ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mirko Kladný zalomil hlavu, akoby preňho nejestvovali uzdy životné, a šiel ňou prosto do múru. Práve do toho múru, ktorý mu bol najviac v ceste. Požiadal farára, aby mu u rodičov vypýtal Annu. Sám sadol na Micianov voz a šiel do Koričného. Predsa chcel zvedieť, ako to stojí s Jánom a jeho rodinou.

Lipovský prišiel k Ďurkovi so svojím mandátom. Ďurko Drevanský poškrabal sa v tyle, krútil, škaredil sa, no z jeho červenej tváre len tak žiarila radosť. Žena jeho nápadne rýchlo prikývla na všetko. Prvé jej slovo po vážnom oslovení bolo: „Akože ju len oblečiem?“… Zavolali Annu. Pri prvých slovách Lipovského pokryla opakom ruky tvár a odbehla pod pec, sadla na lavicu a počala plakať. Michal, dozvediac sa o veci, riekol: „Špekulant!“ Samko nehovoril nič, obliekol sa do cestovných šiat a ušiel. Jeho Beta jediná prišla so svojím vetom.

„Či ste rozum potratili? Poriadnu dievku oddávať pisárovi!“ U Bety bol každý človek pisárom, ktorý nebol poriadnym Lipovanom. „Biedu plodiť, nešťastie privolávať! Vari ho niet dosť? Neprichodí i nevolané? Krava sa nám zdula, ošípané zdochli, kôň okrivel! A boli to úrody vlani? Konope na piaď, raž riedka. Tomáš prerobil na vlne! Ach, keby žili starí! Či by bolo možné také niečo? Garaj ju pýta! Lepeška by ju vzal ako med! A vari to nafúkal diabol do hlavy? Ešte farára pošle! Nuž či už niet rozumu u Turákov?“

Tomášova Evka ju všemožne krotila.

„Veď je to z rodiny,“ hovorila, naprávajúc si čepiec suchou, žilnatou rukou.

„Hej, z rodiny! Ale akej rodiny! Malá radosť! Nešťastný Andrej prilepil nám tú žobrač Malých… Potom prišli Kladnovci! Známe to dobre! A teraz zase pritiera sa k nám hlad a skaza! Nemáme dosť na tej panštine koričnianskeho? Chcete nových koričňanských? Ó, my chudobní ľudia!“

Beta rozcítila sa doopravdy a počala hlasno plakať.

Ale nielen u menovaných osôb, v celej rodine pytačstvo farárovo bolo prijaté s nemilými dojmami. Mladé dievky rodiny i závideli Anne, i nachádzali to smiešnym. Nevesty sa uškierali, stránili sa Anny, klebetili na ňu, na Ďurka i Ďurkovú. Posledná dala i príčinu ku klebetám. Počala sa vypínať, stala sa osobovačnou, svárlivou a vadila sa na širokom dvore pre najmenšiu vec. Nastali sváry i medzi mužmi. Príkladný, tichý dvor zmenil sa na nepríjemné bojovné pole. Deti, počujúc od rodičov úsudky, trebárs im nerozumeli, zacítili, že je čosi neladno medzi Ďurkom a ostatnými. Počali si nadávať a prať sa.

Mirko, urobiac takú rodinnú revolúciu, na Micianových sýtych koňoch jachal hradskou ku Koričnému. Cestou urobil okľuku na Rohov, lákalo ho rodné mesto. Tam zatiahol do „veľkého hostinca“, kázal pohodiť koňom, a sám sa odobral k rodnému domu. Tučná Regina vystrelila ihneď z dvier hostinca „Zum Eis-Bier“, keď ho videla prichádzať. Ekštejnovci nemôžu opustiť orientálny zvyk sliediť vždy pred dvermi. Radi vysedúvajú pri vrátach, na priedomí, striehnu na ulicu, za vozmi, ľuďmi i zvermi. Myslím, že ešte i žena Rothschildova sedáva rada, keď nie pred bránou, teda na balkóne, aby videla, ako sa mrví svet. Orient!

Regina zabudla dávno na scénu s matkou Mirkovou a vítala ho ako dobrého známeho.

„Aký veľký pán!“ riekla, vidiac jeho zlatú reťaz hodinkovú; zlato pre ňu bolo to samé, čo pre straku. ,Koľko by dal môj muž za ňu na záloh?‘ pomyslela a prevaľovala sa tučným telom z boka na bok.

„Kto býva v našom byte?“ spýtal sa Mirko, majúc veľkú vôľu obzrieť si miestnosti detstva.

„Ignác Morgenstern,“ riekla, „kúpil aj celý dom.“

Morgensterna znal Mirko z mladosti. Chodil po dedinách, skupoval zajačie kožky, perie, handry a čo len mali ženičky utajené pred mužmi, aby sa mohli potešiť „sladkým“. Hľa, ako sa vyšvihol handlé. Tisíc takých existencií povstáva, ani nevedno, skadiaľ prišli. Len razom zjavia sa ako domová huba.

Kladnému odnechcelo sa vidieť rodičovský byt, premenený morgensternovčinou. Zašiel do vínnej krčmy, jedinej kresťanom vydržiavanej. Bola z tých prostých čistých meštianskych krčiem, ktorých je už tak málo, slávila sa vždy dobrým, jednakým vínom a chutnou domácou kuchyňou. Nepokryté stoly boli čisté, leskli sa ako zrkadlo. Prášku nebolo. Všade sledy pilných ženských rúk. Hostinský, tučný, šedivý človek, žaloval sa na zlé časy. Meštianstvo upadá, okolité sedliactvo, predtým majetné, už ani vína nepije, všetko prešlo na pálenku.

„V Borovom,“ riekol hostinský, „jeden jediný Schlesinger má intabulované stotisíc zlatých, a pred päť rokmi bola dedina čistá ako sklo!“

„A Koričné?“

„Ani sa nepýtajte! Tí chudáci pochodili! Avšak zájdite k rodinke a uvidíte.“

Hostinský dal mu priahať malé tučné kone. Smutná to bola pre Mirka cesta. Koričné, dlho predmet jeho túžob, Arkádia^[19] jeho mladých rojčení, miesto nevinných zábav, spevov, drnkania na gitaru, ukázalo sa v mračnom vide z posledného vlnistého návršia. Predtým pohrúžené v zeleň, teraz holé, pusté. Požiar vykántril pridomové stromy, ostatok vyhubila sekera. Slamené strechy šedou farbou ešte zvyšovali melancholický výzor dediny.

A Krásny dom sa tiež mračil. Už pri vjazde do brány spozoroval Mirko zapustnutosť. Dvor dávno nemetený, obloky zaprášené, poloslepé. Lenivý pes vyskočil od hnoja a slabo zabrechal, akoby sa mu nechcelo. Kŕdeľ gagotäjúcich husí rozletel sa na všetky strany pred koňmi.

Mirko vbehol do siene, do izieb; nebolo živej duše. Vzduch bol akýsi zimný a pritom nesvieži, ťažký, akoby od zimy neboli otvárali zaprášené obloky. Mal vôľu pootvárať, no myseľ na Julku pobádala ho skôr ju vyhľadať. Iste bude v záhrade… Vyšiel na zadný dvor… Tam pusto. Záhrada nehnutá, tak ako z nej sneh zišiel, nepokopaná, chodníky, z ktorých voda odniesla drobný štrk, dávno netknuté ľudskou nohou.

Mirko sa vrátil do domu. Vrazil do Jánovho kabinetu. Tam za stolom na koženom diváne sa čosi pohlo. Strapatá, silná hlava pozdvihla sa z veľkej, tuho perím nabitej podušky… Poznal Jána.

Drevanský zívol, násilne otváral oči, ktorých viečka zase len klapli. Takej ospalej tvári Mirko dávno nevidel…

„Ty spíš v biely deň,“ riekol a chcel ho objať po starom dobrom zvyku.

„Ale daj pokoj!“ riekol Ján. „Čo tu chceš? Čos’ prišiel?“

„Vari ma vyháňaš, sváčik! To by bolo! A čo je s vami, kde je Julka?“

Bál sa pýtať na Máriu.

„Steinová ju odviezla do Nového Sadu,“ riekol zívajúc Ján a naťahoval mohutné ramená, až mu prašťali v kĺboch.

„Ako vidíš, som sám! I Tinka ma opustila. Deti mi ušli. Divím sa, že dvorný pes ešte neušiel niekam. Ach, čo tam po všetkom. Spať, spať!“

Ján si bezvládne zase sadol na kožený diván a zívol. Bolo vidno, že jeho hlava pýtala sa zase na tučnú, nebárs bielu podušku; Mirko stál nad priateľom, len že mu slzy nevyhŕkli. U Lipovského na Jozefa nezbadal jeho strašnú zapustnutosť, vonkajšiu i vnútornú. Videl síce jeho apatiu, jeho mlčanie, hľadenie tupo do sveta, ale že by sa človek v takom krátkom čase mohol tak premeniť, nemohol nijak predpokladať.

„Dám všetko do árendy. Marmelstein sa hlási. Prevezme i ú-ú-úroky.“ Ján zíval medzi rečou. „Čo mám robiť! Hja, synku, ja som už dohral svoju úlohu na tomto bielom svete! A špatne dohral. Vieš, čo cíti herec, ktorého vypískajú v úlohe, na ktorej si najviac zakladal? Pah! Čo po tom! Ľúto mi je, časom mi je veľmi ľúto! Či som predsa nebol prenáhlený… Nezaslúžim iba povraz! Ja som všetkému vina: tam máš sekeru, zatni ju do mojej hlúpej kyjanice! Mirko! Zle skončilo sa všetko! Panština na konci! Počne sa žo-bro-ta…“ a zase zívol a klesol na diván. Jeho ťažká hlava sa hlboko zaryla do podušky.

Hostinský v Rohove mal pravdu. Celé Koričné asi taký dojem robilo ako Krásny dom. Ospanlivé, zapustené… Mirko šiel dedinou. Mnoho bolo domov so zabitými na hlucho oblokmi. To boli domy vysťahovalcov. V niektorých otvorených oknách zazrel ženské hlavy. Vošiel… Bolo tam deväť báb a niekoľko detí. Ženy priadli a šili, ale len tak z obyčaje.

„Kde máte gazdov?“ spýtal sa Mirko žien, ktoré neprestali priasť a šiť, ba ani nepohli sa z miesta.

„A v Hamerike,“ odvetili baby a hľadeli tupo.

Dve mladé nevesty dopytovali sa o svete, o ceste, o tom, či ešte žandári zdržujú vysťahovalcov. Ony už boli dostali peniaze na cestu od mužov z Pensylvánie. Len cesty sa báli.

„Mnoho mužov je preč?“ spýtal sa Mirko, dojatý touto skazou takého zdravého, dobrého ľudu.

„Veru mnoho! Z každého druhého domu išli. I pomrelo ich mnoho tam. Boh sám vie, kde sú ich hrobčeky! Potrestal nás boh, potrestal.“

Mirko dal deťom po šestáku a prešiel k Ondrejovi. Našiel ho nad knihou, z ktorej čítal cez veľké, zväčšujúce okuliare.

„Ej, Ondrej, Ondrej, ako to pasiete stádo svoje?“ položartovne povedal Mirko, obzerajúc sa po pustej izbe. „Ani deti už neučíte?“

„Zakázali mi,“ riekol ticho, „preto, že neviem po maďarsky. Rozohnal nás diabol, ako vietor rozháňa plevy.“

„A vy, pán Žalud, necítite, že ste v istom ohľade tiež vinníkom? Ľud ste zvádzali, protivili ste sa bez umu a rozumu vrchnostiam, farárovi, novú vieru ste zavádzali, ale od novej vysťahovaleckej horúčky nevedeli ste zachrániť svojich! Čo máte z toho, keď všetko uteká a zanecháva rodný kraj? Nemáte vy tiež svoj podiel na zle, ako ho má Rybka a slúžny?“

Pri mene Rybka Ondrejovi oči zablysli nenávisťou, o ktorej Mirko ani pochopu nemal.

„Nemenujte toto prekliate meno v mojom príbytku, radšej spomeňte satanáša! Veď on už chystá preňho pekelnú posteľ zo žeravých prútov. Všetkému príčinou je on, hnusný vrah ľudu môjho!“

„Vy všetko len na Rybku uvaľujete! Svojich hriechov nevidíte. Veď ja viem, že je to oplan v luteráku. Ale nie tak bolo treba ho napádať. Nie cirkev napádať pre jednu prašivú ovcu! Ale čo po tom! Rozpovedzte mi radšej, čo je s Koričným…“ Ondrej sa upokojil a počal vykladať. Mirko dlho sedel u neho a počúval jeho výklady. Počul naozaj smutné veci. Morgenstern už má tu krčmu, láka ženy sladkým, deti cukríkmi. Z Ameriky dochádzajúce peniaze idú rovno do jeho vrecka. Ženy, čo mladšie, počali sa strojiť, chodiť podvečer do Rohova a vracať sa nad ránom. Stužky a ručníčky, sukne z jemných látok. Peniaze, doposielané zo sveta, stali sa nie požehnaním, ale kliatbou. Dlžoby, obťažujúce grunty, nevyplácajú, úroky rastú. Bubon rachotí, exekútor z Rohova je tu každý týždeň hosťom. Prichádza s pomocníkmi pravotárskymi na koči, zastane pri krčme, a potom rad-radom po domoch. Býva plač báb i detí. I sprotivenie bolo, žandári prišli.

Zvečerilo sa. Pod Ondrejovým oblokom mihli sa hlavy. Ticho vošiel Hrebeň so slovami:

„Láska božia tebe, majstre.“

Nevidel Mirka.

Za Hrebeňom tiež tak ticho vtiahol sa Kútik s tým istým pozdravom. Dokuľhala i Ryhová, s ňou zopár báb. Potom prišiel Viruľa, Pukančík ešte s niekoľkými, ostatkom to verných „bratov“.

Ich skutočne len nová viera udržala od vysťahovania. Ale i do tejto vybranej „mučeníckej“ spoločnosti čert už zaťal pazúriky. Viruľa tajne chodil k Samimu Kohnovi na rumplík, najprv liečiť sa, potom už i napiť sa. Pukančíkova mladá krásna žena, nemôžuc strojiť sa ako „Hamerikánky“, posielala muža do sveta.

„Všetci išli zarábať, groše sa im sypú,“ vrčala, „a ty ležíš na peci a modlíš sa! Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy nenaješ sa! Hľa, kučeravá Belková ako sa frndí, a je už tridsaťročná! A ja, mladá osoba, nič nezažijem, v handrách chodím! Ja mladá, ja driečna!“

A rozplakala sa, muža neposlúchala, na schôdzky prestala chodiť, zato tu i tu k Samimu na sladké. Najvernejší ešte bol Hrebeň, len jednému nemohol odolať. Keď ho nik nevidel, vyňal z vrecka, tajne prišitého na chrbte, dlhú úzku píšťalku a nôtil si od srdca! Vedel, že v tých trasných zvukoch kvíli ten „čierny“ a pokúša ho. Tešil sa tým, že píšťalka je omnoho nevinnejšia než šnapsová fľaša. Ale predsa i on povedome hrešil.

Zhromaždenie „povstalo s míst svých“, ako kázal Ondrej, a poučovanie sa počalo. Spievať sa báli. Rybka mal špióna, okrem toho i Sami Kohn bol rodený udavač, tým viac, že Ondrej bránil ľuďom krčmu, a mnohý musel chodiť tajne v noci, lebo sa bál za dňa. Kohn bol nenásytný. I to ho mrzelo, že sa musí deliť s Ondrejom o vliv a moc. Jána Drevanského sa už nebál, bol preňho mŕtvy, nula, ale Ondrej predsa nejeden dolár zachránil pred jeho vreckom bez dna. Preto mal naostrené uši v mene slávnej evanjelickej cirkvi a synodálnych zákonov. Bdel, aby sa apostázia neukazovala verejne.

Mirkovi bolo temer úzko. V tme (svetlo báli sa zapáliť pre špiónov) zunel čudný hlas Ondrejov akosi mysticky, z kútov ozývali sa vzdychy a ochkanie báb. Príčin bedákať bolo tisíc. Jednej syn z Ameriky nepísal už rok, druhej muža zabilo v baniach, tretia mala tam dcéru s malým deckom, štvrtej predávali chalupu…

Po výklade proroka Jeremiáša vstal Hrebeň a vykladal o cudzích krajoch, kde bývajú „ľudojedi, elefantojedi, rybojedi“ a ľudia s tvárou na prsiach.

Razom bolo počuť hvizdnutie. Celá spoločnosť sa trhla a tisla ku dverám. Naľavo od dvier viedli príkre schody na povalu, druhé nadol do pivnice. Jedni liezli nahor, druhí sa spúšťali do podzemia. Išlo to tak riadne, a Mirko jasne poňal, že je to nie po prvý raz, že je v tom systém a nacvičený poriadok. Za pár sekúnd bola chyža prázdna, len povala sa hore otriasala krokmi. Mirko s Ondrejom boli sami.

Do dvier sa vrútil Sami Kohn s boženíkom, nástrahou slúžneho a Rybku, zradcom, ktorý býval niekedy najsvätejší zo svätých, najprísnejší z prísnych. On ešte i Ondreja často prevyšoval v askéze. Za nimi tiahol nesmelo richtár, vymenovaný slúžnym namiesto neposlušného Kúdeľu. Kohn zapálil voskovú zápalku a obzeral sa po izbe. Vedel, že bratia nemohli zmiznúť, a už chystal sa na priezor domu.

V Mirkovi zovrela pokojná krv. Pri pohľade na hrdzavú bradu Kohnovu chladná rozvaha sa stratila. Nepomyslel, že môže vydať týchto ľudí, a skočil od boku Ondreja tak rýchlo, že tento nevládal a neuspel ho zachytiť za ruku. Jeho ruka chmatla už naprázdno.

„Zradca machabejský!“ zavolal Mirko a chytil Kohna pod hrdlo. Druhou rukou podchmatol ho za pulidery, takže Sami ocitol sa naraz v povetrí, dusený tak silno, že mu dych vychádzal.

„Nešpiňte si spravodlivé ruky ohyzdou!“ zvolal Ondrej, ale už bolo neskoro. Ruky boli náležite pošpinené ohyzdou, a ohyzda lietala vzduchom. Mirko vybehol s ním dvermi, potkol sa a pustil ho otvorenými dvermi do pivnice… Kohn kotúľal sa schodmi. Tu blyslo Mirovi, že by práve tam mohol nájsť schovaných uprchlíkov, skočil za ním, vytiahol kričiaceho za golier kabáta a praštil ním o podvoje, takže Kohn prestal jajkať.

Richtár a boženík, presvedčiac sa, že nikoho niet v izbe, išli von. Kohn chytil sa za richtára.

„Videli ste, on ma bil, budete svedkom, pán boženík, i vy budete svedkom!“

„Nič som nevidel,“ riekol richtár, „veď je tma ako v rohu, nič som nevidel, Sami!“

„Nevideli ste, ako ma praštil o podvoje? Znám ho, to je pansláv, syn Kladného, toho zradcu! Však mu ja dám! Šupom pôjde z krajiny…“

Medzitým ľudia, ako myši po dierach, čušali na povale i v pivnici a čakali koniec búrky. Mirko šiel s richtárom.

„Ale vás majú!“ riekol, ťažko dýchajúc od upachtenia, „vy sa poddávate ako ovce! Hanba!“

„Veru Kohn má už štyri grunty,“ riekol slaboducho richtár, „a obligácií plnú kasňu! Odoberá z pošty ľudom peniaze, ba mnohí posielajú rovno na neho. Všetko ho podporuje! Čo máme robiť, my chudoba?“

„A čo ste prijali richtárstvo? Či je to pekne? Či vás volili? Teraz musíte poslúchať slúžneho ako psík! Hanba!“ Boženík šiel za nimi a opätoval si v duchu slová Mirkove. Možno zídu sa mu. Hanobí vrchnosti. To si zachová!

Richtár mlčal a skoro odbočil od Mirka.

Mirko našiel Krásny dom temný, Ján spal na zámok zatvorený v svojej spálni. Na druhý deň odberal sa od neho Kladný s otupným pocitom, spomínajúc, čo videl v dedine.

„Veru sme tu v závoze“ lenivo povedal Drevanský; jeho mútne oči prezrádzali chorobnú ustatosť. „Čo hovoríš, nenie všetko! Všetko ti nepovedali. Ani bys’ nemyslel, koľko hriechov môže sa pokrývať doskami! Sváry, pravoty, nevernosť, tuposť a akási dravosť zavládla ľuďmi. Obecný majetok rozchvátali, nik nevie vlastne ako. Pravda, kasír sedí vo vyšetrovacej väzbe, s ním bývalý boženík… Notár z Kráľovej vedel si slávne umyť ruky, a keď prišli mu na stopu, hodne neskoro, uvrzol do Ameriky; tam vraj nadobudol farmu a chová svine v ohromných čriedach. Deti mrú, ako keď lístie opadáva na jeseň z orecha po prvom veľkom mraze. A čím viac biedy, tým väčšia skaza… Predtým nebolo vidieť v Rohove Koričňanca, teraz povaľujú sa tam celými dňami, i baby ta chodia a nie po cestách poctivosti. Už niet koni v dedine, orú na kravách.“ Mirka viezol povoz hostinského do Rúbane. Neveselo, nemo, zasmušene hľadeli naňho domky s malými oblôčkami. Cesta bola horšia než predtým. Pováľané ploty dokazovali nevšímavosť gazdov. Z máloktorého komína šiel dym.

„Či naozaj táto dedina vymrie? Je na to príklad? A potom sa čudujú, že nemnoží sa počet Slovákov! Nebude Koričné samo! Ono je len typom, pravda, veľmi vypuklým a náhľadným. Ako tu pomáhať? Kde spasiteľ, čo by mohol činom zastaviť rozrumenie?!… Bože môj, načo sa diviť ľudu, prenasledovanému, zanechanému, iba drancovanému, keď tu máme mocného, bohatého, inteligentného Jána! Veď jeho Krásny dom cele dobre pristane medzi tie pusté, oholené, ľudí zbavené chalupy.“

Mirko sadol v Rúbaní do vagóna taký smutný, že sa mu chcelo zaplakať. Zaťal zuby a hľadel oblokom na kraj. I ten zdal sa mu byť smutný. Hustý dážď lial sa na kopné vŕšky i černejúce sa poorané pole. Obzor bol celý vo vlhkej hmle, ktorá halila všetko do svojho fádneho závoja.

Do vagóna prisadli obchodníci, živo gestikulujúci, veselí, istí. Ani na okamih neustali hovoriť o svojich dielach. Hovorili, znajúc svoju vec, s obšírnou známosťou pomerov obchodných, o kombináciach pri cene zbožia, vedeli, koľko sena má ešte tamten zemský pán, ktorého milý kaštielik belel sa akoby na bielo vyumývaný hustym dažďom. Vedeli, ako stoja sporiteľne, koľko má každá vkladov. Vedeli o stave každej dediny, ktorá bola na ceste okolo trati. Hovorili logicky, vecne, ačkoľvek jazykom negramatikálnym, dešperátnou nemčinou. Oproti takzvaným „priateľom ľudu“ prejavili opovrhnutie. Boli presvedčení, že neznajú ani sedliaka, ani jeho potreby. O ľude hovorili už cele ako o zveroch.

Mirko bol porazený tým, čo videl v Koričnom, že bál sa ústa otvoriť. Spokojnosť, sila, pretríbenosť obchodníkov tlačila ho až k zemi. ,Majú pravdu!‘ Táto hrozná myšlienka nechcela ho popustiť. ,Strašnú pravdu! Bože, zmiluj sa nad nami!‘

Dlho myslel na Koričné, na Annu… Až keď sa vyjasnilo a večerné slnko osvietilo veľkú kupolu rotundy v Prátri, Mirko ožil, osviežel. Viedenským vzduchom ho ovialo. Kancelária, Linhardt, palác, plány… to mu skrslo v ume. Čo robiť? Odtrhnúť sa, neodtrhnúť? Bože, daj mi svoje vnuknutie! Či niet záhuby v odtrhnutí? Nevidel som, ako sa otcove hriechy pomstili na Jánovi Drevanskom…? A on predsa nebol cele odtrhnutý! Starý Andrej len panštil, maďarónčil, ale zostal v kraji a živil sa, ako vedel! Ale ja, ja už cele odpadnem, a ak hnil Andrej a za ním Ján — čo bude zo mňa? Ja vidím, že zle bude! Ona, drahá Anna, bude anjelom spásy, večnou sponkou… My tu budeme čiastočkou našej vlasti slovenskej! Ja sa izolujem… posluhu si priveziem z Lipovej… dom môj zvučať bude slovenčinou, ani čo by sme bývali v Rohove. Rodičia budú na pomoci… Priateľov slovenských nájdem vo Viedni dosť… Utvoríme si svoj malý slovenský krúžok!

Mirko, zoskočiac z konfortábla pred svojím bytom na Jozefove, šťastný a uspokojený letel hore schodmi do tretieho poschodia veľkého, cele nového domu. Už mal v duchu hotovú reč, ktorou dá rodičom na známosť, ako sa rozhodol ohľadom ženby. Ešte dnes! Bude to pekný, domáci, rodinný večer!

Temer ho zamrzelo, keď mu mať otvorila, a objímuc ho, riekla:

„Kto by sa bol nazdal! Otec, pomysli si, šiel k akémusi starému profesorovi, dávno penzionovanému, s ktorým oboznámil sa v Švarcenbergskom parku^[20] na lavičke. Akurát taký knihový moľ ako on. Šesták si otec odo mňa vypýtal pre hausmajstra. Vidíš, ešte sa nám zlumpuje!“

„Viem, viem, mamička! Neboj sa! Znám toho moľa. Dobrý kamarát pre starého, ohromne učený. No, však som nebol dlho? Nu — strávil som si férie. Tam u nás nič dobrého.“ A rozpovedal Elene v krátkosti, čo videl. O Anne múdro mlčal. Bál sa matky. Bohvie, či nebude jej prvým citom žiarlivosť. Býva to.

Minútu pred desiatou pribehol Józa celý zadychčaný a zazvonil.

„Pozri, starenka,“ riekol žene, ktorá mu otvárala dvere na ambite, „tu ti vraciam šesták… ešte som dobehol… brána bola ešte otvorená.“

„Mirko! Mirko!“ zakričala Elena svojím tenkým hlasom, „otec sa nám už veru nezlumpuje… pozri, ešte i šesták doniesol!“

Kladný bol synovi rád. Čakali ho ešte len asi o týždeň. Traja ľudkovia čarágali ešte dve hodiny. Mirko chcel von s farbou, ale keď pozrel na drobnú, fajnú tvár matkinu, zdanlivo nahnevanú, ale šťastnú, na jej lesknúce sa veľké, čierne oči, nechcel jej pokaziť dobrú vôľu. No otcovi to riekol pri odobierke. Sotva Mirko odišiel do svojej pracovne, Józa boso, potme prešiel k ženinej posteli, lakťom sa oprel o jej podušku a do ucha vyšeptal jej celú tajnosť, zabudnúc na sľub, daný synovi, že nič nepovie. Pravda, i od ženy vzal svätý sľub, že mu nedá znať…