Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky II.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky II.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

12. Kocúrkovský sardanapal

Slovenský vlak blížil sa k Rúbani. Až teraz Mirko Kladný počal myslieť na to, čo mu predstojí, a pomaly zabúdať dojmy minulého večera, ktoré boli veľmi miešané. Kalinovský večer sa nevydaril, odmenila ho zaň horúca láska ženy a jej nevystihnuteľné pritúlenie sa k nemu, doma, po zahanbujúcom, ťažkom položení, prežitom u Kalinov; oddala sa mu cele ináč než predtým, s náruživosťou, možno povedať so zúfalosťou, povedomá toho, že pre ňu už niet nič iného na svete, len on; ale predsa to všetko nemohlo prekaziť, že po prvý raz pozeral na Annu súdne a počal myslieť nepeknú dumu, čo bude, keď pominie sa tento zžierajúci oheň, keď zovšednejú pôvaby, ktoré tak mohutne zachvátili jeho senzitívnu prírodu? A tu sa mu predstavil farár Lipovský so svojimi „jozefovskými“ slovami: „Na základe skúseností,“ hovoril vtedy Lipovský po Jozefovi v záhrade, „prosím vás, nemyslite na manželstvo s Aničkou! Nechcem odvádzať — miešať sa do takých delikátnych vecí — no svoje slová neodvolám… potom, keď bude zle, rozpomeňte sa na moje jozefovské slová!“ Ale prečo mu práve teraz, na ceste k domovu prichádzajú na um tie slová? Veď nenie zle, nič takého sa nestalo, čo by ho nútilo k trpkej rozpomienke na spoveď, pri ktorej ho sklamala dôvera ku ctihodnému farárovi… Prevrhnutý stolík s čajom, nepodarená produkcia! Nevídali! To sú predsa len pletky-špetky. Nič sa nestalo, všetko je dobre, som šťastný… Posledné slová riekol nahlas. Ale vnútorne bola zakosídlená akási nevera. Hneď mu prišli na um i slová verného Miciana na Zámku: „A chceš ju vziať do Viedne? Áno, ona je krásnou, milou a zdravou Lipovankou — ale či bude krásnou, milou, zdravou Viedenčankou?“ Prečo mu i tieto slová tak živo prichádzajú teraz… Odvtedy, čo zišiel z kopca, na ne nemyslel, až teraz. A včerajšie scény stali sa mu trápne. Sladká triaška, ktorá ho omámila po toľký a toľký ráz v úhľadne uvitom hniezde, ochladla a premýšľať nútila ho osamelosť. Až pri predposlednej stanici narútili sa naň nové starosti, ktoré naňho iste čakali v nešťastnom Rohove.

Že Jána Drevanského zavreli, to ho neudivilo, veď Dünnagel mohol dať zavrieť, koho len chcel, bez bázne pred nejakými následkami, ak len vedel vzbudiť proti prenasledovanému podozrenie, že je Slovák a národovec. Ale čo je s Lenórou?…

A tu mu svitlo, či ozaj medzi áreštom sváka a smrťou Lenóry nenie nejaký kontext… Mirko zbledol… Až teraz mu prišlo na um, prečo Mária tak naliehavo žiada jeho prítomnosť v Rohove. Veď je sama… urazila ho, a teraz žiada od neho pomoc.

Keď vystupoval v Rúbani, triasol sa ako v zimnici. Chcel najprv do Koričného, ale zmenil plán a rozkázal objednanému kočišovi, ktorý ho čakal, rovno do Rohova.

Bola už polnoc, keď došiel do hostinca, temného, akoby vymretého, že sa ťažko dobúchal. Rozospatý kelner uviedol ho do izby, v ktorej iste dávno nebolo cestovateľa; bol tam pach a dusnota, aká býva v izbách neobývaných… Mirko otvoril jediný oblok, ktorý šiel na pustú ulicu, vlastne rínok rohovský… Bolo temno a ticho, kde-tu sliepňala petrolejová uličná lampa.

Odporné zdalo sa mu rodné mesto! Cit nepochopiteľný pre iný svet, ale kto narodil sa Slovákom, iste ho pochopí. Odrodilstvo a barbarské pomery zhnusia i ten rodný kút, ktorý stane sa cudzím po duši, keď i myseľ a pamäť zachovala si každý rodný domček, každú uličku. Nesvoj vo svojom zostaneš. Ohyzdná podľač zašpiní i čisto ľudské city, a čo je iným sladké, nám horkne ako blen.

Mirko zahasil sviecu a zase len oprel sa o oblok. Z dolnej ulice bolo počuť kroky a nezrozumiteľný hovor. Dve postavy blížili sa k lampe neďaleko od hostinca, takže Mirko mohol počuť jednotlivé slová. Rozoznal celkom dobre hlas Robinov.

„Domov, pán veľkomožný,“ bolo počuť hustý hlas hlásnika. „Nemožno ich tak nechať.“

„Čerta, čerta! Čos’ ma zobudil. Bolo mi tak dobre!“

„No na ulici, pod jatkou. Ako to možno. Tam je smrad…“

„Zabili, zavraždili!“ bľabotal Robina, „ale nie on, ten slovenský medveď… Ale však ja to vyňuchám! He, Pavel, či Robina nenie fajná hlava? Tisíc fiškálov prekabátim, a viem viac než títo oplani!“

Hlásnik, vedúc tackajúceho sa Robinu, prešiel popod oblok.

Mirkovi bolo otupno. Zobliekol sa potme a ľahol do vlhkastej postele. Cesta, unavenie, nespanie vzalo vrch; zaspal a zobudil sa až k ôsmej.

Rárusku našiel pri káve. Ona mu rozpovedala dôkladne strašnú novinu: Lenóra dala sa zaviesť do vinohradnej búdy a Riku poslala do mesta. Rika na druhý deň priviezla sa za ňou s obedom. Našla dvere zapreté. Búcha, búcha… žiadnej odvety. Okenice pozatvárané znútra… ,Ešte spí‘ pomyslela si a sadla na lavičku.

Kočiš zoskočil z kozla a obchádzal búdu, krútiac hlavou. Viete, ten sprostý svet má často znamenité myšlienky…

„Čo sa ti nezdá?“ pýtala sa ho Rika. On jej dlho čosi vysvetľuje — ale Nemka nerozumela. Inu Nemka. Počala znovu búchať, volať… Kočiš sadol na kozol a prosil Nemku čakať.

Mirko bol už netrpezlivý. No Ráruska rozprávala s istou radosťou, s akousi úľubou. Zoširoka, krok za krokom rozpovedala všetko. Ako múdry kočiš oznámil v meste, že v Balašovej búde nenie všetko v poriadku, že muselo sa stať veľké nešťastie. Prišiel slúžny s dvoma žandármi… ale ani oni nemohli do búdy — poslali pre zámočníka. Po dlhom čase konečne silou odrazili zámok, ba vypáčili i mohutné dvere… V búde bolo temno. Roztvorili okenice… Hrozný obraz… Nad posteľou, na veľkom kline visela Lenóra polonahá. Nebolo treba veľkého dôvtipu, že tu o samovražde nemôže byť reči… Klin bol tak nevysoko nad jej posteľou, že ona vlastne ešte polo ležala. Na rukách i prsiach boli patrné znaky násilia… Nebohá borila sa so svojimi vrahmi. Vyšla i súdna komisia, ktorá nezvratne konštatovala, že tu udala sa vražda. Našli stopy mužských krokov, dokázalo sa z odrazeného zámku, že dvere boli zvonku zatvorené a vrah vošiel do búdy oblokom komôrky, obráteným k vinohradu. Tam bola okenica prelomená a oblok rozbitý.

„Už ho vedú!“ zakričala slúžka, vbehnúc do chyže.

To skutočne viedli Drevanského pod zbrojou do Balašovej búdy. Juristická múdrosť rohovských sudcov nariadila Drevanského vypočuť in facie loci[36]

Kladný vybehol na ulicu za sprievodom. Ján sa usmial lenivým úsmevom, keď ho poznal, a zakýval mu, obodrujúc priateľa. No pristúpiť bližšie Mirkovi nedali…

„Neboj sa o mňa!“ volal Drevanský, no jeho sprievod ho obstúpil a zrýchlil krok.

Mirko pochodil sudcov, predstavenstvo — tam ho prijímali ako porazeného malomocenstvom. Mária bola v Koričnom, a po obede priviedla pol dediny, aby dosvedčila, že jej otec večer prišiel domov a celú noc bol doma. Spojenými silami Mirka a Márie podarilo sa vyslobodiť Jána, no postavený bol pod policajný dozor. Vyšetrovanie išlo iným smerom, lebo sa dokázalo, že Lenóra mala na hrdle drahocenné veľké perly, brošňu s veľkým briliantom, a tie skvosty chýbali. Počali teda hľadať páchateľa z koristných cieľov. Pravda, nenašli. I Rika bola v podozrení; to skoro odstránila. Zlapali zopár rohovských darebákov, ale tí dokázali svoje alibi. Tri dni trvalo prísne vyšetrovanie a neviedlo k žiadnemu rezultátu. Mestom išiel chýr temný, len šuškaný, a to len z úst do úst. Nik nevedel, skadiaľ sa nabral, akoby ho bola prvý raz kukučka zakukala v mestskom lesíku. Nik nemal najmenšieho dôkazu, ani len podozrenia, ale sto ľudí predsa upodozrievalo Dünnagla aspoň v tom, že on musí čosi vedieť o tom, čo sa stalo vo vinohradnej búde.

Kladný šiel s Drevanským do Koričného. Tam sa presvedčil, že nielen Mária už nemá miesta v Koričnom, ale ani Drevanský. Hneď po pohrebe Lenóry valili sa požiadavky na Krásny dom už nie riekou, ale celými morskými vlnami. Mirko sám radil Jánovi oddať všetko veriteľom. Ešte pobudol tri dni a vrátil sa domov, až keď plán bol hotový. Mária pôjde za sestrou k Steinovej do Nového Sadu, Drevanského predbežne pritúli Mician. Jeho vítali v Koričnom ako spasiteľa. No Krásny dom klesal v rumy… Nebolo pomoci. Lenóra, skaziac krásnu rodinu, sama zahynula strašným skonom.

Dünnagel o dva týždne zariadil skvostnú letnú slávnosť v čínskom pavilóne. Rohov mnoho videl od tohto, sčiastky už grandiózneho márnotratníka, ale niečo podobného ešte nebolo. Prišlo doslova pol stolice a zo susedných stolíc tiež mnoho ľudí, pritiahnutých čudnými chýrmi. Dünnagel bol vynaliezavý, fantastický, no nateraz prevýšil sám seba. Každý mohol rukou lapať, že sumy, potrebné k takémuto barbarskému luxusu, nemohol Dünnagel dostať prirodzeným, čestným spôsobom, ale to ho nemýlilo, ba naopak, všetko bolo v bláznivej viere, že jemu je všetko možné, keď len zachce. On im bol Montechristom, milším tým, že nie je v románe, ale v skutočnosti. O mesto, banku, o veľké základiny, pozostalé zo starých dôb, nik nemal starosť, na to nik nemyslel. Je to jedna z tých starých histórií, ktoré zostávajú vždy nové.

Čínsky pavilón, dosť nádherná drevená budova s ohromnou sálou, bočnými lokalitami, stála po celý rok prázdna, lebo bola priveľká pre obyčajné zábavy. No teraz premenila sa cele. Dvoranu predelili krásnymi čalúnmi na tri menšie salóny, okrášlili živými kvetmi a palmami. Okolo pavilónu povstalo mnoho útulných šiatrov. Štyri týždne pracovali čalúnnici z Viedne na okrase miestností. Dünnagel omámil tak mesto i celý kraj, že i temné chýry zamĺkli… Všetko bolo v najlepšom poriadku. Dve dámy, o ktorých nik nevedel, ako a kedy sa zjavili na obzore, ale ich zjaveniu sa ani nik nepodivil, brali do rúk celý dom Dünnaglov a všetky prípravy k veľkému sviatku.

„Bude to veľkolepé,“ hovoril Sáplaty, keď mu Dünnagel ukazoval okrasy čínskeho pavilónu.

Sáplaty už zunoval tajne piť a verejne nepiť, pil už i verejne, i tajne. Ako nadlesný mal k tomu vždy titul: keď chodil po ohromných mestských horách, pil pre posilnenie, keď vylihoval v lesníckej kancelárii, pil, aby prelial pisársky prach, ktorý človeku horskému nepristane a hrdlo zapcháva.

„A mnoho mladých ľudí prišlo?“ spytoval sa, lebo jeho Aranka už prezrievala a Piroška bola zrelá, s chybkou, ako sa hovorí.

„Všetko tu bude! Len chystaj periny!“ poznamenal Dünnagel a obrátil sa k Rybkovi. „Dúfam, že i pani manželku privediete, vznešený pane.“

Rybka bol už seniorom, práve takým spôsobom vyvoleným ako niekedy za farára.

„Na každý pád,“ odvetil radostne.

„A nebojíte sa súdu toho svätého na Lipovej? Seniorku viesť na maďarónsku orgiu, ha?“

Rybka nebál sa boha, tým menej Lipovského, ktorému bol predstaveným. Usmial sa podliackoslužobne a doložil niečo o cti a sláve byť hosťom jeho veľkomožnosti.

„A vaši svätí bratia sú už v pokoji? Pravda, hlavný prorok už nedýcha!“

Senior Rybka mal len príjemný úsmev nad vraždou svojej „poblúdenej“ ovce. Jeho nemýlilo, že Dünnagel hľadí naňho skúmavým okom.

„No, nič to,“ riekol notár, „poďme urobiť próbu,“ a viedol Rybku a Sáplatyho do útulného kabinetu pavilónu, intímnym zvaného. „Z toho granátu!“ zavolal sluhovi.

O chvíľu perlilo sa tuhočervené víno v krásne brúsených pohároch — „römermi[37]“ nazval ich hostiteľ.

Šum prastarých stromov bolo počuť otvoreným oblokom. Víno bolo staré, zdalo sa slabým, ale o chvíľu bolo poznať na Rybkovi, že statne účinkuje. Sáplaty vpil sa do stavu „normálneho“, to jest do „pevnej“ opilosti, ktorá u neho nedala sa stupňovať. Traja kompáni sedeli tak do večera. Notár robil tak, akoby najviac pil, ale pil najmenej… Kázal sluhovi priniesť dve fľase „čertovského“ a poslal ho domov. Pavilón že sám zatvorí…

Keď počali piť „čertovské“ (bolo to biele víno; nik nevedel, prečo ho notár volá čertovským), Rybka bol už ružovej vôle, živo rozprával o seniorálnych tajnostiach, o tom, akú pascu stavajú Lipovskému, ako purifikujú celý seniorát, ako je už Drevanský, veľká podpora panslávov, zničený, ako radom všetko vyničia, čo len dýcha po slovensky…

Dünnagel sa zaškaredil, nalial Rybkovi plný römer a bledý ako vybielené plátno, riekol ticho, pevne:

„Ale vy ste, vznešený pane, predsa len veľký — oplan!“

Rybka klesol nazad do fotela a počal sa nútene usmievať ako dobrému, trebárs aj trochu silnému žartu. Sáplaty vo svojej „pevnej“ opilosti prisviedčal, kývajúc hlavou.

„Nie, neráčte sa usmievať, milostivý pane,“ pokračoval Dünnagel; jeho oči oceľovým bleskom prikuli sa na tvár Rybkovu, „ja nežartujem… Nebojte sa ničoho, je to entre nous[38], medzi štyrmi očami! Táto ochmelená beštia práve tak málo vybľaboce ako fotel, na ktorom sedíte… Aby ste nemysleli, že vás chcem uraziť, teda dokladám k uspokojeniu vášho kňazského svedomia, že i sám seba vysoko necením; ja som pes, hoden, aby ma zastrelili ako psa, a k tomu besného… Ale vy ste, vznešený pane — oplan!“

„Ja vás, pán notár, nehatím, sám sebe dávať akékoľvek tituly, ale si vyprosím, aby ste…“

Notár sa zasmial surovým hahotom a nepohnúc sa z miesta, hľadel posmešne na Rybku.

„Kamaráti sme! Zvery, verte mi, pán Rybka, a len to si vyproste, aby som vás tu teraz tak nevyobháňal ako dobrý krvavý buldog — chabú sviňu! Len to si vyproste, ostatné je dym a prach! Rozumiete?“

Rybka chcel vstať, no Sáplaty ho sotil nazad do nízkeho fotela…

„Ešte máme jednu fľašu čertovského… Moja Aranka a Piroška…“

„Ale to je už predsa niečo hrozné,“ počal Rybka.

Notár nalieval istou rukou do Rybkovho pohára.

„Ba je to niečo veľmi zábavné! Tak dávno túžil som po nejakej paprike… Tu ju mám… Ale aby ste ma rozumeli. Ja som sveták, diablova korisť, a nechodím pred oltár… Bol som a nebudem. Fuit. A preto som čestný lump, vy ste však tiež lump, pán Rybka, ale nečestný… Na vašich rukách vidím krv!“ zavolal hrozným hlasom Dünnagel.

Rybka nevdojak pozrel na svoje tučné palce.

„Ale neľakajte sa,“ pevno a ticho pokračoval notár. Jeho oči svietili čudným bleskom. „I tu sme kamaráti! Vy ste preliali nepriamo krv Ondreja Žaluda! Ten je na vašej duši. Čo sa týka mňa, ja som tiež krv cical, áno, podajme si ruky!“

Sáplaty sa usmieval vo svojej pevnej opilosti. „Moja Aranka a Piroška…“ počal, obrátiac sa k Rybkovi.

Ale tomu nebolo do Aranky a Pirošky. Vstal, ale hneď zbadal, že ho nohy neverne nesú.

„A ty si myslíš, kamarát,“ riekol Dünnagel, chytajúc Rybku za rukáv, „že si vstave po mojom čertovskom dôjsť do mesta promenádou? Nech sa ti ani nesníva!“

Rybka naozaj nevládal stáť na nohách. Hlava počala sa mu krútiť… Akási slabosť ho napadla, trebárs v hlave ešte necítil veľký mámor.

„Sans gene[39]… tam je pohodlný diván,“ a viedol Rybku k divánu položil ho naň, dajúc mu pod hlavu podušku s vyšitým nápisom: „Nur ein viertel Stündchen[40].“

„Ten je už opatrený!“ riekol Dünnagel, „a my pôjdeme domov! Mám ešte starosti o pozajtrajší deň.“

Sáplatymu neuškodilo ani čertovské. Vstal a dosť pevne kráčal k východným dverám.

Od divána bolo už počuť chrápanie. Dünnagel zapálil malé nočné svetlo, veľkú lampu zhasil, a vyviedol Sáplatyho na svieži vzduch.

„Toho pána tu necháme,“ riekol, zatvárajúc dvere, „nech sa vyspí.“

Na tretí deň už za rána tiahli rozmanité ekvipáže do Rohova. Rohovské slávnosti Dünnaglove boli i tým slávne, že na nich započínali sa známosti pre život, to jest manželstvá. Mamky so zrelými dcérami, vzdor čudnému chýru hostiteľa, neopovrhovali jeho invitáciami. Lumpi celej stolice prišli, lebo vedeli, že tam je všetko zadarmo, zlomené existencie cítili sa dobre, lebo videli v hostiteľovi liberálneho človeka, kartári, to tí špekulujúci, znali, že je tam korisť možná, dámy-aféristky priťahovala voľnosť a neviazanosť dünnaglovských zábav. Takzvaní „patrioti“ nesmeli chýbať, aby neuvalili na seba podozrenie v primalom a prichladnom vlastenectve. Obojetní prišli zo strachu pred silnou rukou notárovou, úradníci preto, že vedeli, aké silné spojenia má Dünnagel s Pešťou. Toto spojenie mnohým hanblivo čestným obľahčovalo svedomie puncto notárovej márnotratnosti a toho luxusu, toho pohostinstva, ktoré oni nikdy odplatiť nemohli. Ostatok spoločnosti pozostával z tých všade prítomných, bez ktorých sa nezaobíde žiaden jarmok, ani žiadna verejná kucapaca. Dünnagel bol v duchu pyšný, že vedel podať úplný obraz celej spoločnosti mestskej i krajovej — okrem jedného elementu: okrem panslávov. Pokúsil sa i o to: sám na štvorke priletel do Lipovej k Lipovskému; chcel ešte takúto farbu do svojho ensemblu.

Prišiel ako opravdivý gavalier. Vedel, že Lipovský je verný, mierny Slovák, viac trpný než činný, „nekompromitovaný“, ináč vážený a dosť silný vplyvom. Nuž takým okrášliť svoju „poslednú slávnosť“, ako sa vyslovil s istou tajuplnou narážkou, bolo by mu veľmi milé.

Lipovský vítal ho bez prekvapenia; na jeho bledej tvári nebolo poznať najmenšieho udivenia nad nečakanou, ba pri obyčajných pomeroch nemožnou návštevou. To zarazilo i samého Dünnagla, ktorý myslel farára priamo ohlušiť, podmaniť, odurmaniť svojím príchodom. Nič podobného nebolo.

„Ráčte bližšie,“ riekol farár, vedúc hosťa do izby.

Dünnagel posadil sa na tvrdý diván pri obloku a začal nesmelo:

„Ja som myslel vašu vznešenosť neobísť, keď celá inteligencia robí mi česť…“

„Naše cesty,“ riekol ticho Lipovský, prejdúc rukou krátko striženými šedinami, „rozchádzali sa tak dlho, že je nemožnosťou, aby sa teraz zišli… Môj svet a váš svet, to sú dva rozdielne svety, ačkoľvek sme blízki susedia. Bolo by čudné…“

„Čudné,“ pretrhol ho notár, „komu čudné? Komu smie byť niečo čudné, čo robíte vy, čo robím ja? Mne je celý ten náš mizerný svetík dymom, mne, človeku svetákovi; vám, vznešený pane, ako duchovnému, so životom priamo mníšskym, vám, pustovníkovi týchto dvestoročných stien, vám musí byť ešte viac dymom a prachom. Kto vás urazí v mojom dome?“

„Rybu neuráža vzduch, ale žiť v ňom nemôže!“

„Myslíte, že pre vás je môj dom a vzduch jeho jedom? A keby som vás potreboval… povedzme ako spovedníka? Či ste kňazom len pred oltárom? Skazený vzduch! Nuž v tom máte pravdu! Hriešnou špelunkou bude dom môj, ale či vaše povolanie je obcovať len s nevinnými a čistými? O stratenej ovci sami kážete! Radosť nad nájdenou je väčšia než nad sto spravodlivými, neblúdiacimi.“

„Vám o to nejde, aby som vás našiel,“ s úsmevom riekol farár. „Ostatne, vám nemám za zlé… odpusťte našu blasfémiu. Keby ste boli prišli k spovedníkovi, nebolo by treba zábavy… Sami viete, že by som zle vyzeral…“

„Nie, nie! Každý človek má svoje spôsoby. Spovedník nemá rozoberať, kam ho volajú, či k topiacemu sa, či k dusiacemu sa iným spôsobom. A že je môj dom hriešna špelunka! Dobre. No váš spasiteľ…“

„Náš, všetkých nás,“ pretrhol ho Lipovský, už cele zblednutý.

„Nuž, eh bien[41], náš spasiteľ šiel do horšej špelunky, nielen k colníkom a hriešnikom, ale i do samého pekla…“

Lipovský bol zarazený rečou tohto človeka. Z neho vialo čosi démonického, strašne priťahujúceho a spolu odstrkujúceho. Hral sa s citmi i s ideami tak, že i veľkému umu Lipovskému ťažko bolo vystihnúť, čo je na jeho slovách pravda, čo lož, čo serióznosť a výsmech. Farár utiahol sa teda na svoje pole.

„Áno, kto nás úprimne volá, s cieľom pokánia, tak musíme ísť trebárs do špelunky. Ale…“

„A vy to môžete popredku vedieť?“

„Nie, ale v prítomnom páde netreba ta ísť, kam ma voláte… Tu som, k službám vo dne v noci. Prečo teda ta? Na efekty nesmieme nič dať.“

„Nie, vznešený pane, to nenie tak. Vy nemôžete rozkázať, kedy sa zachce biednej duši rozplynúť sa pred bohom! To ani tá duša nevie. Ona môže len tušiť… A verte mi, aj tuším, že by som mal duševnú potrebu vidieť vás pozajtre u seba… Čo vás do druhých? Vy ste pre život, pre prúd jeho, a nie pre pustovnícku jaskyňu! Ostatne, ak myslíte, že moja invitácia má nejaké frivolné úzadie, tak sa mýlite veľmi. Ja som na konci!“

Tieto posledné slová zavolal strašným, natresnutým hlasom v átorom vibrovalo čosi tajomne-hrozného. Vstal z divána. Jeho veľké temné oči svietili nepekným, hrozivým svetlom. Lipovský nevdojak tiež vstal zo stolca a pokročil nazad…

„Ja som vás naľakal,“ trochu tichšie riekol Dünnagel, ale v jeho hlase ešte vždy zvučala čudná tónina. „Sám seba sa bojím! Hľa, čo by ma stálo, chytiť vás, vznešený pane, pod hrdlo a zadusiť vás tu v tomto osamelom kúte; nik vám pomocou neprispeje, a keby i boli ľudia nablízku, pol sekundy je dosť! Ale, nebojte sa, vznešený pane, to sa nestane. Na mňa nadchádza zúrivosť! Vidíte, ako sa miernim…“

Lipovský nedýchal. Cez celý dlhý život svoj niečo podobné nevidel. Dünnagel sa cele premenil. Z úlisnozdvorilého gavaliera stal sa razom netvor, zmietaný nepochopiteľnými náruživosťami…

„Áno, áno, tak som sa cítil i vtedy! V tú strašnú noc! Vám je zle! Vy ste veľmi bledý! Nechcete mi pomôcť! Niet milosrdenstva pre mňa nikde! Ani u vás! Či mám už naozaj veriť, že sme všetci jednakí oplani? A preto, že som ja nevinný, a na viac sa podujímam, to len sile ďakujem… Pozrite tieto prsty! Sú ako zo železa, ako z ocele! Ony vojdú do tela ako do cesta!“

„Dosť!“ zavolal farár prísnym hlasom, odhodlaný skrátiť túto divokú, nezmyselnú scénu. „Nemyslite si, že ste ma naľakali. Nie, len udivili. Áno, som povinný i viac vypočuť. Som povinný i vám radu dať. Ako kňaz robím to po kňazsky.“

Lipovský vzal zo stojaceho písacieho stolíka bibliu, sadol k stolu, otvoril a čítal svojim dojemným hlasom kapitolu XI. z evanjelia Jána o vzkriesení Lazara. Čítal hlbokým, citným hlasom, v divokom rozčúlení, a predsa pokojne a uspokojujúco. Čítal tie jednoduché, dojemné slová, a sám prvý raz cele pocítil veľkosť, grandióznosť tam opísaného… Sám nevedel, prečo zišlo mu na um čítať práve túto kapitolu…

Dünnagel klesol na fotel a počúval… Kňaz dokončil.

„Vy čosi viete, vznešený pane,“ riekol notár a jeho tvár sa skrivila… „Vy čosi šípite?“

„Bránim sa pred nápadom svojou zbraňou,“ riekol ticho Lipovský, zbadajúc valnú premenu na notárovi…

„Vzkriesenie, život,“ opätoval Dünnagel slová evanjelia. „Každý, kto je živý a verí, neumrie… bože môj, a vám tak málo chýbalo… a umrel červ, umrel… cítim chlad… cítim zápach mŕtvoly…“

Dünnagel vstal, potriasol hlavou, rukou pretrel si oči…

„Už je dobre!“ riekol, akoby, sa bol zo sna prebudil. „Teda, bez vás! Vidno, tak je súdené!“

Farár ho vyprevadil na dvor. Tam hrabali bujné kone trávou porastenú, kamenistú pôdu. Dünnagel hodil sa do koča a neobzrel sa viac na farára.

Čínsky pavilón sa naplnil hosťami, celý park bol osvetlený lampiónmi a smolnými plameňmi, planúcimi vo vázach. Girlandy zo živých i umelých kvetov kolísali sa v teplom večernom vzduchu. Celý pavilón bol premenený na ohromnú hodovňu, hlavné stoly boli v dvorane, prehradenej čalúnmi tak, aby spoločnosť bola i pohromade, i predsa mohla tvoriť krúžky ako-tak oddelené. Veľká cigánska banda hrala pred pavilónom tak diskrétne, že nerušila rozhovor. Okolo pavilónu, na chodbách, ba ešte i vonku pod holým nebom, boli stoly preplnené hosťami. Zjavili sa i ľudia cudzí, nevídaní. Nik nevedel, či sú pozvaní, a či len tak prišli. V úzadí lesíka švihali občas rakety, na malom vŕšku s glorietou svietili slnká, krútili sa rozličné ohňostrojné kolesá.

Hojnosť, notárova brilantná ľúbeznosť, obsluha, hudba, čulý hovor — všetko rozjarilo spoločnosť tak, že ešte pred šampanským šumel celý mestský lesík bujnou veselosťou.

Šampanské zjavilo sa naraz na všetkých stoloch. Fľašky strieľali, poháre sa penili… Zdravica za zdravicou, ba už i spev striedal sa so spevom. Každý cítil, že tak veselo, tak voľno nebolo pri žiadnej Dünnaglovej zábave.

Mladším chcelo sa i tancovať… A tu stalo sa pre hostí prekvapenie… Razom vo veľkej dvorane zmizli všetky rozdeľujúce čalúny a koberce — a dvorana zajasala v svetle rozmnožených sviec… Z jedálne, akoby divom, stala sa tanečná sála… Stoly zmizli akoby na komando… už sa krútili prvé páry v divokom čardáši…

Neočakávané premenenie vzbúrilo hlučnú úľubu.

„Vy ste čarodejník,“ riekla Ráruska, ťažko oddychujúc. Jej bolo už horúce od hojne užitej večere.

Tanec počal sa divokým čardášom. Nebol to počiatok obyčajného bálu. Ta prídu ľudia slávnostne naladení, sviežo vyobliekaní, tichí, trochu nesmelí a hanbliví. Dámy vletujú do salóna pod prikrytím svojej garde de dame[42], zimničné rozochvené, trasúce sa chladom, v neistote, v očakávaní, v strachu, pomiešanom so zvedavou radosťou. Počiatok ide piano, krúti sa niekoľko smelých párov, najviac aranžéri. Ostrov čiernych pánov uprostred sály je veľký. A tak pomaly rastie i atmosféra dvorany i dobrá vôľa mladého sveta.

Ale tu bolo ináč… Všetko vstalo od prehojných stolov, pri ktorých panovala od počiatku polobarbarská neviazanosť. Stoličná i mestská mládež vrhla sa rovno do premrštenej, jemnejšou výchovou nehatenej veselosti; už pri prvých zvukoch cigánskej hudby tmolilo sa všetko okolo bandy. Zmes tancujúcich hustla tak, že bolo tam horúce; tí ľudkovia sa strcali, žmolili na jednom mieste, telo o telo, bez ladu a skladu, jedine takt primášových huslí rozkazoval, podľa neho tanečník, stojac obkročmo pri tanečnici, prestupoval z nohy na nohu, a ona tesne pri ňom, oblapená jeho rukami nad pásom, pohybovala telom napravo i naľavo, stojac na jednom mieste. Takto, temer s fotografickou vernosťou, vyzeral každý pár osebe. Vcelku bola to zmes kolísajúcich sa mladých tiel, výparmi rozohrievajúcich jedno druhé. Bolo to verejnosťou zaokrývané tajnostkárstvo, ktoré by si ani polopanna nedovolila v útulnom zátiší bez svedkov. Keď sa barbarizmus mieša s módou, povstávajú také spoločenské netvory, ako je neomaďarský čardáš. A keby ešte bol maďarský! Spánombohom, národným vlastnostiam, a trebárs špecialitám voľný priestor! Ale to je čardáš, vymyslený v špelunkách a prenesený čisto do fajnej spoločnosti maďarskej. Naši renegáti zle napodobňujú Maďarov, a potom niet divu, že takzvaný čardáš prijíma na seba podobu, nič nemajúcu spoločného ani s maďarstvom. Pozerať na Ehrlicha, ako mrndolí krivými nohami,uklonkuje sa, zvŕta svojím neskladným telom, dávajúc najavo svoju zmyselnosť, svoju vrodenú obecnosť, počuť ho vykrikovať „soha se halunk meg[43]“ (nikdy nezomrieme), to je aspoň obraz etnograficky zaujímavý. Vidieť ako tancuje s istou, pravda, polobarbarskou, ale pritom poetickou voľnosťou, ako v láske a úcte k svojej dáme hodí si pod nohy kalk, a rozdepce ho pätou na franforce, až struny pukajú v ňom, vyskakuje, až sa mu hlava lustra dotýka, prehadzuje svoju dámu z ramena na rameno ako mech… v tom je temperament, to je úprimné a v svojom spôsobe — originálne.

Ale vidieť našich slovenských renegátov napodobňovať Ehrlicha, to je prosto — hnusné. Opice amerikánskeho pralesa, opité rumom vospustného „brata Joachima“, zohnaté do jednej priestrannej stajne s rebríkmi a trapézami, budú robiť dojem komiky; ale títo renegáti, ktorým trčí spoza krágla praotcovská slama, v každom pohybe typickí Slováci a Slaviani keď počnú hrať úlohu Ehrlichov, vtedy komika prestáva a len hnus a odvrátenie panuje.

Ale veselo je to! Kto vtedy rozmýšľa, keď divoká móda a všeobecná metelica drží v rukách berlu?

Nikdy nebolo tak veselo v Rohove ako teraz. Sála čochvíľa naplnila sa tanečníkmi, takže len „dobrí chlapci“ mohli pretisnúť sa k Cigánom. To jest, kto nechcel mať opletačku s nejakým silnejším, bohatším a zvlášte impertinentnejším gavalierom, držal sa viac uprostred dvorany. No i tam bolo dosť tesno.

No veselo bolo i v bočnej, dlhočiznej sále, kam preniesli stoly a kde sedel Dünnagel, bledý, so svietiacimi očami, nervózny, málovravný, ale predsa panujúci nad dlhočizným stolom pijúcich a hlučne rozhovorených ľudí. Hudba nehatila rozhovory, ona ich akosi oživovala, ako v melodráme oživuje hudba orchestra často fádne monológy a dialógy. Toasty sypali sa ako z vreca… Slávený bol najviac sám hostiteľ, pričom on zanovite mlčal a usmieval sa.

Nový sudca, intrigán a štréber najhoršej sorty, priekrst a človek polámanej minulosti, silno zúčastnený pri zamachľovaní nevysvetlenej vraždy Lenóry Drevanskej, celý večer tisol sa k notárovi a lichotil mu svojím spôsobom. I pri stole sedel pri jeho boku a líškal sa mu.

No Dünnagel naschvál obracal sa k Sáplatymu a s ním sa zhováral, alebo zdal sa zhovárať, krátko odpovedajúc na sudcove slová…

„Prečo ste taký tichý a zamyslený,“ riekol sudca, zbadajúc svoju neroveň, „keď všetko okolo vás je tak nevyrovnane dobrej vôle?“

„Pán sudca, ja som nevyrovnane dobrej vôle,“ odvetil Dünnagel, a pritom urobil zlostnú grimasu. „Vidíte, ja hrám komédiu povedome, a viem, ako sa skončí… Ale vy hráte komédiu na komando, a hlavne, neviete, ako sa skončí…“

Sudca sa chcel ukázať urazeným, ale to mu nedovolil notár. Poklepal ho po pleci a riekol:

„Pardon! Veď som váš dlžník. Ale neostanem… Sami sa presvedčíte.“

Sudca sa nútene usmial.

„Furták, furták,“ riekol Sáplatymu, ktorý mohol počuť čudný rozhovor.

Rybka, zabudnúc všetko, dostavil sa i so ženou. Hja, čo bolo nóbl, nemožno zanechať pre „opité myšlienky vlasteneckého notára“. Veď zavčas rána sám prišiel preňho do pavilónu, zobudil ho, dal morské raky, kaviár, údené haringy na popravenie žalúdka…

Ak pri tabule Dünnaglovej bolo živo, to na bočných okolo dvorany a v záhrade bolo už bezobrazne živo. Tam už tieklo drahé víno nielen do hrdiel, ale i po stole. Tam už neboli len dišputy, ale i zvady, ba pri jednom stole v kúte pavilónu lietali i fľaše a poháre do hláv. Jedného hosťa už boli spojenými silami vyhodili z „intímneho kabinetu“, z toho samého, kde Dünnagel spil Rybku. Keď letel von dvermi, kričal:

„Pošlem svedkov!“

Okolo jedenástej sám hostiteľ prešiel do dobrej vôle… Pil s pijúcimi, spieval, ba počal i kreskať. To bolo heslom rozputnanej veselosti. Tento človek tak opanúval všetkých, že mu nik nevedel vzdorovať. I tí, čo dosiaľ boli zdržanliví, počali častejšie nahýňať poháre, dámy, ktoré sa dosiaľ múdrili, vošli nevdojak do tónu cele iného, než si zaumienili. Všetko sa pomiešalo; medzi tancujúcich prišli ľudia s fľašami a pohármi v rukách, tancujúci prešli spotení k pijáckym stolom. Z jedného kúta bolo počuť vadiť sa, z druhého znel spev, pravda, opitý, neladný, v treťom húdol ustatý Cigán gavalierom do ucha, medzitým čo polovička bandy hrala tancujúcim.

Vtom bolo počuť určitý, odmeraný hlas Dünnaglov:

„Ticho! Koniec! Pozor!“

Najprv vo všeobecnom huriavku len tí najbližší mohli počuť jeho hlas. No keď ešte raz zavolal: „Ticho!“ utíšili sa bezprostredne pri ňom búchajúce vlny, poniektorí, očakávajúc nejaké nové „montechristovské“ prekvapenie, tisli sa bližšie a zvolali tiež: „Halljuk![44]“ „Csend![45]“ takže o chvíľu naozaj nastalo pomerné ticho. Len zvonku bolo počuť hulákanie maďarskej piesne, zvadu a výskot smejúcich sa dám. No všeobecné „pst!“ i tam zadovážilo ticho…

Dünnagel, bledý ako plátno, s planúcimi očima, s divokým úsmevom na perách obzrel sa okolo:

„Hovorím, koniec, som sýty! Ale aby ste vedeli, kto vás hostí, veľactení páni a jemné dámy… aby ste vedeli i vy, pán sudca… Vás hostí vrah Lenóry Drevanskej!“

Vtom vyňal z bočného vrecka fraku šnúru periel a hodil ich sudcovi pod nohy…

„Tu máte vecné dôkazy… Týmito prstami som ju zadusil… Smejem sa vášmu pravosúdiu, pán sudca, darmo ste machliarili…“

To sa stalo všetko za okamih. Mnohí v sále a okolo nej nevedeli ešte, čo sa robí… Bližší skameneli…

Sudca s vytreštenými očima hľadel na notára.

Vtom Dünnagel vyňal z vrecka revolver, bolo počuť ostrý, málo hlasný výstrel, a notár s prestrelenou lebkou zvalil sa na parket; jeho nohy potrhli sa dva razy — i zostal ležať mŕtvy.

No v tom samom okamihu bolo počuť hrozný, zúfalý výkrik:

„Horí!“

Sotva odznel, ľavé krídlo čínskeho pavilónu bolo v plameni. V dvorane zvírila sa hrozná zmes ľudí tlačiacich sa von… Do sály viedli široké dvere, vlastne len otvory medzi drevenými kolumnami, ale ešte ani tie nestačili pre zúfalý neporiadok a paniku. Ľudia socali druh druha, jeden cez druhého liezol, tisol sa k východom násilne, a tým zapríčinil tlačenicu. Pri obyčajnom poriadku sála mohla sa vyprázdniť za tri minúty, ale tu razom povstali hate ľudských tiel, pohyblivé samo sebou, ale práve nezriadeným pohybom svojím znemožňujúce východ. Masa ľudí premenila sa v chumáč červov, spletených, vinúcich sa, lenže s tým rozdielom, že červy mlčiac zvíjajú sa, ale tu zúfalé výkriky otriasali horúcim vzduchom. Plameň sa rýchlo šíril; už ľavá stena sály počala praskať, a ešte bola polovica dvorany naplnená bojujúcim, kričiacim, vzdychajúcim, revúcim množstvom.

„Uf, uf!“ kričala Ráruska, ktorej objemný korpus[46] dostal sa do úzkeho. Bola pritučna a prislabá, aby sa mohla boriť o východ, jej hlas bol zamknutý strachom, ale bystrota umu ju neopustila. Videla, že si vlastnou silou nepomôže, že nemôže predrať sa dopredu následkom svojho fenomenálneho embonpointu, teda hodila sa prosto na tlačiacich sa a napredujúcich. Tí ju zdvihli nevdojak, a ako sa pohybovali dopredu, tak i ona, nesená hustým davom, blížila sa k spásonosnému východu. Už sa ľavá strana pavilónu zablýskala prehorenými dierami, páľa bola hrozná, keď vlna ľudských tiel, na ktorej plávala tučná Ráruska, vyvalila sa širokým otvorom. Ráruska bola vyhodená na štrk, vyskočila bystro a strmhlav bežala ďalej od horiaceho pavilónu, konečne zvalila sa medzi lieskové kríčky a zamdlela.

O niekoľko minút bol celý drevený pavilón v ohni a svietil ako slnko na utekajúcich, na smrteľne opitých i otriezvených; nik nevedel, koľko ľudí zostalo v pavilóne, zúfalé výkriky bolo počuť po lesíku, to ľudia hľadali svojich. Zakiaľ pavilón horel, jasno odrážali sa skupiny stojacich ľudí, jednotlivé postavy sem-tam behajúcich. Požiar bol vehementný, no nie dlhý. Kolosálna, letom vysušená drevená budova horela ako dobrá zápalka. Už počalo temnieť v mestskom lesíku, keď prišiel prvý hasičský voz a prvá striekačka… Vtedy bolo už pusto v lesíku, všetko sa rozpŕchlo… Na šťastie, okrem troch nešťastníkov, medzi ktorými bol Sáplaty, nezhorel nik, a tí len vlastnou vinou: oni boli zaspali pod stolom v „intímnom kabinete“. Hasiči počali hasiť už temer cele pohorené trámy. Aspoň dosiahli rezultát, že vyňali polozhorenú mŕtvolu Dünnagla a troch opitých nešťastníkov.

Rárusku našli až ráno v kríčkoch. Zadovážila si reumu do celého tela, preležala dva týždne, a smelo tvrdila, že ona vedela popredku, že s Dünnaglom nebude dobre.

A nebolo. Až teraz sa spamätali a počali kontrolovať jeho res gestae[47]… Ukázalo sa niečo hrozné: všetky írečité mestské základiny boli u čerta, celý ohromný, storočia jestvujúci majetok sa rozplynul… To, čo každý mohol vidieť, nie šípiť, nevidel, ani len nešípil nikto. Banka treskla ako sklená tabla. Všetky rezervy boli potrovené, falošných zmeniek celý archív… Započali sa trápne dni pre Rohov… Tehelňa mestská zadusila pece, veľký amerikánsky mlyn prestal mlieť … Ukázalo sa, že tráva z ohromných mestských lúk bola predaná na tri roky popredku Salamonovi Stikthalovi, ale o peniazoch ani chýru. Rohov zato zostal práve tak kocúrkovský, ako bol, hlúpo maďarónsky a podlý. Ba ešte zosilnel v tomto ohľade, len tá veľkolepá dünnaglovská éra bola na konci. Podliačilo sa žobráckejšie, bez vzmachu a blesku.

*

Stará Kladná sa uspokojila, keď jej nevesta položila do rúk zdravého vnuka, dieťa ako kremeň. Mirko upustil od všetkých pokusov urobiť z Lipovanky Viedenčanku, urobil naozaj zo svojho domu „kus Slovenska“, prijímal len svojich, nechodil nikam. O niekoľko rokov kúpil Krásny dom, aby zostal „pri koreni“ a tam žil v dvoch letných mesiacoch so starými. Mician dal mu valnú sumu ku kúpnej cene s tou podmienkou, aby mu oddal vrchný byt a zavedovanie gazdovstva. Starý jeho otec Samko upadol do choroby v Rumunsku, skadiaľ ho doviezli polomŕtveho. Stal sa obeťou svojej prepiatej gazdovlivosti. Mician dedil najväčší majetok v celej Lipovej. No starý Mišo, pravý syn Jána, stál pevne v rodine ako vekovitý dub. Prevzal cele úlohu otcovu, v celej jej patriarchálnosti, okrem toho, že turákovský majetok bol už rozdelený a modernejšie idey pchali sa silne do starého hradu.

„Ty musíš byť dobrým výhonkom zo starého turáckeho koreňa,“ hovoril Mician malému synkovi Aničkinmu, držiac dieťa v svojich silných ramenách. „Aby ťa len tá sprepadená Viedeň nepokazila!“

„Nie, nie,“ riekol Mirko. „Než on vyrastie, budem tu u vás plány robiť a stavať… Veď sa len časy musia premeniť!“

Ján Drevanský po krátkom pobyte u Miciana išiel za dcérami do Nového Sadu. Zostalo mu toľko, že mohol skromne žiť v cudzej zemi, rád, že bol medzi ľuďmi, ktorí nevedeli o jeho žití a nešťastí. Julku vydal za Srba, Mária vrátila sa do nemeckého ústavu, jedna i druhá stratená pre svoj slovenský národ.



[36] in facie loci — (lat.) na mieste činu

[37] römery — (z nem.) kalichovitý pohár na vysokej stopke

[38] entre nous — (fr.) medzi nami

[39] Sans gene — (fr.) bez hanby

[40] Nur ein viertel Stündchen — (nem.) Len štvrťhodinku

[41] eh bien — (fr.) ach, čože

[42] garde de dame — (fr.) garde dáma, sprievod dámy

[43] soha se halunk meg — (maď.) nikdy neumrieme

[44] Halljuk! — (maď.) Čujme!

[45] Csend — (maď.) Ticho

[46] korpus — (z lat.) telo

[47] res gestae — (lat.) činy, udalosti

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.