ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dievčence zažili krásne dni; boli mnoho osamote. Veľká čeľaď Vrábeľovho mlyna, celý deň prísno zaujatá, šumela a tmolila sa popri nich a okolo nich ako okolo nejakých predmetov. Jedni trudili sa pri dosť veľkom gazdovstve, druhí v mlyne. Jediné nepotrebné, ničím nezasahujúce do pohyblivého stroja boli ony, a cítili to. Bolo im temer ťažko nezasahovať ničím do ruchu, ktorý hnal sa okolo nich ako tá krásna silná riava, rútiaca sa na mlynské koleso — ale darmo, pre nich nenašla sa raz najmenšia práca. Keď i chytali sa do niečoho, skoro zbadali, že vlastne zavadzajú a vyvolávajú úsmev na tvárach robotníc a robotníkov.

„To nenie pre ich,“ vraveli silné, otvrdnuté dievky, líhajúce neskoro spať bohviekde, no zato vstávajúce o tretej ráno, a brali im z rúk náčinie, vreteno, nádoby. „Oni nech vyšívajú, alebo nech idú na špacír.“

Judka ohnivou, neustálou činnosťou tak ich ohlušila, že uznali, tu nemožno nič, len hľadieť, trpieť, prechádzať sa po veľkom ovocnom sade v doline pod mlynom, alebo sedieť pod korcovým kolesom v útulnej búdke.

Krásnymi boli tie dni na „Chudobke“ tým veľkým zblížením dvoch sesterských duší. Nerozlučne spolu zviazané devy až teraz, pod kolesom, pri zvučnom šume vody, v osamelom vzájomnom šepote, poznali sa a medzi nimi padli všetky hrádze, oddeľujúce dušu od duše. Júlia vnikla v utrpenie Máriino a ľutovala mnohé ľahké slovo, ktorým ju neraz obrazila. Mária pred ňou narástla, ale súčasne narástol i bôľ, i ľútosť nad jej duševným stavom. Júlia, vrelá, svetská, tešiaca sa životu, zo svojho zdravia, svojej krásy, konečne nemohla ísť úprimne za Máriou, ale bystrou svojou hlávkou, prenikavosťou, opravdu ženskou, chápala Máriu celkom základne. Mária nekarhala sestru pre svetské chúťky, a poznajúc jej živý, čestný cit, jej dobrotu, odpúšťala i chvíľkové zánety, prchkosť a hotovosť rýchlo súdiť. Ani jej ďalej nehovorila o svojom želaní, o svojich tichých, nikomu neškodiacich túžbach, ačkoľvek nebanovala, že zdôverila sa jej tak otvorene. Nebála sa, že ju krivo pochopí, ale ani neželala vovádzať ju hlbšie do svojho sveta. V ňom nebolo miesta pre Julku.

„Však banuješ,“ riekla Mária, sediac so sestrou v búdke pod kolesom, „že nás otec skryl do tohto kúta pred rohovským bálom?“

„Mária!“ riekla Jula ako vždy, keď ju niečo pohlo, rýchlo sa začervenala, ale rumeň ihneď hasol ako obyčajne.

„No — teraz už koniec pretvárkam… môžeš povedať všetko, rovno, otvorene, ja sa ti nedivím, nehrám „guvernantku“. Neboj sa o to. To mi už prešlo. Vieš, keď sme veľmi mladí, radi prízvukujeme tuho rozdiel v rokoch. Ale keď už zrejeme, rozdiel sa vyrovnáva… Tys’ už práve taká zrelá ako ja. Dohonila si ma. To je beh vecí cele prirodzený.“

„Vyznávam, že by som rada nakuknúť do toho ,sveta‘, ako hovorí pani matka. I rada tancujem. Všetko je tak. Ale zachovaj si: nikdy nebanujem za niečím, čo sa nestalo a mohlo sa stať. Hádam preto som šťastná.“

„Až po okamih, v ktorom sa po prvý raz zaľúbiš! Juliatko moje, daj si pozor! Tys’ veľmi náhla v citoch. Rozcítiš sa, a už koniec rozsudku. Vieš, ako si tri dni plakala za Tinkou? A to bola len babka, pravda, dobrá a ľúbila ťa.“

Vtom od hradskej zahrmel voz. Dievčence videli, ako prebehla dvorom Judka; nebežala, ale letela. Žltkasté, mnohozáhybové kasanice len tak plieskali o čižmy. Sotva stihli dievčence vyjsť príkrym svahom popri kolese, ktoré sa otáčalo svojím vážnym tempom, už videli Judku, ako zastavila voz a objímala na ňom sediaceho mladoňa.

„Nože, dovoľ,“ bránil sa Lacko, „som celý zaprášený!“

„Ach, dieťa moje!“ s plačom zakričala Judka, nepustiac z ramien syna. Kone trhli, ona poskočila s vozom a teraz na ramenách vyniesla Lacka z voza.

„Poď, ukáž sa! Ach, aký si bledý a chudý! Darmo nemala som tie strašné sny…“

Dievčence nepoznali Judku — cele sa premenila. Jej ženská chrabrosť, jej neopísateľná sila a určitosť v pohyboch razom zmizli — a pred nimi stála skrúšená, láskou prekypujúca mať-starena. Chytila mocne rameno syna a kráčala po jeho boku, neustále nahýbajúc sa a hľadiac mu do tváre.

Laco zazrel Jánove dcéry a oslobodiac rameno z rúk matere, išiel k nim.

„Aké prekvapenie!“ Vsádzal monokel do pravého oka. „Nemyslel som nájsť tu…“ chcel povedať „kišasonky“, ale zavčasu sa zhriakol. „To je príjemné stretnutie! Budem šťastný. Ach, Mária! Ako pokrásnela! A Juliš, aká milá — to už polovica zdravia, vidieť vás! Nemyslel som…“

Laco hodil sa do šviháckej pozitúry — ale to veľmi kričalo pri jeho zovňajšku. Bol naozaj schudnutý, vyziabnutý, tvár mal vpadnutú, oči veľké, jasné — akosi neobyčajne veľké i neobyčajne jasné. Poklonil sa svižko, ale vtom zakašľal.

„A ty kašleš?“ s ustrnutím zvolala mať, a slzy jej mali vyhŕknuť — no zadržala ich.

„Prechladol som, mokli sme…“ riekol s ľahkým úsmevom Laco; „veď vieš, že keď prechladnem, hneď kahŕňam.“

Ostré oko matky ihneď videlo, že to nenie „kahŕňanie“, ale že je v synovom tele tvrdá choroba. Veď je to hrozná premena! V zime bol ešte ako samý život, ako obor, pravý Drevanský. A teraz? Len mohutná kostra upomínala na jeho pôvod, kvet spŕchol, a ako spŕchol! Premena bola zrejmá každému, kto sa k nemu priblížil; no každý, kto ju spomenul, stal sa mu razom nenávideným a odporným, nevynímajúc ani mať. Ona sa mu svojím lamentom, svojimi zostrašenými otázkami a slzami stala odpornou. Keď ho chytala za ruku, nezdvorilo, ba surovo ju odstrčil, vyraziac neslušné maďarské hrešenie.

Otec odviedol Lacka do izby pri mlynici. Nepovedal ani slova… pozrel spod obŕv na neho, rozčúleného, očerveneného rýchlym rozprávaním o svojich osudoch. Otec ho počúval, a skoro zbadal, že rozprávanie krúti sa okolo jeho nemoci. Potom zasekol zuby, vyšiel na mlynicu, obrátil tvár k temnému kútu, kde sa rýchlo vrtelo palečné koleso, desať ráz rýchlejšie než korcové. Tam bolo vždy pošmúrno… Preháňajúca sa čeľaď nemohla vidieť, ako sa skrivila jeho tvár, ako z jeho očú hradom vystrekli slzy… V hluku mlynskom nik nemohol počuť, ako ťažko pracovala jeho hruď… Zlostným hlasom zavolal hore na pôjd:

„Tretí kameň naprázdno melie! Kde máte nosy, veď už páchne záharom po celom mlyne! Zlodeji! Sypte!“

Hlas jeho, mohutný, ako nikdy nepočula čeľaď, prebil šum a rapotanie mlyna…

Hore príkrymi schodmi niesol paholok mech dotuha naplnený ražou. Pravé rameno mal podopreté o bok a pozorne stúpajúc, zručne balancujúc s veľkou ťarchou na pleci, rovno, strojno stúpal príkrymi stupienkami. Istota a sila, mužná krása viala z jeho hybkého drieku, ktorý sa mierne zohýňal.

„Čo tak pomaly!“ zareval Vrábeľ na paholka. „Darmojedi, lenivci!“

Paholok sa ani neobzrel. Ticho, rovnakým taktom stúpal hore schodmi. Schody pod dvojakou ťarchou mocného muža i jeho noše prehýbali sa a vŕzgali.

„Nečuješ, tetrov! Kričím, že tretí kameň naprázdno melie, a ty špacíruješ ako na promenáde! Darmojedi, lenivci!“

Paholok už nemohol počuť slová Vrábľove. Už bol dávno na pôjde, a chytiac mech za spodné uši, vysypal do koša veľkozrnitú raž. Hlas žarnova ihneď sa premenil, a záhar rozniesli prievany.

V prvé okamihy videnia sa otec i mať jednou dušou, jednou mysľou spoznali, že ich syn je nebezpečne chorý. Premena celého habitu, kašeľ, chudosť, nepekný lesk očú, nahrbenie — to všetko jasne hovorilo o jeho stave. Ale už na druhý deň sa uspokojili. Milujúce oko navyklo na jeho výzor, milujúce ucho na potemnelý hlas i kašeľ, strach pred niečím hrozným zobudil nádej, želanie vybŕdnuť zo zlého, omaľoval skutočný stav farbou namyslenou. Obraz zdravého syna veľmi rýchlo vybledol a upadal v zabudnutie, a terajší jeho zjav silou obrazotvornosti preniesol sa i do minulosti. Veď i vtedy častejšie bol bledý a časom i schudol. No preto vždy sa popravil. Mladosť pomôže. Hľa, veď je už čerstvejší. A smeje sa, žartuje s dievčencami. Dnes tak chutne zjedol pečenú baraninu. I menej kašle. Treba len poradiť sa s doktorom. Ach, oni majú také mlieko, že sa musí uzdraviť. Judka už robila si cele úprimné výčitky, že seba i syna poľakala svojou nerozvážnosťou. Ona sa prvá zotavila, v nej najsilnejšie zahovorila nie už ani nádej, ale viera, že strach rodičovský bol bezzákladný. Či málo mladí ľudia chorejú, či málo zase nadobúdajú svoje sily? I brat Ďurko v mladom veku bol chrchliak, a mať jej Evka od dievčenstva bola slabá, chudá, a predsa dožila veľký vek!

No ostro, neomylne a pevne videla Mária. Pred ňou bolo isté, že Lacko Vrábeľ hasne rýchlym, nezastaviteľným hynutím. Videla na jeho tvári, na jeho očiach nevyhnutnú skorú smrť. A ako jej bol prv odporný, keď strkal sa jej s monoklom do tváre, keď dvoril jej svojím veľkosvetským, vlastne peštianskym dvorením v jednoduchom, vážnom dome nebohého Jána Drevanského, ako sa striasala, keď sa k nej blížil vtedy rumenný, mocný, kypiaci zdravím a veselosťou, tak razom cítila teraz celú hĺbku rodinnej lásky — viac než rodinnej (o tom presvedčila sa neskôr) k mladému mužovi, vädnúcemu nie po dňoch, ale po hodinách pred jej očami.

Ešte menej než rodičia sám Lacko nemal pravého vedomia o svojom stave. Cítil sa čerstvým, keď ráno vstával, večer nechcel z búdky, ačkoľvek mu Mária radila odísť, lebo od kolesa veje chladom. Zakutal sa do ťažkého plédu, sedel pri devách a rozprával o svojich životných plánoch. Divno — o minulých dňoch málo hovoril, tým viac o budúcich.

Založí pravotársku kanceláriu v Rohove, židkov iste vytisne, a dvaja advokáti sú už starí, tretí tak zbohatol, že neprijíma ani každú desiatu pravotu… Len ešte tie dve skúšky. Doniesol si i knihy… sedel nad nimi pokašliavajúc, ale odpoly zostávali nerozrezané. Prebehoval od predmetu k predmetu, nedokončieval kapitoly, pevne presvedčený, že už zná ich obsah. Predtým sa bál skúšky, teraz túžil po nej a urgoval listovne termín, akoby mu bolo veľmi náhlo. I pri rozhovore preskakoval od myšlienky k myšlienke, od predmetu k inému predmetu. Pritom leskli sa jeho oči ako nalomenina mušle, studeno, jasno.

Mária počúvala jeho rozprávky a badala, ako sa každým dňom silnejšie a silnejšie priväzuje k životu, ktorý od neho rýchle ubiehal. Vrábeľ doviedol doktora, mladého ešte muža z dobrej viedenskej medicínskej gardy slovenskej. Pravda, priviedol ho pod zámienkou priateľskej vizity…

No Laco sám počal po chvíli besedovať s ním o svojom stave. Doktor pozrel stav Laca, nahovoril ho užívať… Rodičov potešil, ako mohol… No odchádzajúc šepol Márii:

„Zriedkavý prípad; galoppirend^[6] — niet pomoci!“

Mária tušila to všetko, ale istota predsa i ju prehradila. Od tej chvíle neposielala ho do domu, keď nahrbený sedel v búdke, zakrývajúc plédom svoje zimnične rozochvené telo, a hľadel do knihy.

„Nechoď odo mňa,“ riekol a úzkostne pozrel na ňu, akoby mu ona mohla pomôcť. Oblečený bol vyhľadano, vkusne. Čím väčšmi chradlo jeho telo, tým sa pozornejšie odieval. Na slobode v zákutí osamelého mlyna pestoval svoju toaletu úzkostlivejšie než v meste. Dlhý paznecht na malíčku bol vytríbeno poobrezávaný, vyčistený. Biely ako sneh golierik, tuho naškrobený, tlačil mu vychudnuté líce. Farbistý nákrčník s bezúhonnou, hodvábnou sviežosťou krášlil jeho vychudnuté hrdlo. Sedel v búdke na foteli, preňho prinesenom z bytu, lebo na doske sedieť bolo mu už pritvrdo. Mária vstala a chcela odísť, lebo mala úzkosť pred nejakým intímnym zhovorom. Dávno strašila ju svetská bezpečnosť Lacova a surové pridržiavanie sa žitia. Videla v tom nízkosť a malichernosť. A tajne sa bála o jeho duševné spasenie. „Nechoď, Mária,“ opätoval prosebným hlasom, „keď som s tebou, cítim, že mi máš niečo povedať, a že to potrebujem!“

Mária zostala. Bolo jej úzko, ale vyzvanie jeho nakladá jej prísnu povinnosť nežalieť seba, ale byť — pravdivou a prísnou.

„A nehľaď na mňa tak smutno! Neviem, čo všetci tak hľadíte na mňa ako na nejakého nešťastníka! Pravda, pravda — hriešny som, hriešny. Ty ani pochopu nemáš, Mária, aký môže byť človek škaredý…“

V Márii zamrelo srdce. Už od dvoch dní čakala na nejaký vnútorný obrat nešťastného ujca. Posiaľ vždy ľahtikáril slovami, mysľou i citom bol v meste, chvastal sa, maďarónčil, cele vžitý do bujného, svetácko-telesného tónu veľkomestskej peštianskej mládeže.

Mária prisadla cele blízko k nemu. On sal do seba sladkosť jej dievčenského sviežeho tela.

„Nie smutno pozerám. Ty nie si nešťastník… Ale hriešnik, to už áno. Hriešni sme všetci! Najlepší z nás zaslúži len večné zatratenie. Ale ty si hriešny nadto — bujnosťou…“

„No, no — nesúď, nesúď bez vypočutia…“

Mária ho rýchlo pretrhla:

„Všetci, všetci sme hriešnici a na nás niet kúsočka spravodlivého. Len v tom okamihu, keď to cele a srdečne priznávame, v tom krátkom okamihu blížime sa k dobru. Krátky okamih pokánia…“

„Vari mi chceš kázne držať,“ podráždene riekol Laco, zaškaredil sa a počal hlucho kašlať. Na pery mu vystúpila krv, ktorú rýchlo zotrel vreckovým ručníčkom, naparfumovaným nežným fialkovým parfumom. Mária všetko spozorovala, ale stavala sa, že o ničom nevie. Rozdráždenosť, vrtkavosť a akási silná túžba robiť práve to, čo mu nerobilo dobre, udivila Máriu. Vytiahol striebornú tabačnicu, vyňal cigaretu a zapálil, ťahajúc do pŕs dym, trebárs vedel, že ho schytí kašeľ. I chcel vytiahnuť z Márie pravdu, i bál sa pravdy, lebo vedel, že nik iný mu ju nepovie tak ako Mária.

„Áno, kázeň,“ ticho povedala Mária, takže pri šume vody, veselo sa valiacej na koleso, Laco nedopočul slová, iba uhádol ich zmysel z pohybu úst. „Ale nie nemilosrdnú, Lacko. Ja ťa mám rada…“ Položila svoju teplú, hodvábnomäkkú rúčku na jeho ruku, a pocítila jej chlad a nepríjemnú vlhkosť. No nestiahla ruku nazad. „A nežiadam od teba spoveď. Čo mňa do vašich mužských diel? Ale to, čo si pred chvíľou povedal, že cítiš sa… chybným (nechcela použiť slovo „hriešnym“), to ma teší úprimne. No, povedz, v čom vidíš svoju najväčšiu chybu. Bude ti ľahšie!“

Mária isto očakávala úprimné, záduševné slovo, myšlienku o nadzemských záujmoch duše ľudskej, ďalekú zemnému, s ktorým počítať už bolo pripozde. Jej oči blysli sa čarovným, anjelským svitom. Pravým ramenom objala vychudnuté plecia Lacove.

„Tak, Lacko môj,“ riekla, „povedz mi to cele otvorene! My sa porozumieme, a ja ťa poteším, nakoľko len vládnem poslednou silou srdca! V čom vidíš najväčšiu chybu?“

„Že som nocou, rozpálený vínom, od troch dní nevyspatý, oslabený dvoma bálovými nocami, bez zimníka prešiel troma ulicami… Dávali sme speváčke nočnú hudbu… Tam som stál pri Cigánovi… To je môj hriech… Teraz mám katar, nedá mi spať.“

Mária odňala pravé rameno z jeho pleca.

„I to je hriech!“ riekla po chvíli, a temer zaplakala sklamaním. „Vlastne následok celého radu hriechov. Načo sa rozpaľovať vínom? Načo tráviť noci? Ale nie v tom je hlavné.“

„Tomu vy nerozumiete. Veď som mladý, som jogás^[7], nie mních.“

Laco sa rozpálil a zakašlal suchým, pritom tak silným kašľom, že prehlušil šum do priehlbne pod koleso padajúcej riavy. Až keď prestal kašlať, oprúc hlavu o rameno, ležiace na stole, Mária počula neustály šum, akoby z hĺbky pochádzajúce dunenie mlynského vodopádu. Naľakaná chcela vec napraviť.

„Nie to, nie to! Že sa zabavíte, hoci i pretiahnete strunu… ešte s pánom bohom. Veď i Mirko mi rozprával pekné kúsky študentské. Ale zakaždým doložil, ako ho to mrzelo na druhý deň. A teba to nemrzí. Keď rozprávaš predo mnou a Julkou svoje kúsky… nebadáme nič, že by ťa to omínalo. Naopak, chvastáš sa tým. V tom je jadro zlého. Teba teraz mrzia len náhodné následky, ale nie sám čin nešľachetný.“

Laco nepochopil Máriu. Jemu nikdy vo sne neprišlo, že skrotenie samého seba je životnou dôležitosťou.

„Jadro zlého je v prekliatom prechladnutí,“ riekol Laco a zabalil sa do pléda. Naňho naskočil zimničný mráz, ačkoľvek tvár jeho blčala neprirodzeným, bledoružovým rumeňom, a oči sa mu blysli svetielkujúcim jasom.

„Sám si povedal, že si zažil akési škaredosti. Tie ťa nevyhľadávali. Ty si za nimi šiel!“

„Ale teraz idem za krásou!“ zlostne riekol Laco a hľadel na Máriu rozpálenými očami.

Mária sa oprela o lavicu a hľadela na rozpenený vodopád, na plné vodou korce veľkého kolesa, spúšťajúce sa nadol, na machom zelené spice. I pri večnom pohybe uspel ich zelenkastý mach obtiahnuť a smaragdovo okrášliť začerneté drevo. Mária chápala celú surovosť Lacovu, jeho čisto animálne predstavy o živote, jeho prázdnotu a plytkosť. Ale divné, práve tieto hrozné nedostatky prilákali ju k nemu. Ona zahorela k nemu vrúcim sesterským citom. ,Či len sesterským?‘ spytovala sa sama seba. ,Či hovorí zo mňa len sestra milosrdná? Nedotýka sa mužná surovosť jeho i strún iných?‘ Azda Laco, pred hrobom, zvláštnou prenikavosťou umierajúcich, uhádol jej myšlienky, keď riekol:

„Áno, Mária, ty si krásna, ale i hrdá a zlá. Všetky ste zlé. Len jedna dobrá ženská je na svete. Moja mať. Odmením sa jej, odmením! V koči ju budem voziť, až jej závidieť budú rohovské fifleny!“

Mária bola znovu prekvapená.

„A predsa na ňu najviac zabúdaš,“ riekla ticho. „To jest nie dnes, nie včera — ale zabúdal si na ňu v Pešti. Nemohol si na ňu myslieť, keď išli kúsky, ktorými sa pýšiš.“

„Už viem, kde najmem byt,“ ako vo sne hovoril Laco. „Tam na rohu Kráľovskej ulice. Šesť izieb, dvor, stajne. Dünnagel mi sľúbil, že ma dá vyvoliť za mestského fiškála. Osemsto zlatých fixum,^[8] a pravôt koľko len chcem. Za sená, ktoré kupujú licitando, tretina neplatí dobrovoľne.“

Julka, zdvihnúc suknicu, takže bolo vidno jej drobné nôžky vo vysokých, šnurovaných topánkach, zbehla príkrym chodníkom vedľa kolesa k búdke, sadla, zhlboka vydychujúc, na peň, ktorý slúžil za stolec.

„Za dvorom je záhrada,“ pokračoval trhane Laco, preskakujúc mysľou, „patrila niekedy rohovskému grófovi. Veľká, tienistá. I tú najmem. Tam sa budete preháňať ako mladé srnky. Však prídete?“

„Mamička ťa volá,“ riekla Julka, ktorej bolo strašno hľadieť na mladého muža, počúvať jeho reč, tak hrozne kontrastujúcu so stavom vecí. Počúvať tie isté nádeje, keď vedela, že sú márnejšie, než šum mlynského potoka.

Laco vstal, potočil sa trochu, udrel hnevlivo rukou na záhradný stôl, akoby bol stôl vinou, že sa potočil, a ťažko dýchajúc vystupoval hore príkrym chodníkom. V polovici cesty sa obrátil k devám.

„Príď ku mne, Marienka,“ riekol, „len aspoň na chvíľu! Veď sme svoji! Príď, Mária! Zlá, nemilosrdná, ale krásna Mária!“

„Prídem!“ zavolala Mária, a potom sadla na lavičku a polohlasne zaplakala. Julka utrela si dlaňou navlhnuté oči.

„To je hrozné,“ riekla „veď hynie denne! A ešte plány, rujné plány. Mne sľúbil koňa, ženské sedlo.“

„Mne je práve to neznesiteľné, že nemá ani tušenia o svojom stave. Len katar! Myseľ jeho obrátená je na pletky, na drobné starosti života, na prepych, a duša? O dušu žiadnej starosti. Nenie našou povinnosťou spomenúť mu to hlavné a najdôležitejšie? Ale ako? Ó, bože môj, akí sme slabí, akí sme biedni… Klameme z nežnosti a hubíme dušu! Nie… nemožno tak. Musí zvedieť pravdu!“

Darmo Julka zdržiavala Máriu. Vybehla hore chodníkom. V sieni, už hodne zatemnenej, kľakla na kolená a pomodlila sa vrúcne. Potom smelo, s určitosťou odhodlaného človeka, zaklopala na dvere Lacovej izby. Ležal na diváni, oči upreté do povaly.

„Volal si ma, tu som!“ riekla Mária a sadla mu k nohám. Chcel vstať, ale Mária nedovolila.

„Mária,“ riekol ticho, ale hlas jeho sa triasol. „Ty nevieš hovoriť nepravdu — ja ťa milujem celou dušou. Tys’ nevšedná, krásna deva, tys’ anjel! Povedz mi, čo súdiš o mne? Povedz.“

Mária cítila zimničný chlad; bežal jej chrbtovou kosťou a rozprestieral sa po celom mladom tele. Ticho bolo v izbe, len klepot mlyna, tlmený múrmi, ozýval sa akoby zďaleka. Nikdy nemyslela, že tak ťažko je hovoriť pravdu. A konečne, keby to tak ľahko bolo, nebolo by zriedkavosťou. Pravda je utrpenie, bôľ — pravda je sviatosť a askéza.

„Súdim,“ riekla Mária pevným hlasom, „že si nebezpečne chorý, a podľa ľudského rozumu, blízky smrti. Ale i milosť božia je veľká.“ Posledné slová dodala, keď videla, ako sa strašne striasol a zbledol. Podoprel sa na pravé rameno, ľavou rukou kŕčovite schvátil rameno Márie. Nevysloviteľná úzkosť vyrážala sa v jeho črtách, ľútosť, strach a zúfanie v očiach, široko roztvorených.

„Mária!“ zakričal nalomeným hlasom a klesol nazad na diván, vypustiac rameno devy, ktorá cítila na ňom tuhý bôľ. V tom slove a kriku „Mária“ vyrazené bolo všetko, čo len vyraziť môže zúfalstvo.

Lacovi sa vodilo hladko, poznal len príjemné strany života, nad ťažkosťami a záhadami jeho nikdy nepremýšľal. Maznaný rodičmi, rád videný kamarátmi, driečny, silný pevne veril, že ináč ani byť nemôže, že je to zákon, aby mu dobre bolo. Už to, že firtliš Smradkay mal krajší byt a noblejšie konexie, zdalo sa mu osobnou urážkou a nezavineným nešťastím. A ešte čo považoval za veľkú nespravodlivosť sudby, bolo, že ho mohli vážne či posmešne tu i tu nazývať „tótom“ alebo „Šlovakom“. Zlostil sa, dueloval, oháňal sa, licitoval v beťarizme, ale všetko to nepomáhalo. Keď platil a reval s pajtášmi, bolo dobre — pri najmenšom spore zase vyšiel len — „tót“. Ale čo to bolo všetko, keď mladosť a zdravie dávali možnosť sladkého pôžitku, umožňovanému štedrosťou otcovou a hlavne matkinou! Plytkosť vzdelania a povrchnosť charakteru mu pomohli. Ale teraz, po prvý raz počul slová, ktoré mu brali už nielen márnivosť, ale všetko, čo znal, o čom vedel, čo cenil. Slová Márie podobali sa hroznému zárezu operatéra, ktorým prerezáva najcitlivejšiu vrstvu nervov.

„Preč! Preč mi z očú!“ kričal Laco a počal sa konvulzívne zvíjať a plakať… „hrozná si, lužeš! Preč!“

„Ja hovorím pravdu,“ bledá na smrť riekla Mária; „pamätaj, život nenie všetko, telo nenie všetko! Zachráň dušu, zachráň dušu, Laco! Boh pomôže, asnáď jesto nádej…“ Vtom pocítila zase celú ťarchu, spojenú s pravdou, pocítila, že zase kriví sa pod bremenom príjemnej lži. „Ale na dušu treba pamätať i zdravému. Uver v boha… Náš Spasiteľ…“

„Žiť chcem, žiť chcem!“ volal Laco, zadychčiac sa; „ty ma moríš, ty ma zabíjaš!“ Pery jeho sčerveneli krvou, kašeľ ho schytil dusivý, takže tvár jeho premenila sa a potemnela. Zmožený úzkosťou, umorený kašľom zatíchol…

„Pošlite po doktora! Ešte dnes!“ riekol Laco už krotšie. „Čuješ? Ešte dnes. Nech zapriahnu tie vrané kone, tie sú do behu.“

„Pomodli sa, Lacko, urob mi to po vôli!“ prosila Mária, „hovor za mnou.“ Kľakla si k divánu a počala milým, citným hlasom otčenáš. Laco zložil ruky, no ústa jeho sa nehýbali.

Nastúpilo ticho. On pohladil rukou jej krásne, temné vlasy. Mária vstala a naklonila sa nad ním.

„Povedz, milá, povedz, dobrá Marienka — tys’ ma len chcela naľakať? Pravda, abych sa šetril, abych nerobil výstupky, keď sa vrátim do Pešti? Povedz to, uisti ma, Mária drahá, milá Mária!“

V jeho prosbe bolo toľko nežnosti, úzkosti, želania počuť útechu, že Mária zamĺkla v trápnej nerozhodnosti. Mäkkú, teplú rúčku položila mu na chladné, potom zvlhnuté čelo.

„Ty mlčíš?“ a na očiach mu zase bolo vidno duševnú úzkosť a zúfanie. „Hovor! Povedz! Preboha, nemuč ma! Mária!“

„Nad nami je boh!“ riekla; „vlas nepohne sa na hlave našej bez jeho vôle! Uver v neho! Vyvrhni zo srdca svetské márnosti. On pomôže, vykúpi, spasí! U neho je pomoc! Všetci túžime spojiť sa s ním… Pred nami večnosť.“

To neboli pre Laca slová útechy, ba naopak, slová beznádejné, potvrdzujúce strašný úsudok o jeho nevyliečiteľnom stave. Povrchná osveta viac odcudzuje ľudí od boha a ducha než najbrutálnejšia nevedomosť a číre zverské živorenie. Živorenie aspoň nevešia sa na život, nevpíja sa doňho háčkovitými orgánmi, ale prijíma ticho údery sudby. Osveta skazených škôl dáva do srdca drzú myseľ o istom práve na šťastie v tej forme, akú maľuje si bujná fantázia, po akej túži zjemnené telo. A predsa tu nieto žiadneho práva, a každý zdravý dych je dar a milosť.

Mária, príduc do svojej izby, počala sa triasť na celom tele. Klesla na neodkrytú posteľ a zaplakala. Uznala, že sa podujala na dielo, ktoré bolo vyše jej síl. Svoj cieľ nedosiahla. Prosto spáchala ukrutnosť, a obťažila, spríkrila i tak už ťažké, posledné dni chorého.

Julka ju vytrhla z letargického polosna.

„Posielajú po doktora,“ riekla sestre, „Lacovi je veľmi zle. Nemôžem hľadieť naňho. Tetka strašne vyzerá. Vyšla z jeho izby, šatku strhla z hlavy a zasmiala sa takým čudným smiechom, že ma mráz prešiel… Už všetko vie!“

Zo dvora bolo počuť Jána Vrábľa:

„Školy, školy, dúpätá hnusoby a záhuby! Otrava, pekelná pasca! Pána si chcela mať, pána! Tresci vás boh, zlodeji a prznitelia detí našich! Pána si chcela mať! Už ti ho popanštili, už ti ho zmaďarizovali! Nešťastná žena, hriešna mať!“

Večer, už dosť pozde, prišiel doktor na Vrábľových vrancoch. Judka, cele premenená, chytila ho za ruku, keď vyšiel od Laca, ktorý na šťastie počal pilno neveriť Máriiným slovám; potešoval sa tým, že je náboženská blúznilka, ale pritom horel zimnicou, raz bol rozpálený, raz chladol tak, že tvár mu zmodrela a oči vystupovali. Judka tisla doktorovi do ruky do chumáča požmolené bankovky, akoby štedrým honorárom vynútiť chcela priaznivú zprávu od mladého doktora. Jemu bolo strašne nepríjemne. Strčil chumáč bankoviek hanblivo do vrecka zvrchníka, usmial sa prinúteným, suchým úsmevom a vzal mať pod rameno. Čo tu hovoriť? Ako slúžiť pravde i povinnosti, potešiť a obodriť príbuzných? Bol ešte mladý praktik a zmútenie bolo vidno v jeho tvári a v jeho pohyboch.

„Len von s holou pravdou!“ riekol Ján Vrábeľ, vychádzajúc za ženou a doktorom zo synovej izby. „Pán doktor, veď sme i my vídali všeličo vo svete… Ale nech sa ľúbi dolu k nám. Malá večera…“

Doktor bol rád, zahovoril ihneď o ceste i o tom, že veru i hlad sa dostavil. Hovoril s milou prostotou o veciach pobočných a všetkým ľahostajných. A len akoby nevdojak prešiel na chorého.

„Len veľká pozornosť pri opatere,“ tvrdil Judke, ktorá hľadela naňho vyjavenými očami a hltala každé slovo. Doktor predpisoval diétu, sľúbil, že sám pošle medicínu s paholkom, chutne si zajedol smažené kurčatá a zapíjal ich červeným vínom.

Sadajúc na voz, kázal Vrábľovi, aby pre neho poslali pozajtra. Kone trhli, nepokojné dlhým státím. Sedlový sa vzbúril, zarehtal a padol pri bráne na predné kolená. Kočiš vstal na kozle a vyšibal ho tak silno, že pruhy zostali na jeho tučnom, čierno sa lesknúcom chrbte.

„Beštia, budeš kľakať! Zbojník!“ kričal paholok, neprestávajúc šibať svojím remenákom.

Sedlový naozaj zmúdrel, zalomil pokorne hlavu a už bystro letel mlynskou cestou na hradskú.

„Zlý znak,“ hovorili baby meláčky, čakajúc s melivom, až príde rad na nich. Už počuli, že doktor bol u chorého mlynárovho syna. „Veľký bol šibenec,“ doložili nie práve ako hanu, ale ako dôkaz, že poznajú rodinu mlynárovu.

„Keby ste len netárali,“ riekol vysoký, strojný sedliak, stojaci pri voze, naplnenom ťažkou, navlaženou pšenicou, „bosorky! Čarujete, čarujete!“

„Ach, dlhý Martin, ako hrubiani! Dal by sis’ radšej pozor na ženu! Doma si tichý!“ Babky dali sa do hlasitého smiechu, a hrubé žarty vyšľahovali tu i tam ako bludičky z močiara. Nočné mletie býva pre okolitú, trochu rujnú sedľač temer to samé, čo pre meštiakov bál alebo soaré^[9]. Tam idú žarty, klebety, zábavy, a udá sa, že i milostné intrigy.

Dlhý Martin neodpovedal. Oprel sa ramenom o gréfu a hľadel nemo pred seba.

Prišla tichá, zašmúrená noc. Ako mŕtva, ničím neoživená púšť, šedá, neľudná rozprestierala sa dolinka „Chudobky“, slabo osvetľovaná za oblakmi skrytým mesiacom. Jednotvárny rapot mlyna, šum vody a tu i tu výkrik tovarišov mlynárskych pretŕhali mĺkve, nepríjemné ticho. Žľabom sa hnal bez šumu rýchlo mohutný prúd vody. Hradskou cestou ponad mlyn ťahala celá karavána vozov.

Boh sám vie, skadiaľ prichádzali a kam ich viedla cesta. Ich kone fŕkali, cítiac nablízku mlynský hrmot.

„To už Vrábľov mlyn,“ riekol furman kamarátovi, „skoro budeme kŕmiť. To ti je slávny mlyn, nemá páru na široko-ďaleko!“

„Šťastný človek, šťastný človek!“ odvetil kamarát, zapaľujúc krátku pípku, „ale náš človek, túlaj sa po nociach s fúrou! Hió, hió! Luca, hió!“