Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky II.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky II.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

10. Zlý telegram

Mirko Kladný doviedol mladú ženu svoju do Viedne. Svadbu odohrali veľmi čudno… Ďurkov dom bol izolovaný, naň vrhol sa hnev celej rodiny. I Vrábľovci zostali na „Chudobke“.

Beta robila Ďurkovej žene a dcére pravé sotíze[33], Samko ušiel na kopanice.

Mician zostal Mirkovi verný. Bol mu i svedkom s bratom Aničkiným, Paľkom. Mládenci v noci pred svadbou urobili pred Turákovcami mačacinu, vlastne opitý krik. Jedným slovom, takej svadby nebolo, čo Lipová stojí.

Najbôľnejšie boli pre Annu posmechy diev, keď už bola v nových, panských šatách. Tie posmechy rezali do duše.

Veď i ťažko bolo na prvý pohľad poznať v nej Ďurkovu Aničku z Turákovho dvora. V európskom, modernom obleku ani už vo Viedni necítila sa doma, tým menej na dvore, doma, medzi svojimi.

Iba Mirko nevidel nič, len jej sviežosť, jej zdravé telo, jej prostotu a vrelosť duševnú, jej „ideálnu slovenskosť“, ako sa chválil matke. Ľudia postranní riešili, že vyzerá ako driečna kuchárka v nedeľu popoludní, keď má vychádzku.

Poézia, ktorá ju obkladala na zdravom úzadí lipovskom, spojená s krajom a celým okolím, tam vo Viedni vymizla, a čo chýbalo — návyk na nové pomery, okolnosti, znalosť jazykov, zjemnené chovanie sa — vychádzalo na povrch.

Šťastný Mirko nič nepozoroval. Naopak, jej naivnosť ľúbila sa mu tak, že každým dňom nachádzal nové prelesti na svojom „kuse Slovenska“, vo svojej „presadenej ruži“.

Už nebol spokojný sám dýchať do seba jej vôňu, krajšiu než materidúšky Zámku, a prosil ju, aby išla s ním do Kalinov, kde mal byť večer na poctu poľského tenora z Varšavy.

„To sú ľudia znamenití, prostí… Hovorí sa najviac po česky, starý pán rojčí za Slovákov, podporuje slovenských študentov; i študenti naši tam budú, prečo by sa nemala oboznámiť?“

Dlho váhala.

Na ulici Anna cítila sa nesvojsky; keď niekto hľadal jej muža, pred cudzím sklopila oči, takže mnohý neveril, že je ženou inžiniera. V divadle našla na ňu hrozná úzkosť. Bála sa, že veľký luster spadne, že povstane na javisku požiar. Pánov držala za židov, dámy prichodili jej všetko ako komediantky, ktoré sa raz zatárali na Lipovú a hrali tam s potulnou spoločnosťou akúsi frašku.

Mirko zabudol už na zásadu, že utiahne sa so ženou cele od sveta. Konečne zásada taká protivila sa jeho temperamentu a živej fantázii. Čo ako ho časom zunovala nervózna spoločnosť umeleckých kruhov a rád ušiel, aby osviežel na prostom vzduchu domoviny, onedlho predsa len postrádal spoločnosť, hru duchaplných slov, nehu vzdelanej spoločnosti, a bolo mu ťažko.

Samému ísť, ženu zanechať doma, zdalo sa mu neprístojno a okrem toho rád by bol i jej ukázať niečo nového.

Anna nechcela, mať tiež odrádzala. Elena Kladná svojou bystrou hlavou ináč pozorovala, než jej zaľúbený a prvým manželským šťastím omámený syn.

„Mirko, ty neznesieš útrpné úsmevy, ačkoľvek vľúdne, ale…“

„Mama, ona bude tam hviezdou, i krásou i milotou zatieni dámy Kalinovho kruhu. Jej krása, sviežosť a prostota zvíťazí.“

Otec sa zamiešal:

„Ale, stará, čo sa do nich starieš. Mirko len vie, kam chce so ženou. O Kalinovi počuť len samé krásne chýry. Dostal novú prácu… v divadle prevádza nové maľby…“

Elena zatíchla, zhrbila sa nad šitím, ale pomyslela si: ,Nadlho i tak ich neudržím.‘

Annu, vyobliekanú na slávu, posadil Mirko do fiakra a už popredku tešil sa dojmu, ktorý urobí „slovenská víla“ jeho na skvelú spoločnosť Kalinovho salónu.

Anna, staršia dcéra Kalinova, vítala mladú ženu Mirkovu v predsieni a cele oslepenú bleskom plynových lustrov, uviedla ju do rákoša dám a diev. Klelia, mladšia dcéra, nemohla sa zdržať a pošepla kamarátke:

„Slovácka husa! Jak to na ní všechno visí, jak na kleiderštoku[34]!“

Zato Kalina, nestarý ešte muž, pohladil si dlhú bradu, bol celý vytržený, obsypal Aničku ľúbeznosťami.

„Prečo ste neprišli v kroji?“ pýtal sa. „Ja som sa tak tešil.“

Pomýšľal už, aký vzácny bol by to model, táto svieža, silná, krásna žena. Pravda, nie takto, v tejto nepodarenej toalete… ale v kroji, alebo…

„Teší ma, že ste prišli,“ hovoril Kalina, žmúriac oči na krásnu postavu Anny, „bude nám veselo! Ja som už dohováral Kladnému, prečo vás ukrýva. My sme tu všetci „Slované“, a to „dobří“! Druhý raz prídite v kroji, urobíte mi to?“

Anna ani všetkému neporozumela, čo jej hovoril Kalina, no jeho prívetivosť a nehľadanosť ju obodrila. Počala smelšie stúpať na nohy, obuté v tesné atlasové topánočky. Mirko pozeral na ňu, ako sa blížila ku Klelii.

,Naozaj,‘ podumal, ,Klelia vyzerá pri nej ako vyššia, vzdušná bytosť, ako milostpani popri zdravej, zbohatnutej malomeštiačke.‘ Mirkovi sa otvorili oči, zbadal, že predsa chybil, tak skoro vydať jednoduchú Annu porovnaniam s vycibrenými Viedenčankami. Bol nemilo dotknutý jej nezručnými odpoveďami, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach hostí.

Ešte bôľnejšie sa ho dotklo, že o hodinu, keď zvedavosť hostí bola ukojená, Anna zostávala sama, nik sa o ňu nestaral. Zvedavosť hostí bola veľmi rýchlo ukojená. Sedela na malom divániku, kam ju posadila Kalinova sestra (Kalina bol vdovcom) a skoro zanechala. Mirko sadol k nej nevrlý a zamračený.

Anna Kalinová spievala áriu z „Tannhäusera“; okúzlila nielen varšavského tenora, ale všetkých. Tenor z vďaky spustil tiež áriu s vysokým „céčkom“. Klelia deklamovala na počest hosťa Mickiewiczovu báseň „Czaty“.

Kladného žena bola zabudnutá a osamelá, nič ináč, než na vrchole Zámku nad Lipovou. Lenže to bola voľná opustenosť, akú cíti hádam kaňúr, krúžiaci vysoko nad horami, kdežto tu cítila sa ako mladá sliepočka na cudzom dvore, do ktorej ostatné zobákom tnú.

Počali sa tance. Tu už bola Anna odsúdená cele medzi staré dámy. Hľadela nesmelo ako naplašená holubica, pýrila sa, až konečne zaplakala. Razom bolo jej úzko a otupno v tomto neznámom víre, v tejto atmosfére, presýtenej parfumami, potriasanej raz spevom, raz hudbou. Chlad zavial na ňu. Počala sa báť ľudí, a keby bola našla toľko smelosti, bola by vstala a vrhla sa k dverám. Mirka bol zavolal Kalina k bostonovému stolíku. Anna bola sama. Už sa bála preriecť slova, bála sa vstať. Korzet ju tiesnil, akoby bol zo železných prútov, dlhé šaty boli pre jej nôžky putami. Zabudla všetko, čo ju horko-ťažko naučili v Lipovej, keď ju počali obliekať do „moderných“ šiat. Bola nešťastná.

Okolo polnoci dávali čaj a chladné zákusky. Všetci sa voľne pohybovali okolo stolov, brali jedlá, žartovali. Jej podali do rúk tanierik s čajovou šálkou. Jej ruky sa triasli, takže šálka klepotala o porcelánový podnos…

Mirko spozoroval trápne postavenie ženy, vzal jej čaj a viedol ju na diván.

„Mirko, poďme, ja nevydržím!“ šepla mu, „mne je úzko!“

Bol zmútený. Nevedel, ako sa vymotať pekným spôsobom…

Klelia pribehla k nemu.

„Nevideli ste môj najnovší akvarel — drotára som zdrapila, ale cele prostého, v originálnom kroji. Budete mať radosť. Otec riekol, že pôjde na výstavku. Hľa, to ďakujem vášmu Slovákovi!“ a ťahala Mirka do bočnej, jasno osvetlenej izby. Aničke sa zdalo, že táto krásna, smelá bytosť odvádza Mirka naveky od jej boku… Mirko postavil čaj na malý, francúzsky stolík a šiel za Kleliou. Aničke bolo do zúfania. Vyskočila z divána, chcela za nimi… Rýchlym pohybom prevalila stolík s čajom, takže porcelánové črepy rozleteli sa po leštenom parkete. To ju ešte viac zmútilo. Nezbadala, že úslužný sluha hneď priskočil — sama, zapýrená po uši, zohla sa a začala zbierať črepy do lona. Hostia hľadeli na jej červené, nemalé ruky, a niektorí vybuchli v hlasitý smiech.

Anna s jemným taktom zakryla Aničku, zdvihla ju a veliteľsky zahnala hostí za Kleliou, ktorá vraj tam v malom salónku usporaduje výstavku.

„Nechajte, drahá,“ riekla s milým úsmevom, „veď to Johann usporiada…“

„Ale aká škoda!“

„To nestojí za reč! Vy ste ešte neprivykli na náš život.“ Chytila do svojich bielych, podlhovastých rúk Annine široké, tvrdé ruky a odviedla ju do dámskej chyže.

Mirko videl, že prvý debut jeho panej bol nezdarený až do komičnosti. Už počul i poznámky, ktoré ho rozladili. Scéna s prevrhnutým stolíkom bôľne ho zamrzela. Bol vďačný Anne Kalinovej za jej pomoc, na Kleliu zanevrel, ktorá akoby schválne ukazovala svoje prednosti, svoje nekonečne vyššie stanovisko. Jej chovanie zadržalo ho ešte na večierku, ačkoľvek, Anička navrátivšia sa do salóna, prosebným pohľadom a s úzkosťou v ťahoch tváre prosila ho o oslobodenie z nemilej situácie. Mirko ešte mal nádej pokoriť Kleliu a Annu nahovoriť, aby zaspievala prostú lipovskú pieseň ku klavíru; veď ju znamenite vyučil a jej oceľový hlások musí zaľúbiť sa každému, čo mu i chybí škola.

Posmelená prítomnosťou mužovou, zastala si Anička vedľa bösendorferského piana. Hostia zamĺkli; ich zvedavosť bola znovu zobudená.

,Ako len môže taký znalec dať spievať svojej sedliačke po speve božskej Anny, po speve svetochýrneho tenora?‘ pomysleli si i tí, ktorí nehľadeli posmešne na vec.

No Mirko bol presvedčený o úspechu svojho „slávika spod Hradovej“, a počal hrať.

Prvé akordy zadovážili tichosť.

Mirko pozrel na Aničku a dal jej znak. Znala pieseň znamenite, obodrujúci pohľad mužov ju posmelil. Osmeliac sa, vpadla do jeho hry svojím zvučným hlasom, ktorým tak často ozývali sa Lipovské stráne… Ale sotva vypustila hlas z hrdla, niečo jej ho stiahlo a ona vydala nepekný, cele nespevný hlas… a klesla k mužovi na kolená.

Mirko zbadal, že žiadal od ženy temer nemožnosť. Sám sa zmiatol a prvý raz pocítil hnev. Áno, nahneval sa na ženu po prvý raz v živote. Debut Aničky bol nezdarenou produkciou, naozaj do smiešnosti čudný a neprirodzený. Mirko vstal a zdvihol ženu. Hostia pokrčili ramenami a nemo sedeli.

„Telegram, pán Kladný,“ riekol Kalina, vstupujúc do salóna. „Doma vás nenašli, neodkladný, preto vás vyrušujem s ním.“

Telegram bol od Márie z Rohova. Volá ho ihneď ranným vlakom do Rohova. Otec je zavretý, Lenóru našli mŕtvu vo vinohradnej búde.

Kladný odišiel so ženou. Vo fiakri cestou nestačil ani myslieť na to, čo zvestoval telegram. Len to vedel, že jeho prítomnosť je potrebná v Rohove. A vzdor novej, žravej starosti a neistote počal mu v duši hlodať akýsi červ. Cítil vedľa seba sladkú bytosť Aničky, jej hlávku časom osvetľovali pouličné lampy — a predsa, čo ako krásna bola tá hlávka, ktorá mu poskytla toľko životnej slasti, cítil sa zahanbeným a sklamaným… Voz hrkotal po dláždení, v hlave Mirkovej povstával akýsi fantastický chaos… Čo to vlastne bolo? Smiešna nezručnosť ženina, jej blamáž pri speve… prevrhnutý stolík… telegram — Ján Drevanský vo väzení… Lenóra… a zase posmešný úsmev Klelie… zlostné poznámky za kartovým stolom… Ťažký krok Aničky… jej boj s vlečkou, jej červené ruky… železnica…

Keď stúpal so ženou hore schodmi, uspokojil sa. V ich izbe horela stiahnutá visiaca lampa s červeným abažúrom a hádzala na biele postele ružové, temperové svetlo. Anna rýchlo zhodila vrchné šaty — tlačili ju, zvierali ju do udusenia. Mirko naprával budíček na piatu hodinu.

„Musím do Rohova,“ riekol. „Mária ma volá telegramom.“

Mirko sa obzrel, aký dojem urobí tá zpráva na Annu, od ktorej posiaľ nebol vzdialený len v hodinách, venovaných práci. Ona už uspela prehodiť si domáci, jednoduchý, vkusný chalátik. Milotou a silnou krásou zavialo od nej, osvietenej intímnym ružovým svetlom lampy. S uvoľneným živôtikom stratilo sa jej neprirodzené, strnulé držanie tela, bola zase šibkou, voľnou Aničkou, akú po prvý raz objal v obloku u Ďurka, bozkával pod taktom hlbokých vzdychov spiacej matere.

„Preč pôjdeš?“ spýtala sa zase tým nenúteným, prirodzeným tónom a pristúpila tesno k nemu. Tuho, horúco ho objala… On, premožený, sadol na posteľ a bral ju na lono… „Už nepôjdeme, duša, do toho parfumu,“ riekol, bozkávajúc jej hlavu, sklesnutú na jeho prsia. „Však nepôjdeme? To nenie už pre nás! Urobili sme próbu… Nič to! Ty sama si mi dosť!… Anička, pozri mi do očú!“

Pozrela mu do očú, ale smutným, dlhým, neveriacim pohľadom.

„Nie, Mirko, ty nemôžeš byť bez tamtých!“ riekla a celým telom sa striasla. Cítil, ako vibruje jej krásna hruď na jeho prsiach, ako sa jej údy potrhli, akoby mluvnou silou alebo zimnicou, zapríčiňujúcou bôľ.

„Dosť mám teba!“ verne riekol Mirko…

Upokojila sa, ačkoľvek vymaniac sa z jeho ramien, pokrútila hlávkou.

Keď o piatej začal budíček šramotiť, Mirko zodvihol sa bystro a zastavil ho, aby nezobudil ženu. Tá spala tvrdým, ozaj lipovským snom v bielej, ranným svetlom jasno osvetlenej posteli. Jej žilnaté, no krásne rameno ležalo na paplóne. Husté vlasy splývali po poduške a padali na koberec pri posteli. Dýchala rovno, hlbokým, rovnakým dýchaním. Mirko upravil vlasy na posteľ, bozkal ich vrúcne a počal sa rýchlo obliekať…

Už bol hotový, už mal v ruke malý kufrík, keď Anna razom otvorila oči a rýchlo oprela sa na lakeť.

„Už ideš?“ riekla a úsmev hral jej na ústach. V rannom slnku, ktoré dralo sa cez žalúzie, jej mladá, svieža, zdravá tvár bola ešte krajšia než pod ružovým svetlom lampy…

„Veru mi ťažko odchádzať, taká si mi krásna!“ riekol Mirko, položil kufrík a vzal ženu do ramien, vybozkával ju na hrdlo, čelo a násilne vyrval sa z jej objatia.

Ona klesla naspäť do podušky a s úsmevom hľadela za ním.

„Mirko, nepôjdeme viac?“

„Nie! Zbohom!“

Anička zakryla si tvár rukami a zaplakala… Priveľké premeny zakúsila v poslednom mesiaci! Bola nimi otrasená do dna svojej duše.



[33] sotíze — (z fr.) nepríjemnosti, hlúposti, hrubosti

[34] kleiderštok — (z nem., fon.) na vešiaku na šaty





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.