Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky II.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky II.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

5. Spoveď

Lipovský prechádzal sa ráno svojou už okopanou, ale ešte hriadkami nerozdelenou záhradou, cele tichý duchom, spokojný, nedojatý tou surmou, ktorá v jeho dome šumela do tretej hodiny. Stalo sa, že keď vážnejšie osoby ušli, a farári so svojimi ženami a dcérami radom vyviezli sa nízkou bránou na bričkách i prostých vozoch, zostali pri dobrom víne niektorí zo spomínaných už, nevolaných hostí, vždy prítomných, kde pečú koláče.

Lipovský chodil medzi nimi, usmieval sa, štrngal, vôľu nekazil, ba časom prispel k nej anekdotou alebo rozpomienkou zo svojej mladosti. Pred treťou zmizol do svojej spálne…

Keď už poslední hostia zbadali jeho neprítomnosť, počali sa odberať. Odberali sa jeden od druhého. Pravda, boli to všetko už tí lacnokoláčnici. Strkajúc jeden druhého išli úzkym ambitom.

„Chvalabohu, že vás už strela vzala!“ riekla Beta Drevanská, majúca komando nad kuchyňou, „či to kto vídal vo farskom príbytku zostávať do rána! Hladoši! O tretej ešte čiernu kávu variť! Doma nemá suchého chleba! Veď ich poznám!“

„Veď počujú,“ krotila starenku Tomášova Evka, a pritom čítala farský i požičaný riad, už umytý jej zručnými rukami, „veď počujú!“

„A nech počuje tá hladná čeliadka! Kto ich sem volal! Sú vari rodina? Či čo?“

Hladná čeliadka dobre počula vrieskavý, nepríjemný hlas Bety, ale sa neohlásila. Boh ju uchovaj! Boli by si také mená počuli, o akých sa im ani vo sne nezdalo.

Lipovský prešiel už po tretí raz širokým chodníkom, paralelne bočnej steny chrámu. Vysoko nad ním počínali sa pseudogotické obloky, stena bola biela, takže slabé, marcové slnko, oprúc sa o biele plochy stenové, nepríjemným reflexom dráždilo zrak. Sadol si do drevenej búdky, hľadel na sviežo pokopanú zem a dumal o svojej nezávidnej sudbe. Vedel, že boh mu uštedril nevšedné dary, a vedel i to, že ich zahrabal tu v tejto novorozčičranej pôde, tam v tom bielom chráme. ,Kážem, sobášim, krstím, spovedám a pochovávam! Verne — ale čo je to? I Daniel Rybka to robí. Ale v ostatnom som nehodný služobník. Viem sa obetovať? Neviem. Krčím sa, ako sa druhí krčia. A život tečie… Hrob blízky… Že mňa ctia blízki? Včerajší sviatok? Kde korisť, tam sa zlietnu orlice. Krkavce dobre vyprevadila Betka!´ Lipovský vzdor svojim smutným dumám musel sa zasmiať, keď si spomenul, ako do jeho spálne prenikli slová škrekľavej Betky.

Lipovský zazrel Mirka Kladného pri dverách.

„Sem, sem!“ zavolal. „Tamdnu je ešte ako v krčme, studeným dymom páchne — bolo veľa hostí.“

Mirko sňal svoj bezúhonný cylinder, ktorému sa deti na námestí smiali, a sadol k farárovi. Lipovský položil mu rameno na plecia a dlho díval sa mu do tváre. Mirkova tvár bola jasná, priblednutá, oduševnená. Bol milo dojatý farárovou prítulnosťou.

„Čo tak zavčasu?“ opýtal sa Lipovský. Mirko dobre vedel, že farárovi nenie tajné, prečo ho za rána vyhľadal.

„Máte niečo na srdci,“ pokračoval Lipovský, ešte vždy hľadiac na jeho tvár, „Ja vás oslobodím od každej spovedi. Mirko, počúvajte. Boli ste zaľúbený do šumnej Márie Drevanskej. Prekrásna devuška. Jej šedé, veľké oči mohli i pevnejšieho hrdinu pokoriť. Škoda, že jej zmýšľanie nehodí sa k vášmu životu. Je umnejšia od vás — odpusťte, myslela, uvažovala, kdežto vy ste len cítili. Avšak som ja čudák, že sa miešam do takých vecí? Nie?“

„Prosím vás, pokračujte!“

Mirkovi bolo úzko okolo srdca. Cítil, ako jasné, veľké oči starcove vrývajú sa do jeho očú, cítil, že im nič neujde.

„Vy žijete vo veľkom svete, sám malý, v tom veľkom svete nič neznamenajúci. Vás tisnú, kdežto vy nikoho tisnúť nemôžete. Vás radi prijímajú ako človeka vzdelaného, umelecky naladeného, a tak plávate s príjemným prúdom — v cudzine.“

„Ale svoje nezadávam!“ riekol Mirko, cele pohnutý.

„Zadávať, nezadávať — to sú veľmi jemné rozdiely. I nezadávate i — konečne zadávate. Sami seba, celého zadávate!“

„Moje povolanie volá ma do sveta! Veď nemôžem na Lipovej stavať renesančný palác!“

„Predobre! To som chcel! Už sme doma. Na Lipovej nemôžete stavať Srulovi renesančný palác, vo Viedni barónovi Todeskovi áno. Ale o tom pokoj. Sú ľudia šťastní a dobrí bez toho, že by stavali viedenským kapitalistom paláce. Opusťte Todeska a poďte k nám stavať skromné byty, kostoly, fary.“

„A moja kariéra, tak skvele začatá?“

„I to je dobre! To som chcel, už zase sme doma! Ale vtedy nepomýšľajte na to, brať si za ženu Annu Ďurka Drevanského.“

Mirko oprel sa chrbtom na laty, ktoré čakali na divý chmeľ, majúci ich okrášliť zeleňou na jar a v lete; jeho priam udrelo ako hromom to, čo hovoril Lipovský. A starcove oči tak spokojne, nevinne hľadeli naňho, akoby bol hovoril o veci cele pobočnej.

„Veď ste preto sem prišli,“ pokračoval Lipovský. „Vy ste v hlbokej duši cítili, že nedobré dielo konáte, chceli ste odo mňa radu. Ja viem, že moju radu prijmete v pokornoti, ale i to viem, že ju neposlúchnete… Hovoria to vaše oči, hovorí to váš každý dych. A zle bude. Viem, že poctive zmýšľate, viem, že vyššie túžby, než sú čisto ľúbostné, prinútili vás k tomu. Ale verte, starý človek, čo by i bol otupený pre zložitý a vždy meniaci sa tok žitia, v tých základných, nemeniacich sa otázkach života vidí jasnejšie než svieže, vycibrené umy. V človeku, konečne, všetko starne a slabne; zmysly, pozorovanie, jemnocit, spôsobnosť pôžitku, ostrý pud pre novoty, pre beh vecí — ale nestarne a neslabne skúsenosť. Ona naopak s každým rokom rastie, zveličuje sa… Lenže pri oslabených ostatných vlastnostiach nenachádza dosť dobrých a presných foriem, aby sa vyjadrila… Túto prednosť, to jest mnohoročnú skúsenosť, mi nesmiete odoprieť. A na základe tej skúsenosti prosím vás, nemyslite na manželstvo s Aničkou!“

„Poddávam sa…“ riekol konečne Mirko, „viem, že vy znáte pravdu… Neviem síce, skadiaľ máte chýr… No to je všetko jedno…“

„Nie z udavačstva!“ s úsmevom riekol Lipovský, „nemýľte sa.“

„Ale vec je u mňa, v duši a svedomí, už riešená, velebný pane!“

Mirko rozpovedal všetko, čo mal na duši i svedomí, široko, verne a bez najmenších pomlčiek… Vyjavil starému priateľovi celú svoju dušu, svoj ohnivý, vyššími mysľami posvätený cit, svoje pevné namerenie obnoviť vo vyšších sférach spojenie s národom, s ľudom! Uistil farára, že taký estetický, plný a dokonalý zjav, ako je Anna Drevanská, bude divy tvoriť, bude príkladom, za ktorým pôjdu i iní, ktorí odtrhujú sa od ľudu a hynú. Poukázal na koričnianskeho Jána… Aká priepasť… aká bezvýchodná zmes hrozných zablúdení! A kto môže vedieť, či tá, alebo oná jahoda „inteligentného“ kruhu bude iná než Lenóra?

Farár počúval ho ticho; hľadel prosto a jasno na Mirkovu rozpálenu tvár, a dlho nič nehovoril. Z kostola sa ozval hlboký pedál ohromného organa, potom celý organ zahral, prísnou, ťahavou, akoby kárajúcou hudbou. Dva tenké, detské a krikľavé soprány mendíkov bolo počuť a pritom slabý spev niekoľkých báb.

Lipovský vstal, podal Mirkovi ruku a riekol ticho:

„Kto by vás chcel odvádzať… miešať sa do takých delikátnych vecí! No svojich slov neodvolávam. Som to dlžen vám — i rodine Drevanských. Vy urobte, ako viete… Potom, keď mňa už nebude — hľa, pod týmto pieskovcom budem ležať,“ — ukázal na veľkú, pieskovcovú platňu, opretú o biely múr chrámu, ktorú si farár prichystal na ležiaci náhrobník — „rozpomeňte sa na moje jozefovské slová!“

Šiel do fary, prehodil talár a ticho kráčal do kostola. Mirko šiel za ním. Pri modlitbe, jemným hlasom prednášanej z vysokého kancľa, Mirko cítil nepriazeň k starcovi. Jeho hlas zdal sa mu byť falošným, slová modlitby schválne vyhľadanými; tvár jeho, krátko strihané šediny, jeho ruky, opreté na kanceľ, jeho pohyb hlavou, konečne jeho odchádzanie, pri ktorom zadržal si dlhý talár na spôsob žien, majúcich dlhé šaty, to všetko bolo mu tak odporné, že rozladený, rozhorčený, vybehol z chrámu, ked zase počal dunieť pedál a doňho miešali sa tóny klaviatúry.

,Že vraj národovci! Že vraj ľudoví ľudia! Aristokrati! Nadutí privilegisti! Kážu rovnosť, a sami ohradzujú sa akýmsi plotom, akousi hrádzou! Dajtimibože noblesy! Zato, že farárova dcérka nosí smiešno napodobnený klobúk poslednej viedenskej mamsel… zato, že vie švandrkať a nevie žať — zato je mi ona bližšie, pisárskemu synkovi? Čo iného môže mať proti môjmu tak nezištnému plánu, proti môjmu čistému zväzku s devou, ktorej tisíc fanfršoviek nenie hodno vlásky pohladiť? Že má tvrdú rúčku… že má opálené jarným slnkom milé, štíhle hrdielce?? Lipovský, Lipovský! Keby to iný… Ale on!‘

Mirko šiel prosto, nevediac, kam ho vedie cesta, medzi vysokými, nápadne úzkymi domami. Skoro ocitol sa pri Lipovke, prešiel lávkou a stúpal príkrym chodníkom hore Zámkom. Neobzerajúc sa vyšiel na terasu, na ktorej bolo staré, dávno zapustnuté tanečné koleso, okrúžené drnovými lavicami. Bučinou, ktorá mala ešte len slabé púčky, vyšiel až na samý vrch. Vrcholec Zámku bol plešivý, stará, suchá tráva pokrývala zem, ale pod ňou už hlásila sa zeleň k životu. Kroky Mirkove duneli, akoby kráčal po nejakej ohromnej dutine.

Až teraz obzrel sa nadol… Pod ním rozprestierala sa lipovská dolina, zúžená napravo, kade išla hradská, naľavo čnela hrdá Hradová s drevenou pyramídou a zdala sa už zelenšou než bol Zámok. Mestečko ležalo pri päte Zámku vo svojom starom, nedvižnom pokoji, akoby nikdy nebolo malo v lone svojom búrlivého, rozcíteného Mirka. Táto tichosť smiala sa nad jeho slasťami a strasťami nepokojnými.

„Vidíš,“ hovorilo tiché, chladné miesto, „ja sa tu rozvaľujem už od mnoho sto rokov a nestarám sa o teba, Mirko môj, trebárs si vo mne zažil tisíc dobrých i nedobrých okamihov! Čo mi je do teba? Hradská sa hadí, po nej idú i vozy, i káry, i kočiare, prijímam všetkých. Handlé ťahá s kožkami, bohatý kupec poháňa tučné, mohutné kone — ony vezú ohromné žochy vlny, trčiace ponad gréfy temer až k zemi. Čo mňa do teba?“

Mirko cítil pri vzdušnej samote svojej i strašnú opustenosť.

„Skutočne, mesto má pravdu! Načo som ja komu? Čo tu hľadám? Aký zmysel má moje večné bludárenie po kraji, ktorý mi nedáva a dať nemôže poľa pre moju činnosť, pre môj talent? Je to romantika, hlúpa romantika. Už raz som s ňou strašne zabŕdol. Koľko trápnych chvíľ stála ma Mária! Koľko strašných chvíľ! A teraz?“

Slová Lipovského boli také mocné pre neho, že zaháňal násilne z mysle obraz Aničky. Zaháňal ho tak, akoby bol pred ňou hrozne vinný… akoby bol spáchal prečin, ktorého veľkosť nechápal. Slnko, neobyčajne teplé, svietilo z čistého neba a rozohrievalo pôdu. Ľahol si, podoprel hlavu pravou rukou a hľadel na pestrý, prívetivý obraz kraja… Nebolo v tom kraji ani romantických krás, ani bohatosti farieb, ani zaujímavostí krajinárskych premien. Jasno, triezvo, bez tieňov jasala dolina, beleli sa pusté, triezve steny dolného chrámu s nedokončenou vežou; dym z komínov stúpal priamymi stĺpmi nahor, slabo bolo počuť rachot vozíkov na hradskej a plieskanie bičov.

„Tu je ubehlík!“ počul Mirko za sebou sonórny hlas Miciana, „deti mi povedali tam pri potoku.“

„Ach, Martinko! Ako rád som, žes’ prišiel! Pozri, ako je krásne, a mne je tak smutno!“

„A preto beháš po kopcoch? Keď ti je smutno, treba si prihnúť u Repku z toho starého! A čo je to? Veď máš vlhké oči? Ej, ej, Mirko! Sme my to za hrdinovia!“

Mirkovi naozaj oči navlhli. Považoval ako pozitívnu, ničím premeniť nedajúcu sa istotu, že Annu vezme si za ženu, ale hlboko cítil, že Lipovský musel mať závažnú, snáď ním ešte nedohádnutú príčinu, tak otvorene, surovo varovať ho pred týmto spojením. Mician mu prišiel vhod… Ale ťažko bolo Mirkovi von s farbou.

„Martin!“ riekol ticho, „poď, sadni si ku mne… Mám ti niečo povedať…“

Mician myslel svoje…

„Ale nerob predhovory! Povedz, koľko? Veď vieme!“

„Oh, môj dobrý Martin, časy už prešli, čo som vás pumpovával, moji zlatí!“ A Mirko rozpovedal Martinovi, v čom je vec.

Mician sedel nahrbený a pohrával sa so suchým steblom trávovým. Jemu boli citné výlevy mladého priateľa nepochopiteľné, ale pochopiteľné mu bolo to, že Mirko si chce Annu vziať…

„Nuž čo povieš?“ opýtal sa Mirko, zamlčiac, že už bol u Lipovského na slove.

„Čože!“ riekol Mician, „Ďurkova dievka je zlato! I ty si zlato… Ale ty si prepálené, prekované zlato, a ona je také zrnisté, číre. Na… bohzná! Ale vieš, ja sa do ženských vecí málo rozumiem… Ďurkovi si už hovoril?“

„Nie, nehovoril. Ja chcem tvoju úprimnú mienku.“

Mician špáral svoje husté, biele zuby trávovým steblom.

„Hm! O Ďurka nie je otázka. Ani o Ďurkovú. Oni sú svetáci!“

Mirka veľmi zarazila táto poznámka. Čo chce tým povedať?… Oba dlho mlčali… Konečne Mician, odhodiac steblo, obrátil sa k Mirkovi. Jeho oči svietili ako belasé nebo nad Hradovou.

„A chceš ju vziať do Viedne?“

Na takú otázku nebol Mirko pripravený. Veď to nebola vlastne žiadna otázka, ale vec cele jasná a riešená. Ale na také najprirodzenejšie, samo sebou lúštiace sa otázky býva niekedy najťažšia odpoveď.

Mirko neodvetil. Zas rozsmútil sa a bol by temer zaplakal.

„Aj ty, aj ty!“ riekol neprozreteľne.

„Ach, tys’ už s niekým hovoril… Už viem, už viem!“ zavolal Mician. „S kňazom… všetko viem!“

„Pozri tú skalu!“ zakričal Mirko, celý bledý, „rovno, stenou trčí nad dolinou… Chceš, aby som skočil?“

A vyšvihol sa zo suchej trávy a pošiel ku strmému zrázu nad hradskou.

Mician schytil ho za ruku.

„Postoj! Povedali by, že som ťa ja zhodil! Mne taký kúštik ľahko pripíšu… Teda stoj!“

Mirko sa zahanbil; pokojný, tvrdý hlas Micianov upozornil ho na smiešnosť takého počínania. Ale od toho mu nebolo ľahšie. Cítil, že ani Mician neodobruje jeho pomer k Anne.

„A robte si vy, čo chcete!“ zakričal bôľne, „myslite si vy, čo sa vašim kožkárskym lebkám ľúbi! Nám je to už súdené! Stať sa musí!“

„Mirko, Mirko! Ktože ti hovorí niečo zlého? Počul si odo mňa slovo? Nemilujem ťa ako brata, ako syna? Čo búriš a zúriš! Ale, veď daj i kožkárskemu rozumu isté právo! Vy ste múdri po svojom, a my po svojom. Po mojom rozume Anna je krásna, milá, zdravá Lipovanka — ale či bude krásna, milá, zdravá Viedenčanka — to už neviem. Sám rozsúď! A od tej chvíle o tom dosť, aspoň v mojej prítomnosti. Nechcem počuť! I teba mám ešte utratiť? Všetko sa na mňa hnevá, že neviem sa prispôsobiť ani v obci, ani v cirkvi! Jedni mi závidia dedičstvo po starých, druhí, že tak voľne lietam a nehrdlačím od tretej rannej hodiny do desiatej večera. A teraz ešte i s tebou sa mám poharkať pre kasanicu! Nie! To by bolo hlúpo! Preto ani slova viacej! Si zrelý muž, Ďurko má tiež rozum; jediná stránka, čo rozumu nemá, je Anna (ktorá ženská pred čepcom má rozum? po čepčení až priveľa), nuž a tá sa bez neho zaobíde pri toľkých rozumoch!“

Žartovný tón Miciana bol pravým balzamom pre Mirka. Temer cele zahladil trápny pocit spovede u Lipovského.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.