Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky II.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky II.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

8. Vo vinohradnej búde

V Rohove rástol šovinistický fanatizmus nie dňami, ale hodinami. A to fanatizmus studený, jediný druh fanatizmu, ktorý treba bezpodmienečne odsúdiť. Lebo fanatizmus vrelý, záduševný preklínajú iba filistri a nízki ľudia, alebo prosto hlupáci. Nie vždy sú chvályhodné jeho skutky a mnoho môže priniesť bôľov, mnoho rozrušenia i nešťastia. Ale pretože je výronom opravdivého citu, vlastnosťou duše, nekonečne vyššie stojí než zdanlivo krotká umiernenosť, od ktorej do podlosti je menej než krok. Nič veľkého na svete nestalo sa bez šľachetného fanatizmu, a fanatik je vždy viac hoden pred bohom i ľuďmi než takzvaný „rozumný“ človek, idúci večne po vyšliapaných chodníkoch, zabezpečený svojou „rozumnosťou“, „miernosťou“, „poriadnosťou“ pred zablúdeniami a prechmatmi.

Čo voláme „studeným fanatizmom“ našich maďarónskych mestečiek a okolitej inteligencie, v Rohove zjavilo sa typicky. Presadili ta niekoľko úradov, aby slovenské okolie a každý slobodný pohyb udusili; presadili ta batalión honvédov, aby dodali lesk maďarónskej spoločnosti a podmanili si poskytnutím materiálnych výhod posledné samostatné osobnosti. Ale i bez týchto sukurzov studený fanatizmus bol by rástol. Skadiaľ sa berie, boh sám zná. Je to pravá rozumová, a nie srdcová motanina, to jest do krajnosti idúci egoizmus výpočtu a chladnej rozvahy.

Kto neutiahol sa cele, protiviť sa nemohol; studený fanatizmus bral všetko útokom. Všetko pred ním zatíchlo. Nebolo protiprúdu…

Notár Dünnagel chtiac-nechtiac našiel sa na čele zosilneného prúdu. V duši nebol takým veľkým politikastrom, ako ukazovali jeho skutky. Ale kto sa raz zapíše čertovi, nech sa nechytá oltára.

Vo chvíľach melanchólie, keď zatváral sa na celé dni a preležal na diváne trápne hodiny, prisahal, že celý ten filištínsky palác rozrumí ako Samson, vyvaliac dva-tri stĺpy. Že mal k tomu potrebnú Samsonovu silu, nikdy nepochyboval, ako ani o tom, že sám seba pochová pod špinavými sutinami rohovských teremov. Ale vyjdúc zase na svetlo — nešiel striasať kolónami, ale šiel hore tancovať s inými kankán, pravda, v prednom rade. Smial sa nad samým sebou, a potom mal právo smiať sa nad druhými. Často vynadal prvým túzom, ako nemohol vynadať najohnivejší panslavistický rojko, kritizoval hlúpe pomery ostrejšie než duchaplnejší národný satirik — všetko mu prešlo, lebo vedeli, že na druhý deň vymyslí takú nástrahu na nenávidených „národovcov“, že ju pocítia v kĺboch i špikoch.

Balašovská kúria, kde rezidovala Lenóra Drevanská, stala sa centrom nielen samého Rohova, ale i celého okolia. Každá intriga, každé udavačstvo, každá „idea“ vlastenecká mala tam svoju kolísku.

Dünnagel bol viac než denným hosťom u Lenóry, bol tam „major domus[26]“. Lenóra jednala cele vyrátane: jej známosti museli byť užitočné nepriateľom, jej bývalé rodinné styky dali sa znamenite využiť.

Dünnagel prišiel za takým cieľom k Lenóre. To bolo pre Rohov udalosťou…

„Náš Montechristo bol u Lenóry…“ hovorili.

„Vari ona loví tučného kapra?“

„Kleopatra, chytila Antónia!“

„Ba naopak! Dünnagel získal stratenú ovcu, priviedol k rozumu poblúdenú!“

„Čertvie, čo má za lubom; len to je isté, že ak bola dosiaľ veľkou osobou, odteraz bude priam kráľovnou Rohova!“

„Ó, ó!“ šeptom doložili ženské rozumy. „Nepočuli ste, predvčerom odišla jeho Eufrozína!“

„A Piroška pôjde za ňou! — ó, ó!“

Za akým cieľom prišil sa Dünnagel k balašovskej kúrii, bolo konečne hádkou, ale prišil sa od prvej vizity tak, že denne trávil tam celý svoj slobodný čas. S jeho návštevami život u Lenóry rozprúdil sa ešte živším tokom. Slamená vdova ani na okamih neváhala opätovať mu návštevy. Dünnagel vítal ju na čele celej šajky, slávnosť išla za slávnosťou, hostina za hostinou, výlet za výletom, že i ľudia, pevne veriaci v nevyčerpateľnosť Dünnaglových prameňov, počali krútiť hlavami v nedorozumení, skadiaľ ten človek berie potrebné prostriedky. Nebolo ani len zriedkavosťou, že v salóne Dünnaglovom spievala chýrna a drahá viedenská šansonetka, privolaná schválne okrášliť deň narodenia „božskej“ Lenóry, alebo že pred čínskym pavilónom zahorel ohňostroj drahého peštianskeho pyrotechnika. A všetky slávnosti, veselenia, pijatiky a orgie mali charakter vlasteneckosti. Všetko bolo „nemzeti[27]“.

Ulice krstili novými menami… Každá dostala meno nejakého maďarského výtečníka, takže napríklad taký velikáš, ako Eötvös, musel sa uspokojiť s úzkou uličkou, ktorá sa nazývala pred zmaďarizovaním „Šintrovou“, a Petőfi dostal poloulicu (bola len na jednej strane vystavená nízkymi domkami, a síce tak, že všetky budáre obrátené boli do „Petőfi“ — ulice, lebo tam tiekol potok). Hlavný rínok mal meno „Kossuth-tér“, tak aspoň hlásali ohromné, červeno-bielo-zeleno zafarbené tabule na štyroch rohoch. Takzvanú „Hrubú ulicu“ premenili mestským uzavretím na „Csaplár-utcu“. Akýsi Csaplár, i v maďarskej literatúre málo známy veršotepec, mal kedysi zablúdiť do Rohova a bývať v nárožnom dome. Prisahať možno, že ani jeden Rohovan nikdy nečítal ani riadka od Csaplára — no, Csaplár mal ulicu.

Občania vo veľkej väčšine hľadeli na to ako teľce. Skutočne ako teľce, ktoré vezú už na jatku.

Tabuľa je tabuľa… Budmister s magistrátom chce mať tabule na rohoch, tabule vo farbách, nuž teda, nech sú tabule. A čo nám taká tabuľa škodí? Hrubá ulica ostane Hrubou ulicou a rínok rínkom. Však Nemci pred rokmi pokrstili tam „Biele Hory“ „Aloisenbergom“ a dali čierno-žlté tabule s nápisom: „Aloisenberg“ pri päte pohoria i hore na hrebeni. A Biela Hora zostala Bielou Horou.

Tak rozumovali tie múdrejšie teľce. Tie hlúpejšie teľce nerozumovali vôbec nijak a hľadeli na hlúpe nápisy ako… inu, ako teľce na nové vráta.

A predsa to neboli maličkosti, trebárs boli malicherné a smiešne. Posledné písmenko slovenské vyobcovali z mestského domu, zo škôl a natisli obom cirkvám maďarské kázne aspoň na výročité sviatky. Rohovský evanjelický farár, starec, ačkoľvek maďarón, nevedel po maďarsky ústa otvoriť, poprosili teda Rybku, ktorý na druhý sviatok kázal po maďarsky ešte od včera poloopitým hlavám rohovských inteligentov.

Katolícky farár, muž utiahnutý, nečinný, píšuci latinské diela, ktoré nemali nikdy uzrieť svetlo sveta, poslal na kanceľ mladého kaplána, ktorý kázal síce po maďarsky, ale tak prísne cirkevne a vedecky, že odnechcelo sa Rohovanom chodiť na jeho kázne.

No všetko jedno — počiatok bol tu. Teľce klonili sa pred počiatkom, trebárs i nevydareným. Nikto nemal smelosti zahriaknuť Rybku, keď robil z kancľa politicko-šovinistickú tribúnu a teremtetoval o Arpádovi a vlasti.

Slovenské a nemecké nápisy na sklepoch tratili sa jeden po druhom. Okolitý ľud to ani nezbadal. Ľud nedíva sa, či má Schlesinger takú alebo onakú firmu nad vrátami… Nehľadí, aký nápis má obuvník Ondrčka. Ide po starej známosti, ide za domom, žlto alebo modro natretým. Korheli, ktorí chodievali do krčmy „Zum Eis-Bier“ ani nevedeli, že tam už nestojí „Zum Eis-Bier“, ale „Matyás királyhoz[28]“. Formou im bola tučná Regina so svojim bruchom, s ohromnými ramenami a vytučenou tvárou.

Odrodilstvo rohovské išlo až do podrobností. Meštianske dcérky pozdravovali sa s „serrus“, mysliac, že je to najmaďarskejší, patriotický pozdrav. Tovariši a učni hulákali po blaumontágoch „Isten áld meg a magyart[29]“ a kričali „íljen“. Kuchárky v jatkách počínali svoje želanie s „kírem“, pravda, potom dokladali: „tri štvrte kila teľaciny“.

Rohov konečne nikdy nebol Aténami, skôr slovenskou Abdérou[30], ale veď nikde nestojí, že by každé mesto malo byť centrom veľkých duchovných síl, a zdravé, obmedzené filistérium má tiež svoje miesto a možno i oprávnenie. Príroda nestvorila len slávikov a pávov, ale i vrabce a vrany. No, čo sa stalo s Rohovom, bolo karikatúrou na každý rozumný, trebárs i sucho-filisterský život.

Blahoslavené Kocúrkovo! V ňom je aspoň kus stariny, kus napodobňovania sveta, kus milej naivity… Ale tu prišla k absolutizmu priamo brutálna hlúposť, k panstvu bláznovstvo, pred ktorým musel mlčať zdravý rozum, pochabosť, pred ktorou musela sa koriť každá duša.

„Prešiel som mestom,“ hovoril Dünnagel u Lenóry pred pozorným obecenstvom mladých i starých návštevníkov balašovskej kúrie, „opravdu, človek cíti sa ako v Kečkeméte… Ani jeden nápis nie je inakší než maďarský…“

„Obuvník Mišo má ešte slovenský,“ poznamenal pisár od súdu, „dva razy chodil k nemu hajdúch. A on nič a nič.“

„A či viete vy i mlčať?“ ticho, ale pevne riekol Dünnagel.

„Blahorodý pane!“ nesmelo riekol pisár, ktorého prítomnosť mrzela Dünnagla; prvý raz ho videl u Lenóry.

„Nechajte tituly,“ sucho pretrhol ho Dünnagel, „Mišovi je to dovolené… Pane, kto chce súdiť, musí ďalej hľadieť od nosa… Či to nenie práve triumf patriotizmu, že v celom slávnom Rohove len biedny príštipkár smie mať slovenskú firmu?“

„Ja som myslel…“

„Vy, pane, nesmiete vôbec myslieť. Kto myslí, zle odpisuje. Mysliacich pisárov do čerta!“

Dünnagel vstal z fotela a priblížil sa k Lenóre, ona počula zrážku Dünnaglovu s pisárom. Sedela v kútiku na malom, nízkom divániku, hľadiac akoby v myšlienkach na malého pinča.

„Pán notár,“ riekla vážnym tónom, „u mňa sú všetci hostia jednakí, rovnoprávni…“

Dünnagel sa zasmial. „I tento pinč?“

„Áno, i tento pinč! Patrí Ráruske, a tak je i on mojím hosťom!“

„Pani Ráruska hrá oduševnene svoj preferans — ani nevie, že i ju staviate na rovné s jej pinčom.“

Balašovská kúria vídavala skvelé časy, a bola i tak stavaná, naširoko, pohodlne, veľkopánsky.

Bol to dom nie izieb, ale dvorán, vzdušných, vysokých, ešte i v oddelení sluhov. Lenóra sa zariadila po pansky, z troch štvrtín na kredit. Šesť izieb išlo rad za radom v prvom poschodí, do dvora bola spálňa a niekoľko menších, intímnejších komnát. V prízemí zostalo mnoho prázdnych izieb. Časy už neboli také široké, ako keď žili tu veľké, bohaté rodiny, čerpajúce svoje pramene z krásnych rohovských hôr a poddanstva.

„Nešli by ste, milostivá pani, do aksamietovej?“ riekol Dünnagel, a tvár jeho bola bledá, temer tak bledá, ako keď zjavoval sa zase na svet po svojom čudnom, neužitočnom kajaní sa v samote.

Lenóra hodila vzdorne nazad hlavou. Mohla zo svojho divánika prezrieť rad štyroch veľkých izieb, skvele osvetlených, mierne naplnených hosťami. Jedni hrali karty, druhí stáli okolo piana, na ktorom miestny virtuóz hral a prevracal pri hre oči, celkom tak ako veľký Rondolini, ktorého počul v Prešporku na koncerte. Iní zase sedeli za neveľkými stolíkmi, pili čaj s rumom, a ako poznamenala frajla Riky, vlastne rum s čajom. Na druhom stole v brúsených pohároch perlilo sa víno.

Okolo baronesy Emílie utvoril sa malý dvor, temer výlučne oficiálny; bol tam hosť podžupan zo stoličného mesta, slúžny s šajkou pisárov, všelijakými titulmi prezývaných, akýsi barón so švédskym menom, o ktorom nik nevedel, odkiaľ ho priviali vetry, ale svojím barónstvom urobil dojem v Rohove. Hazard šiel vo štvrtej izbe, kde Sáplaty, olim Zapletal, českou maďarčinou dával makaový bank…

Všetko to tak vyzeralo ako vo veľkom meste, ale všetko bolo pritom tupo provinciálne, opičiacke a fádne.

„Pozrite,“ odvetila Lenóra notárovi, ukážuc krásnym, obnaženým ramenom na rad izieb, „mám hostí a mojou povinnosťou je neopúšťať ich.“

Dünnaglovi bola podivná celá Lenóra. Nebol navyknutý odvtedy, čo sa zblížili, na takéto vrtochy. Vzal za nohu nízky taburet a postavil ho k divániku, chcejúc si naň sadnúť.

„Ach, ďalej, ďalej!“ riekla Lenóra temer s bôľom… „Čo ste si zmysleli robiť tu akrobatické kúsky a náradie lámať! Tam je fotel…“ Fotel stál po strane.

Dünnagel, nedbajúc na protest, sadol si nie na ďalší fotel, ale na veľmi blízky taburet.

Lenóra vstala pružno z nízkeho divánika. Jej veľká, majestátna figúra sa vzpriamila, hlava sa hrdo naklonila k ľavému plecu.

„Má to byť znak rozpadnutia?“ riekol notár, a zovrel pery tak, ako robieval, keď vrhol sa svojou mocou na nejakú obeť.

Lenóra zastala v odchode, obrátila sa k nemu tvárou; jej hruď sa dvíhala, veľké, krásne oči zasvetielkovali ako dva ohníky na holiach v tmavej jesennej noci.

„Medzi nami nesmie byť reč o rozpadnutí,“ riekla priduseným, prsným tónom, „ale najviac o — prepustení.“ Notár vyskočil z taburetu.

„Ako to myslíte?“ zajachtal svojou tvrdou nemčinou notár a zostal stáť ako vkopaný…

„Teda o odohnatí,“ doložila ľahostajne Lenóra, „keď nerozumiete delikátnym výrazom.“

Oba zbadali, že ich hádka nezostala nepozorovanou. Ráruska, miešajúc karty, pozrela na nich zadiveným pohľadom, dvoranou prechádzajúci sa párik zaľúbených pozastal, akoby chcel uloviť niektoré slovo. Ale i ďalší akýmsi nevysvetliteľným citom pobadali, že domáca pani nie je v dobrom duchu, a počali si všímať jej pohyby.

„Sme tu ako na divadelnom javisku,“ šeptal notár s takým úsmevom, ktorý mal všetkých pozorovateľov presvedčiť, že milo žartuje s Lenórou.

„Na ktorom vy veľmi zle hráte svoju úlohu,“ cele nenútene a hlasne riekla Lenóra, takže to cele dobre počula Ráruska. Zobrala peniaze zo zásuvky a tým ukončila hru.

„Čože je, milá,“ riekla, predstúpiac pred Lenóru a zatieniac ju svojím tučným telom.

„Nič, tetuška,“ studeno odvetila Lenóra, „len nudno je, fatálne nudno! Menovite, keď počúvaš drzé reči bez obsahu a cieľa!“ Zívla, ukážuc svoje biele, husté zuby.

Dünnagel sa rozpálil náruživým, rozum zatemňujúcim hnevom. Začervenal sa a počal sa triasť…

„Pozri, či tento pán nevyzerá ako moriak, keď mu ukážu červené súkno!“ riekla a zasmiala sa nenúteným, temer rozpustilým smiechom.

„Lori, preboha!“ šepla Ráruska, chytiac Lenóru za lakeť a potiahnuc jej rameno nadol.

„A čo myslíš — ja sa niekoho bojím?“ Lenóra sa ukázala razom v celej svojej, priamo démonickej kráse. Jej oči sa jagali, zápoliac s briliantami ťažkých náušníc, junónska postava sa obliala akýmsi nevídaným majestátom. „A ešte niekoho, kto mi vydal do rúk nebezpečné tajnosti! Mňa stojí dve-tri slová tam tomu pánovi,“ a ukázala na podžupana, ktorý prišiel do Rohova po úradnej revízii, „a starý tyran obráti sa na krotkú ovečku… Nie, tak lacno, ako by si niekto myslel, nepredávam dušu svoju… Nie som nejakým archívnym prorokom, aby sa niekto nado mnou smial a vrtochy svoje prevádzal. Ó, tetuška, ty nevieš, akí slabí sú tí naši obri! Akí biedni sú tí naši všemohúci a rytieri. Chcem panovať! Áno, chcem byť prvou a rozhodujúcou osobou nielen v svojom dome. A niekto si myslí, že i v dome mojom má nejaké práva… Preto, že dostala sa mu milosť — vlastne len almužna…“

Ráruska zo dva razy usilovala sa pretrhnúť Lenórine neskladné reči a chytala ju za lakeť, ktorý sa každý raz vyšmykol z jej tučných prstov.

„Zunovala som sa,“ riekla Lenóra, keď Dünnagel, škrípuc zubami, odišiel do susednej izby a prisadol k stolu, kde pili víno. „Pôjdem na noc do samoty, pôjdem do vinohradnej búdy… noc je teplá, tam tuhým snom zahluším všetku hnusotu, ktorá mi už lezie do všetkých nervov… Povedz, pošuškaj, že mám miggrénu…“

Lenóra sa utiahla, Ráruska vedela pekným spôsobom skrátiť večierky. Dom skoro spustol, slúžky a najaté babky počali upratovať. Ráruska išla posledná; šepla Lenóre, že videla podvečer Jána Drevanského v meste. Doložila, že vyzerá ako otrhaný Lipovan, keď sa vrátil z cesty.

Lenóra dala priahať a s Rikou sa zaviezla do búdy. Rika jej postlala na veľkom diváne a s vozom vrátila sa do mesta. Lenóra chcela byť sama.

Viedenčanka ju prosila, abv smela zostať.

„Nie, nie, Rika,“ riekla Lenóra, „to je raz moja myšlienka, moja medicína. Tu je tak ticho, tak ticho, mňa znepokojuje už dýchanie tvoje — chcem pokoj, chcem absolútny pokoj! Zajtra príď, dones obed! Zabavíme sa tu do večera. Choď — dom musí mať strážcu.“

Nemka odišla. Lenóra zatiahla za ňou ťažký železný zámok. Dlho počúvala, ako rachotí vzďalujúci sa voz po skalnatej, vinohradnej ceste. Rachot zamĺkol. Bolo ticho… Dve stearínové sviece osvetľovali mäkkým svitom neveľkú chyžu, polepenú obrázkami z ilustrovaných vydaní. Staré, zaprášené, dávno nepotrebované koštúre viseli na klincoch. V kúte stál stolík s fľašami a pohármi, taniere so syrom, už zaschnutým. Drevené, slovenské stolce so srdcami na operadlách, vyzerali síce ako nemé, ale čujúce osoby. Na policiach boli džbánky, točky a rozličné sklepové, vinárske náradie. Vcelku bola búda zanedbaná, lebo Lenóra neveľmi starala sa o vinicu.

,Táto samota hojí‘ rozmýšľala Lenóra. Naliala niečo vína do pohára a okúsila.

,Áno, hojí — ale ešte lepšie hojil by hrob!‘

A v búde bolo naozaj také ticho ako v hrobe. Stála temná, letná noc. Drevené okenice boli zatiahnuté, takže ani ľahký šum orechov, pred búdou stojacich, nebolo počuť.

„Napravím, čo som pohubila,“ riekla polohlasne Lenóra, prechádzajúc sa po neveľkom priestranstve búdy. „Dostala som ich do rúk, dostala!! Cena bola nemalá… cena sebaopovrhovania! Ale aká pomoc… Stalo sa. Nesmiem sama zahynúť! Je to môj osud, že iných ťahám do záhuby… Ale teraz zahrám zástoj dobrodincu, silného, povedomého svojej sily. Smiešni sú zlodeji, ktorí nevedia ťažiť zo svojich zločinov. Veľkých zlosynov i história velebí!“

Lenóra prestal chodiť a temer sa naľakala už tej tichosti, ktorá zavládla v osamelom domku. Zobliekla sa, pristavila k divánu, bohato a mäkko vystlanému, stolec s jednou sviecou. Druhú zahasila.

Tak ležala, pokrytá hodvábnym paplónom. Jej sa zdalo, akoby zem zadunela, niekde ďalej, ale predesa zadunela.

,Skálie sa zosypalo z rígy,‘ pomyslela si. Rígy boli kamenné hroble z tých skál, ktoré pilní vincúri vybrali z vinice. Hľadela rovno do povaly.

Slabý kmit sviece triasol sa a maľoval rozličné figúry na povale. Po stenách nalepené obrázky sa triasli, akoby ich figúry ožívali. Tu i tu šuchlo niečo… iste hladná myška hľadá zvyšky syra na tanieri.

Prekrásna, obnažená hruď Lenóry sa spokojne vlnila rovnomerným dýchaním.

Zas dunenie — akoby podzemné, ale už bližšie. Lenóra sa oprela o lakeť a počúvala.

Hľadala samotu, úplnú tichosť, aby si odpočinula od toho večného huriavku, od brnkotu prázdnych rečí, od rozčúlenia neprestajných radovánok, od zmyselného presýtenia, od horkých následkov takzvaných slastí životných… A tu ju búri akési dunenie, akýsi pohyb vzduchu!

Mier nenie v búde, v samote, v klauze pustovníka, ani v podzemnej jaskyni, ani na najvyššom temeni hory — mier je len v duši, i keď telo nesené je hlučnou životnou krútňavou. A toho mieru v Lenóre nebolo, a byť nemohlo.

Zadúchla sviecu. Hustá, dusivá tma ju objala. Usilovala sa usnúť. Ale vtom už nie dunenie, ale hrozný treskot sa ozval, takže schladla ako mŕtvola, mrazivý chlad prebiehal jej horúcim, bujným telom. Siahla po zápalkách, no prevrhla stolec i so sviecou. Tresk sa opakoval. Stratila zmysly, a klesla do mäkkých perín.



[26] major domus — (z lat.) v ranom stredoveku správca majetkov. V románe použité v rovnakom význame

[27] nemzeti — (maď.) národný

[28] Matyás királyhoz — (maď.) Matejovi kráľovi

[29] Isten áld meg a magyart — (maď.) Bože, požehnaj Maďara

[30] Abdera — starogrécke mesto v Trácii pri Egejskom mori. Jeho obyvatelia boli povestní svojou hlúposťou; v našej literatúre podobnú úlohu hrá Kocúrkovo





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.