účet s Tebou veľký štrich… a koniec! Tvoja Beatrica Steinová, rodená Drevanská. P. s. Tvojej nebohej matke, pán boh ju osláv, darovala som malý krížik z cédrového dreva; ak ešte jestvuje, a ty domov prídeš, pošli mi ho sem. Nezabudni. B. S.“

Mária vstala v kútiku modlitebnice a podišla k stolu, na ktorom stál veľký, jednoduchý krucifix. Kríž bol čierny a rozpiaty Kristus z bieleho kovu. Ticho bolo dookola… Už sa zvečerievalo. Posledné lúče zapadajúceho slnka ihrali na záclonách, osvetľovali jasnú postavu Spasiteľa na čiernom úzadí kríža…

,Ja že som ti luhala?‘ pomyslela si Mária, spytujúc samu seba… ,Nie ty, ale prelud?‘ Lúč zviezol sa nadol. Jej sa zdalo, odvislá hlava Kristova kývla a dlhé vlasy sčerveneli krvou. Bolo jej úzko. Vybehla z modlitebnice temer skokom a schodmi skoro ocitla sa v ohromnej spoločnej spálni. Posteľ pri posteli ako v špitáli… Razom pocítila, že tu pre ňu niet miesta.

Na druhý deň oznámila predstavenstvu, že následkom rodinných pomerov vystúpi z ústavu. Pretože bola platiaca, ešte sľubom neviazaná alumna, predstavenstvo nerobilo prekážky. O tri dni už nakladali sestry jej dobro na omnibus, ktorý chodil občas k najbližšej stanici.

Sestra Klára, ktorá jej bola pridelená, smutno pozerala za ňou, už civilne oblečenou, s klobúkom na hlave, medzičasom vyšlým z módy.

„Choď, choď, dieťa,“ riekla severonemeckým akcentom, „ale vedz, čo ti poviem: ty sa vrátiš. My ťa prepúšťame s požehnaním. Ale tak požehnávajúc, budeme ťa i vítať… Raz zakúsila si sladkosť samoty a blízkosti Pána… Nikdy to nezabudneš. No, keď svet obrazí ťa a nedá ti mieru… tu sme… budeš vítaná.“

Mária už z Viedne oznámila otcovi svoj príchod. Sadol na bričku a zase bolo vidno, ako chodil rúbanskou stanicou, očakávajúc dieťa svoje… Ale aký to bol rozdiel medzi očakávaním pred niekoľkými rokmi!

Chodil sem a tam po nádraží. Horúce letné slnko svietilo na jeho široký klobúk a pálilo jeho ospalý mozog. Ako privíta dieťa svoje? Čo mu poskytne v Koričnom? Čo to bude za život pre krásnu, melancholickú devu?

Mária sa zhrozila, keď videla otca. Opuchol v tvári, ťahy zanedbané, chod lenivý, ospalé oči… Zaplakala a hodila sa mu na prsia. Tisíc vdiak posielala mysleno tetke. Naozaj — videla, že bol zvrchovaný čas zaujať sa ho a vplývať naňho dobrým duchom.